Zakázané ovocie chutí najlepšie 3

Jedlo sme mali hotové naozaj rýchlo. Keby som to mala robiť všetko sama ako moja mama, asi by mi to trvalo minimálne hodinu. Takto nám to trvalo ledva štyridsaťpäť minút. Spolu s dievčatami sme prestreli stôl...

„Úúúú, čo tak krásne vonia?“ zaznel mi v ušiach Choujiho hlas a ja som sa otočila smerom na dvere.
„Zapečená brokolica,“ opätovala som mu jeho nadšený úsmev, po ktorom zasadol na kraj stola.
Zrazu sa všetci vyrútili do kuchyne a posadali si. Veľký stôl...bez neho by sme sa tu nezaobišli. Ako posledný do vnútra vošiel Sasuke, ktorý Narutovi niečo dohováral. Asi zas robil skopičiny.

„Poď si sadnúť, Sasuke-kun,“ vyzvala ho Ino, „čo si dáš na pitie?“
„Voda stačí,“ mám pocit, že to ani nedopovedal a už mu strkala pod nos pohár s vodou.
Daj si útlm, Yamanaka!
Hinata a Tenten doniesli na stôl dva obrovské plechy s brokolicou a začali postupne každému nakladať. Konečne som si sadla aj ja. Medzi Shikamara a Naruta, oproti Sasukemu. Jemne som sa na neho pousmiala a on mi to opätoval. Hneď na to sa však chopil tanieru, ktorý mu podávala Hinata a na tú sa usmial plným úsmevom. Och...

U stolu bol ruch. Bolo počuť rôzne dialógy, monológy, cinkanie vidličiek a pokladanie pohárov. Tenten a Hinata donakladali jedlo a zrazu sa zistilo, že jedna z nich, si nemá kde sadnúť.
„Sadni si Hinata, ja sa najem potom,“ povedala Tenten a Hinata si len neochotne sadla pod náporom jej rúk, „ty si predsa dnes šéfka. Oddýchni si. Navariť predsa toto jedlo pre všetkých, bola makačka.“
„A my sme vám za to veľmi vďační,“ povedal Shino, ktorý si po dlhom čase zložil okuliare.
„Nemáte zač,“ zahanbene sa usmiala...ale na Sasukeho sa takto nesmeješ, že?
„Tenten,“ ozval sa Sasuke, „ani predsa nebudeš sedieť mimo stôl. Niečo ti nájdem na sedenie.“
„Ale Sasu-“
„Len nekecaj. Poď so mnou,“ kam ju vedie?

Vyšiel som aj s Tenten z kuchyne a zamieril som do obývačky. Rozmýšľal som, kam ju posadiť. Celkovo, budeme tu mesiac a vždy bude musieť jeden z nás sedieť na niečom inom ako stolička? Budeme sa striedať, aby nebolo nikomu ukrivdené. V obývačke som videl malú taburetku. Tenten ju zbadala tiež a hneď sa jej chopila.

„Ty čo robíš?“ spýtal som sa jej a ju zase premohlo to zmeravenie, ako keď sme boli v parku.
To som taký desivý?!
„N-no...ja som to chcela odniesť, keď som už tu, nech som užitočná,“ vykoktala sa.
Ja som jej s úsmevom zobral taburetku z náručia: „Ja dnes budem na nej sedieť. Ty si predsa stála na nohách a ja som vegetil. Zaslúžiš si sedieť na niečom poriadnom...navyše, sedí oproti mne Sakura a ja si to jedlo chcem vychutnať.“
„Arigato, to si nemusel,“ povedala smejúc sa, „máš hlboký zmysel pre spravodlivosť.“
Uškrnul som sa: „To mi hovorieva aj Itachi.“
Ach...nii-san. Chýbaš mi.

„Sasuke?“ vyrušilo ma Tentenino oslovenie.
„Uhm?“
„Na čo si ma so sebou zavolal, keď tak či tak, nesieš taburetku ty?“ spýtala sa znepokojená z toho, že by som mohol jej otázku zle pochopiť.
„Chcel som byť chvíľku opäť s niekým normálnym, lebo hentie dve...uf, asi ma šľak trafí.“
„Sasuke-kúún,“ rozhodila rukami a napodobnila afektovaný hlas Ino.

Tenten a Sasuke sa vrátili do kuchyne a ja som cez ten hluk na Sasukeho zvolala: „Sasuke-kun, mal by si ísť jesť, lebo ti to vychladne.“
Na toto si tí dvaja vymenili divné a pre mňa nepochopené pohľady a na to miesto toho, aby si Sasuke išiel sadnúť oproti mne, dotrielila tam Tenten a Sasuke si dal taburetku medzi Saia a Nejiho, ktorí sedeli od Tenten len o jedno miesto.

„Môžem k vám, chalani?“ položil kus nábytku na zem a všetci sa mierne posunuli, aby mu urobili miesto.
„Jasné,“ povedal Sai.
„Hovorím ti, Kiba, že ste podvádzali!“ ohradzoval sa Neji naproti sediacemu.
„Ale prestaň,“ mávol rukou Inuzuka a ja som sa začala usmievať.
„Podvádzal. Robíte zo mňa hlupáka a to sa vám páč-“
Nejiho rozčúlené lamentovanie prerušil Sasuke, ktorý nabral Nejiho vidličkou brokolicu a strčil mu ju do úst: „Na, radšej jedz!“
Och...bože, Sasuke je tak vtipný!

Chalani prišli do kuchyne, a tak sme im s TenTen začali naberať jedlo na tanier. Keď som ho podávala Sasukemu, usmial sa na mňa. Nesmelo som mu ho opätovala. Zdá sa mi to, alebo sa ku mne správa inak ako k ostatným dievčatám?

Večera prebiehala dobre. Všetci sme sa počas jedla rozprávali. Naruto a Chouji zjedli spolu celý plech, zatiaľ, čo mi ostatný, sme si dokopy vystačili s jedným.
„Takže, kto bude umývať riad?“ spýtal sa Kiba s rukou na bruchu.
„My sme varili, vy umývate,“ rozhodla Ino a na to sme sa všetky baby pobrali do izieb tráviť večeru.
„Páni, Hinata. Netušila som, že vieš až tak dobre variť. Kto ťa to naučil? Chcem od neho lekcie aj ja!“ spýtala sa ma s úsmevom TenTen, keď sme došli na izbu.
„To sa nedá naučiť. Musíš to mať v krvi,“ odvetila som jej.
„Kde sa v tebe berie toto múdro?“ zasmiala sa.
„Povedala mi ho kedysi mama,“ vysvetlila som jej.
„Poďme sa niečo hrať,“ zaprosíkala.
„Dobre. Čo tak... Čierneho Petra, ktorého chalani nechali na stole?“
„To je super nápad!“ TenTen vybehla z izby a po chvíli sa vrátila aj s balíčkom kariet.

„Takže...“ začal Sasuke.
Všetci sme vedeli, čo tým myslel. Kto bude umývať riad. Ja ho umývať nebudem! To radšej budem mať maratón tréningu s Leem.
„Čo tak to dať Nejimu a Choujimu ako trest?“ spýtal som sa.
„To nie je zlý nápad,“ uznanlivo pokýval hlavou Kiba.
„Čože?! Veď ja som si svoj trest už odpykal!“ zaplakal Chouji.
„Ale na začiatku sme povedali, že za každú prehru bude trest. A pokiaľ viem, tak ty si prehral päťkrát,“ vytiahol Kiba argument, na ktorý som úplne zabudol.
„Tak poďte, vy nešťastníci. Pomôžem vám s tým,“ ponúkol sa Sasuke. Ja som naňho pozeral s otvorenými ústami. Kedy sa tak zmenil? Ostatný sme odišli do obývačky pozerať telku.
Ovládač do ruky si vzal Kiba a prepína programy, pokiaľ ho niečo nezaujme. Až teraz som si všimol, že Lee a Shikamaru tu s nami nie sú. Postavil som sa a išiel sa po nich pozrieť. Napadlo mi, že by Lee mohol trénovať a tak som vyšiel von. Mal som pravdu. Trénoval pri altánku, v ktorom ležal Shikamaru.
„Hej! Čo vy tu? Prečo nie ste s nami vo vnútri?“ opýtal som sa ich.
Obaja na mňa pozreli.
„Lee si chcel zatrénovať a ja som si spomenul, že som dnes ešte pozeral na oblaky,“ odpovedal mi Shikamaru.
Vzhliadol som na oblohu, ktorá bola čierna a posiata miliónmi svetielkujúcimi bodkami. Oblaky, ktoré bolo ledva vidno, spolu s veľkým mesiacom v splne, ktorý osvetľoval okolie, vytvárali krásnu scenériu. Tým pohľadom som bol uchvátený. Toto by sa mohlo Sakure-chan páčiť. Byť tu tak s ňou. Vrátil som sa myšlienkami na planétu Zem.
„Dobre. Tak ja vás tu nechám. Príjemnú zábavu,“ odišiel som.

„Ach! Zase si vyhrala! Ako to, dopekla, robíš?“ spýtala sa ma TenTen, keď už prehrala asi dvadsiaty krát.
„Ja neviem. Jednoducho mám šťastie,“ nevinne som sa na ňu usmiala.
Pozrela som sa na TenTen, ktorá mala na tvári nepodarený nahnevaný výraz a začala som sa smiať.
„Predstierať hnev ti nejde,“ povedala som jej keď som sa trochu upokojila.
„Tak to máš pravdu,“ smiala sa so mnou. TenTen si s povzdychom ľahla na posteľ.
„Je tu krásne,“ povedala, keď sme počuli hukot sovy.
Podišla som k oknu.

Naskytol sa mi nádherný pohľad na kopec, ktorý je asi dva kilometre od chaty. Stáli tam dvaja vlci. Vďaka mesiacu som videla iba ich siluety, ktoré tomu dodávali krásu. Mesiac v splne sa nachádzal nad nimi. Zrazu jeden z nich zavil k mesiacu a druhy sa k nemu pridal. O niečo neskôr začali viť ďalší vlci a ďalší sa k nim pridávali. Bolo to úžasné. Prestala som sa sústrediť na vlkov a zrazu som to zbadala. Celá záhrada bola osvetlená miliónmi svetlušiek. V spojení s vlkmi to bolo ako z nádhernej rozprávky.
Cítila som, ako sa TenTen ku mne postavila. Pozrela som sa na ňu a videla na nej ohúrenie. Niekam odbehla. Zrazu som počula otvorenie okna. To si Sakura a Ino, spolu s TenTen, otvorili okno a tiež sa začali pozerať na tú krásu. Bolo to úžasné a nepochybne sme to nevideli poslednýkrát.

„Heeeej, všetci! Poďte dolúúú!“ počuli sme krik zdola. Myslím, že patril Leemu.
Vyšli sme z izby a zišli po schodoch do obývačky. Už tam boli všetci ostatný.
„Super. Sme tu všetci. Musíme dohodnúť nejaké veci na zajtra,“ oznámil nám Sasuke.
„Napríklad?“ opýtal sa Sai.
„Napríklad to, že po dnešnej ceste sme všetci unavený. Nebude žiadna párty ani ožieračky, to platí hlavne pre teba Kiba. Od zajtra choďte spať kedy chcete a vstávajte pre mňa – za mňa aj o tretej poobede. Avšak bude platiť jedno pravidlo. Párty budú výhradne vonku, keby chcel ísť niekto spať skôr ako ostatní. Je vám to jasné?“ pozrel sa po nás všetkých. Všetci sme prikyvovali.
„Fajn. Neviem ako vy, ale ja už idem spať,“ povedala TenTen a spolu s ňou som im všetkým zablahoželala dobrú noc.
Hore sa vybrali aj Sasuke, Neji, Sai, Ino, Sakura, Shikamaru a Chouji. Zbytok zostal dolu.

Možno som dnes večer vyzeral ako suchár prvého stupňa, ale fakt som na niektorých videl, že dnes sa necítia na žiadnu hardy párty. Povedal som im svoje. Tak či tak, je to chata, ktorú prejali naši, takže ja som zodpovedný za čokoľvek, čo sa tu stane. Najviac sa mi ľúbila Tenten a to tým, že hneď išla hore na poschodie do izby aj s Hinatou. Aspoň niekto tu je rozumný. Niektorí z nás sa pobrali tiež do svojich izieb, vrátane celej mojej.

Neji sa vyvalil na posteľ a čítal si Buki no Ken, časopis o zbraniach. Sai si prezeral svoj skicár a niečo do neho čmáral. Bože, že ho to stále baví... Ja som mal v pláne ísť si ľahnúť. Zdola, kde zostal Naruto, Kiba, Lee a Chouji, však bolo počuť smiatie sa a húkanie. Fakt nevedia byť potichšie? Mne to osobne moc nevadí, ale ak zíde dole Sakura alebo Ino, to budú ešte len hukoty. A navyše nechcem, aby mi Sakura tou svojou silou rozbila celú chatu. Len to nie.

Zišiel som dole o jedno poschodie a len nerád som uvidel fľašu na stole. Prvý moment som myslel, že pritankujem Kibovi, ktorý sa jej chopil a začal do seba liať alkohol. Keď som však k nim dokráčal, všimol som si, že to je len víno a nikto z nich nie je opití.
„Prišiel si s nami hrať karty?“ spýtal sa ma Lee.
„Nie, len som vám prišiel povedať, aby ste boli tichšie. Nechcite, aby vám sem nabehla Sakura a domlátila vás, za to, že ju budíte,“ jednu ruku som vopchal do vačku na teplákoch a pobral sa preč.
„Sasuke?“ zastavil som na mieste chrbtom k nim.
„Čo je, Chouji?“
„Myslíš, že sa Hinata nebude hnevať, keď si pôjdem naložil tej brokolice?“
„Ona sa na človeka nedokáže hnevať. Zvlášť na takých ako si ty, Chouji,“ na tvári sa mi pohrával menší úsmev, s ktorým som prišiel do izby.

Chcel som si ísť ľahnúť, no vyrušil ma zvoniaci telefón. Povzdychol som si. Kto ma teraz otravuje? Pozrel som na mobil. Neznáme? Bože, prosím len nech to nie je Sakura a Ino. Zodvihol som ho: „Halo?“
„Sasuke...ako sa má môj mladší bráško?“ Itachi...to s tým otravovaním beriem späť.
„Itachi, som rád, že ťa počujem,“ Sai dvihol na mňa hlavu od svojej roboty a Neji si ma tiež premeral svojimi bielymi očami, „je tu fajn. Tá chata, ktorú prenajali naši je obrovská. Navyše sú tu so mnou Naruto a ostatní.“
„Kto všetci?“
„Úplne všetci...tím Gai, Kakashi, Kurenai a Asuma,“ posadil som sa na posteľ a v tom ma napadlo, že asi budem Nejiho rušiť pri telefonovaní, „vydrž, Itachi, len vyjdem von z chaty. Až tu neruším chalanov.“
„Jasné,“ to už počul tak tlmene, lebo som si mobil zložil z ucha.

Zbehol som rýchlo dole schodmi a keď som pri obývačke, počul som Kibu ako grgá. Prasa jedno. Vyšiel som pred chatu a sadol si ku bazénu.
„Som tu...“ priložil som si mobil k uchu.
„Ako sa tam máš s deckami?“
„Zatiaľ je všetko v poriadku. Kiba ma nasr*l, lebo sa po ceste chcel opiť a tak sme mu to zarazili,“ hovoril som a sledoval ako hladinu bazéna presvetľujú lampy pred chatou.
„Ach, ten Kiba. On sa nezaprie. Minulý týždeň som ho niesol až domov, čo nebol schopný vstať,“ zasmial sa brat a ja som pokrútil hlavou, „dokonca bol tak mimo, že mi trocha ovracal topánky.“
Mierne som sa zasekol: „Tak to bol ten zvláštny smrad, na ktorý mama minule nadávala.“
Itachi sa zvonivo zasmial a porozprával mi o svojej misii. Vraj chránia feudálnych pánov pri nejakom zasadnutí. Tí starí dedkovia. Nemajú nič iné na robote ako toto vymýšľať.

„...budem končiť, Sasuke. Kakashi a Yamato ma čakajú vonku,“ počul som v telefóne buchnutie dverí, „maj sa bráško. A moc sa tam neožieraj.“
„Haha, vtipné, Itachi,“ ironicky som poznamenal.
„Myslel som to vážne, už ťa nejakú tú dobu poznám,“ na chvíľku sa tak nostalgicky odmlčal, „viem, že budeš piť...aj my sme si s Yamatom stihli dať fľašku saké.“
„Chcem si to tu pamätať,“ pousmial som sa, „maj sa, nee-san.“
„Aj ty, Sasuke...“

Po jeho hlase mi zostalo v uchu len píííp, píííp, pííp. Tento zvuk, ktorý vymenil bratov hlas ma dostal do zvláštneho rozpoloženia... Mobil som dal do vrecka a oprel sa rukami dozadu, sledujúc hviezdy. Zafúkal vietor a mňa striasla zima, nehovorím o tom, ako som sa pozrel na masu vody v bazéne, tak som už išiel zamrznúť. Prišiel som hore na izbu, prezliekol som sa do čierneho pyžama. Ľahol si na posteľ a periférne videl ako Sai zíva a pokladá na zem skicár s ceruzkou. Stiahol si tričko a tiež sa uvelebil: „Neji, budeš dlho čítať? Som celkom unavený.“
„To z toho, že stále čumíš do toho skicára,“ sarkasticky skonštatoval Hyuuga a ja som sa zasmial.
„Len nevyprávaj, ty stále čítaš Buki no Ken,“ letmo som otočil hlavou na Nejiho, ktorý pustil časopis na zem.
„Zhasni, Sai,“ povedal som a on začal mrnčať, že sa mu nechce vstávať.
„Och, musím ja, že?!“

Sai sa víťazoslávne zarehotal, kým som ja šťukol vypínačom pri dverách. Keď som sa vracal naspať, zakopol som o niečiu topánku a zatackal sa. Neji a Sai vybuchli do krátkeho smiechu a ja som sa pobral k posteli: „Keby ste boli na mojom mieste, tak ležíte na zemi.“
„Prepáč Sasuke...sranda, že ešte si ani nepil a už ťa to ťahá k zemi,“ rozosmial sa Neji, čo bolo u neho nezvyčajné.
„Už si skoro ako Kiba,“ pridal sa k nemu aj Sai a to už som sa musel aj ja zasmiať.
„Však ja sa vám budem potom smiať...dobrú noc.“
„Dobrú...“ zamrmlal Sai a počul som ako sa pretočil na druhý bok.

V našej izbe, v ktorej panovala tma a presakovalo sem len svetlo z lámp pred chatou, bolo chvíľku ticho.
„Sasuke,“ Nejiho hlboký hlas toto ticho preťal, „na tvári som ti ešte taký úsmev, ako si mal dnes, nevidel.“
„Kedy?“ oblialo ma teplo...má na mysli úsmev na Hinatu?
„Keď ti zavolal Itachi,“ usmial som sa úľavou.
„Je to môj milovaný brat...čo ti vyše poviem...“ povedal som potichu a pootočil hlavu na bok.

Započúval som sa do ticha naokolo. Dá sa vôbec počuť ticho? Je to zvláštne... narúšali mi ho však hlasy z poschodia nad nami.
„Pravá noha na žltú...“