Láska, viera, túžba a sny... 23

Sabaku odkazuje

Ahoj...už po asi miliónty krát píšem, že sa ospravedlňujem za svoju dlhú absenciu na Konohe. Napravím to. Ďakujem všetkým veľmi pekne za krásne komentáre, súkromné správy a za podporu. Hlasy a hviezdičky. Všetko!

Sabaku

Bolesť. Chytím sa za hlavu a otvorím oči. Som na zemi. Spadla som z postele. Obzrela som sa na posteľ a vidím červenovlasú hlavu: „Itami.“
Zvrieskla som ako o život a pratala sa, čo najďalej od postele. Vydrapla som sa hore na nohy a zmizla som vo dverách, tak ako v dverách do spálne, tak aj v domových. Vybehla som v pyžame do rannej Konohy. Bežala som bosá a cítila, ako sa mi do nôh zabodávali malé kamienky a kusy skla. Nevnímala som tú bolesť a len bežala. Zastavila som sa pred nejakým domom a sadla si na kraj chodníka.
Zakvačila som si prsty do vlasov. Bol to sen, bol to sen. Sen! Byoki, tváre, čo som zabila! Bože, ja sa zbláznim!!! Za všetko môžem len ja.
„I-Itami? “ strhla som sa a pozrela sa za seba.
Kiba...

Krik, vysoký, chrčiaci, plný zdesenia ma zobudil, až som vyskočil do sedu. Zmätene som sa poobzeral.
Itami! Je to jej hlas! Čo sa deje?!
Otočil som sa na ľavú stranu postele a všimol si, ako sa hádže zo strany na stranu a kričí ako o život, z kútikov zatvorených očí, ktoré mala zomknuté tak silno, až mi to prišlo nereálne, jej vytekali slané slzy a dopadali na vankúš. Tvár mala stiahnutú do bolestivej a mučiacej grimasy a prsty oboch rúk zatínala do matraca, na ktorom ležala.
,,Nie, nie! Prosím! Ja som to nechcela!" vzlykala a prúd sĺz sa ešte zväčšil. Nahol som sa nad ňu a snažil sa ju ukľudniť, ale jej ruky ma od seba odsotili, až som sa musel posunúť dozadu.
,,Itami," šepkal som zachrípnuto a snažil sa ju objať. Pohľad na jej nočné mory ma zabíjal, to ako trpela ma trýznilo za živa.
Prudko som ju k sebe pritisol a na chvíľočku sa ukľudnila, než jej to znovu prepuklo.
,,Šššš," tíšil som ju a kolísal ju v mojom náručí ako malé dieťa. Nariekala a plakala, dlaňami zvierala moje predlaktia a máčala mi hruď slanou vodou.
A v tom, odrazu mi zmizla z náruče a prevrátila sa dolu z postele. Ani som nestihol pochopiť ako to, že sa mi vykrútila z môjho zovretia, keď som odrazu zistil, že nie je pri mne.

Vyhrabal som sa z perín a chcel ísť k nej, keď som zbadal, ako otvorila oči, ktorými ma vyhľadala.
,,Itami," zašepkal som, ale ona začala spätkovať.
V očiach zdesenie a strach ma spražil na mieste, keď som videl, ako na mňa hľadí. Behom pár sekúnd som počul ako rozdrapila vchodové dvere a už len ticho. Sedel som na posteli a začal som sa celý chvieť. Pre Boha, to čo malo znamenať? Prečo mala zo mňa strach? Čo sa to do pekla deje?

Vyskočil som z postele a natiahol sa po prvé tričko, ktoré som mal po ruke. Za behu som si ho na seba obliekal a ani som sa neobťažoval obúvať sa. Zbehol som dolu schodmi a mieril som rovno k otvoreným dverám.
Vonku ešte len vyšlo slnko a celá Konoha spala, keď som vybehol na pustú ulicu.
Je niekde vonku, utrápená a plná strachu. Musím ju nájsť!

„Itami, čo sa stalo?“ Kiba zľakane ku mne pristúpil.
„Ja...ja,“ videla som ako sa mračí, „mala som zlý sen.“
„A preto si ušla z domu?“ zohol sa ku mne a sledoval moje bosé nohy a pyžamo.
„Á-áno,“ zasekával sa mi hlas.

Desilo ma z toho, čo sa mi snívalo. Bolo to tak neskutočne živé a reálne. Už nikdy nechcem, aby sa mi toto snívalo.
„Vstávaj,“ podal mi ruku, aby mi pomohol.
V momente ako som sa chcela postaviť a na moje chodidlá dopadol tlak celého môjho tela, zacítila som tie bolesti. Sklo a kamienky v nohách. Bože, ja som blázon! Mám nohy celé od krvi.
So stonaním som klesla naspäť na zem: „Prepáč, Kiba.“
„To nič,“ usmial sa, „odnesiem ťa domov.“
„Nie!!!“ vyhŕkla som.
On sa zarazil a nechápavo sledoval moju tvár s asi vystrašeným výrazom. Prečo ma to len nenapadlo skorej, že on chce byť Kazekagem. Hnevá sa na mňa! Ach nie...

„Itami? Prečo nie tam? Si v poriadku?“ toľko otázok, ja som len vrtela hlavou.
„A to ťa mám zobrať k nám? No, ja nemám problém. Sestra je veterinárka, ale aj tak ti tie nohy bude vedieť ošetriť. Má doma všelijaké tie dezinfekčné roztoky,“ vzal ma na ruky, do teplej náruče a vkráčal so mnou do veľkého domu.

Kráčal som po uliciach a v zúfalstve ju hľadal. Pre Boha, kde je? Kde je? Stalo sa jej niečo? Možno niekde odpadla! Možno... možno... čo?! Čo by sa jej tu len mohlo stať?
Ľudia ešte nevychádzali z domu a na ulici nebolo ani jednej nohy. Cítil som pod svojimi nohami kamene a ich ostré hrany, ale neublížili mi. O to sa postaral piesok, ktorý ma chránil a nedovolil im preniknúť cez moju absolútnu obranu.
Kráčal som takto už hodnú chvíľu a ranné slnko mi pražilo na hlavu. Dvere domov sa postupne otvárali a ľudia vychádzali von a v údive sa na mňa pozerali, niektorí si dokonca na mňa ukazovali, ale mne to bolo jedno. Začínal som pociťovať stále väčšiu a väčšiu paniku. Dokonca som použil tretie oko, ale nenašiel som ju. NIKDE!
Musím nájsť Naruta, musí mi pomôcť. Hrudník mi stískalo a ruky sa mi začínali chvieť.
Rozbehol som sa teraz už rušnou ulicou, nechajúc za sebou udivené šuškanie. Prudko som zastal pred bytom, ktorý bol Narutov a celou dlaňou začal búchať na dvere.
Vytrvalo som do nich mlátil, až kým sa po malej chvíli neotvorili a v nich stál Naruto s rozospatými očami, pretierajúc si ich.

,,G-gaara, čo sa deje?" spýtal sa ma rozospato, ale ja som ho vytiahol za tričko von z izby. Stál bosý v nohaviciach a tričku, tak ako ja a vytriešťal na mňa oči.
,,Itami, nie je tu?" pýtal som sa ho naliehavo a nazrel ponad jeho plece do jeho malého bytu.
,,Nie, prečo by tu mala byť?" vyzeral, že moja otázka ho dokonalo prebrala.
,,Utiekla z domu, nie je nikde v Konohe," nezmohol som sa na viac, len na šepot.

„Je ti zima?“ starostlivo sa ma spýtal pokladajúc na gauč.
„Hej,“ zadrkotala som zubami, jeho otázka mi pripomenula ten chlad, ktorý objímal moje telo.
„Donesiem ti deku,“ položil horúcu ruku na moje stehno a odbehol kamsi preč.
Ich obývačka bola zriadená do bielych a krémových farieb. Nábytok aj steny mali ľahučkú farbu, ranné slnko krásne presvecovalo miestnosť, ktorá bola značne veľká. Veru Inuzukovci majú naozaj vkus.

„Tu máš,“ prišiel Kiba potichu a prikryl ma hnedou dekou, „hneď som tu, len zobudím sestru. Mama je už hore.“
Mama? Och, nie. Dúfam, že nedostanem vynadané, že čo pohľadávam takto ráno u nich. Počujem tichučké neľudské kroky a keď sa obzriem na svoju pravicu vidím Akamara. Zakňučal a privinul sa ku mne. Mal tak jemnú a čistú srsť. Objala som ho jednou rukou na chrbte a usmiala sa. Neuveriteľné, ako ma dokázala jeho prítomnosť ukľudniť a potešiť. O chvíľu prišiel Kiba a hovoril, že sestra je už hore. Zabanbušila som sa do deky a on ma znova vzal na ruky a doniesol na poschodie do izby jeho sestry.

„Ahoj Itami, ja som Hana,“ podala mi ruku a ja som jej formálnu zvyklosť opätovala, „tak pozrieme sa na to, čo tu máš.“
Hana a Kiba so mnou na rukách, prešli cez dvere v jej izbe do jej veterinárnej...ako to nazvať... ambulancie.
„Tu ju polož,“ prikázala mu Hana a on ma až s prekvapivou nežnosťou položil na biele lehátko, „tak pozrieme sa na to, čo tu máš... O bože, to musí bolieť.“

Pozrela sa na mňa ľútostivo a nakázala Kibovi uvariť mi čaj. Obaja sú tak pozorní.
„Najprv ti umyjem chodidlá a potom ti vyberiem tie kúsky skla a kamienkov a následne ti to vydezinfikujem. Priprav sa, že to bude štípať,“ prehovorila a ja som nasucho prehltla, „neboj sa.“
Snažila sa ma uchlácholiť. Sledovala som ju ako si berie z malej chladničky nejaký roztok, tenké pinzety, malý lavór s vodou a hubkou, vatové tampóny a fáč. Sadla si k mojim vystretým nohám a opláchla ich hubkou. Potom si nasadila rukavice a tenučkou pinzetou vyťahovala kúsky v mojich nohách. Našťastie, to až tak nebolelo. Medzi tým vošiel do miestnosti Kiba, no v rukách nemal čaj.

„Takže tu je náš hosť,“ ozval sa ženský hlas a ja som sa za ním otočila.
Žena s hnedými, bohatými vlasmi podišla ku mne a položila mi na stolík šálku s čajom. Predstavila sa mi ako Tsume Inuzuka, Kibova a Hanina mama. Vyzerá byť veľmi prísna, no za to aj tak milá. Nepýtala sa ma, prečo som ráno bežala po Konohe bosá – páčila sa mi jej diskrétnosť. Po malej chvíľke prikázala Kibovi, aby mi pripravil raňajky. On prikývol a ja som namietla s tým, že nemusia si robiť starosti, lebo aj tak ešte nie som hladná.
Kiba si teda sadol ku mne na stoličku a Hana už vytiahla všetky kúsky skla: „Dobre, teraz sa priprav, idem to dezinfikovať. Do niečoho sa zapri, lebo niektoré rany sú dosť hlboké.“
„Hai,“ obzrela som sa okolo seba, na lehátku nebola opierka, nemala som sa do čoho zaprieť.
Ucítila som na malom mieste na nohe chlad z roztoku a strašnú, bodavú bolesť. So zastonaním som skrivila tvár, mierne som pokrčila nohy k sebe a stiahla prsty na nohách smerom k chodidlu.
„Bože, to je hnus,“ zanadávala som.
„Prepáč, ale musím ti to vyčistiť,“ pozrela na mňa smutne a som jej prikývla.

Sakra! Kúsala som si do spodnej pery, div, že som si ju neprehryzla a sem-tam až zakričala od tých múk. Zatínala som zuby ako to len išlo. Zrazu som pocítila stisk na ruke. Kiba. Otočila som svoju dlaň smerom k tej jeho a preplietla s ním prsty. Stískala som ruku z celej sily a tým si kompenzovala tie bolesti.

,,Ako to, že zmizla?" Naruto zvráštil tvár v údive, vbehol do bytu a nazul si len topánky.
,,Proste, ja... mala zlý sen, zobudila ma na to a potom ušla. Ja vôbec nechápem o čo šlo," nemohol som sa zbaviť pocitu, že utiekla kvôli mne. Ale prečo? Čo som spravil? Ako som jej ublížil?
,,Ideme za Tsunade, ona bude vedieť, čo s tým," potľapkal ma súcitne po pleci, rýchlo zamkol dvere a vydal sa dolu schodmi.
,,Nechceš sa prezliecť?" cítil som sa vinne, že som ho vytiahol von na ulicu keď je v pyžame, ale on si z toho očividne ťažkú hlavu nerobil.
,,Nenechám ťa v tom samého," rukou pokynul mojím smerom a na moment sa usmial.
Zmohol som sa len na nejaký pokus o úsmev, pretože do smiechu mi práve vôbec nebolo.
Kráčali sme po ulici a nevšímali si ľudí, ktorí na nás zízali. Niekde za sebou som počul, ako sa ktosi pýtal, či je dnes pyžamový deň. Hlupáci. Mal som čo robiť, aby som to slovo neprecedil pomedzi zuby nahlas. Panika a strach ma naplno ovládali.

,,Takže iba tak ušla?"
,,Ani sa neprezliekla, okamžite ušla, behom pár sekúnd," doplnil som ho, načo sa on trochu zasmial pre odľahčenie situácie.
,,Traja blázni v pyžamách, krásne."
,,Vôbec netuším, kde by mohla byť," zachrapčal som a v hrdle mi začala rásť guča, ktorú som nebol schopný prehltnúť, ani vstrebať.
,,Určite tu niekde je, keď tak, zavoláme Kibu, aby ju vyčmuchal aj s Akamarom," potom sa akosi zamračil ,,no, neviem či to je dobrý nápad, ale... vlastne aj hej,"
,,Prečo o tom pochybuješ?"
,,Vieš, Kiba sa dosť na Itami vypytoval... myslím, že... sa mu páči." na moment som sa zasekol v chôdzi a díval sa na neho ako na prízrak.
Potom som pokrútil hlavou, aby som vyhnal tie myšlienky a neveriacky si odvrkol. Perfektné, dnešný deň sa začína naozaj skvele.
,,Ideme za Tsunade," vdýchol som a snažil sa tváriť, že som prepočul jeho slová.

Už sme sa nachádzali v polke Konohy a pozorne sledovali okolie, keď som to počul.
,,Kiba," zvonivý smiech, ktorý som tak miloval.
Bol to jej hlas, ktorý vyslovoval JEHO meno. Zamrzli sme obaja s Narutom uprostred ulice a otočili hlavu k jednému z obrovských domov. Z dverí práve vyšiel Kiba a držal na rukách Itami zabalenú v deke a ona sa smiala.
V tom momente som mal dojem, že do mňa vošlo snáď milión démonov a všetci ma trhali zvnútra. Pred očami sa mi zahmlilo a začínal som vidieť červeno. Ja ho zabijem! Okamžite od nej daj tie špinavé pracky preč!

A prečo sa ona smeje? Vyzerá tak uvoľnená, tak ako pri mne dnes nebola. Neviem ako dlho sme tam s Narutom stáli v totálnom ohromení, keď nás obaja zbadali a Kiba ju pustil na zem. Itami úsmev okamžite zmizol z tváre a dívala sa niekam mimo mňa, povedal by som, že sa dívala všade, len nie na mňa. Obaja prišli ku nám a Kiba sa pri nej držal príliš blízko... nebezpečne blízko pri nej.
,,Gaara, čo tu robíš?" spýtala sa prekvapeným tónom a hľadela pri tom na moje pravé plece a potom sa pozrela na Naruta.
Panika a strach šli do úzadia a von sa predral hnev a chlad, ktorý mi obalil vnútro.
,,Hľadal som ťa," povedal som svojím formálnym tónom, tak ako som ho používal, keď som sa rozprával s radou.
Bol to môj obranný mechanizmus, ďalšia absolútna obrana. Dusil som v sebe všetok hnev a len som sa na ňu díval, čakal som, kým sa na mňa pozrie.
,,Mali by sme sa porozprávať, nemyslíš?"
,,Ja sa s tebou nechcem rozprávať," zamrmlala a ja som len nadvihol obočie, v menšom údive.
,,Čože?"
,,Počul si, Gaara," vložil sa do toho ochraniteľsky Kiba.
Vzkypel vo mne hnev a tak som sa na neho pozrel.
,,Inuzuka, teba do toho nič nie je, tak ten svoj čumák nestrkaj do vecí, ktorým nerozumieš." precedil som pomedzi pery, túžiac, aby ma ešte viac vyprovokoval.
No poď... len trošku, jedno nevhodné slovo, jedno zlé gesto a utrhnem ti tie ruky, ktorými si ju držal.
,,Čo-" akoby ma Kiba počul, úplne mi nahral do kariet a vybafol po mne, keď v tom sa pred ním objavila Itamina ruka, aby ho zadržala.
,,Kiba, vráť sa prosím domov, Gaara voľ svoje slová," na moment sa na mňa pozrela, ale opäť uhla pohľadom.
,,Svoje slová vždy precízne vyberám, takže myslím, že sú na mieste. Kiba nemá absolútne právo vstupovať nám do konfliktu, pokiaľ sa ho to netýka. Toto je medzi nami a ja dúfam, že Kiba je dosť vyspelí, aby to chápal." ovládal som sa ako najviac to len šlo a Itami si len potichu čosi odvrkla a rukou ho potľapkala po bruchu, aby mu naznačila, nech odíde.
,,Si si tým istá?" otočil sa na ňu a ja som zatínal zuby, aby som niečo neurobil.
Hocičo.
,,Iste, veľmi pekne ďakujem, za všetko." zašepkala a venovala mu jeden zo svojich úsmevov.
Kiba sa na mňa ešte raz pozrel s výhražným pohľadom a potom vpochodoval do domu. Pozrel som sa na Naruta po mojej pravici, ktorý sa snažil pozbierať si sánku zo špinavej cesty.
,,Budeš taký láskavý?" spýtal som sa ho a on na nič nečakal, v momente tam nebol. Preniesol som svoj pohľad na ňu.
,,Môžeš mi vysvetliť, prečo si odo mňa utiekla k nemu? A čo malo toto znamenať?" ako to, že ju držal na rukách? Prečo ušla, prečo toto urobila?
Stáli sme oproti sebe a konečne sa mi naplno venovala, opätovala mi môj pohľad.

,,Kazekage-sama!" strhol som sa na to oslovenie a zbadal jedného z ninjov, ako ku mne pribehol a uklonil sa mi.
Bože nie, už nie som Kazekage, nerobte to. Samozrejme, že mi tu tak všetci budú hovoriť, kým Suna nerozpošle správu o tom, že som zbavený funkcie. No obával som sa toho, že tí ľudia sú na to tak zvyknutí, že mi neprestanú hovoriť touto hodnosťou.
,,Itami-sama už má vyrobené saie, má si ich ísť po obede vyzdvihnúť na tú zajtrajšiu cestu," odrapkal rýchlo a čakal, kým mu odpovieme.
,,Príde," on sa mi opäť uklonil a skôr, ako som stihol povedať viac, utekal preč.
Otočil som sa na ňu. Opäť mala sklonenú hlavu k zemi. Okolo nás sa nachádzalo veľa ľudí, ktorých zaujímala táto situácia.
,,Porozprávame sa v súkromí," zavrčal som, nevedel som zo seba vypraviť normálny tón.
Tak mnou drásali všetky emócie. Použil som zopár pečatí, dotkol sa jej na pleci a preniesol nás rovno do obývačky nášho domu. Len čo sme sa dotkli zeme, už striasala moju ruku a šla k sedačke, kde si sadla.
,,Čakám na vysvetlenie," pripomenul som jej a stál na mieste.
To, ako sa zháčila pri mojom dotyku, ako ušla z môjho dosahu, len čo pocítila tú možnosť slobody... odrovnalo ma to a opäť naštvalo. Má v tom prsty on?
,,Stále ti hovoria Kazekage-sama," zašepkala a ja som jej nevidel do tváre cez všetky čierne kučery, ktoré jej prevísali cez hlavu.
,,Čože?" zamrmlal som a viac sa vzpriamil. S čím to tu na mňa ide?

Hana zaviazala uzlík z fáču na mojej nohe a usmiala sa: „Tak a je to.“
„Chvalabohu,“ vydýchla som si, „som ti vďačná, Hana.“
„Áále,“ mávla rukou a zasmiala sa, „to nestojí za reč. Ešte to štípe?“
„Už prestáva,“ uľavilo sa mi, keď prestala mi natierať tú dezinfekciu do rán, bolo to neznesiteľné.
„Tak, bež do kuchyne za Kibom, máš tam raňajky. Hneď prídem aj ja,“ vyhodila do koša rukavice a spratávala si veci.
„Hai.“

Zbehla som dole schodmi a zasekla sa. Kde je kuchyňa? Rozhliadla som sa.
„Túú!“ ozvalo sa niekde v dome a ja som snažila pochodovať za Kibovým hlasom.
Kuchyňa bola tiež bledučká, je v tomto dome niečo čierne?
„Ako si vedel, že idem? Veď som išla potichu,“ začudovala som sa, sadajúc si.
„Máš kroky ako mačka,“ usmial sa a ja som súhlasne kývla hlavou, nejeden mi toto už povedal.
„Etó, vieš,“ pozrel sa na mňa, položil si špičku prstu na nos a ja som naďalej nechápavo pozerala na neho, „mám tisíc krát silnejší čuch ako ty.“
Vypúlila som oči. To je naozaj úžasná schopnosť. Uznanlivo som pokynula hlavou a prekvapene nadvihla obočie: „To máte všetci z klanu?“
„Hej, no záleží aj od toho, ako sa vytrénuješ. Dobrú chuť,“ zaprial mi a zakusol si do jemného pečiva plneného čokoládovým krémom, ktoré som mala na tanieri aj ja.
Je to trocha zvláštne, že tu jem. Pozrela som neisto na Kibu a on zrejme vycítil, čo mám na srdci a povzbudil ma: „Jedz. Hádam nebudeš u nás hladná,“ uškeril sa a na to šepol, „mama by ma za to zabila.“

Ja som sa zasmiala a pustila sa s chuťou do jedla. O nedlho prišla Hana a nachystala si jedlo. Po raňajkách so súrodencami Inuzuka, som sa rozhodla, že sa musím vrátiť. S vrúcnym poďakovaním smerujúcim k Hane, som išla ku dverám.
„Počkaj, Itami,“ zastavila ma u dverí a keď som sa otočila, držala v rukách jednoduché modré šľapky, „nemôžeš ísť bosá, zober si ich a potom mi ich pošli po Kibovi.“
„Arigato,“ Hana je skvelá...
„Maj sa Itami a ukáž sa niekedy,“ zamávala mi a zmizla na schodoch.

„Tak Itami-sama, môžem vašu velebnosť odniesť na rukách?“ zatváril sa Kiba vážne a hneď som bola na jeho rukách.
Prešiel cez dvere domu a ja som sa smiala jeho vtipnej rečníckej otázke, no smiech mi zamrzol. Uvidela som Naruta a Gaaru. V pyžamách. Takže ma hneď išiel hľadať, bože a navyše s Narutom. To bude povyku. Podišli sme k nim a ja som videla, akým pohľadom Gaara prebodáva Kibu. Veď on za nič nemôže, nech prestane.
„Hľadal som ťa,“ bože, to bolo čo za tón?

Mám prúser. Aspoň pred ostatnými to tak vyzerá. Tí nevedia, že sme spolu. Ja nechcem byť pri Gaarovi, ten sen. Gaara sa určite trápi preto, že nie je Kazekagem. Nemohla som sa mu pozerať do očí. Prišiel o všetko. Povedala som, že nechcem sa sním zhovárať a do nášho rozhovoru sa pridal Kiba. Gaara ho hnusne odbil. Keby som sa nemusela sebaovládať, Gaaru by som niečím ovalila. Do pekla, čo to do neho vošlo?! Čo mu spravil, keď je taký hnusný? Veď sa o mňa postaral, mal by mu byť vďačný. Zaťala som sánky a Gaarovi odvetila, aby lepšie vážil slová. Vyzvala som Kibu, aby išiel domov. Nechcela som, aby on niečo riešil. Sú to naše problémy a on bol taký dobrý, že sa so sestrou o mňa postarali, no toto už bol môj a Gaarov problém. Naruto sa tiež čoskoro stratil.

Vzdychla som si a poobzerala sa ako ľudia pozerajú na dvoch čudákov v pyžame. No a čo. Trápia ma iné veci teraz.

„Kazekage-sama,“ ...no mňa šľahne.
Aj keď už ním nie je, všetci ho tak berú a oslovujú ho. Ach, nie. Zbláznim sa. Skutočne ma zato nenávidí? Dokázal by zároveň milovať a zároveň nenávidieť? Človek s minulosťou ako on, by to aj dokázal...

Prečo má do pekla náš vzťah také prudké zvraty? Najprv sa nenávidíme, potom sa vášnivo milujeme, následne sme kruto rozdelený a potom zdrhneme do Konohy, kde deň potom, čo spolu strávime noc, sa stane toto? Pokrútila som hlavou, zatiaľ čo muž Gaarovi oznamoval, že mám spravené saie. Aspoň nejaká dobrá správa.
,,Porozprávame sa v súkromí," odfrkol mi a pomocou piesku nás premiestnil domov a my sme sa ocitli u nás v obývačke.

„Stále ti hovoria Kazekage-sama.“
„Čože?“ vytrepalo sa z neho.
„No čo no čože?! Nerozumel si mi?“ letmo som dvihla hlavu na neho a znova sklonila.
„O čom to rozprávaš?“ rozložil rukami a postavil sa predo mňa.
„Do pekla, čo mi nerozumieš?!“ vyštekla som po ňom a prepálila som ho svojím pohľadom, „ide tu o to, že nie si Kazekage.“
„Ale ja som sa toho postu vzdal sám...“
„Nie, bolo to kvôli mne. Vzdal si sa sám, ale kvôli mne,“ znova som zvesila hlavu a vinila sa.
„Suna ma zradila. Chápeš to?“ snažil sa svoj hlas upokojiť, no počula som, ako sa mu to začína vymykať z pod kontroly.
„Hej...lebo pred tým, keď si bol mladší ťa Suna nezradila. Zradila ťa to tvoja rodina a toto ti zrazu vadí?! Prečo to na mňa hráš?“ postavila som sa zo sedačky a v tvári som mala krutý výraz.
„Nič na teba nehrám,“ zvýšil hlas, „zas máš nejaké tvoje výtrty?“
„Ja mám výtrty?“ neomaľovala som sa sebaovládať, začínala z toho byť hádka.
„Áno, máš. Čo to len s tebou je?“
„Trápi ma to odkedy sme prišli do Konohy,“ prehovorila som a pre zmenu on spustil hlavu a zatlačil si palec a ukazovák na koreň nosu.
„Pozri Itami, bola to moja voľba a nebolo to kvôli tebe,“ opäť sa pozrel na mňa a jeho výraz sa zmenil.
„Tak to sú mi novinky,“ poznamenala som škaredým tónom a dala ruky v bok, „viem, že ti to chýba a že by si chcel byť znova kagem. Nie som hlúpa.“
„A mal som sa nechať klamať?“ mal ľahostajný výraz a ten ma začínal celkom rozčuľovať.
„Zahodil si svoj životný sen!“ zvreskla som po ňom.
„Je snáď zlé, že som si vybral lásku než kariéru?“ nadvihol pochybovačne obočie a tým ma totálne vytočil.

To musí sa správať ako blb? Bavíme sa tu o vážnej veci a on si kľudne stojí a tvári sa ako keby sme sa bavili o tom, kto vypil posledné zvyšky mlieka v chladničke.

Nešetrila som na hlase: „Lenže pre teba nie je post Kazekageho kariéra, ale celoživotný sen!!!“
Stuhol. Stuhol a nič nepovedal. Týmto som sa utvrdila už úplne. Chýba mu to všetko.
„To všetko kvôli mne! Nie si s rodinou, nie si doma a stratil si to, na čom si pracoval tak dlho! Dokázal si niečo, o čom sa ostatným jinchuuriky môže len snívať! Tým, ako si sa zmenil, si dal nádej aj tým zlým, ktorí možno vďaka tebe zistili, že sa dokážu zmeniť a všetko napraviť. V podstate aj mne si dal tú nádej, neverila som, že ty, že ty... môžeš byť Kazekage, s tvojou minulosťou. Keď mi to ten napitý chlapík v krčme povedal, neverila som tomu. Myslela som, že je len prepitý...toto všetko, čo si dokázal, chceš len tak zahodiť?“
„Nezahodil som to, Suna ma zradila.“
„Prestaň už trepať hlúposti!“ odkráčala som kúsok od neho, aby som si od nervov mohla buchnúť do steny.
„To som ťa mal nechať vo väzení?“ znova nadvihol jedno obočie a mne sa až ruky triasli od hnevu.
„To nehovorím! Ešte stále sa môžeš vrátiť do Suny a ja tu zostanem bývať.“
„Tebe naozaj prešibuje už,“ mávol rukou.

Na takúto flegmatickosť som nebola zvyknutá. Nenechal si nič vysvetliť. Kvôli mne sa zdal snu. Štve ma to, nechcem ho uberať o jeho sen. Hodnú chvíľu sme riešili post Kazekageho, kde stále tvrdil s tým nezáujmom, že je všetko v poriadku a on nechce byť kagem. Neverím mu to...
Po tomto zvrhol tému ku Kibovi...

„Prestaň omieľať toto a povedz mi, čo to malo znamenať s tým Kibom. Prečo si šla práve za ním?“
„Vyšla som na ulicu a on prišiel ku mne, idúc okolo. Zobral ma k nim, kde mi jeho sestra ošetrila nohy a ich mama mi nachystala raňajky. A ty sa zas takto hnusne nebudeš ku Kibovi správať, jasné?! Postaral sa o mňa a na tom nie je nič zlé. Preháňaš.“
„Ja preháňam?“ zasmial sa sarkasticky...

Poznámky: 

Táák...pridala som nejakú tú koláž, ktorú som urobila asi pred 100 rokmi práve pre diely tohto časového obdobia.

mestekovej

Romča neuškť ma, že ať teraz sem dávam diel... a vôbec, že sa neozývam. Gome.