Život ako z rozprávky

...Časy, keď bol Naruto čerstvý Genin a mal stále chuť sa hrať...

Ako každý deň, i tentoraz bola obloha skoro bez mráčika, slniečko svietilo a Konohou sa premávali usmievaví občania. Kráčali po ulici v dvojiciach, trojiciach, niektorí sa pristavovali pri obchodoch, nadšene ukazovali na najnovšie zľavy, obchodníci vykrikovali rôzne druhy ponúk, ktoré predávali a celkovo dnešný deň sa nelíšil od tých predošlých o nič viac, o nič menej.
Túto pokojnú atmosféru však ako každý deň narušil najhlučnejší chlapec, teda už ninja, aby sa neurazil, v Konohe. Trielil cez hlavnú ulicu akoby ho sám diabol naháňal, avšak na tvári mu bolo badať radostný výraz. Ako prišiel, tak aj odišiel v závane prachu, ktorý za sebou zanechal, no hneď za ním preleteli ďalšie tri deti - Konohamaru-kombo.
"Naruto-boss! Počkaaaaj" kričala Moegi, ktorá už za chlapcami nevládala toľko bežať a pomerne za nimi zaostávala.
"Moegiii, poď, lebo nám ujde! Ak ho nepredbehnem, nestanem sa Hokagem!" zareval za ňou malý Konohamaru a pridal do kroku ešte viac.
"Chyťte si ma, ak to dokážete!" vyplazil im jazyk rozjašený Naruto a skákal krížom krážom po domoch, preskakoval ploty, utekal z uličky do uličky. Takýmto tempom sa nakoniec dostali na okraj Konohy. Naruto bežal, čo mu sily stačili, no zjavne popustil na obozretnosti, keď tu zrazu z bočnej uličky doňho vpálilo Konohamaru-kombo. Štyri deti sa začali zrazu kotúľať, vpálili do plota domu, popri ktorom akurát preleteli. Drevo plota však ich nápor tiel neudržalo, krátko puklo a vzápätí sa už všetci traja váľali v pomerne neupravenej záhrade.
"Aaaau..." jojkal potichu Udon, fúkajúc si kolená.
"Čo nedávate pozor, dattebayo?" ofučane sa ozval Naruto, keď sa zviechal pomaly zo zeme.
"To je tvoja vina, pozri čo sme urobili! Zničili sme plot domu, kde kedysi býval Yondaime!" zakričal nahnevaný Konohamaru, zjavne si neuvedomujúc, čo vraví.
"Čože? Tu býval Yondaime?" začudoval sa Naruto, ktorý razom zabudol na bolesť, no za to sa začal hneď obzerať po dome, v ktorého predzáhradke práve stáli.
"Odkiaľ to vieš Konohamaru?" bez toho, aby sa naňho Naruto vôbec obzrel podišiel bližšie, skúmajúc steny. Asi hľadal dvere.
"Povedal mi to dedko, keď sme raz spolu okolo išli. Je to pamiatka na Yondaimeho, nechal tu jeho dom stáť. Hej! Čo robíš!" prihnal sa Konohamaru za Narutom, keď si všimol, že už dávno pri nich nie je. Naopak, Naruto teraz stál skrčený v okne, cez ktoré sa snažil dostať dnu.
"No taaak, pozrime sa dnu! Možno tam ostali nejaké techniky, ktoré sa môžeme naučiť! Potom prekonáme všetkých Hokage, -ttebayo!" až mu zažiarili oči pri tom nápade a následne lakťom vrazil do okna, ktoré rozbil.
"Naruto-nii-chan!" zvolali všetky tri deti unisono, no hneď sa ponáhľali za ním. Najprv však budú musieť nájsť nejaký spôsob, ako sa za ním dostať. Okno bolo totiž privysoko.
Naruto si ich však nevšímal. Myšlienka na pozostalé poklady a myšlienka na to, že je v dome štvrtého Hokage mu úplne zatemnila rozum. Pomaly sa prechádzal po mieste, ktoré zvyklo byť asi obývačkou a len krútil hlavou nad vrstvou prachu, ktorá toto miesto obývala. Jeden by čakal, že ak je toto pamiatka, budú sa o ňu trochu viac starať. Toto miesto vyzeralo byť však nedotknuté, preto sa aj nádej na nájdenie tajných zvitkov plných tajných techník u Naruta zvyšovala. Nakoniec, keď sa doobzeral a jeho oči si zvykli na prítmie príbytku, dostal sa až ku malej knižnici, kde trónilo veľa veľa kníh. Od nedočkavosti ich hneď pár vybral von, no ako sa ukazovalo, bola to samá beletria.
"Cesta Ninji... od Jirayiu..." mrmlal si popod nos. Nie, toto ho absolútne nezaujímalo, hodil to oblúkom za seba. Krik detí pod domom, aby sa vrátil naspäť, totálne ignoroval. Chcel si odtiaľto odniesť aspoň niečo. Pohľad mu však upútala väčšia kniha v koženom obale, ktorá bola trošku bokom od ostatných. V nádeji, že konečne našiel to, čo hľadal, ju hneď vybral, no len jediný pohľad do nej mu napovedal, že to nie je ono. Bola plná fotiek!
"Hmmm... toto je Yondaime?" na fotke totiž zbadal Naruto malého chlapca, ktorý mal podobný účes ako mal on. Dokonca aj farba vlasov sedela!
"Ak je toto Yondaime, možno sa stanem Hokagem aj ja! Podobáme sa!" zvýskol naradostene, sklamanie z toho, že nenašiel to, čo prvotne hľadal, ho opustilo a nadšene sa s albumom fotiek posadil na gauč. Nevadilo mu, že tým pohybom pravdepodobne rozvíril všetok prach v miestnosti, no po pár sekundách kašľa si začal prezerať fotky pozornejšie.
"Hm, hm, hmmm..." mrmlal si popod nos s úsmevom. Ako sa zdalo, Yondaimeho vyučoval nejaký bielovlasý dedek... nie, to ho nemohol vyučovať. Ten dedko nevyzeral byť ninjom... radšej pretočil na ďalšiu stranu, kde opäť zvýskol.
"To je predsa Kakashi-sensei!" áno, áno, bol to on! Ale mal tam obe oči... a vidieť Kakashi-senseia takto... Uškrnul sa. Pohľad mal nezaujatý a ... veď to bol čistý pohľad Sasukeho! Brrr... už vie, prečo mu toľko nadržiava. Bude mu to musieť vytmaviť! A to poriadne! Kto je však to dievča vedľa a ten čiernovlasý chlapec... hm. Pomaly Naruto vybral fotku z obalu, myslel si totiž, že na zadnej strane budú napísané mená, no nič tam nebolo. Trošku frustrovane založil teda fotku naspäť a pozeral ďalej. Ako si všimol, popri Yondaimemu sa objavovala neustále nejaká červenovlasá dievčina. Rozhodne krásna. Taká krásna ako bola Sakura-chan.
"Hmmm Yondaime mal aj podobný vkus ako ja!" šepkal si pre seba veselý Naruto. Videl ako sa na fotkach šťastne objímajú, ako je tá teta oblečená v zelenej veste... istotne musela byť skvelá Kunoichi! Zase raz fotka s tým bielym dedkom... Yondaime ako číta knihu. Presne tú, ktorú pred chvíľou Naruto vyhodil z poličky.
Čím ďalej sa Naruto dostával, tým viac mu klesal úsmev na perách. Štvrtý Hokage sa zdal byť na každej fotke rozradostený, čo sa o Narutovi povedať nedalo. Oproti nemu bol malý chlapec večne osamelý, smutný, bez priateľov, i keď teraz mal Iruku-senseia, Sakuru, Sasukeho a Kakashi-senseia. No i tak, nemôže predsa zabudnúť na ten život, čo bol predtým. Za to Yondaime, vysmiaty na každej fotke, bol skvelý. V tejto chvíli mu Naruto závidel... bol všetkým tým, čím chcel byť on. Mal krásne dievča, mal Kakashi-senseia a ostatných, dokonca sa na pár fotkách smial aj so Sandaimem. A čo viac, čím viac sa dostával Naruto ku koncu, videl, že tá červenovlasá dievčina mala veľké bruško... och, dokonca si zakladal Yondaime rodinu! To nebolo fér! Vôbec to nebolo fér! Ako to, že niekomu sa splní všetko, čo len chce? Keby tak Naruto mohol byť Hokagem, byť so Sakurou, keby k nemu domov chodili na obed Kakashi-sensei a Iruka-sensei... síce Iruka-sensei ho sem tam pozval na obed do Ichiraku, stále tam boli len oni dvaja. Sakura ho celý čas predsa bije, Sasuke neprejavuje vôbec väčší záujem a... nechcel to, no na tie fotky mu vyletelo pár zlostných sĺz.
Nemal by to robiť... dokonca teraz, keď mu mysľou prebehlo to, že Yondaime položil svoj život v boji proti Kyuubimu a celý svoj šťastný život obetoval... bolo to kruté. Príliš kruté. Radšej si Naruto pretrel slzy a opatrne si položil ruku na brucho na skrytú pečať. Práve totiž dostal pocit, že to on je na vine, že tu Yondaime a jeho super život na fotkách, už nie je. V tejto chvíli zvieral tuho kožený album malými rukami, myslel na všetky tie nevraživé pohľady ostatných ľudí, ktorými ho prebodávali každý deň. Museli Yondaimeho milovať... a on im ho zobral preč.
"Naruto." ozvalo sa z kúta miestnosti potichu. Naruta ten hlas úplne vyľakal, nechtiac pustil album, ktorý tupo dopadol do hrubej vrstvy prachu a užasnuto ostal pozerať po Kakashim-senseiovi, ktorý sa tu zjavil.
"Čo tu robíš? Nemáš tu čo hľadať." pripomenul mu Sensei potichu, no v tom mu zrak padol na album na zemi. Narutovi sa zdalo, že v oku Senseia sa čosi mihlo, možno nejaká spomienka, no keď oko zavrel a pomaly opäť otvoril, pohľad mal pevný.
"Prepáčte sensei, ja..." Naruto rýchlo vstal z gauča, cítiac sa zahanbene. Zrazu si totiž uvedomil, že toto asi nemal urobiť. Naozaj tu nemá čo robiť a.. predsa len sa vlámal do cudzieho domu.
"Ja.. ja, už pôjdem, čaká ma Konohamaru!" rýchlo sa chlapec vyhovoril a vyskočil von oknom, utekajúc naspäť za svojimi kamarátmi. Kakashi si nad ním len povzdychol a pomaly prešiel ku knihe, ktorú Naruto zanechal na zemi. Zdvihol ju zo zeme, pohľadom sa zastavil na fotke svojho starého tímu.
"Rin... Obito." zamumlal si smutne popod nos. "Sensei..." pokračoval pomaly, no stránky napokon prevrátil na úplne poslednú stranu. Na poslednej fotke Minato-sensei bozkával Kushine už veľké bruško, na čo sa ona nápadne červenala. Hore v rohu fotky však bolo niečo, čo tam pôvodne nebolo... červeným atramentom nakreslené srdiečko a v ňom napísané: "Naruto, už sa ťa nevieme dočkať." Kakashi ostal kamenne ticho stáť, zízal na onú fotku, no napokon potichu album zavrel a vrátil ho na miesto. Dúfam, že tú poslednú fotku Naruto nevidel... no i tak po chvíli váhania sa pre istotu otočil, zobral album naspäť a zastrčil si ho do kapsy za chrbtom. Mal by ten album dať Sandaimemu, nech ho skryje niekam, kde to Naruto nenájde. Predsa len, informácia, že Naruto je synom štvrtého mala ostať ešte dlho v tajnosti a chýbalo len málo, aby to chlapec takouto náhodou odhalil.