Prenasledovaná 1. diel

Stalo sa to pred niekoľkými rokmi. Utlačovaná, prenasledovaná, mučená a spútaná z vlastným osudom, hľadala spôsob, ako sa dostať z toho začarovaného kolotoča. Ale z veľkou hrôzou bolo, ako jediné riešenie, ona smrť, ktorej nikdy nechcela prísť na chuť.
Odmeny za jej chytenie, ale časom ustali. Minulosť a dlhý čas však nezahladí všetky spory. Bolo pár ľudí, ktorým jej prítomnosť robila neobyčajne zle. Hnusilo sa im aj to, že dýcha, hnusilo sa im všetko, čo sa jej týkalo, preto existovali lovci, ktorý ju mali chytiť a usmrtiť a to čo najrýchlejšie. Avšak niekedy nevyšla z bojov len s ľahkými zraneniami. A to len preto, že nechcela vypustiť to, čo je v nej a sama nechcela pripustiť, že niečo také aj v sebe má.
Nikdy by som si nemyslela, že sa to stane, ale stalo sa to…, s posledným dychom pokračovala vpred, ale už to nezvládam.
Spadla. Niečo ju zabolelo v hrudi, ale nevšímala si toho a šla na štyri. Sklonila hlavu a pozrela sa na zarosenou trávu pred sebou. Začínalo svitať. Para začínala stúpať a kazila jej v dýchaní. Pomaly strácala vedomie. Pred očami sa jej zahmlievalo. Ruky ju už nedokázali udržať. Spadla na tvár a rosa jej ju zamokrila. Nakoniec sa aj tak ponorila do temnoty.
* * * *
Prebudila sa na druhý deň v nejakej cudzej izbe. Nadýchla sa, ale znemožňovala jej to neopísateľná bolesť v hrudi. Pozrela sa pod zakrvavenú košeľu, čo mala na sebe a uvidela obväzy. Koho bola tá košeľa netušila a bola neuveriteľne zvedavá, kto ju teda chytil. Položila si ruku na hruď. Jemný dotykmi si ju ohmatávala, až našla tú vec, čo ju tak bolela.
Takže zlomené rebro. Fajn, pomyslela si.
Nevoňalo to tam moc príjemne, ale bola tu mužská vôňa pižma, špinavých ponožiek a iných vecí, čo opisovať nechcela a vôňa nejakého jedla, asi polievky?
Nevedela koho bola táto izba, ale jej prenasledovateľov určite nie.
Chcela sa posadiť, ale jej telo bolo slabé.
Niekto zaklopal.
„Už si sa zobudila?“ opýtal sa.
Zľakla sa a zmohla sa len na slabé hmkanie.
„To je dobré znamenie. Už som sa zľakol, že budem mať doma mŕtvolu,“ smial sa, keď vchádzal. Bol to nejaký chalan, blond vlasy, modré oči a pod čiernym tričkom vyrysovaná postava, ale hrebeň na vlasy nepozná. To je isté.
„Kde to som?“ opýtala sa zmätene a obzerala si jeho tvár.
„V Konohe. Vieš kde to je nie?“ usmial sa, „Ako sa voláš?“
„Nepoviem, pokým sa mi ty najprv nepredstavíš!“ vyplazila jazyk.
Ten chalan sa rozosmial, ale nakoniec len povedal: „Prepáč, kráska, ale na tú otázku ti odpoviem, až keď mi ty prezradíš svoje meno,“ usmial sa na ňu lišiackym pohľadom a priniesol misku z vodou a utierku.
„Máš poriadnu hrču na hlave,“ utierku namočil do vody, ktorá bola v miske a potom jej tu utierku položil na hrču.
„Povedz mi svoje meno...“ preglgla som, „prosím?“ pozerala naňho dychtivo, ale snažila sa vyzerať, čo najstrašidelnejšie.
Ako inak nevydarilo sa jej to, lebo jedna kvapka vody stiekla po jej nose, až ju to prinútilo kýchnuť si, takže musela vyzerať dosť komicky.
„Poviem ti ho, ale až keď mi ty povieš svoje,“ zaťal sa.
Deb*l jeden, takto vydierať. Vieš čo? Narežem ti na zadok a potom budeš zhovievavejší?, usmievala sa nad svojimi myšlienkovými pochodmi.
„Bože, vy chlapi ste taký... joj, dobre. Minari Koruchima a nie neteší ma,“ nafučala líca.
„Chováš sa ako keď som bol decko,“ zasmial sa a utrel si mokru ruku o tričko, „no dobre. Naruto Uzumaki k vašim službám, slečna.“ Postavil sa a uklonil sa galantne.
„A koľko máš rokov Fritzi?“ zasmiala sa.
„Hej to nebolo nič pekné!“ zamračil sa a hodil jej do tváre so smiechom mokrú handru.
„No tak!“ zavrčala naňho hravo a mala chuť mu to vrátiť.
„Je mi 18,“ usmial sa.
Jeho meno jej stále zostávalo na jazyku. Vedela, že som ho už niekde počula. A naraz jej to došlo. Vypleštila naňho oči.
„Naruto...Ty si ten Naruto Uzumaki?! Mňa zachránil Naruto Uzumaki?!“ snažila sa, aby to vyznelo dramaticky.
„Ty ma teda poznáš?!“ oči sa mu rozžiarili.
„Nie,“ pozrela sa naňho chladne, ale nakoniec sa rozosmiala, až ju to bolelo.
„Už chápem prečo po tebe šli,“ sadol si na posteľ.
„Nie... nechápeš,“ skúsila sa posadiť.
Išlo to, aj keď to trochu bolelo. Trochu dosť. Odhrnula prikrývku a pomaly sa postavila. Pár krokov zvládla, ale potom sa už neudržala. Naruto ju zachytil a zas posadil na posteľ.
„Pospi si ešte. Keď budeš vedieť chodiť, vezmem ťa von,“ prikryl ju, ako matka svoje dieťa. Chcel ju zadusiť perinou.
„Ja musím aj jesť blbečku,“ pripomenula mu, „máš tu niečo dobré?? Ale v kuchyni sa asi nevieš pohybovať.“ Vyplazila jazyk.
„Oo to bola pod pásovka! Veď ma ani nepoznáš,“ pozrel na ňu jedným okom, ale nakoniec sa postavil a šiel k dverám.
„Dík,“ otočila sa opatrne na bok. Zatvoril za sebou dvere a ona osamela. Bolo jej to nepríjemne byť sama v jednom byte s tým chalanom.
Ležím tu, ako keby som sa bála, že tu bolesť nevydržím, ale vydržím!, Karhala sa v duchu, Poslúchaj sa! Musíš urobiť všetko preto, aby si prežila. Ja to dokážem!, opakovala si.
„Ja si verím...“ pokúsila sa zas postaviť, ale bolesť ju prizemnila.
Tri dni... Budem tu tri dni a potom sa odtiaľto zubami-nechtami dostanem!, zakričala v duchu.
A nakoniec sa aj tak odobrala do zeme snov.

Ležala vedľa neho v posteli. Jeho rodičia a ani jeho mladší brat nevedeli, že sa k nim vkradla do postele ich syna. Ale bolo jej to jedno. Chcela byť s ním, aj keď sa poznali sotva dva dni.
„No. Dnes som nemal dobrý deň... ale vždy keď si so mnou, mám dobrú náladu. Minari, ja... štve ma, že ma nikto naozaj nepozná, ale niekedy sa mi to páči.“
Keď to dopovedal rukou ho pohladkala po tvári.
„Možno sa teraz našiel človek, ktorý by ta veľmi rád spoznal,“ tá iskra v jeho očiach ju zahriala.
Ale na druhý deň. Bolo krviprelievanie. Všade. Celý ich klan bol povraždený a mŕtvoly boli na každom kroku. Z hrdla sa jej dral krik, ale držal ho strach, že by sa mohla prezradiť a ten kto tých ľudí zabil, že by mohol zabiť aj ju. Bežala k jeho domu, kde už stál jeho vystrašený mladší braček a pomaly otváral dvere.
„Sasuke!“ zakričala do temnoty.

Prebudila sa náhle. Bola celá zarosená potom.
„Fuj, fuj, fuj...“ fučala, keď sa otvorili dvere. Vošiel dnu nejaký starý dedko s bielymi vlasmi a vyzeral strašne opilo.
„Naruto! Kde si?! Potrebujem niekde prespať, neviem kde bývam,“ poškrabal sa na hlave, „zvláštne, že viem kde bývaš ty.“ Keď sa začal vyzliekať, rozkričala sa na plné gule.
„Bielovlasý úchylák! Vypadni, vypadni!“ kričala a hľadala, čo by som po ňom hodila, až jej oči padli na lampu vedľa postele. Schytal to priamo do hlavy, takže padol na zem ako vrece so zemiakmi. Ako inak, Naruto vyletel z vedľajšej izby a keď uvidel toho chlapa na zemi, treskol si rukou po čele.
„Skvelé! Dokonalé! Teraz mam doma dve mŕtvoly,“ zúril.
„Čo zúriš? Mal by si sa mi poďakovať! Určite to je nejaký lupič!“ ukázala naňho prstom, „veď sa len pozri! Určite ta chcel okradnúť a začal sa vyzliekať, takže ma chcel aj znásilniť!“ striasla sa a Naruto len nechápavo pozeral. „Konoha je teda nebezpečne miesto. Nechápem ako tu môžeš bývať.“
„Ty si taká trúba! Ty odkiaľ si prišla, že nepoznáš ani Konohu a ani Jirayu?! Síce áno, hovorím mu zvrhlý pustovník, ale aj tak!“ chytil ho za nohy, ale potom ich zas pustil, až to poriadne treslo.
„Ten je teda tlstý...“ dala hlavu na bok, pokým Naruto niečo vyťahoval spoza skrine.
„Neohováraj a radšej mi pomôž!“ žuchlo to o zem až sa zaprášilo.
„Dúfam že na takej matraci nespím...,“ ohrnula nos nad tou kopou prachu, ktorú nazvala matracom, aj keď to od nej malo parádne ďaleko, „a ak nevidíš, pomôcť ti nemôžem!“ zakryla som sa až po uši.
„Milostivý Hokage! Čo som komu spravil, že mam teraz týchto dvoch na krku?“ fučal, ako sa pokúšal dostať toho úchyla na matrac.
„Prečo nepoužiješ klony?“ poznáte tie chvíle, keď vám niekto povie niečo, na čo by ste mohli prísť aj vy sami a cítite sa trápne a pri tom si predstavíte ten zvuk panvice dopadajúcej na vašu hlavu? No tak asi sa teraz cítil Naruto, lebo presne mal taký výraz! Bolo to roztomilé, ako sa zrazu začal červenať, ale ako inak urobil čo povedala.
„Výborne môj sluha! Za to si môžeš dať koláč!“ urobila pár gest ako nejaká namyslená panička.
„Ty!“ skočil za ňou do postele, až to zapraskalo a začal jej robiť lúskanie orechov, „malá myš! Veď počkaj, keď vyzdravieš, tak si ťa viacej podám.“
„Au! Prestaň to bolí! Nie!“ snažila sa mu vyšmyknúť.
„Ty si už zrejme vyliečená ako vidím!“ šteklil ju a obzeral si ma, ako sa zvíjam pod jeho rukami.
„Na-ru-to!!“ kričala naňho, ale zmohla sa len na plieskanie ako to robia dievčatká, keď sa bijú. Väčšiu potupu by nezažila, ak by to niekto videl. Prestal.
„Ty si už zdravá!!! Ako to?“ zdvihol košeľu a ohmatal si jej hruď, ale ona mu takú vrazila, až mu stena naozaj dala druhu.
„Nedotýkaj sa ma tam!“ zavrčala.
„Ako... ako to?“ pozrel na ňu.
„Som... ja som to, čo si ty.“ Svetlo pri posteli zablikalo a trochu prasklo.
Naruto sa na ňu vydesene pozeral. Vedela ,že sa to stane, ale musela pretrhnúť všetky putá ktoré ju s nejakým človekom pútali. Nesmela tu zostať už z princípu, že by ho mohla ohroziť.
„To nemyslíš vážne... Je nás len deväť!“ zaťal zuby, „ nie je možné, aby si bola démon.“
„Oh. Jasne nevermi!“ rozpažila ruky, „počúvaj ma Naruto. Nikdy nie je všetko, ako sa zdá. Ja som jedenásť chvostí vlčí démon.“ Uvidela svoje oči v odraze okna. Zmenili na sa na jantárové. Ako inak, keď sa v nej prebúdzala beštia.
„Čo to máš s očami?“ postavil sa a podišiel k nej bližšie, ale videla ako sa jemne trasie.
„Beštia sa prebúdza,“ mávla rukou a potom sa postavila.
„Odchádzaš?“ pozrel na ňu jasnými modrými očami, až mala dojem, že nechce aby odišla.
„Nehovor, že nechceš, aby som odišla.“ Z chuti sa zasmiala a poobzerala sa po svojom oblečení.
„V nočnom stolíku, prví šuplík,“ Ukázal prstom, ale zahryzol si potom do dolnej pery, „nechoď...“ zašepkal.
V tom, ako by sa zastavil čas. To slovo ju úplne zhypnotizovalo.
„Čo si to povedal?“ pomaly otvorila šuplík.
„Neboj sa Naru... nikam nepôjdem.“ Ozval sa úchyl a otočil sa na druhu stranu na, čo som len prevrátila oči.
„Ako dlho som tu bola?“ zašepkala a pozrela sa naňho.
„Už si tu 4 dni. Celý ten čas si spala, vtedy ako sme sa zoznámili som ťa sem doniesol, našiel som ťa v lese. Pod tebou bol kameň na ktorom si, si zlomila rebro keď si spadla. Zrejme...“ s vyvalenými očami ho počúvala.
„Takže ja som tu 4 dni a nič sa nestalo?“ sadla si na posteľ.
Že by som už mala od všetkého pokoj?, pomyslela si.
„Nič.“
„Ja... Ak teda môžem zostať budem rada, pokým si niečo nenájdem,“ Usmiala sa a vybrala si veci zo šuplíka, „doniesol by si mi prosím ťa vodu?“
„Jasne a nechceš ísť niekam?“ poškrabal sa na hlave.
„Ale rande to nie je jasné?“ prižmúrila oči.
So smiechom sa odobral do druhej izby a ona osamela, teda ak nepočítame toho chlapa. Rýchlo sa poobliekala. Už začínalo zapadať slnko, čo znamenalo, že si musí dávať veľký pozor, keďže noc zakrýva pod svojim rúškom všetko, čo by jej mohlo ublížiť. Uvedomila si nástojčivý spev nejakých vtákov a cukrovanie hrdličiek. Toto zbožňuje, keď sa pomaly zobúdza, ale tu o tom zrejme môže snívať. Prešla pred zrkadlo a obzerala sa. Predklonila sa a končekmi prstou sa dotkla stehien. Jemne posunie ruku po zaoblenom boku a pohladí si pekné prsia.
Vyrástla som, zasmiala sa v duchu.
Našuchorila si vlasy a upravila oblečenie.
Kde toľko trčí?, pomyslela som si a pozrela do vedľajšej izby. Naruto tam nebol.
„Naruto?“ opýtala sa, či sa náhodou neozve. Okno bolo dokorán otvorené.
„Sakra!“ hnev sa vo nej búril. Bola rozžeravená ako uhlík v peci.
Vrátila sa naspäť do predchádzajúcej izby a našla svoje zbrane, keď vtom vyrazili dvere, dnu vbehli členovia ANBU, nejaká žena a zradca. Dvaja z nich ju chytili za ruky a donútili si kľaknúť.
„Prsatá príšera a zradca...“ zavrčala.
„Ale, ale. Nie je toto legendárny jedenásť chvostí démon. Nazývaný tajný či zakázaný?“ cítila z nej alkohol.
„Nehovor mi, že si Tsunade. Alkoholička najvyššieho stupňa.“ To ju naštvalo lebo zaťala ruky v päste.
„Ty...“
„Ano ja a kto iný?“ zasmiala sa, „ pusť ma a nič sa nestane.“
„Zavrite ju.“ Mávla rukou.
„Začneme...“ usmiala sa od ucha k uchu.
„Čo?“ otočila sa k nej.
Nakoniec ho pustila, zmenili sa jej oči, okolo nej sa urobil kruh z prachu. Nakoniec bolo počuť krik jej držiteľov. Ruky, ktorými ju držali, mali neprirodzene pozohýnané. Vyšmykla sa im zo zovretia a vzpriamila sa.
„Ty,“ Ukázala na Naruta, „ Začnem s tebou. A čuchám, čuchám, že to bude ohromná zábava.“ Diabolský smiech sa jej dral z hrdla.
Zaujala bojovú pozíciu.
„Všetkých vás pošlem dopekla!“