Nie som dosť dobrým

Sedím na streche jednej z napol rozmlátených Konožských budov, prezerám si známe tváre a premýšľam, prečo práve ja som obstál práve tak, ako som obstál. Je to zvláštne, že práve ja som v rozpoložení takejto situácie, ktorú ani sám veľmi dobre nechápem.
Všade podo mnou je hurhaj. Hoc to všade vyzerá ako po konci sveta, odvšadiaľ znie hudba z osláv. Ľudia aj napriek nedávnym pohrebom oslavujú ukončenie vojny. Je tu kopec ľudí, no ja vnímam len ju, jedinú. Prečo práve ju? A prečo vôbec? Hreje ma v hrudníku, ak vidím jej ružové vlasy vejúce vo vetre. Drží ich čiastočne pokope len červená čelenka so symbolom Konohy. Má ten najkrajší úsmev, ktorý som jej ani nestihol pochváliť, pretože som sa mýlil, ak som si myslel, že to môže skončiť inak, ako takto. Na ženy platí opačná metóda? Prečo som si to vôbec myslel?
Už je to dlhá doba, čo som jej povedal o svojich citoch. Bolo to ešte na bojisku, keď zapečatili Kaguyu. Mala však naponáhlo. Vyzerala, akoby ju rozhovor so mnou priam otravoval. Veď aj..
Počas toho, čo som jej to ustráchane rozprával, sa celý čas dívala za odchádzajúcim Sasukem. Keď som sa jej asi po tretíkrát spýtal, či ma vôbec počúva, vykričala mi, že nemá čas riešiť takéto veci, že na bojisku je veľa ranených, ktorých musí ošetriť, a že musí ísť za Sasukem, porozprávať sa s ním, privítať ho späť v Konohe a podobne. Povedala mi, že nie som ten, koho miluje. Nemá to zmysel, a že ja sa aj tak len bezcitný vrátim do Rootu. Chápal som to, mala pravdu, no nie som už ten, čo nič necíti. Len s miernym prikývnutím som sklopil pohľad k zemi a rýchlo utiekol ako zbabelec.
Vôbec som nečakal, že to skončí takto. Odkedy sa vrátil Sasuke som opäť tam, kde som bol. Som sám. Necítim tie pocity, ktoré mi do duše vlievala ona, Naruto a ostatní. Cítim opäť to nič v hlbinách môjho tela.
Nenápadne zhora som sa len prizeral na vysmiatú a zapýrenú Sakuru, ktorá stála vedľa Sasukeho. Ten tam len stál s nezaujatým pohľadom upreným niekam k západu slnka, ktoré na tento svet hádzalo posledné zo svojich svetelných lúčov. S rukami vo vreckách len neprítomne na všetko prikyvoval. Možno meter od nich stáli Naruto a Kakashi, ktorí sa snažili svojimi poznámkami rozosmiať Kurenai, ktorá len skleslo držala v náručí svojho maličkého syna. Čo je to ten smutný pohľad? Stratená láska? Hmm..
“Hej! Sakura, kde je Sai? Odkedy si sa s ním na bojisku rozprávala, odvtedy som ho nevidel! A o čom ste sa to vôbec rozprávali?” Vyhŕkol zo seba Naruto a lišiacky sa na ňu škeril. Tá mu len päsťou strelila po hlave a odpovedala:
“Vôbec nič! Pýtal sa ma na podrobnosti toho zapečatenia, ty hnusák!” Pred hrudníkom si držala zatnutú päsť, na ktorej jej pulzovali žily a pravé obočie jej nervózne nadskakovalo.
“Dobre, zapamätám si to, gama-san!” Zakňučal Naruto ako zbitý pes.
“Čo si to povedal?! Zomri, zomri, zomri!” Opakovala Sakura stále dokola bijúc Naruta po hlave.
‘Znova mi to pripomenula.. Som predsa len stroj. Stroj, ktorý má za úlohu plniť rozkazy. Stroj, ktorý má zakázané cítiť, aby to nenarušilo priebeh misií. Som opäť nikto. Prázdna telesná schránka.’ Premýšľal som celý čas nad tým, či to, čo sa dialo doteraz bola pravda.
‘Sakura.. Prečo je to stále Sasuke, kto rozhádže svojou prítomnosťou tvoje myšlienky? Prečo je to on, pre ktorého si tak usilovne drela, aby si ho dostala späť? Prečo si to všetko robila aj napriek tomu, čo všetko zlé spravil?’ Pýtal som sa v duchu sám seba bez prichádzajúcej odpovede. Čo všetko zlé spravil? Sám som toho spravil zlého viac, než on.
“Ale naozaj, Sakura. Kde je Sai? Nikto ho odvtedy nevidel.” Vedľa nich sa náhle zjavil Kiba. Odkiaľ sa tam vzal?!
“Kiba-kuuuuuuuuun!” Kričalo naňho zneďaleka isté hnedovlasé dievča. Usmievalo sa od ucha k uchu a mávalo za ním rukou. Našiel si snáď niekoho? To len ja som sám?
“Áno, už idem! Budem musieť ísť, tak sa majte!” Povedal Kiba odchádzajúc.
Prečo im Sakura nechce povedať o tom, čo som jej povedal ja? Má pocit, že by ju Ino a ostatní vysmiali? Určite áno..
Sasuke, ktorý sa naďalej tvári nedosiahnuteľne, je znova tam, kde pred tým, než odišiel. Je obľúbený, akoby to nebol on, kto utiekol kvôli slabosti.. Hmm.. Kvôli slabosti? Toto je žiarlivosť, o ktorej som toľko počul? Je naozaj tak zničujúca, ako mi ju opisoval Naruto. Je zaujímavé sledovať, ako si ľudské city robia s človekom, čo chcú.
Tam dole sa menila téma za témou, no už nikde nespomenuli mňa. Vytiahol som teda jeden z hárkov papiera a svoj štetec. Kreslil som známu podobizeň môjho kráčajúceho šťastia a eufórie.
‘Keby som vedel oživiť aj tento obraz.’ Pomyslel som si pri prezeraní svojej práce po jej dokončení. Bolo to len tak na rýchlo, no boli v tom všetky tie zvláštne, nevysvetliteľné city, ktoré sa na neznámom mieste v mojom tele točili ako vo víre.
Ten papier som opäť roztrhal na maličké kúsky. Spustil som ich z budovy a oni dopadli na zem ako prvý sneh, no tie sa nevpili do zeme ako voda. Ostali ležať tam, akoby mali potrebu byť niekým nájdené.
Zapozeral som sa dole a zbadal som, že sa za tú dobu nič nezmenilo. Všetci stáli tam, kde predtým, hoc mohla prejsť aspoň hodina. To ich baví len tak kecať o hlúpostiach? Tým veciam stále nejak nechápem. Ich pointa mi proste stále uniká.
Topil som sa ešte chvíľu v mojich nezmyselných myšlienkach, keď tu zrazu Sakura podskočila, keď sa spoza jej chrbta ozval Yamato.
“Emm.. Kde je Sai?” Sakura opäť len zdrevenela, načo sa na ňu všetci vrhli pohľadom.
“Odkiaľ to mám ja vedieť? Odvtedy som ho nevidela ani ja! Už sa ma to pýtate po niekoľkýkrát!” Vychrlila zo seba a otočila sa smerom k Yamatovi. Ten sa jej skúmavo zapozeral do jej zelených očí a hľadal niečo, čo pred nimi skrývala.
“Sakura…-” Začal Yamato, no skôr než ju stihol pred všetkými odhaliť, som zoskočil zo strechy dole, niekde dva metre od nich.
“Ja som tu!” Rýchlo som riekol a tak ponoril začínajúcu debatu do zabudnutej histórie. Usmial som sa od ucha k uchu a moje oči vystriedali mesiačiky. Jej sklopený, mierne kyslý pohľad uprený do zeme ma znova odzbrojil, no tentokrát som nemohol padnúť do depresií. Cez všetky tie city a cez to, že ma nebaví žiť bez teba, Sakura, sa znova dokážem stať tým, kto to žiadne city nepotrebuje.. Ale ja to nedovolím… Zrejme nie som dosť dobrým, ale dokážem sa stať lepším, než si myslíš!