Voda, láska a krv 06

:-)

Tento diel zväčša len taký nijaký, pretože som tento týždeň bola úplne vyžmykaná a až vo štvrtok som si uvedomila, že musím písať. xD Tento diel som sa nesnažila odfláknuť, ale zrejme odfláknutý je, pretože to bolo na rýchlo. Snáď vás nesklamem, a že aj napriek odfláknutiu sa vám bude diel páčiť. :-D

Ráno som sa zobudila na neznáme svietenie slnka na moju tvár. Bol to nezvyk zobudiť sa na ten nepríjemný pocit.
Mäkké dotyky pierok, skrytých vo vankúšoch, sa mi letmo obtierali o moju pokožku rúk. Jemné, bavlnené obliečky lahodili mojej koži a nebyť spomienok na včerajší deň a večer, naďalej by som sa so zavretými očami vo svojej hlave túlala pomalým tempom mojich nekonkrétnych myšlienok.
‘Hidan..’ Spomenula som si, že dotyčný leží vedľa mňa. Nenápadne som sa snažila otvoriť oči a hodiť po ňom jeden z mojich namotaných pohľadov.
Jemne som otočila hlavu a moje oči sa stratili v nekonečnej fialovej farbe. Upieral na mňa jeho ospalý nečítateľný pohľad. Vyzeral ako nebo, na ktorom sa začalo zaťahovať na znak prichádzajúcej búrky, zmiešanej s padajúcim snehom.
Pozrel inam, no hneď na to sa zdvihol a so spustenými nohami k zemi si sadol na kraj postele. Tvár si zvieral v rukách.
Posadila som sa, jednou rukou som sa podoprela a druhú som natiahla smerom k Hidanovi. Keď sa končeky mojich prstov skoro dotkli jeho chrbta, postavil sa, pozbieral si veci a skôr behom než chôdzou zmizol z izby. Zmrazene som sa dívala na dvere, ktoré za sebou zabuchol.
‘Čo… Čo sa stalo?’ Sklopila som zrak a so zlým tušením som sa zmätene pozerala do svojich doráňaných dlaní.
V tom sa v dverách zjavila Konan so spytujúcim pohľadom.
“Nedotkla som sa ho.. Dokonca som sa ani neozvala.” Povedala som tichým zastretým hlasom.
Potrebovala som sa nutne zbaviť zlých myšlienok, tak som poprosila Konan o pomoc. Priniesla mi veci, ktoré som mala už odpečatené zo zvitkov. Boli poskladané v jednej z veľkých skríň na pravej strane od dverí. Priniesla mi aj osušku a spolu s ňou, podopierajúcou ma, sme dokráčali do kúpeľne na konci chodby.
Bola veľká a mala karamelovo hnedú farbu. Bol tam sprchový kút, vaňa a ostatné kúpeľne sa týkajúce veci.
Konan odišla a ja som sa nemotorne dostala do sprchového kúta. V rohu boli kamenné tzv. poličky obkládané príjemnou slabomodrou farbou, ktorú spoza zatiahnutých dvierok sprchy od vstupných dverí nebolo vidno cez úplne zahmlené sklo. Niekto tu asi bol predo mnou.

Voda.. Voda všade okolo mňa.. Teplá..
Pomaly zo mňa splavovala nepokoj a čierne myšlienky, ktoré v mojej mysli zanechalo Hidanove správanie. Vlastne.. Ako dlho som v tej sprche?
Medzi padajúcimi kvapkami som úplne zabudla na existujúci svet okolo.
Vyšla som von, zotrela posledné kvapky obkresľujúce moje telo a obliekla som si známe čierne legíny a čierne tričko s dlhým rukávom.
Otvorila som dvere a pára, ktorou bola zaplnená celá kúpeľňa, sa pomaly naťahovala za chladným vzduchom, ktorý prefukoval tmavou kamennou chodbou.
Chcela som bosá prekročiť prah, ktorý zem rozdeľoval na teplú, vlhkú a studenú, suchú. Bola som zmierená so zmenou teploty pod mojimi nohami, ale.. Zastavila som sa uprostred kroku. Na chodbe, asi 10 metrov od dverí kúpeľne, pred -našou- izbou, sedel Hidan opretý o stenu a hlavu boril do rúk zložených na kolenách. Z mokrých vlasov zmáčal ľadovú zem pod ním. Sedel tam len v nohaviciach, bez trička a bosý.
“Hiďo..?” Nesmelo zo mňa vyletelo a pomaly som kráčala k nemu. Bez pohnutia naďalej sedel so skrytou tvárou bez náznaku toho, že ma vníma.
Vošla som do izby a svoje veci som opäť zapečatila do zvitku, aby nesmrdeli na celú budovu. Vrátila som sa k stále nehybne sediacemu Hidanovi a kľakla som mu k nohám.
“Yori,” zdvihol prudko hlavu a mňa skoro od ľaku hodilo do zadu.
“Už ťa nebolia rebrá?” Touto otázkou ma zaskočil a zarazene som na neho pozerala s vypleštenými očami. Jak.. Jak to? Rebro ma prestávalo bolieť už včera…
“To bude asi tou masťou..” Skonštatovala som na odpoveď.
“Aha.” Povedal to zamyslene a jeho oči prezrádzali skutočnosť, že vie svoje.
“Hiďo, mala by som niečo vedieť?”
“Nie. Len premýšľam….. Či je tá masť naozaj taká dobrá.” Snažil sa ututlať moje pomalé naberanie pochybností. On mi niečo tají..
Postavil sa, bez slova ma obišiel a vošiel do izby, akoby som tam nebola. Na tvári mal stále nečítateľný pohľad. To by sa dalo, no v tom sa obul, obliekol si plášť, vyložil si kosu na chrbát a znova, takým štýlom ako pred pár hodinami, odišiel.. Tentokrát to bolo asi zrejme preč z budovy.
Nebudem za ním doliezať, asi to nechce.. Ale prečo mám pocit, že mi niečo nechce povedať?

Po istej chvíli kľačania na chodbe a premýšľania nad Hidanovým chovaním som sa postavila, vošla do izby a z dolnej police v skrini som si vzala vysoké, čierne ninja topánky a obula som si ich.
Prezerala som si obrazy po stenách a nechápala som, prečo tu sú. Je snáď Hidan na umenie?
‘To sotva..’ Povedala som si v duchu, pretože sa mi v mysli vynorila spomienka na to, ako sa naťahoval s Deidarom. V tom sa vo dverách znova, nečujne ako myška, zjavila Konan a prosila ma, aby som ju následovala.
Kráčali sme chvíľu chodbou, otočili sa na päte a kráčali schodmi dole smerom do miestnosti, kde som ležala včera na gauči. Zostúpila som z posledného schodu a pri pohľade na jedného z mužov sa mi skoro zastavilo srdce. Vedela som, že patrí k Akatsuki. Je to už dlhá doba a nebolo by možné, aby sa o ňom nedozvedel aj každý vták na nebi. Hlavne vrany…. Tie o ňom asi vedeli najviac.

“Itachi..” Vykĺzlo mi nedopatrením z úst a jeho čierne ebenové oči sa zastavili na tých mojich, zdesených. Nepovedal však ani slovo a len s mierne pozdvihnutým ľavým kútikom pier sa na mňa díval. Vedľa neho sedel žraločí muž, Kisame. Opovrhačne nado mnou ohŕňal tým jeho rybím čumákom. Okrem tých dvoch tu boli všetci aj pred tým. Orochimaru si teraz hnije niekde vo svojej diere.
Všetci sedeli na gaučoch a stále tam bolo dosť miesta. Fíha! To sú ale naozaj veľké gauče!
S nútenými myšlienkami na gauče som opäť potláčala známe nutkanie snívať s otvorenými očami o mužovi, ktorý sa ma zrejme stráni.
‘Miluj ma.’ Predrala sa jedna z tých zasnených myšlienok cez nezatesnené štrbiny bariéry, ktorú som sa zbytočne snažila postaviť okolo svojej jasnej mysle.
“Kde je Hidan?” To, čo som zo seba vysypala, som si uvedomila, až keď na mňa všetci upreli zrak. Niekto tam nebol.. Zdálo sa mi ich málo…. Ahaaaaa!
“A samozrejme aj Kakuzu!” Snažila som si zachrániť kožuch, no to už nezabránilo babám pletkárkam, Deidarovi a Sasorimu, aby si potíšku šuškali svoje.
‘Ba**ardi!’ Blesklo mi hlavou a na ich osoby som hodila jeden z tých mojich najpodarenejších, vraždiacich pohľadov.
“Vitaj, Yori. Začínal som si myslieť, že si sa v tej sprche utopila. Bolo by divné, že… Žena, ktorej voda plní jej vôľu, sa utopila. To by bolo naozaj komické!” Ozval sa rybí ksicht a ďalej ohŕňal nosom, no pod ním sa mu leskol úškrn. Chystala som sa povedať niečo kruté na jeho plutvy, ale v tom som si znova v hlave zopakovala jeho slová..
“Odkiaľ vieš o vode?!”
Rybí ksicht sa prestal uškŕňať a akoby neoslovene si začal prezerať miestnosť.
“Je tu ale pekne!”
Moja vnútorná Yori kula pikle a práskala si hánky na rukách, keď v tom jej činnosť prerušil Pein.
“Nevšímaj si ho a sadni si na druhý vankúš pri stole. Potrebujeme sa s tebou porozprávať.”

Sedela som na vankúšiku v tureckom sede a každý môj pohyb sledovalo šesť párov očí.
“Otázky ti budem klásť ja, ak niečo niekoho napadne, počká na zvolenie.” Vyhlásil Pein a pohľadom prešiel všetkých zúčastnených. Všetci pokývli hlavou na súhlas, no ten jeden stále ohŕňal nosom. Nedá mi to.. Musím sa spýtať!
“Kisame..?” Opatrne som vyslovila jeho meno.
“Hmm?” Zareagoval hrubým hmknutím popod stále sa krčiaci nos. Všetky tváre sa obrátili na mňa a ja som zaváhala. Moja vnútorná Yori však nabrala odvahu a učinila za mňa.
“Smrdia ti tu ryby, alebo čo sa deje?” Všetci vyprskli v smiech, no on sa však zatváril vážne a za jeho chrbtom sa nebezpečne zavrtela Samehada. Itachi sa jediný okrem Kisameho nesmial, no stále mu jemne nadskakoval kútik pier. Nepredpokládala som, že to bude vtipné, len som chcela, aby sa prestal tváriť ako blbec. Hmm..
“Koniec žartov!” Zabručal Pein chichotajúc sa.
“Začneme.” Všetci znova prikývli a Kisame konečne zmenil tvár.
Itachi ma bez prestania uprene a zaujato sledoval a jeho stále nadskakujúci kútik pier mal mierne zvádzavý nádych. Zdá sa mi to, alebo… ?
“Takže, Yori. Aké je tvoje celé meno?” Vytiahol si Pein nejaký papier. Zrejme na ňom mal napísané otázky.
“Yori. Druhé meno nemám.”
“Odkiaľ vieš svoje prvé meno?” Nechápavo sa na mňa pozrel.
“Dlhá história.” Snažila som sa to ututlať krátkou odpoveďou, aby som nemusela znova myslieť na Hidana.
“Dlhá? Máme kopu času. Dostaneme sa k nej a budeš nám ju môcť porozprávať. Kde je tvoj stály domov, kde bývaš?”
“Už nikde.” Dotknuto som zazrela na Deidaru a ten len sklopil zrak. Načo si to všetci všimli a hodili po ňom letmý pohľad.
“Ehm… Predpokladám…”
“Áno, všetko vybuchlo.” Pozrela som sa na Deidaru už nie dotknuto, ale naštvane.
“Čo sa týka tvojich schopností.. Ovládaš vodu. Do akej miery?”
“Ninja by nikdy nemal prezrádzať svoje schopnosti. Prečo si myslíš, že vám to poviem?” V mojich očiach sa črtali dva otázniky, no tie rýchlo nahradil pekelný plameň, pri ktorom sa mi oči skoro roztiekli.
“Nevadí. Hidan nám to všetko povedal.” Moje srdce sa zakolísalo a môj zrak znova klesol na moje doráňane ruky, ktoré som si zložila v lone.
“Vieme, že tvoj domov bol niekde neďaleko Skrytej Mlžnej. Kde?”
“Približne päť námorníckych míľ na východ od brehov hlavného ostrova Zeme Vody a približne štyridsať námorníckych míľ od brehov Zeme Ohňa.” Všetci v miestnosti na mňa vyjakane a nechápavo pozreli a ich neznalosť jednotiek dĺžky ma skoro rozosmiala.
“A.. a.. a aká je to vzdialenosť v našej reči?” Vytiahol zo seba Deidara. Povzdychla som si, a len z trucu som sa nezačala smiať.
“Jedna námornícka míľa sú v prepočte do vášho jazyka skoro dva kilometre.” Prepočítavala som si v hlave.
“Aha, no… Hm.. O tvojej aspoň takej histórii vieme. Porozprával nám ju Hidan. Zbytok budeme zisťovať časom. Len ešte potrebujem vedieť. Pamätáš si, odkiaľ pochádzaš?” Prižmúril mierne oči Pein. Takže… On im to všetko prezradil…. Podal im ma na tácni.. Preto sa takto choval? Alebo.. Žeby ho toto vlastne vôbec neštvalo?
“...,Yori?”
“Em… Čo?”
“Odkiaľ pochádzaš?” Jeho veselý tón sa vytratil a nahradil ho skôr nejaký smutný. Empatický?
“Aha.. Nepamätám si..” On len prikývol, postavil sa a papiere zastrčil do svojho plášťa.
“Zatiaľ na teba nemám viac otázok.. Môžete všetci ísť.”

Už je to možno hodina od doby, čo tam na mňa všetci zírali. Hidan.. Urobilo mu dobre, ak ma takto prezradil pred všetkými? Ja ho nená….. Nie.. To by som sa asi snažila klamať samú seba.. Nechcem ho vidieť najbližšie dni… Ak vôbec.. Joj.. Jasné, že chcem… Hneď!

Prechádzala som sa pár kilometrov od úkrytu Akatsuki po lese a troškou mysle som sa modlila, aby som sa dokázala vrátiť späť. Práve som prešla pár krokov a uprostred duny snehu sa ligotali lístky. Čo to je? Prišla som bližšie a rukou som otriasla sneh. Pod tým snehom sa nachádzal krík, na ktorom sa hompáľali červené bobuľky. To sú ríbezle? Teraz v zime?!
Nezdalo sa mi to a ja, hlúpa a naivná, som si jednu odtrhla a zjedla.
“Pfuj!” Snažila som sa tú nechutnú pachuť vyhnať pľuvaním, no nezabralo. Pred mojimi očami sa mierne rozmazalo, no hneď nato bolo všetko rovnaké. Nezaobchádzala som sa tým viac a šla som ďalej.
Cestou necestou mi tento les začal pripadať divný. Navôkol začali kvitnúť stromy a všade sa rozplývala zeleň. Čo sa to deje?!
Zmätene som sa začala dívať okolo seba, no v tom som si uvedomila, že už dávno nekráčam po studenom snehu a začínalo mi byť teplo.

V tom zmätku som došla k zvláštnemu jazeru. Už sa mi ani nechcelo veriť, či tam skutočne je. Je? Hm… Sadla som si na jeho kraj, no keď sa jeho hladina zavlnila, radšej som sa vzdialila aspoň o meter. Fuuh.. Cítim sa ako nadrogovaná… Počkať… Tie bobule! Do**dele! Ako som mohla byť tak neopatrná! Došľaka.. Čo teraz? Pôsobí to ako nejaké genjutsu!
“Yori?” Spoza môjho chrbta sa ozval hlas a ja som sa vystrašene otočila.
“Čo tu robíš, Yori?” Bol to on.. Ale bol skutočný? Nie.. Neverím!
Blbo som sa naňho dívala a nad našimi hlavami niekde vysoko zahučalo hromobitie. Pozrela som sa hore, no oblohu zaplavovalo pálivé slnko a jeho svetlo. Na oblohe nebolo ani mráčka.
Nevedela som, či je skutočný, ale ak nie, tak sa naňho môžem kľudne vyvrieskať bez toho, aby niečo vedel! Super!
“Prečo?! Prečo si ma bonzol?! Je niečo, čo o mne nevedia?! Som teraz už len niečo, ako Sasoriho bábka!” Do mojich očí sa nevedno prečo tlačili slzy, ale zároveň netlačili. Moje pohyby sa spomaľovali a svet naoko strácal farby. Opäť sa všetko menilo na pochmúrnu bielu a kôrovú hnedú. Moja myseľ začala odlietať niekam ďaleko a moje telo nechávala napospas pádu na ľadovú zasneženú pôdu. Posledné, čo moja myseľ zaregistrovala boli jeho slová..
“Yori.. Ale ja..”

BUM!
Opäť som naberala vedomie a s radosťou som načúvala hlasom vonku zúriacej búrky. Moje telo zozadu zvieralo niečo silné a teplé. Mimo tento objekt som na svojom tele cítila nepríjemný chlad. Mojou mysľou sa túlali myšlienky v pomalých pochodoch a za sebou akoby nechávali bielu a zároveň dúhovú páru. Je to hlúposť, čo sa to deje? .. Okolo mňa zrazu zovretie povolilo a v pozadí som počula zvláštny, medovo krásny zvuk. Po pár sekundách tento zvuk pripomínal hlásky, potom slabiky a nakoniec sa mi rozjasňovali slová. Nerozumela som im však.. Počkať.. Nie je to, čo ten hlas vraví, moje meno?
“Yori…. Yoriiii… Psssssssssst…. Yori...” Hlas znel čím ďalej, tým naliehavejšie, ale moje oči nechceli vidieť, môj nos nechcel cítiť, a moje ústa nechceli rozprávať.. Len ten krásny zvuk, šuchotajúci niekde pri mojom ľavom uchu, ma nútil si spomenúť. Niekde som ho počula! Áno! Spomenula som si..
Všetko mi začalo dávať zmysel a v hlase som začala rozoznávať jeho.. Spomenula som si na bobule aj na…. Počkať! On tam naozaj bol! Do p**e!
Pomaly som otvorila oči a celý svet sa mi krútil ako po opici. Ležala som na pravom boku a vlasy som mala nepríjemne zviazané na zadnej strane mojej hlavy. Nemotorne som tú vec stiahla z mojich vlasov, hodila ju kamsi na zem a vlasy sa mi rozleteli po tvári.
“Nie je ti zle?” Opýtal sa starostlivo hlas, ktorý vychádzal z úst mužovi, zo zadu sa skláňajúcemu nado mnou. Svojou rukou mi jemnulinko prstami dával preč vlasy z tváre.
“N-Nie je.. Len sa mi krúti hlava ako po opici…” Jemne sa zachichotal, ľahol si a svoje telo zo zadu úplne na tesno pritlačil k môjmu. Jedna ruka mu prechádzala popod moje brucho a druhá ponad. Tuho si ma k sebe privinul a perami mi jemne prechádzal po krčných stavcoch.
Telom mi prebehla triaška, hoc som si uvedomovala, že som pod hrubou perinou a dokonca.. Pod jednou aj s ním. Tak z toho sa teda nevyvlečie!
“Čo to robíš?!” Zašepkala som trochu výraznejšie. Jeho pery sa zastavili, no ich ďalším pohybom po mojej koži znova prebehla husina.
“Mám prestať?” Cítila som, ako sa jeho ústa roztiahli v širokom úsmeve, keď som proste ostala ticho.
‘No tak, Yori! Nech prestane! Nech prestane!!! Povedz mu to! Buď chlapská!’ Vykrikoval rozum, no mne sa akosi nechceli pohnúť ústa. Hidan však prestal a svoje horúce líce mi priložil na ľadový chrbát.
“Prečo nie si na svojej polovici? Nesľúbil si, že sa ma ani nedotkneš?”
“Hmm..” Obyčajné hmknutie bolo všetko, čo som od neho ako odpoveď dostala. Čakala som dúfajúc na niečo ďalšie, no nič ďalšie neprichádzalo.
Jeho vypracované telo na mojom…. Počkať… Čo?! Nemám tričko?!
“Hidan?!” Mierne ním trhlo. Asi zaspal.
“Hmm..?”
“Kde mám tričko?!”
“Bola tu Konan.” Povedal len tak, akoby bolo v pohode, že som tu od pása hore nahá so zrejme tak isto odetým mužom v jednej posteli… Pod jednou perinou…
“To mi nemohla dať aspoň tie obväzy?!”
“Už ti to môže byť jedno. Neboj sa.. Nepokúšal som sa o nič.” Neverila som mu, no mal pravdu. Už mi to môže byť jedno.. Videl ma.. Možno… Možno aj chytal…. Nie! Nie!!! To rozhodne nie… Tak veľmi by som mu chcela veriť, že sa nič nestalo! Ale… Veď.. Oplatí sa pred ním hanbiť? Veď… Veď… Ho milujem, nie? Ale.. Čo ak sa mu nepáčim?
‘To by ste sa na seba nelepili ako rezance v hrnci!’ Ozvala sa moja vnútorná Yori, ktorá ihneď uhladila väčšinu pochybností. Avšak.. Stále sa cítim.. Tak zvláštne.. On ma nemiluje a nevie, že ja jeho áno..
“Hidan..?” Riekla som jeho meno a pomaly som sa snažila otočiť v jeho objatí tvárou k nemu.
“Áno?” Jeho stisk povolil a pri pomyslení, že sa môj obnažený hrudník tisne na ten jeho, sa mi tvárou prehnala paradajková červeň.
“Musím ti niečo povedať.”
“Aj ja tebe..” V mojich očiach zažiarili iskierky, keď sme v tom naraz vybuchli.
“Milujem ťa!” Hneď ako sa mi srdce rozbúšilo ako o preteky, vtisol mi silný bozk na pery. Pomedzi pery mi do úst hneď na to začala tiecť istá nechutná tekutina. Márne som dúfala, že to boli... Jeho sliny… Pochybujem, že to niekto z vás skúšal, ale chutilo to ako atrament! Fuj! Začala som sa dusiť a pred mojimi očami sa znova rozprestierala čierňava, ktorá Hidana zmietla do neznáma.

Nevedno ako dlho som sa krútila v čiernej ničote, keď sa mi pomedzi viečka tlačilo svetlo. Žlté.. Také, aké mám v izbe.. Čo sa deje? Znova som sa začala dusiť, a tá humusná tekutina sa mi začala drať z hltana von. Inštinktívne som sa hodila do prava na ruku, aby mi to netieklo po brade ako materské mlieko.. Zastavila som sa tesne. Keby som chcela dopadnúť aj na ľavú ruku, zrejme by som spadla z postele. Z môjho žalúdka sa z nedostatku potravy tlačili len žalúdočné šťavy spolu s tou nechutnou tekutinou, aká sa mi prednedávnom tlačila do úst a do očí sa mi tlačili slzy. PREČO?!
Predýchavala som a preklínala všetko na svete za to, že to, čo som zažila, bol len sen.
Prestalo ma napínať a niekto mi utrel ústa od tej…. nepomenovateľnej veci. Uložili ma na chrbát a zatienili mi oči, aby som ich mohla otvoriť. Nado mnou sa skláňal Sasori, Pein, Konan a Deidara.
“Huh?” To bolo jediné, čo som zo seba dostala. Celý hltan ma pálil.
“Zjedla si jednu z jedovatých bobulí, ktoré sa vyskytujú extra len v tomto okolí. Nasadil som ich tu, aby som sa zbavil zbytočných očí. Mrzí ma, že si sa nechala nachytať.” Riekol Sasori ako ospravedlnenie.
“Je šťastie, že ťa bol Deidara hľadať. Chvíľku dlhšie a asi by som ťa neprebral.” Riekol Sasori a mňa zmrazilo pri predstave, že ten, kto sa mi javil ako Hidan, bol možno v skutočnosti Deidara.
“To by sa Hidan asi nepotešil.. A znova by som si to zlízol len ja…” Zamrmlal si Deidara popod nos.
“Ďakujem, Deido.” Zachrčala som, no viac som povedať nedokázala. Hidan.. Hidan by sa nepotešil? On by o tom ani nevedel..
“Kde je Kisame a Itachi?” Snažila som sa znova zapudiť tie myšlienky.
“Išli pomôcť Kakuzovi a Hidanovi. Severne odtiaľto pár kilometrov sa objavili ninjovia z Konohy. Mali zákaz zabíjať. Za úlohu mali len pozorovať ich a získať informácie, takže by k boju dôjsť nemalo. Nemaj strach.” Prehovoril Pein a na jeho tvári sa rozčaril úprimný úsmev.
“Aj keď… Hidan je schopný všetkého.”
“Takže tu Hidan v skutočnosti nebol?” Ustráchane som sa pozrela na Deidaru, ktorý mi svojim pohľadom dokázal moje úvahy.. Bol tam on, nie Hidan.. Dopekla!
“Ako myslíš -v skutočnosti- ? Nie nebol tu.. Vravím, že sú tí štyria preč a Deidara ťa našiel uprostred lesa ležať na zemi v bezvedomí.” Vyhŕklo z Peina, pri čom som sa na Deidaru musela usmiať, pretože to zrejme ostalo iba našim malým tajomstvom. On sa usmial tiež, sklonil sa k môjmu uchu a úlisným hláskom zašepkal:
"Za toto očakávam, že sa ma u Hidana zastaneš vždy, ak bude treba!"
Usmiala som sa znova ako som len najviac mohla, no moje oči ťahalo do spania. Bol to naozaj len sen a nikto o ničom nevie. Wau.. Prekliaté sny.
“Áno.. Mala by si spať..” Počula som posledné slová od Sasoriho. Moje oči sa zatvorili a znova ma obklopovala známa ničota..

Tento deň naozaj nestál ani za ho**o.