Láska, viera, túžba a sny... 22

Cítil som, ako mi niečo prechádza po tvári. Zamrvil som sa a roztvoril oči, aby som mohol pohliadnuť do tváre Itami, ktorá ležala na boku. Hlavu mala podopretú rukou a druhou mi prechádzala po línii nosa, pier, po sánke. Zachvel som sa a pousmial sa.
,,Nechcela som ťa zobudiť," zašepkala tak potichu, že som chvíľu premýšľal, či naozaj prehovorila, alebo to bol len môj výplod fantázie.
Chytil som jej ruku a pobozkal ju na hánky.
,,Dobré ráno," zamrmlal som ešte trochu zachrípnutým hlasom a rýchlo mrkol na hodiny. Obaja sme spali dokopy asi štyri hodiny. To preto som sa cítil taký dolámaný a zároveň príjemne.
Prisunula sa ku mne popod prikrývkou a nohy prehodila cez moje. Stiahol som si ju do náručia a nechal ju, nech si ľahne na moju hruď.
,,Ako rýchlo ti bije srdce," zamrmlala a prstom mi kreslila po bruchu.
,,Z tvojej blízkosti," rukou som jej rozpletal vlasy a nechal pramene vlasov pretekať mojimi prstami. Cítil som ich vôňu, ktorá ma omamovala a privoňal som k nim ešte viac.

Ráno som sledovala jeho spiacu anjelskú tvár. Ako to, že je niekto tak... dokonalý? Mala som pocit, že sa mi zastavilo srdce, keď sa jeho oči prebrali a vyhľadali ma. Prehodili sme zopár slov a ja som mu priľahla hruď. Bolo to tak úžasné ráno... lepšie ako to predtým. Pretože teraz som si na sto percent istá, že do dediny nevrazí Akatsuki a ja nepôjdem do nemocnice a následne väzenia.
Po malej chvíľke sme začali blbnúť – šteklili sme sa, smiali a naťahovali sa o vankúše. Milovala som každý jeho smiech, úsmev a šťastné oči. Chcem to s ním zdieľať už navždy. Našu posteľovú vojnu ukončil hlad a smäd. Zišli sme dole do kuchyne a ešte aj po ceste dole schodmi ma Gaara štuchal do rebier a ja som mu stále vyplazovala jazyk.

Rýchlo sme sa najedli a šli sme sa prezliecť. Naťahoval som na seba tričko, keď som počul, ako Itami zakliala.
Vykukol som spoza skrine a videl, ako zápasí so svojim tričkom.
,,Preboha, ty čo robíš?" spýtal som sa so smiechom a prešiel k nej, potiahol ho dolu a ona si tak vyslobodila hlavu aj ruky.
,,To tie sieťky," zafrflala a potom sa na mňa zazubila.
,,Čo chceš dnes robiť?" ozval som sa a zapol si nohavice, kým si ona vyčesávala vlasy do vysokého konského chvosta.

„Takže nemáš nič na pláne?“ skonštatovala som a pozrela sa pochybovačne na neho.
„Chceš sa ísť prejsť?“ navrhol a ignoroval moje mierne spochybnenie.
„A kam?“
Pokrčil ramenami so slovami, že mi chce ukázať Konohu. V podstate som tu toho ešte moc nevidela. Len ulicu, v ktorej bývame, budovu kage a Grillbar. Súhlasila som.

Listová je veľmi pekná dedina, taká jednoduchá a útulná s priateľskými ľuďmi. Deti pobehujú, vietor veje, vtáčiky cvrlikajú a keď sa priblížite k budove, kde sídli Hokage, počujete jej rozčúlený hlas. Slnko mi hladilo tvár aj celé telo, no nedokázalo mi zasýtiť žalúdok, ktorý ma bolel od hladu.
„Ideme do Ichiraku ramen.“
„Kde?“ zatvárila som sa nechápavo a Gaara ma s úsmevom ťahal za sebou.

,,Ichiraku rámen je Narutova najobľúbenejšia reštaurácia a ver tomu, že ho tam stretneme," hovoril som jej, keď som odhrnul plátno a víťazoslávne som sa usmial, keď som zbadal Naruta, otočeného chrbtom k východu, ako do seba hodil tretiu misku a posunul ju k ďalším dvom prázdnym. Spokojne si vydýchol a Itami sa za mnou nahlas zasmiala.
Naruto sa okamžite otočil a keď nás zbadal, nadšene vyskočil.
,,Gaara, Itami, čo tu robíte?" spýtal sa a v očiach mu zaiskrila úprimnosť a radosť z toho, že nás vidí.
,,Zobral som Itami na skutočne dobrý rámen, nie na tú gebuzinu, čo som sa snažil uvariť sám doma," na tvári mi stále pohrával jemný úsmev a starý pán, ktorý stál za barom sa nadšene zasmial.
,,Kazekage-sama, vy ste sa snažili navariť rámen?" spýtal sa a ja som na neho preniesol pohľad. Chcel som ho zaraziť, už som nebol Kazekage a všetci si na to tak zvykli, že ma tak oslovovali, ale vnútri ma bodlo... už nie som Kazekage... ach.
,,Instantný," zamrmlal som jeho smerom, načo sa on na mňa súcitne usmial, asi si myslel, že mi prišlo ľúto z môjho kuchárskeho umenia a potom sa otočil.
,,Ayame, dva poriadne rámeny! Počkať, Naruto... zabudol som. Tak štyri!"
Naruto si pochvalne mľaskol a usadil sa na stoličku, na ktorej doteraz sedel a my sme sa k nemu pridali. Itami s Narutom o niečom debatovali, kým pred nás položili misky a ja som zatiaľ blúdil myšlienkami k tej horúčave, piesku a povinnostiam, ktorých som sa vzdal.

„Etoo, Itami. Ako sa máš?“ začal Naruto príliš jednoduchou otázkou.
Otázka, aspoň si myslím, mala účel, aby nestála konverzácia a mali o čom hovoriť. No, žiaľ otázka typu ako sa máš?, nie je moc na dlho téma. Odpovedala som mu tiež tak triviálne ako on sa ma spýtal.
„A ty sa máš ako?“ po mojej otázke sa na jeho tváril zračil úsmev.
Začal monológ, vďaka, ktorému som zistila, že bol ráno trénovať s Leem, potom ho Sakura skoro nakopala do zadku, keď sa ju snažil špehovať v kúpeľoch, v ktorých bol aj s Leem a Kibom...
Hm... kúpeľ? Kúpeľ!
„Gaara, zašli by sme niekedy okúpať sa?“ otočila som sa na Gaaru a uvidela ho ako nad niečím veľmi premýšľa.
Ale premýšľal so zamračenou tvárou, takže ho niečo trápi. Čo sa deje? Posmutnela som a to milé dievča menom Ayame mi donieslo rámen. S chuťou sme ho zjedli a potom sa Naruto, držiac sa za brucho išiel prejsť. Zaplatili sme a vyšli do Konohy zaliatu západom slnka.

„Gaara?“ ozvala som sa opatrne.
„Áno, Itami?“ stále bol akýsi zamyslený.
„Čo sa deje s tebou? Si taký zvláštny...“

,,Ale nič, len mám starosti ohľadne zrazu Kage," zamračil som sa, aby som svoju vetu ešte zdôraznil a ona sa mohla uvoľniť.
Cnelo sa mi za tou hordou papierov a za svojím snom... ale nakoniec, toto je to najlepšie, čo ma mohlo postihnúť, no byť zradcom Suny, to som skutočne nikdy nechcel. Zvlášť, keď ku mne ľudia pristupovali konečne dobre.
,,Pýtala si sa, či nepôjdeme do kúpeľov? Niekedy... po zraze," sľúbil som jej, pretože dnes som nemal chuť ani pomyslieť na to, že sa mám niekde čvachtať s ďalšími XY ľuďmi... zvlášť, keď Itami bude v ženskom oddelení... hoci by sa mi to zišlo, trochu sa uvoľniť, ale nejako som po tom momentálne netúžil.
Prechádzali sme sa po Konohe a dnes sme ku podivu takmer nikoho nestretli, asi mala väčšina misie a tak sme sa vrátili domov a celý deň sme len polihovali a hrali shogi. Bolo to také zvláštne, že som... nemal prácu! Tráviť deň leňošením, to som nepoznal.
Doteraz.
Slnko zapadlo a mesiac sa vyhupol ponad vrcholky, aby nám dal na známosť, že už je noc a my sme ešte stále sedeli na zemi v obývačke a hrali Shogi. Itami sa rozčuľovala, pretože som niekoľkokrát vyhral.
,,Je dobré, že nemáš rada prehru," zasmial som sa, keď rukou zmietla všetky kamienky z hracej dosky a naštvane sedela s rukami na hrudi.
,,Hlavne v bojoch," odsekla a premerala si ma pohľadom z ktorého som nevedel vyčítať emócie.
Chvíľu som sa na ňu pozeral a snažil sa ich rozlúštiť, než mi došlo, že je vlastne naštvaná zo svojej vlastnej prehry. Vyskočil som na nohy a pohladil ju po líci.
,,Nabudúce ťa nechám vyhrať," podpichol som ju, ,,ale teraz do postele. Zajtra pôjdeme celý deň trénovať," pre istotu. Keby nás na zraze prekvapili nejaké nepríjemnosti a aspoň nebudem nečinne sedieť v izbe.

Na tréning sa fakt teším! Rozbehla som sa do postele ako blázon a skočila som do perín. Pretočila som sa na chrbát a hneď sa na mňa vyrútil aj Gaara so smiechotami. Priľahol mi ruky a začal ma štekliť. Výskajúc som ho prosila, aby prestal.
„To máš za to, že si prehrávala!“
„Už budem len vyhrávať,“ v podstate som zaklamala, aby už prestal, lebo som mala pocit, že sa v tej posteli pocikám.
„No táák, d-dóósť!“ po tomto prestal a jeho kolená mi dovolili konečne hýbať rukami.
Oprel si svoje čelo o to moje a usmieval sa. Vtisla som mu bozk na pery, odtiahla som sa a videla ako ma stále zatvorené oči a užíva si ten moment.
Jeho mihalnice sa dali do pomalého pohybu a zastavili sa, až keď som mu videla tie krásne oči: „Milujem ťa.“
Znova som neodolala jeho perám a aj s opätovaním jeho slov, som sa znova ponorila do jeho náruče, do jeho bozkov a zrýchleného dychu. Malú chvíľku sme ešte odovzdávali pery jeden druhému a potom sme obaja sladko zaspali.

Hneď ráno... teda okolo jedenástej sme sa s Gaarom naraňajkovali, on si obliekol svoj plášť, vestu a prehodil cez seba tykvu. Ja som si obliekla niečo ako napodobeninu svojho pôvodného oblečenia – čierne kraťasy a tričko.
Ubehlo pätnásť minút a my sme stáli na nejakom cvičisku neďaleko Konohy.

„Pripravená?“ opýtal sa a na tvári mal veľmi hravý a nedočkavý úsmev.
Trocha nasucho som prehltla. Ja sa ho bojím? Teda... nie báť sa ako mať priamo strach, ale je omnoho silnejší ako ja. Veď on ani nemusí nič poriadne robiť, piesok bojuje za neho. Videla som ako si poradil s Tobim a to znamená, že ja proti nemu nemám šancu. No mám výhodu – genjutsu.
„Hai,“ snažila som sa dodať si odvahy, bála som sa, že nič nezmôžem a skončí to trapasom.

Ozval sa zvuk odštupľovania tykvy a šum pohybujúceho sa piesku, z ktorého mi začalo uvoľňovať adrenalín, ktorého hladina sa mi rapídne zvýšila, keď sa piesok oproti mne „rozbehol.“ Odskočila som do diaľky a inštinktívne som začala robiť pečate na veterný vír, ktorým som Gaarov piesok rozvírila od seba a on sa jemne pousmial. Aspoň, že moje telo reagovalo tak prirýchlo.
Znova robím pečate: „Magen: Jigoku Kouka no Jutsu!!!“

Zaujato som ju pozoroval, ako skladá pečate. Vedel som, že robí so saimi, ale ešte ich nemala spravené. Taijutsu ovládala naozaj dobre a teraz sa očividne chystala na ninjutsu...
Alebo genjutsu?!

Stál som na mieste ako kôl v plote a nemohol som sa pohnúť. Bezmocne som sa díval na to, ako sa ku mne odniekiaľ vzniesla masa ohňa a blížila sa ku mne, až ma to pálilo. Nie, ono to...
Z hrdla sa mi vydral výkrik, keď som cítil, ako ma praží zaživa. Kričal som hoci som nechcel - a tušil som, že ona sa na to díva - snažil som sa odohnať od seba ten oheň, ale moje telo sa odmietalo pohnúť a moja myseľ nechcela pochopiť myšlienky, ktoré mi v nej prúdili. Pozerá sa na to, ako mi spôsobuje bolesť! Ja už nechcem tú bolesť zažívať! Bolo to také reálne, že som priam cítil páliace sa mäso. Dosť! Dosť!
Plamene ma olizovali z každej strany a prebíjali sa hlbšie do útrob môjho tela. Ani som nevedel ako a ucítil som ďalšiu ostrú bolesť na mojom pravom stehne.
Odrazu všetko ustalo a ja som začal vnímať svoje okolie. Počul som šum lesného lístia, štebot vtákov a to, ako som lapal po vzduchu. Videl som Itami, ako stojí niekoľko metrov predo mnou v strnulej póze a s hrôzou na mňa hľadí. A v tom mi stehno zalialo čosi teplé a lepkavé a ja som tam prekvapene pozrel. Rukou som obopínal rukoväť kunaia, ktorý som si zarazil do stehna, aby som sa dokázal dostať z jej genjutsu. Teraz sa mi tam rozširovala veľká krvavá škvrna.

Podlomili sa mi nohy a ja som klesol na jedno koleno, sťažka rozdýchávajúc to, čo sa tu odohralo.
,,Gaara!"
,,Zostaň tam!" zachrčal som jej smerom a pozrel sa práve včas, aby som videl, ako zastala s jednou nohou vysunutou, pripravená rozbehnúť sa ku mne.
,,Ja, ja... prehnala som to, prepáč!" zavzlykala zhrozene a rukou si prikryla ústa.
Zavrtel som hlavou, jedným prudkým trhnutím vytiahol kunai a odhodil ho čo najďalej od seba. Opäť som sa postavil na obe nohy a potešilo ma, že môj dych sa dal opäť do normálu, hoci ma noha riadne bolela.
Takže genjutsu. Je plná prekvapení.
,,Teraz som tvoj protivník, nesmieš so mnou mať zľutovania," upozornil som ju a na jej tvári sa zračilo prekvapenie. Keď pochopila, opäť sa dala do bojovej pozície a sústredila sa na mňa.
Zhlboka som sa nadýchol a prikrčil sa skladajúc pečate. V momente sa okolo nás vzdula masa piesku a vytvorila tsunami. Nezaostával som a spravil si klon, ktorý sa premiestnil za ňu.

Jeho postoj ma vydesil. Nemám mať zľutovanie? Ale preboha, veď to je len tréning! No, má pravdu, že ak pôjdem na to zľahka, tak nič neprecvičím. V duchu som zanadávala a dala sa do pozoru. Genjutsu mi teraz moc asi nepomôže, lebo už na to nebudem mať čas... TSUNAMI?! Len som sa nadýchla a ucítila som pohyb za sebou. Otočila som sa a zablokovala úder smerujúci na mňa. Následne som sa pokúsila udrieť ho do brucha tate tsuki – úder na strednú vzdialenosť súpera do brucha. On však odskočil, zažmurkala som a to bola chyba. Kopanec do hlavy! Zletela som na zem.
„Prepáč,“ pozrela som sa na jeho strápený výraz, „myslel som, že sa uhneš.“
„Aj by som sa. Keby som za tie mesiace aj niečo robila,“ bola som naštvaná sama na seba.
„Gaara, toto nejde,“ postavila som sa, šúchajúc si spánok.
„Itami, musíš bojovať,“ rozložil rukami.
„Ale to sa nedá. Nie proti tebe, nedokážem ťa brať ako nepriateľa,“ pri poslednom slove som na oboch rukách pokrčila ukazováky a prostredníky.
„Ak nás prepadnú na stretnutí, budeš sa musieť obrániť, nehovoriac, že treba zabezpečiť ochranu Temari ako Kazekage a ostatným tiež.“
„Zabudni!“ ohrnula som nos a prekrížila ruky okolo pŕs.
„„Ako chceš,“ mykol plecom a ja som sa udivila, „donútim ťa.“

Gaara predo mnou sa rozsypal na piesok. Klon? Otočila som sa keď vyšiel z piesočnej steny. Rozbehol sa oproti mne a začal sa telesný boj, neustále som sa len bránila. Neútočila som, no to si aj vyžiadalo svoju obeť. Jeho údery boli rýchlejšie, než by som od takého človeka ako je on čakala. Čím dlhšie sme bojovali, tým vyše som mala modrín.
Logika. Zapína mi až teraz, keď ma všetko bolí. Musím útočiť, či chcem alebo nie. Inak ma tu utlčie.
„Kiáááá!“ koncentrujúc silu úderu som zvreskla a uštedrila Gaarovi štípanec do brucha až ho prehlo.
Odskočila som a nedávala mu čas: „Fuuton: Juuho Shou!“
Vypustila som na Gaaru nápor chakry z ruky, ktorý má rezavé účinky. Našťastie sa mu vyhol.
„Suna Arare,“ vystrel ruku nad svoju hlavu a videla som, ako sa z väčšej výšky na mňa rútia piesočné krúpy.
Do čerta! Nemala som vôbec čistú myseľ. Čím odrazím tú techniku? Bola príliš rozľahlá, neutečiem pred ňou. Znova sa ozval môj starý inštinkt. Spravila som pečať potkana, zajaca a psa: „Fuuton: Shinkyuu Gyaku!“
Krúpy, ktoré na mňa mali dopadnúť, som zničila veternými strelami z úst. Videla som jeho prekvapený výraz... mám šancu!
„Magen: Kokoni Arazu no Jutsu!“ vytvorila som okolo Gaaru falošné okolie.

Odrazu sa okolo mňa rozrástlo nesmierne veľa zelene. Bambusové stromy, laná, obrovské rastliny, nevidel som na oblohu a dýchanie mi znemožňoval horký a dusný vzduch. Počul som škriekanie zvierat. Bol som v džungli! Do pekla, ďalšie genjutsu. Ale v tomto som sa dokázal hýbať, nebol som ani znehybnený. Okamžite som použil Kai a vzápätí všetko zmizlo a ja som ucítil kopanec medzi lopatky. Môj piesok to nestihol a mňa hodilo dopredu. Okamžite som svoju zbraň nasmeroval jej smerom a chytil ju okolo nôh. Vyzdvihol som ju do vzduchu a povesil dolu hlavou. A v tom sa jej telo rozplynulo. Klon.
Piesok reagoval sám od seba a len pár centimetrov delilo jej nohu od mojej hlavy, no moja obrana účinkovala. Odskočila a hodila mojim smerom kunai. Chytil som ho do ruky a mrskol jej smerom späť, uhla sa, ale videl som, ako jej dopadá pár pramienkov vlasov na zem. Takmer som ju trafil.
Striaslo ma od hrôzy. Pane Bože, bojovať s ňou je neskutočne namáhavé. Tak sa bojím, že jej ublížim! Ale musí sa dať naspäť do svojej pôvodnej kondičky.
Stiahol som svoj piesok okolo seba a opäť sa dal na taijutsu. Musí ovládnuť svoje reflexy. Kop z otočky a päsť, ktorá jej mierila vedľa hlavy vyblokovala.
Potom sa však nestihla spamätať a ja som ju takmer zasiahol priamo do tváre, no zastal som na pár milimetrov od jej nosa.
,,Ts, ts, ts," vzdychol som si a uškrnul sa, krútiac hlavou. Zamračila sa a odsotila moju ruku, potom na mňa začala útočiť a ja som musel ustúpiť zopár krokov dozadu, aby som mal svoj vlastný priestor.
Kým nastal večer, takto sme týrali jeden druhého. Keď jeden spadol na kolená, alebo jeden druhého zasiahol, vstali sme a pokračovali. Ani na chvíľku sme si nedali oddych a musím uznať, že Itami sa po pár tvrdých úderoch vzchopila a začala sa obracať s ladnosťou divokej mačky. Bojovala ako šelma.
Zapadlo slnko za najbližším vrchom a obaja sme dopadli na zem, maximálne vyšťavení a dobití. Celé telo sme mali pokryté modrinami a sem tam sa na našej pokožke objavila odrenina, alebo rezná rana. Sťažka sme oddychovali a Itami sa zvalila na chrbát s roztiahnutými rukami a hľadela na prvé hviezdy, zatiaľ, čo ja som kľačal na jednom kolene a podopieral sa, aby som nespadol.

„Takto mi nedal zabrať ani Deidara,“ zasmiala som sa, dívajúc sa na oblohu.
Počula som len ľahký úškrn v podobe povzdychnutia. Nuž, ale bola to pravda. Takto ma ešte nikto neunavil. Ja a telesne unavená... neverím. Gaara bol kúsok odo mňa a vydychoval sa. V boji je úžasný, vyzerá úžasne – čo na ňom nie je úžasné?!
„Poď, Itami,“ zdvihol sa a trocha ho hodilo do boku, „ideme domov, lebo ak nie, tak si tu ľahnem a už sa do rána nepostavím.“
„Mne sa nééchcééé,“ zalamentovala som a nahodila som trucovitý výraz malého dieťaťa, keď nechce ísť z ihriska.
„No poď,“ podal mi ruku a prijala som ju.

Obaja sme kráčali po rušnej ulici a nevšímali si udivené pohľady dedinčanov. Itami sa podlamovali kolená a tak som ju držal, sám sa premáhajúc. Cítil som sa na pokraji síl, úplne vyčerpaný.
Došuchtali sme sa pred dom a začal som hľadať kľúče, zatiaľ čo Itami sa oprela o stenu a súrila ma, aby som už konečne otvoril.
,,Vydrž," odsekol som jej, keď do mňa v kuse zabŕdala. Už som mal chuť vyraziť tie dvere pieskom, keď v tom sa moje prsty dotkli niečoho studeného a kovového hlboko vo vrecku. Konečne!
Len čo sme vošli dnu, Itami zrazu ožila.
,,Idem do sprchy," vyhlásila rozhodne a ja som sa zmohol len na pokrčenie plecami. Vošiel som do kúpeľne na prízemí, zatiaľ čo ona už na seba púšťala vodu v kúpeľni na poschodí. Vyzliekol som si veci a chvíľu na seba zaujato pozeral. Na rebrách sa mi formovala modrina a na pleci som mal škrabanec. Chrbát som mal celý doudieraný a nohy sa mi mierne chveli od vyčerpania.
Rýchlo som vošiel do sprchy a behom piatich minút som už na seba navliekal nohavice a osuškou si prešiel po hlave. Potom som si ju prehodil cez krk a nechal kvapky vody stekať po krku a vsiakať sa do nej. Rukou som si prešiel po bruchu, aby som si z neho zotrel pár kvapiek a vyšľapal hore schodmi. Itami ešte bolo počuť zo sprchy a tak som prešiel ku dverám a zaklopal na ne. Zastavila prúd vody.
,,Si hladná?" zamrmlal som a rukou si zakryl ústa, keď sa mi zívlo.
,,Nooooo," a znovu pustila vodu. No, to je mi teda odpoveď. Čo si z nej akože mám vydedukovať? Ženské...
Pokrútil som hlavou a vošiel do spálne.
Tak fajn, pôjdem jej urobiť jesť, ale toto bude ešte nadlho. To si môžem aspoň na minútu ľahnúť.
Hodil som sa do postele a rukami objal vankúš. Bože, mäkké, voňavé posteľné oblečenie...

Vyšla som zo sprchy drkotajúc zubami. Rýchlo som sa zababušila do osušky a vyšla von z kúpeľne. Bŕŕŕ! Prichádzam potichu do spálne a spozornela som pri nejakom zvuku. Započúvala som sa. Chrápanie. Chudák Gaara. Dvere do spálne jemne zavŕzgali a ja som vyhľadala očami Gaaru spiaceho na posteli. Bol prevalený na bruchu a ruka mu visela z postele. Bol roztomilý. Pri pohľade ako si užíva spánok som zabudla na hlad a ľahla si k nemu.

...ten zatuchlý smrad. Obzriem sa okolo seba. Tma. A znova ten nepríjemný pocit. Ako keby vám niekto zvieral srdce. Priamo vnútri vás. Z toho vzduchu sa mi ťažko dýcha, navyše počujem ťažké dýchanie aj kúsok od seba. Gaara?
„To bolí,“ zakňučí hlas a mňa z neho mykne.
Kde to som?!
„Au, to bolí!“ hlas sa rozvrieskal, „zabije ma! Zabije! Itami!“
Zacítim na svojom krku niečie ruky a až v tom si uvedomujem, že ležím. Snažím sa zarývať nechty do mužských hánok, no márne. Kyslík... potrebujem kyslík!!! V drobnom lúči svetla z chodby zazriem tie oči. Byoki!
Ako som sa sem dostal? Prišli si po mňa do Konohy a som tu zase? Bože, len to nie! Pozriem znova na Byokiho. Oslabol, jeho stisk nie je taký silný ako býval. Aj tak ma stále dosť škrtil. Vzduch mi pomaly, ale isto dochádzal. Zrazu Byokiho niekto udrel a on sa zošuchol nemo na zem. Kto... to?
„Itami,“ prehovoril ďalší hlas.
Gaara! Hodila som sa tmavej siluete okolo krku a ona ma stisla v náručí. Som v bezpečí. Je tu.
V tom odo mňa odstúpil: „Gaara, čo sa deje?“
Mlčal a videla som ako sa vzďaľuje smerom k mrežiam. Znova som vyslovila jeho meno a na to som si všimla, ako sa ku mrežiam zvonku niekto postavil. Ďalší a potom ešte traja. Zablikalo svetlo a potom sa úplne rozsvietilo. Gaarov výraz ma vydesil. Tváril sa veľmi arogantne, výraz vraha.
Za mrežami stáli mŕtvi, zabití mojimi rukami. Jeden z nich posunul mrežami. A začali vchádzať dovnútra cele.
Kam zmizol Byoki? Obzrela som sa za ním, no nikde nebol. Byoki odrazu nikde nie je. Čo sa to deje?
Radšej by som tu mala toho psychopata ako týchto. Začali sa ku mne približovať a ja som ustupovala. Prúdil do mňa strach.
Mŕtvi vyzerajú ako keby sa hnali tŕním, niektorí mali polámané ruky. Nevecné výrazy uprené na mňa. Fuj, sú ako zombie.
Zo smrteľného zízania na mŕtvoly ma vyrušil Gaara: „Si obyčajná chudera... kvôli, len kvôli tebe som prišiel o svoj životný sen. O sen byť Kazekagem... nenávidím ťa za to.“
Mŕtvoly sa priblížili na toľko, že som chrbtom narazila o chladnú stenu. Som v keli. Nechutné studené paprče na mňa začali siahať a ja som sa skrčila k zemi. Ľudia mnou zabití odstúpili, aby bolo vidieť Gaaru: „Za to, že si mi pokazila život, zhoríš v pekle!“
Vytiahol kunai a vrhol sa na mňa.

Bolesť. Chytím sa za hlavu a otvorím oči. Som na zemi. Spadla som z postele. Obzrela som sa na posteľ a vidím červenovlasú hlavu: „Itami?“
Zvrieskla som ako o život a pratala sa čo najďalej od postele. Vydrapla som sa hore na nohy a zmizla som vo dverách, tak ako v dverách do spálne, tak aj v domových. Vybehla som v pyžame do rannej Konohy. Bežala som bosá a cítila, ako sa mi do nôh zabodávali malé kamienky a kusy skla. Nevnímala som tú bolesť a len bežala. Zastavila som sa pred nejakým domom a sadla si na kraj chodníka.
Zakvačila som si prsty do vlasov. Bol to sen, bol to sen. Sen! Byoki, tváre, čo som zabila! Bože, ja sa zbláznim!!! Za všetko môžem len ja.
„I-Itami? “ strhla som sa a pozrela sa za seba.
Kiba...