Voda, láska a krv 02

Jeho temne fialovým pohľadom skákal od stromu k stromu a skúmal každý detail.
Ach jáááj! Toto sa môže vždy stať len mne. Prečo ja?! Nemá príliš milý pohľad. Pravdepodobne to bude nejaký násilník, ktorý ma vypitve, napchá vatou a vyhlási za plyšáka alebo woodoo bábku. Doparoma! Na aké blbosti to myslím. Ale veď, predsa len pri sebe nemá žiadnu… zbraň.
Kým sa topila vo svojich myšlienkach, chlapec zmizol.
Kde je?! Doparoma, doparoma, doparoma! Do vesty na chrbte sa jej zrazu zapichol hrot akejsi zbrane. Vypleštila oči a neprítomne hľadela pred seba.
---
Čo.. Čo to bolo? Takže oni ma našli ešte aj tu? To je zlý sen, ku***. Počkať, keby to boli oni, už by sa po mne vrhli. Hmm..
Po hodnej chvíli prezerania si každého jedného stromu sa mu do očí vbilo nie veľmi vysoké ženské telo medzi stromami, ktoré po odhalení už nebolo veľmi skryté.
Ona si zo mňa určite strieľa. To musí byť istotne nejaká tupá č*bka.
Pre seba sa potichu zachichotal, a keď si všimol, že dievča sa venuje svojim myšlienkam a nie okoliu, zmizol jej z dohľadu. Potichu sa zozadu vplížil k nej a svojou veľkou trojčepeľovou kosou jej bez úmyslu zraniť ju zapichol najvrchnejší hrot do chrbta.
---
Dievča sa pomaly otočilo, pričom zbraň vytrhla z vesty. Od strachu znehybnela. Pred ňou stál chlapec so sivými vlasmi zčesanými dozadu. Prehol sa v bruchu, ako keby od bolesti, no v tom sa znova prehol dozadu a začal sa hurónsky smiať.
Preboha, čo je to za chlapa?! Záleží na tom, či ma teraz zabije? Nikto za mnou trúchliť nebude, možno tak pán Yamaruchi. Pomaly začala cúvať, no keď chrbtom narazila do stromu, znova sa v jej vnútri rozhostila číra beznádej a strach, ktorý však navonok nedávala poznať.
“Bojíš sa.” Riekol chlapec a s posmešným úsmevom malými krôčikmi kráčal za ňou.
“Nie, nebojím!” Povedala s falšovanou istotou v hlase, na ktorú jej on neskočil. Keď už bol pri nej, vrazil päsťou do stromu tesne vedľa jej hlavy tak, až od strachu podskočila a ustráchane vyvalila oči na cudzinca.
---
Je to zvláštne, povedal by som, že ju odniekiaľ poznám. Počkať.. Ten vystrašený pohľad poznám! Keď si spomenul, na koho sa to práve díva, znova sa začal hurónsky smiať. Dievčaťu na tele vyskočila husia koža. Ešte šťastie, že mala dlhý rukáv.
“Nie je ti to trápne sa ma takto báť… Yori? Dlho som ťa nevidel! Ten tvoj vystrašený pohľad mi úprimne chýbal.” Keď dievča reagovalo len nemým a vystrašeným pohľadom do jeho očí, pokračoval:
“Baví ma to, ak sa niekto bojí a ja ho potom bez milosti rozdelím v dve, ale ty by si mohla prestať. Tebe nehodlám ublížiť. Istotne by sa mi to ani nepodarilo, však maličká?” Slovo maličká precedil medzi zuby a bránil sa svojmu smiechu. Postrapatil jej vlasy rukou, ktorou doteraz žmolil kôru stromu.
---
O čom to ten pomätený chlap rozpráva? Už naňho nepozerala ustráchane, ale nechápavo.
“O čom to kecáš? Nemám poňatia o tom, kto si, ale začínam si o tebe niečo myslieť.”
“Hm.. Nemáš poňatia o tom, kto som. Tak ja ti to porozprávam, ale na nejakom útulnejšom mieste, dobre?” Znova sa na ňu posmešne usmial. Yori mu neverila, ale keď už ju ušetril, asi by mu mala ponúknuť svoj skromný príbytok.

Keď už stáli pred dverami, ktoré boli pokryté machom, a tak robil dvere nenápadnými, vošli dnu. Stáli v miestnosti, ktorá vyzerala ako napol obývačka a na druhej strane miestnosti bola kuchynka oddelená barovým pultom. V obývacej časti bol len mäkký veľký gauč prisunutý k ľavej stene a vedľa neho stála lampa. Pri pravej strane boli tri veľké knihovne, na ktorých neboli len knihy, ale aj kadejaké zvitky, fotky, obrázky, dýky a poľovné nože. V kuchynskej časti bola len jednoduchá kuchynská linka s umývadlom a vedľa toho taktiež jednoduchý smetný kôš. Keďže dievča ovládalo skupenstvá vody, vlastnila aj chladničku, ktorá nepotrebovala prívod elektriny. Jednoduché vybavenie dávalo celej miestnosti chudobný nádych.
Na ľavej strane vedľa gauča, ale aj na pravej vedľa knihovne sa nachádzali dvere. Tie vedľa gauča viedli do skromnej kúpelne a druhé do spálne.
“Pekne upravený príbytok,” skonštatoval chlapec, “ale radšej ani nechcem vedieť, aké nechutnosti robíš, ak sa nudíš, keď že tu nemáš televízor ani nič podobné.”
Yori sa naňho znechutene pozrela a odpovedala:”Ty si riadny blb! Čítam napríklad knihy, ktoré do knihovne znova po návšteve Kirigakure doplním, ale taktiež je ostrov plný naozaj zaujímavých vecí.”
Ukázala mu všetky miestnosti v dome, a keď sa práve nachádzali v spálni, chlapec si s radosťou vyzliekol svoj čierny plášť s červenými obláčikmi, stiahol nohavice, vyzul sa, a len v trenkách sa hodil na posteľ tvárou medzi periny.
“Čo si myslíš, že robíš?!” Zdesene sa pozrela na váľajúce sa telo v JEJ posteli. Keď ju len odignoroval, vzala jeden z menších vankúšikov a začala ho mlátiť po hlave, najsilnejšie ako len dokázala. Spomedzi perín sa ozval tlmený smiech.
“Halóóó! Dnes ráno som menila bielizeň, preboha! Aspoň sa vypadni umyť, ty jedno špinavé prasa!” Do jej hlasu sa vkrádala mierna agresivita a pohoršenie. Chlapec sa posadil na kraj postele, a tak mal hlavu presne oproti pásu stojacej Yori, ktorá na neho prísnym pohľadom hľadela. S jedným okom prižmúreným sa pozrel hore do Yorinej tváre. Usmial sa tak roztomilo, až to nevydržala a začala sa smiať aj ona. Vedela, že to urobil len preto, aby zachránil situáciu a nebol vykopnutý von, pod holé nebo, ktoré bolo občas vidno pomedzi koruny stromov.
Keď sa z jeho tváre pomaly posúvala pohľadom nižšie, zbadala jeho pekne vypracované brušné svaly. Do tváre jej naskočil rumenec a v zápätí sa chlapec začal uškŕňať.
“Hmm...” Snažil sa nesmiať. “Slečna nevie kto som, ale páčim sa jej...”
“Áno, uťahuj si zo mňa. Prečo nie.” Prekrútila očami a otočila sa na odchod. V tom ju chlapec objal zozadu okolo pása.
“Ale no ták, čo si jak… Zostaň a vysvetlím ti, odkiaľ sa poznáme.” Yori nehybne stála, no po chvíli si sadla k nemu na posteľ. On sa znova hodil do perín, a Yori len potlačovala rastúcu agresiu.
Vedel, aké pocity sa v nej práve miešajú, a nad jej toleranciou sa len sám pre seba zachichotal.
“No... Začalo to tak, že….”