Lúč v temnote mojej duše

Otvorím oči a pred nimi mám zelený strop. Hlavu pootočím smerom na okno a vidím, ako slnko krásne žiari nad Listovou dedinou. Na mojej poväčšine vážnej tvári sa zjaví miniúsmev. Konoha. Ležal som na posteli a premýšľal. Posledný týždeň nič iné ani nerobím, čo sme sa vrátili z vojny. Shikamaru a Ino prišli o otca... viem si to predstaviť. Ja som behom jednej noci prišiel o celú rodinu...

Volám sa Uchiha Sasuke a som človek, ktorý dostal šancu začať druhý krát svoj život v rodnej dedine. Síce so zlomenou nohou, ale zdravý. Pár monoklov na tvári, za ktoré sa mi Naruto smeje. On mal vykĺbené rameno, ale líška v ňom ho rýchlo zahojila. Vyškriabal som sa do sedu a pretrel si tvár dlaňami, opierajúc lakte o stehná. Zrak som uprel na barlu od Sakury. Sakura... zmenila sa. Už nie je taká upišťaná ako bývala. Je voči mne iná. Vidím, že ma stále miluje, no teraz je to také triezve. Neveriacko-ironicky som sa zasmial. Chcel som ju zabiť a ona aj tak...

Vytiahol som sa na nohy a odskákal si po barlu. Podoprel som sa o ňu a odkráčal do kuchyne. Z chladničky som vytiahol malé rajčiny a onigiri. Za barovým stolom som si ich vkladal do úst a pozoroval fotku tímu sedem. V duchu som sa uškrnul. Sakura sa celá červenala od mojej prítomnosti, môj pohľad značne hovoril, že mi to je jedno, či je tam alebo nie. Naruto zas mal nahnevaný výraz. Kakashi, ako jediný sa tváril normálne, aj keď väčšinu jeho tváre nebolo vidieť. Aj tak bol stále na tej papierovej spomienke ten najnormálnejší z nás.
Najedol som sa do sýta a sledoval prázdny tanier. Mama mi vždy krájala na raňajky cherry rajčiny. Zahrabol som si rukou do vlasov a povzdychol si. Mama... oco... Itachi. Pri myšlienke na brata som skoro vyvrátil ten obed. Tak veľmi ho tu chcem mať. Aspoň na niečo dobré bola tá vojna. Stretol som strateného súrodenca a jeho posledné slová ma zahriali. Na celý život.

Poobzeral som sa navôkol a štyri steny okolo mňa začali akosi klaustrofobicky pôsobiť. Musím ísť von. Znova som sa postavil a vyšiel von z bytu. Osvietilo ma slnko a príjemne zahrialo. Začal som kráčať ulicou.
Ľudia sa po mne pozerali ako po zjavení a iní mi uhýbali. Svoje deti držali pri sebe a hovorili im, nech sa odo mňa držia ďalej. Vraj som nebezpečný a zradca. Majú pravdu. Pridal som do kroku a namieril si to do ulice, kde je akadémia.

Sedím na húpačke pod stromom rovno oproti akadémii.
Tu som chodil do školy. To boli časy... tu som bližšie spoznal Naruta. Vtedy mi síce aj tak bol ukradnutý, dnes nie je.
Spomínam si na deň, kedy sme chytali mačku. Mama bola na mňa taká pyšná. Aj Itachi ma pochválil. Pokrútil som hlavou a vykročil naprieč Konohou.

Minul som ihrisko, na ktorom som sa hrával a blbol s deckami...
Mamine som robil pieskové tortičky, bil sa o hrabličky a keď už nám moc šibalo, tak sme aj hádzali po sebe piesok. Šmýkali sa, húpali sa. Mama na rozdiel od ostatných matiek, ma vždy sledovala a usmievala sa. Po každý raz, keď sa mi podaril nejaký kúsok, trebárs... že som sa spustil šmýkačkou hlavou dole, tak som sa pozrel na ňu, či ma pozoruje. Zamávala mi a uškerila sa. Aspoň, že mi nejaké pekné spomienky ostali.

Kríval som ďalej a prechádzal okolo obchodu, kde mi Itachi vždy kupoval lízanku, keď som si ju vydupal...
Tak veľmi sa ten obchod zmenil za tú dobu. Aj ja som sa zmenil. Obyvatelia Listovej dediny sa ku mne nie moc milo správajú. Nečudujem sa im, ale trocha ma to mrzí. Nebyť mňa a samozrejme Naruta... všetci by sme boli mŕtvy. Len ja a Naruto sme boli schopní poraziť Kaguyu. Natočil som dlaň zvesenú vedľa môjho tela smerom do tváre a videl čierny znak od Sennina šiestich ciest. Akoby to bolo pred pár minútami, čo sme videli ako posledné zvyšky existencie Bohyne zanikali. Trocha vďačnosti by mohli prejaviť. Stále sa mi všetci uhýbali. Pokrútil som hlavou a vybral sa na miesto, kde som vedel, že bude Naruto.

„Sasukéé,“ usmial sa na mňa môj večný rival s blonďavými vlasmi a modrými očami, „ramen?“
Odložil som barlu: „Môže byť.“
„Starík, ešte dva rameny!“ zahlásil si Naruto a ja som si prezrel štyri špinavé misky po Uzumakiho ľavici.
Naruto sa na mňa otočil a usmial sa svojím širokým úsmevom: „Sasuke, tento ramen je na mňa.“
Na tvári sa mi zračilo prekvapenie... a komu by sa nie. On a niekomu platiť? Nehrozí. Má problém zaplatiť sám sebe.
Prezrel som si jeho mimiku. Ako to, že sa dokáže tak srdečne usmievať? Kedysi som to dokázal aj ja, ale smrť mojej rodiny, Orochimaru a moja vlastná nenávisť to zo mňa vypudili. Chcem... to naspäť. Dokážem byť aj iný? Iný ako som býval a aký som?

„Eto... Sasuke,“ ozval sa Naruto a trocha mi narušil osobný priestor, „je všetko v pohode, dattebayo?“
Letmo som pootočil hlavu, lebo mohlo by sa stať, že si dáme znova pusu a ten moment akosi už netúžim zažiť. ‚Tvoja prvá pusa?‘ Normálny človek pri mojom pohlaví by odpovedal meno nejakého dievčaťa, no ja odpovedám: Naruto Uzumaki.
„Nie, všetko je v poriadku, Naruto,“ jeden kútik som mierne dvihol v pobavenom poloúsmeve nad svojím prvým „romantickým“ zážitkom.
„Yosh!“ tleskol, „starík... no kde je ten ramen? Som hladný.“
Pokrútil som hlavou a pobavený výraz sa mi nemenil. Že je hladný a zožral za koňa, za vola.

„Naruto, Sasuke,“ ozvalo sa za nami. Bola to Tenten.
„Tenten... pozval by som ťa na ramen, ale už mám peniaze len na svoj posledný a Sasukeho prvý.“
„A zároveň aj posledný,“ otočil som sa na svoju pravicu, kde stála a nepríjemne na mňa zahliadla.
Ešte aj ona... a to som sa škaredo po nej nepozrel. Mala už popredu objednané dva rameny.
„To si berieš len dva?“ začudoval sa Naruto.
„Nie každý zje toľko ako ty, Naruto,“ ozval som sa a neobťažoval som sa na ňu pozrieť.
„Nie, jeden beriem Nejimu do nemocnice,“ povedala akosi naliehavo a odišla s pozdravom a dvoma zabalenými polievkami v igelitovej taške.
„Och...“ vydal som zo seba.
„Ťažký deň, Sasuke-kun?“ dvihol som hlavu za hlasom Ayame.

Mykol som plecom a pozrel sa naspäť do misky, ktorú predo mňa položila. Ťažký už niekoľko rokov. Odo dňa, kedy všetci zahynuli a môj brat odišiel z dediny. V tom som si uvedomil, že som jej neodpovedal, zachoval som sa nezdvorilo. Nadýchol som sa a išiel jej dať odpoveď, no keď som sa pozrel pred seba, nikto tam nestál. Zamračil som tvár. Jediný človek okrem ľudí v mojom tíme, ktorý prejaví záujem za ten týždeň a ja ho odignorujem. Potichu som dojedol a nadával si. Slíže som mal zjedené a stačilo už len vypiť šťavu. Dvíhajúc misku k ústam som zazrel v diaľke v kuchyni Ayame, ako urazene na mňa pozrela, vyťahujúc z chladničky menmu. Ach...

„Ďakujem za ramen, Naruto,“ postavil som sa a Naruto prekvapene ucukol smerom na mňa.
„Ty už ideš?“ zosadol zo stoličky aj on, „tak skoro, Sasuke?“
„Nehnevaj sa,“ odvrátil som tvár od jeho oceánových očí, lebo vedel, čo mám v hlave, „idem sa vyspať domov.“
„Tak... dobrú noc, Sasuke,“ podal mi barlu.
„Ďakujem aj tebe. Maj sa, Naruto,“ prehovoril som chrbtom k nemu.
„Ahoj,“ periférne som videl ruku na pozdrav.

Trocha mi bolo ľúto, že som ho tam nechal. Videl som ten výraz, keď som prišiel. Celý sa rozžiaril, no aj on si určite musí dať hlavu dokopy. Všetko si to urovnať. Ja musím obzvlášť. Nebol som tu od svojich štrnástich. A je to poznať. Konoha sa zmenila, ľudia v nej sa zmenili. A keď sa niečo nezmenilo, tak to zostarlo. Pomaly som sa šuchtal domov. Chcem, aby bolo všetko také, aké to bolo, keď som tu žil. Aby veci okolo mňa boli zase to, čo bývali. Aby som nemal za sebou takú minulosť, akú mám. Aby ma Konožania brali inak, ako ma berú...

Hlúpe sny a predstavy...

Niečo malé do mňa zozadu narazilo. Obrátil som sa a pohľad namieril na osobu oproti mne. Dieťa sa mi začalo ospravedlňovať: „Prepáčt-“
Vyše desať ročný chlapec zdvihol obálku, ktorá mu spadla a keď pohliadol lepšie do mojej tváre stíchol svoje slovo ospravedlnenia sa. Odstúpil odo mňa. Super, ďalší, kto sa ma straní... mal som chuť naňho zručať nech zmizne, ale predsa... bolo to dieťa.
„Prepáčte, nechcel som do vás naraziť,“ ospravedlnil sa a obálku pritláčal na svoje malé telo.
„To nič,“ mávol som rukou a mal na pláne pokračovať v ceste domov tým, že som sa pohol.
Jeho otázka ma donútila zastať: „Vy ste Uchiha Sasuke, však?“
Zaskočil ma, zaťal som zuby a otočil sa na neho. Prikývol som mu: „Prečo sa pýtaš?“ čelo sa mi pokrčilo zo zvedavosti.
Hnedovlasý chlapec hanblivo pozrel na obálku: „Práve som šiel za vami domov. Rodičia hovoria, že ste hrdina... toto som nakreslil pre vás,“ natiahol obálku mojím smerom a mne padla sánka.

Ja... a hrdina? Srdce mi pri pohľade na ten kus papiera vynechalo pár úderov. Jeho úprimne oči ma prepaľovali a malé dlane nedočkavo čakali, kým si obrázok v obálke zoberiem. Trasľavo som dvihol ruku a prijal ho. Chlapec sa na mňa usmial detským, nevinným a širokým úsmevom. Opätoval som mu ho. Nie tak, ako on mne, ale pokúsil som sa o to. Ten úsmev musel vyzerať hrozne. Jednou rukou som sa pridržiaval barly a otváral ochranný kryt obrázku. Bol preložený na poli a tak som si ho roztiahol. Na papieri bol voskovými farbami nakreslený dom, ktorý mi pripomínal našu budovu kage. Vedľa neho dve postavičky, čiernovlasá a hnedovlasá.

Chlapec ku mne pristúpil a výhľad na nakreslené slnko mi zatienil jeho prst: „Toto ste vy a toto som ja. A tu je... slnko a tu budova kage. Vidíte?“
„Vidím,“ cítil som, ako sa mi pery roztiahli do malého úsmevu a srdce v hrudi divoko bilo.
Chlapec sa dvíhal na špičky, aby dočiahol ukazovákom na svoje dielo: „A tuto... tuto je Tsunade-sama, rozčuľuje sa,“ chlapec sa zachichotal... vôbec som si ďalšiu osobu nevšimol, tak ma tie naše dve upútali, „vždy Tsunade-sama počuť až k nám domov, ako sa hnevá... Sasuke-sama, vy ste mojím vzorom. Chcem byť taký silný ako vy. Budem trénovať, aby som to dokázal!“
Ani neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale chlapca som pohladil po vlasoch: „To je skvelé. Len tak ďalej. Ďakujem za ten obrázok...“ chcel som povedať jeho meno, no nevedel som ho.
Môj zmätený pohľad spoznal: „Ame. Som Konohamarov spolužiak.“

Zhlboka som sa nadýchol. Potreboval som kyslík. Keď som sa trocha ukľudnil, pozrel som opäť na neho: „Ame... keď mi dajú dole sadru, zatrénujeme si.“
„Jupíííí!“ chlapec vyskočil od radosti.
„Nájdem si ťa na akadémii,“ zložil som jeho obrázok, tak ako bol pred tým a schoval si ho do obálky, „teraz bež domov. Za dva týždne ma čakaj.“
„Hai, Sasuke-sama!“ nadšenie z neho sršalo a bolo vidieť, aj keď sa behom vracal k rodičom.
Sledoval som ho dokým nezašiel za roh.

Moja zdravá a zlomená noha sa vydali spolu domov.
Vraj som hrdina. Malý Ame mi nahlodával myšlienky celý čas, čo som kráčal. Tak predsa ma v tejto dedine niekto má rád. Je čas dať zbohom starým časom, ktoré chcem vrátiť. Nikdy ku mne neprídu späť. Budú len vyše ďalej a ďalej odo mňa a vyše sa mi budú zabodávať do srdca. Konoha bude ku mne navždy iná... či v dobrom alebo zlom. Ja budem iný, nikdy nie taký, aký som býval. Treba dať zbohom minulosti a kráčať v ústrety prítomnosti a blízkej budúcnosti.

Pred dverami bytu som zastal a znova si vytiahol obrázok seba a malého Konožana. Voskovkami vytvorené umelecké dielo mi vyčarovalo plný a široký úsmev, po ktorom som na svojej tvári tak túžil. V temnote mojej duše zasvietil drobný lúč svetla, ktorý sa postupom času rozrástol, zlo úplne vyhnal a z tohto malého chlapca som vycvičil silného shinobiho.