Vajíčko

„Už iba kúsok, už iba centimetre.“ pomyslel si Naruto, naťahujúc ruku za modrým vajíčkom umiestneným v divnom prístroji. Trosky vybuchnutého laboratória mu bránili, aby sa dostal bližšie. Teda, laboratória. Nikto presne nevedel, čo sa dialo v tomto dome, ktorý včera v noci zrovnala so zemou explózia. Deti si však šepkali, že jeho majiteľ je vedec a v pivnici má laboratórium, v ktorom robí podivné experimenty. Niečo na tom mohlo byť. Každopádne teraz, keď Naruto opäť úspešne ubzikol z Akadémie, dostal šancu preskúmať trosky , než sa o to pokúsi ktorýkoľvek zo spolužiakov. Obísť stráže bola maličkosť, ale podujatie hrozilo neúspechom, keď dlho nedokázal objaviť nič zaujímavého. A zrazu to zbadal. Zvláštne modré vajíčko s priehľadnou škrupinou a neurčitým obsahom! Nikdy nič podobné nevidel. Teraz sa k nemu len musí dostať, aby získal jedinečnú trofej. Všetci mu budú závidieť a chcieť, aby im ju ukázal.
Už na vajíčko takmer dosiahol, už sa ho dotkol rozochvenou špičkou prsta, keď to zrazu prasklo a jeho slizký obsah vytiekol. Na okamih úplne zamrzol, akoby nechcel veriť, čo sa práve stalo a následne mu vhŕkli do očí slzy a z úst sa mu vydral sklamaný výkrik.
Keď dobehli stráže, už bol preč, utekal kľukatými uličkami Konohy smerom k Monumentu Hokagov a utieral slzy do rukáva. Také sklamanie, také fiasko, taká zmarená príležitosť! Utešovalo ho jedine to, že sa o celom nikdy nikto nedozvie.

„Máš pravdu ako vždy, Shikamaru,“ pochvaľoval si Choji s plnými ústami, „niet lepšieho relaxu po škole ako ležať a pozorovať mraky. Takmer je mi ľúto, že Naruto tadeto iba tak prebehol a nesadol si aspoň na chvíľu k nám.“
„Naruto dnes opäť utiekol zo školy, takže teraz relax ani nepotrebuje natoľko ako my.“ skonštatoval lenivo Shikamaru.
„Pravda pravdúca, neprosíš si ďalšie chipsy?“ ponúkol dobromyseľne Skikamara Choji.
„Ďakujem, zoberiem si.“
Choji nazrel do balíka a zachmúril sa. „Vieš čo?“ povedal pomaly, zatiaľ čo opatrne vyťahoval balíka posledný lupienok, „otvorím nový balík, tento je už prázdny.“
„OK!“ odvetil Shikamaru s úsmevom a tváril sa, že nevidí, ako si Choji hodil posledné sústo do úst .
Choji spokojne zahmatal po ďalšom balíku lupienkov, ktoré predtým položil po svojom pravom boku, ale ako hmatal, tak hmatal, nenahmatal nič. Pozrel sa tam a...

...súdny proces bol prerušený vzdialeným mohutným výkrikom, vlastne skôr zaručaním, čo nepridalo na už tak napätej atmosfére. Iba pred chvíľou odohnali prísediaci chlapci Naruta, ktorý sa k ich hre chcel pridať, ale odmietal uznať, že Kiba predstavuje žalobcu i sudcu v jednej osobe. Prejednávala sa vážna vec – kocúrik priviazaný ku stromu čelil obvineniam z vážnych zločinov spáchaných na psoch.
„Nebudeme to ďalej naťahovať a vyhlásim rozsudok!“ prehlásil rázne Kiba, pohrávajúc sa s oprátkou. Zožal ovácie zo strany chlapcov, čo mu trocha zlepšilo náladu, no vtom pred neho predstúpil Shino.
„Ešte nedostala slovo obhajoba a žiadne z obvinení nebolo dokázané!“
„My sa ale na obhajobu nehráme a zjavné veci netreba dokazovať.“ začal sa znova rozčuľovať Kiba,
„A čo tá oprátka? Porušil si prezumpciu neviny!“ opáčil sa Shino.
„Aká oprátka?“ vystrúhal prekvapený výraz Kiba a ukázal prázdne ruky. Akamaru na jeho hlave zdôraznil Kibov argument šteknutím.
„Takže ukončujem pojednávanie. Obžalovaný je vinný vo všetkých bodoch a bude popravený obesením.“ Za súhlasného potlesku začal pokukovať smerom k miestu, kam hodil obrátku, ale zbytočne. O chvíľu ju už všetci hľadali, ale bez úspechu. Akoby dostala nohy. Alebo ju niekto zobral. Bezradne sa na seba dívali, keď si tu Kiba tresol rukou o čelo.

Hinata sa strhla. Ukrytá v kroví sledovala, ako Naruto smutne sedí pri strome. Možno je práve toto príležitosť osloviť ho. Posunula sa trocha bližšie, aby lepšia videla, keď tu zrazu siahla rukou do niečoho slizkého, mazľavého. Pozrela sa dole a zbadala ošarpanú kapsičku s vypúlenými očkami. Kapsička žmurkla a ovinula svoj jazyk okolo jej ruky. Chcela skríknuť, no už nestihla.

Naruto mal dosť skúsenosti na to, aby vycítil, že je zle a včas sa schoval. Učinil tak aj teraz, hoci tentoraz netušil, prečo je všetok ten rozruch. Práve okolo prebehla skupinka chlapcov, ktorí ho zjavne hľadali, no nemali šťastie. Vyšiel z úkrytu a vyplazil za nimi jazyk. Vtom ho mocná ruka schmatla za bundu a vytiahla nahor.
„Okamžite to vráť!“ nástojil Asuma, celý červený od hnevu, kým ním triasol. „Myslím to vážne, vráť to! Vieš, čo si mi spôsobil? Ako si sa vôbec opovážil...“
Okolo sa začali zhlukovať ľudia.
„Áno, nech všetko vráti!“ kričala rozrušená Sakura a úplne vykoľajená hrozila rukou zaťatou v päsť. Hrozila by aj oboma rukami, ale druhou si neustále odhŕňala neposlušné vlasy, ktoré jej padali do čela. „A čo vlastne zobral vám?“ opýtala sa Asumu len tak mimochodom, na čo ten ešte viac očervenel. Ako tak pokračoval v trasení Narutom, tomu začali z vrecká vypadávať rôzne predmety. Balenie zemiakových lupienkov, povraz, stuha, dámske nohavičky, nepoužitý kondóm a iné. Posledný vypadol Narutov stravný lístok do Ichiraku ramen. Ako jediný nebol zababraný od slizu. Jemný poryv vetra ho odniesol o niečo ďalej.
„O ničom neviem. Netuším ako sa ku mne dostali tie predmety.“ kričal Naruto, hoci vedel, že zbytočne. Veľmi dobre poznal tie pohľady, ktoré sa naň práve upierali a ani nečakal nič dobrého.

„Polož chlapca na zem, Asuma!“ ozvalo sa spoza ľudí a objavila sa nízka postava, ktorej všetci úctivo uhýbali. Za ňou opatrne cupitala Hinata.
„Ale tie stratené predmety boli nájdené u neho!“ opáčil sa Asuma, „Stačí sa pozrieť.“
„Ak to stačí, tak sa teda pozorne dívajme, čo sa stane teraz.“ odvetil Hokage s vľúdnym úsmevom.
V blízkosti stravného lístka zaregistrovali pohyb a náhle sa objavila kapsička na nemotorných nožičkách, ktorá ho pohltila a začala hopsať k ostatným predmetom. Tie však ich majitelia pohotovo pobrali, ešte než sa tam dostala a tak jej neostalo iné, len vyraziť zo seba sklamaný zvuk a obzerať sa okolo seba.
Asuma zmizol a spolu s ním aj kondóm a nohavičky. „Sú naňho príliš malé,“ preletelo hlavou Narutovi, ktorý si to všimol. „Musia ho strašne tlačiť, preto je taký nevrlý.“
Kiba a Akamaru nedôverčivo očuchávali povraz.
„Blé, čo je to za nechutný sliz?“ robila grimasy Sakura so svojou stuhou v rukách.
„Obal je neporušený.“ obrátil sa natešený Choji k Shikamarovi. Ten sa zasa obrátil na Hokageho.
„Čo sa tu deje? Čo je to za tvora a ak je za zmiznuté veci zodpovedný on, prečo sa našli u Naruta?
„Je to tsukomogami a vyšiel z tohto vajíčka.“ zobral od jedného ANBU vajíčko, ktoré prasklo v troskách laboratória.
„Toho času sa robili pokusy, využiť týchto démonov. Chytali sa do takýchto vajíčok a boli nútený slúžiť ich majiteľom, keď ich vyvolajú. Ale pre podobné incidenty sa zastavili a zakázali. Tento konkrétny zbiera všetky predmety a pomocou časopriestorovej techniky ich po čase prenesie do vrecka majiteľa. Netušil som, že niekto v našej zemi takéto vajíčko ešte má. Naruto sa k nemu náhodou dostal spôsobil uniknutie tsukumogamiho.“

Hokage vyslovil nejakú formulku a tsukumogami zmizol, rovnako ako trhlina na vajíčku. Odovzdal ho naspäť členovi ANBU.
„Teraz to vajíčko bezpečne zapečatíme a vy sa môžete rozísť domov.“
Upokojený dav tak aj učinil. Ostal iba Naruto. „Počuj, dedo Hokage,“ oslovil Hokageho tónom, pri ktorom ANBU mimovoľne siahol po meči, „som ti zaviazaný a nerád ostávam niekomu niečo dlžný. Mám tu lístok do Ichiraku ramen, pozvem ťa, len čo sa mi znova objaví vo vrecku!“
Hokage chcel povedať, že nie jemu treba ďakovať, ale Hinatu už na blízku nikde nevidel, tak to nechal tak. Tiež sa neunúval upozorniť Naruta, že lístok do Ichiraku už naspäť nezíska. Je to bystrý chlapec, čochvíľa na to príde aj sám.