Pripravené na neskôr

Každý turista, ktorý aspoň raz navštívil Konohu, sa prišiel pozrieť na tie isté miesta. Samozrejme tu hovoríme o takých miestach ako sú napríklad veľké kamenné tváre alebo budova pre súčasného Hokage. Všetky sú impozantné, s vlastnou kultúrnou hodnotou. Proste neodmysliteľná súčasť a míľnik pre každého, kto ide okolo. No keďže ich je po území Konohy roztrúsených celkom dosť, nie všetky sú ľuďmi spoza brán navštevované. A presne jedno také miesto nie je cudzími navštevované vôbec. Dokonca ani miestni tam moc nechodia.
Nachádza sa v juhovýchodnom okraji Konohy, z veľkej strany obkolesené stromami. Netreba moc opisovať, čo je to za miesto. Hneď pri vchode zdraviace náhrobky návštevníkom objasnia, čo tam majú očakávať. Cintorín. Nie bežný. Cintorín pre padlých v tretej veľkej vojne ninjov. A to je vlastne aj dôvod, prečo tam nikoho väčšinou nestretnete. Teda vynímajúc postaršieho správcu večne sediaceho vo svojom húpacom kresle na terase domu pri vstupe na pozemok. Málokto sa s ním snaží rozprávať a ešte menej z nich sa dostalo odpovedi. Povráva sa, že vraj moc nemusí mladšie generácie, ktoré nezažili to, čo on. A podľa jaziev a chýbajúcej ľavej ruky je treba uznať, že si toho zažil skutočne dosť.

*štvrtok, 26. marec o 17:42

Otvárajú sa vchodové dvere na malom domčeku a vychádza starček. Rozhliada sa po svojom skromnom pozemku pred terasou, zamyká obydlie a ide na svoju pravidelnú kontrolu cintorína. Ako správca tam chodí na kontrolu každý druhý deň a zatiaľ nikdy nevymeškal. Obchádza okolo radov a uisťuje sa o dostatočnej kvalite náhrobkov a prípadných škodách. Veľa mien, veľa smutných príbehov a veľa príbuzných, detí, rodičov a priateľov, ktorí po nich zostali. Ďalej vzadu stojí pri jednom z nich celkom vysoký muž s vestou pre ninjov a šedivými vlasmi do strany.
„Dobrý podvečer, Kakashi,“ ozve sa keď k nemu pristúpi. Dotyčný sa strhne od prekvapenia, zrejme nad niečím premýšľal.
„Oh, dobrý podvečer, Mizuto-san.“
„Opäť ste ju prišli navštíviť?“
„Ako každý raz.“
„Vidím,“ zadíva sa už po niekoľký krát na kus kameňa pred ním, „Rin Nohara. Jej hrob je tu už dlho, ale vy sa vždy vraciate. Musela to byť výnimočná kunoichi.“
„To bola.“ Chvíľu hľadia na hladký kameň s vyrytým menom. Nakoniec si starček vzdychne a poza chrbta Kakashiho obíde.
„Boli to ťažké časy. Všetci sme niekoho stratili. Významných ľudí, ktorých už nič nenahradí a za ktorými zostala nepekná jazva na duši.“ Jounin sleduje ako starček odchádza hlbšie do uličky, ešte raz letmo pozrie na náhrobok a ide za ním.
„Vy ste tiež niekoho stratili, Mizuto-san?“
„Samozrejme že aj ja. Vyzerám ako výnimka z pravidla? Keby som ale stratil len niekoho, ja som stratil ju,“ došiel až celkom na koniec radu, kde zastal otočený k predposlednému hrobu.
„Umeko Somutare,“ prečítal Kakashi vyryté meno nahlas.
„Moja prvá a jediná láska, áno. Nikto mi ju nenahradí, tak ako vám nikto nenahradí slečnu Rin.“
„Čiže ste sa vzali?“
„Vzali, ako inak. Koniec koncov, náš vzťah bol úžasný. Ale to je dlhý príbeh a mne neprináleží míňať váš čas táraninami starého blázna ako som ja.“
„Naopak, mám čas a rád si váš príbeh vypočujem.“ Starček sa na neho najprv spýtavo (a trochu aj prekvapene) zahľadel, no nakoniec mávol rukou:
„Keď myslíte. Tak teda dobre počúvajte.“

Stretol som ju už na akadémii. Vtedy som bol ešte malé decko, sveta neznalé, naivné a odhodlané dokázať svoju silu. Boli sme v rovnakej triede, aj keď lavicami tak ďaleko od seba, ako to šlo. Ani jeden z nás nebol nijako výnimočný, taký zlatý stred. Nudný, nezaujímavý priemer ako sa vraví. Skúšky genninov sme zvládli bez problémov, i keď sme neboli neskôr zaradení do rovnakého týmu. Reálne, čiže sa rozprávali z očí do očí, sme sa stretli až po pár mesiacoch misií genninskej úrovne. Smeroval som vtedy na miesto, kde som rád trénoval a po ceste som nechtiac narazil na to jej, práve keď tam bola. Nedá sa povedať že som sa ihneď zaľúbil, ale určite ma zaujala. Dobrý prvotný dojem, veď viete. Tak ma zaujalo pozorovať ju, že som sa tam pravidelne vracal a keď tam bola, svoj vlastný tréning som nechal úplne bokom. A tak by to aj zostalo, keby ma kvôli mojej zhoršujúcej sa kondícii neupozornil sensei, že ak s tým niečo nespravím, budú problémy. Vtedy som sa prvýkrát odhodlal vyjsť z húštiny, ktorá ma kryla, za ňou na cvičisko. Bol som nervózny, ale dajako som jej vysvetlil situáciu a spýtal sa či môžem s ňou trénovať. Nebola proti, ale očividne som jej bol ľahostajný. Lenže ako sa vraví, nechaj dva agresívne psy pri sebe dlhší čas, a oni sa nájdu cestu k sebe. To isté sa stalo aj tentoraz. Čas plynul, a z nás sa zo známych stali kamaráti, z kamarátov priatelia, z priateľov pár a z páru zamilovaní. Spolu sme prešli skúškou chunninou tak, ako sme trávili väčšinu času spolu. Už vtedy som si nevedel bez nej predstaviť budúcnosť. Bol som ochotný spraviť všetko aby som videl na jej tvári ten krásny úsmev, ktorý ma vždy potešil a povzbudil. Úplne všetko. Aby bola šťastná a v bezpečí. Prišli skúšky Jouninov a my sme si deň predtým sľúbili, že ak ich zvládneme, vezmeme sa. Stalo sa. Skúšky sme zvládli, a my sme mali svadbu. To ste mali vidieť! Tá krása, tá veľkoleposť, to veselie všade naokolo. A z nás dvoch sršalo šťastie a radosť na všetky smery. Neskôr sme mali aj vlastný dom. Postavil som síce vlastnými rukami, ale o to radostnejšie bolo bývať v ňom. S ňou. Boli sme šťastná dvojica pekných pár mesiacov, možno rok alebo dva. Ja neviem, čas mi pri nej ubiehal neuveriteľne rýchlo. Až kým to neprišlo. Tretia veľká vojna ninjov. Spanikáril som. Čo sa deje? Čo treba urobiť? Nevedel som nič. Menej, než nič. Tak či onak, ako Jounini sme neboli ušetrení od vojny, asi ako žiadna žijúca bytosť v tejto oblasti. Prišli misie. Ťažké, nebezpečné misie. A ja som si dal za povinnosť ju na nich chrániť. Stále som sám seba presviedčal, že sa nemôže nič stať, kým som jej na blízku. A to sa aj darilo. Až kým... kým to neprišlo. Noc bola ešte mladá, a ja s mojou milou a pár ďalšími sme mali udrieť na stanovisko nepriateľa. Paradoxne bolo u nás, v zemi Ohňa. Postupovali sme rýchlo, a zabíjali ešte rýchlejšie. Zostať neodhalení však nebolo možné a ani naše krytie nemalo dlhú životnosť. Začali sa brániť a to nám nevyhovovalo. Teda, komu hej, že áno? Vtedy som bol vnútri budovy, na najvyššom poschodí. Bojoval som tam proti niekoľkým, ale vyhrával som. Či bol niekto od nás so mnou, to neviem, nevšimol som si to. No niekto odpálil strechu. A to som si všimol prineskoro. Jedine obraz na moju hlavu padajúcej časti strechy mi zostal v pamäti. Bohvie koľko som bol v bezvedomí. Keď som sa prebral a otvoril oči, kusy strechy stále horeli mne nad hlavou a nebolo treba veľa, aby aj tie spadli. A vtedy som si všimol, že mám celú ľavú ruku zakliesnenú v hromade sutín.

„Čiže takto ste prišli o ruku, Mizuto – san.“
„Áno, ale nechajte ma hovoriť.“

Ako vravím, celú som ju mal zakliesnenú, ale prečo len ruku? Strecha my padala na hlavu, tak prečo len ruka? Vtedy som začul moje meno. Hlas vychádzal zo sutín. Mne veľmi dobre známy hlas. Hlas, ktorý som chcel v danej chvíli z daného mieste počuť najmenej. Odsúval som kamene nabok voľnou rukou čo sa dalo, až kým som sa neprehrabal ku škáre, cez ktorú som ju uvidel. Bola tam, celá zavalená. Zmocnil sa ma teror. Nemohol som uveriť, že sa také dačo mohlo stať. Cez zavalenú ruku som zacítil ako mi ju niečo chytilo. JEJ ruka. Stisol som ju najpevnejšie ako sa dalo zo strachu že keď ju pustím, odíde a už ju nenájdem. Hovoril som jej že ju stadiaľ nejako dostanem, že ju zachránim, že niečo spravím. No ona vedela pravdu. Naliehala na mňa aby som odišiel, aby som sa zachránil, ale ja som nechcel. Nedokázal som od nej odísť, nechať ju tam zomrieť. Proste som to nedokázal. Až kým ma nenašli spojenci. Držal som ju pevne za ruku, pozeral som so slzami v očiach do tých jej, kričal som že neodídem. A ani som neodišiel, nie dobrovoľne. Museli ma omráčiť, inak by ma rúcajúca sa strecha pochovala tam, kde som ležal.
Prebral som sa u nás v Konohe. V nemocnici. Už bez ruky, vraj zranenia boli príliš vážne a tak ju pre moje dobro amputovali. No viete si asi predstaviť, že ruky mi bolo vtedy úplne jedno. Stratil som ju, a to ma celého ovládlo. Fyzicky som sa uzdravil, ale psychicky mi bolo na umretie. Týždne som neprehovoril ani slovo, a mesiace som sa nerozprával s nikým zo známych. Bol som chodiaca mŕtvola. Metaforicky. Tiež je ale pravda, že som nemal ďaleko ani ku skutočnej. Nemal som prečo ešte pokračovať. Môj svet sa zrútil. A s ním všetky dôvody prečo sa ešte snažiť. Určitú dobu, keď sa depresia prejavovala najviac som aj plánoval... no veď viete čo. Až kým som sa šťastnou náhodou nedostal k jej zabudnutému denníku. Čítal som ho dňom i nocou, doslova som hltal každé slovo a myšlienku tam zapísanú. A vždy sa opakovala jedna z nich. Vždy tam bola jedna myšlienka, ktorou sa často prezentoval a ktorej sa nikdy nevzala. Ži naplno a nenechaj koniec prísť skôr, ako je treba. Tak to znelo. A presne to mi aj vtedy znova otvorilo oči. Uvedomil som si, že nechcela aby som urobil to, na čo som sa chystal. Nechcela by, aby som sa pre ňu trápil. Takže som začal plniť to, čomu verila a čo chcela dosiahnuť sama. Začal som pomáhať mladým generáciám, zatiaľ čo som uchoval spomienku na tie staré. Nehovorím že som šťastný, ale už to nie je také zlé, ako vtedy.

„To je môj príbeh. Snáď som vás nenudil.“
„Ale vôbec, Mizuto – san. Rád som si vás vypočul. Len... nespôsobuje vám problémy mať hrob vašej milej tak blízko vášho domu?“
„Môjho domu? Vôbec nie. Práve naopak, som bližšie ako si myslíte. Viete, ona tiež verila, že je niečo ...takzvane... na druhej strane. A že aj na druhej strane máte spojenie s fyzickým telom tu vo svete. Som rád že ju mám tu blízko mňa.“
„Asi máte pravdu,“ pozrel na neho s pochopením, keď si všimol, že jeho pohľad nesmeruje na hrob jeho milej pre ním, ale na jeden náhrobok viac doprava. Tam stálo ďalšie meno. Na Kakashiho prekvapenie tam bolo vyryté meno Mizuto Torubashi. Meno osoby vedľa neho. Chcel sa na to spýtať, ale on ho stihol predbehnúť:
„Mám to tu pripravené. Na neskôr. Aby, keď to príde, som mohol nasledovať jej spojenie na druhú stranu. Dúfam že ju tak nájdem a budem môcť ostať s ňou tak dlho, ako sa bude dať. Nič viac nechcem,“ pozrel na Kakashiho milým stareckým úsmevom, „Netrápte sa pre staré problémy a strasti. A netrápte sa ani pre mňa. Som len úbohý blázon, ktorý si hľadá svoje šťastie. Ja som už na konci, ale vy máte ešte dlhú cestu. Ešte nie všetko stratené, Kakashi. Nájdite svoje šťastie a udržte si ho, aby ste neskončili ako ja.“ Ten chcel ešte starčekovi odpovedať, no on ho už medzitým stihol obísť a šuchtavým krokom odchádzal uličkou naspäť domov. Chvíľku za ním pozeral, potom na dvojicu hrobov, pred ktorými stáli, a nakoniec hore na tmavé oblaky. Blížila sa búrka.