Čierno-biely obraz; Prolog

V Konohe bolo skoré jarné popoludnie. Slniečko už pekne hrialo, vietor pofukoval a hral sa s taškami a papiermi porozhadzovanými po ceste. No okrem vetra nikoho iného na ceste vidieť nebolo. Dôvod bol jednoduchý: bol deň rodiny. Každý bol so svojou rodinou a blízkymi, aby oslávili spoločne tento deň, a tak nikoho nebolo možné vonku zazrieť. Nikoho, až na neho. Áno, jeho, blonďavého týnedžera so smutným výrazom na tvári, modrými očami, mikinou s teplákmi a nindžovskou čelenkou na čele.

Naruto si ako zvyčajne dával svoju obedňajšiu prechádzku po Konohe. Vedel, že dnes je deň rodiny a že všetci budú doma. No aj tak sa vybral na prechádzku vediac, že mu v jeho momentálnej nálade nepomôže. Jeho myšlienky blúdili všetkými smermi ako prechádzal okolo ihrísk, domov a zatvorených obchodov. No aj tak sa všetky do jednej sústreďovali na jednu vec. Rodičov, ktorých nikdy nemal, ale napriek tomu ich mal rád. Predstavoval si všetky možné veci, ktoré by spolu mohli prežiť, keby... keby sa nestalo to, čo sa stalo.

A tak chodil premýšľal, kým ho už nezačala z toho neustáleho rozmýšľania bolieť hlava
„Au,“ pomyslel si keď ho bolesť zasiahla priamo v hlave ako úder bičom; “Mal by som si nájsť nejakú zaujímavú činnosť, alebo sa kvôli bolesti hlavy nebudem môcť vydať na ďalšiu misiu,“ hneval sa Naruto sám na seba a hneval by sa ďalej, keby sa nad ním neozval známy hlas.
„Hej! Naruto!“
Naru sa splašil, akoby teraz vstal z postele. Zdvihol hlavu, no musel si zakryť rukou tvár, ináč by kvôli slnku nemohol dobre zaostriť.
„No tak, dokedy tu mám na teba čakať? Bože to je otrava...“
Táto fráza bola Narutovi veľmi známa, a preto hneď vedel, kto ho volá. „Zdar, Shikamaru! Čo tu robíš? Nemal by si byť s otcom, keď je ten...“
„Áno, ten deň,“ prerušil ho Shikamaru so znudeným výrazom na tvári.
„Je to moc veľká otrava, preto radšej behám po Konohe a vybavujem záležitosti pre Hokage,“ povedal, ako keby mu nič nestálo za námahu, tak ako to vie len on.
„Ahá, a kam teraz ideš?“ spýtal sa blonďavec s ťažko skrývaným záujmom.
„To je práve to. Hokage našla niečo v archíve a myslí si, že pre teba by to mohlo byť veľmi zaujímavé,“ vysvetlil Shikamaru.
Narutovi sa zaleskli oči. „Niečo zaujímavé? Napríklad starý recept na výrobu tajného rámenu?“ povedal, a začal slintať ako pes.
„Nemyslím si, že to bude práve rámen,“ zagúľal očami Shika. „No tak poď už, nemám na teba celý deň.“
„Jop! Ideme!“ povedal Naru a vybehol smerom ku kancelárii Hokage s obrazom receptu pred očami.

V kancelárii Hokage bolo nezvyčajne ticho. Tsunade ako vždy sedela za stolom, no miesto papierovačiek, ktoré tam väčšinou boli, tam tentoraz bol len jediný starý list papiera, ktorý si s veľkým záujmom prezerala.
Vtom z chodby čoraz viac a viac bol počuť dupot bežiacich ľudí, najskôr dvoch. Pár sekúnd na to sa rozrazili dvere a do kanclu vbehol Naruto.
„Babi, dala si ma zavolať, že? Povedz mi, že máš pre mňa tajný recept na rámen!“ na Tsunadinom čele sa objavila vráska, svedčiaca o narastajúcom hneve.
“Toto je on?“ Naru schmatol starý list na stole a s vražedným zaujatím ho začal dychtivo čítať.
„To nie je recept?!“ po chvíli povedal s výrazom psa, ktorému zobrali kosť.
„Jasné, že nie je, veď som ti to hovoril!“ vytrhol mu Shikamaru list z ruky a podal ho Tsunade. „Ospravedlňujem sa, Hokage-sama, ale viete, aký je.“
„Samozrejme, Shikamaru, môžeš ísť.“
„Áno, Hokage-sama,“ zdvihol sa Shikamaru a odišiel.
Tsunade počkala, kým sa zatvorili dvere a potom sa otočila k Narutovi.
„Naruto, toto je výpis narodených detí z obdobia, keď Konohu zničil Kyuubi.“
„Hej, vtedy som sa narodil ja, a čo?“ nechápal blonďavec.
„Dobre sa naň pozri, sú tam vypísaní aj rodičia a čas narodenia. A neroztrhaj ho, prosím ťa,“ povedala Hokage podávajúc mu list papiera.
„Stále neviem, čo je na ňom také zaujímavé, keď to nie je...“ a zrazu skamenel ako socha. Jeho pohľad prechádzal stále medzi dvoma riadkami daného výpisu. Jeden riadok obsahoval jeho meno, rodičov a čas narodenia. To, čo mu tak pritiahlo pozornosť, bol však ten druhý. Podľa všetkého to bol chlapec, ktorý sa narodil pár sekúnd po ňom, ale meno až na začiatočné písmeno T, sa už prečítať nedalo. No na mieste rodičov stáli dve mená, ktoré boli identické s tými jeho. Vtom mu to došlo. So spýtavým pohľadom sa pozrel na Tsunade: „Ja... ja mám brata?!“