Voda, láska a krv 01

Niekde medzi Zemou Vetra a Zemou Ohňa leží miesto zvané Amegakure no Sato. Je to miesto, kde skoro ustavične prší, kde počasie presne vystihuje situáciu, v ktorej sa Skrytá Dažďová nachádza. Je to krajina zločincov, banditov, lúpežníkov a podvodníkov.
V jedno ráno vyslal istý obchodník skupinu ľudí, aby istú neporušenú zapečatenú truhlu doviezli do Kirigakure pánovi Yamaruchimu. Bol to úradník, ktorý nečestne obchodoval s ľuďmi, zvláštnymi tvormi a taktiež sa neraz pokúsil zajať niekoľkochvostého démona.
Keď už sa loď plavila medzi brehmi Zeme Ohňa a Zeme Vody, na nebi sa objavili prvé známky poriadne krutej búrky. Boli už v polovici plavby, keď tu na čelo kapitána dopadla prvá kvapka studeného dažďa.
Ako to?! Nechápem... Kým sme boli v Amegakure neobjavil sa na nebi ani mráčik, tak prečo práve teraz a práve tu? Je s nami koniec. Pomyslel si kapitán prizerajúc sa na tmavnúce nebo.
“Chlapi!” Zakričal kapitán na udychčaných ľudí na palube. “Všetci...” jeho slová prehlušilo dunenie prvého hromu. Keď sa to chystal zopakovať, začal kliať, kopať do všetkého a mrzuto niečo hľadal. Posádka nechápala, no zrazu na mieste truhly zbadali len kôpku rozmočených triesok.
“Dokelu! Pán Yamaruchi nás zderie z kože!” Zvolal kapitán držiac sa za hlavu.
Okolo lode sa zrazu obmotali vodné chapadlá a pomaly stláčali a lámali loď na malé kúsky. Z oblohy sa ako to najjasnejšie svetlo znieslo pár bleskov. Všade lietali iskry, ktoré sa nakoniec chytili plachiet ako kliešte a loď onedlho tvorila jeden veľký plameň.
Z posádky prežil len kapitán, ktorý sa bezmocne ležiaci na jednej z trosiek s poslednými silami pozeral na spálené telá svojich priateľov a podriadených. Poslednýkrát teda očami prečesával okolie a našiel to, čo hľadal. Na jednej z väčších trosiek stálo dievčatko v obyčajných, niekde deravých, ľanových šatôčkach s bosými nohami. Za ňou sa vznášala mohutná masa vody, ktorá svojou podobizňou pripomínala psa. Dievčatko sa usmialo na kapitána a pred jeho očami sa zrazu už naveky rozľahla tma.
-----------
Už je to pekných pár rokov… Pomyslela si. V tme, ktorú videla so zavretými očami sa jej znovu začali zobrazovať spomienky na ten moment, keď podpálila loď, nechala trosky a telá sa potopiť ku dnu a sama si na najbližšom opustenom ostrove vybudovala svoj vlastný domov.
Práve ležala v posteli, ktorú si “požičala” z Kirigakure. Zamyslená, stiahnutá do víru svojich myšlienok a spomienok sa zrazu s vytreštenými očami posadila a započúvala sa do zvukov divočiny okolo jej príbytku. Z prírody okolo nej sa ozývalo dupanie nôh a sekanie konárov a trávy.
Našli ma snáď?! Až tak veľmi im chýba tá posteľ?! A nábytok… A náradie do záhrady… A zbrane… Musela sa pousmiať nad predstavou, že sama doteraz tvrdila, že toho veľa neukradla. V skutočnosti toho za svoj život ukradla viac, ako celá jej domovina.
Po pol minúte všetko stíchlo a ona bojovala s dvoma možnosťami. Skryť sa alebo sa nechať ovládnuť zvedavosťou a ísť sa pozrieť? Zaraz sa však odhodlane postavila z postele. Z ukradnutej skrine si vzala ukradnuté čierno-zelené oblečenie. Mala na sebe oblečený obtiahnutý, čierny rolák, zelenú jouninskú vestu, čierne legíny a typické čierne, ninjovské topánky po kolená.
Jej dom bol dokonalo skrytý pred zrakom predátorov a iných ľudí, ale predsalen sa bála a cuklo s ňou vždy, ak sa ozval nejaký zvuk. Jej domček bol skrytý v tej najväčšej spleti stromov na celom ostrove. Ostrov bol síce celý pokrytý stromami, machmi a lišajníkmi, no brehy boli tvorené tým najhladším pieskom, ktorý tvoril úžasnú pláž s dokonalým výhľadom na krásne čisté more. Hoc by ste v lese nejaké zviera uvideli len málokedy bolo ich tam viac, ako by ste si vedeli predstaviť. Rástlo tam ovocie všelijakého druhu a podľa jej úsudkov tam bol len jeden druh otravných bobulí, ktoré vytvárali na neurčitú dobu halucinácie. Les nedbal na prírodné zákony a lesové pásma. Kdekoľvek vedľa seba rástli smreky a topole, lipy a jedle, duby a borovice. Les tvorilo aj nespočetné množstvo jazierok s pitnou a priezračne čistou vodou.
Ako sa tak plazila pomedzi vysokú trávu a pomotané konáre nízkych stromov a kríkov, ho zbadala. Narušiteľa jej súkromia. Nebola to žiadna banda ninjov z Kirigakure, ktorí jej chceli predložiť účet za veci, ktoré si privlastnila. Bol to chlapec. Ležal na chrbte uprostred lúky, ktorá sa pred ňou rozprestierala, medzi kvetmi rozličnej farby. Ruky mal rozpažené a prerušovane dýchal. Spoza stromov ho potichu sledovala. Chcela sa k nemu dostať bližšie, ale jedna zrádna, neposlušná vetvička nevydržala záťaž jej váhy a praskla. Chlapec sa posadil a svojim nenávistným pohľadom skúmal les.