Láska, viera, túžba a sny... 18

A taaaaak! :D

Uff, uff... mám pocit, že sme ešte len v polke dúfame aj s Tanaris, že si to poriadne užijete, ďakujeme za každý jeden komentár, nesmierne nás to teší a nakopáva nás to vpred! Samozrejme, som zo seba dnes happy, lebo sa mám učiť na skúšku a z 200 strán viem 2 sedím tu nad týmto a zabávam sa všetlijako -,-" nakopte ma už niekto do zadku prosím
Každopádne, užite si to! A Tanaris... ak mi ešte raz zavoláš keď budem spať, zaškrtím ťa :D

Zo zadného vrecka som vytiahol kľúče a odomkol dvere. Až teraz som mal možnosť poriadne si to tu prezrieť, alebo skôr som sa o to zaujímal. Vošli sme do predsienky, ktorá mala posuvné dvere. Obaja sme sa vyzuli a odsunuli dvere. Ocitli sme sa v chodbe, ktorá bola trochu tmavšia. Po ľavej strane boli dvoje dvere. Prvé viedli do obývačky a druhé do kuchyne. Tieto miestnosti boli ešte prepojené veľkým oblúkom, ktorý uľahčoval prechod. Ako sme tak stáli na chodbe, otvoril som jediné dvere, ktoré sa nachádzali napravo. Túto miestnosť som používal. Bola to priestranná kúpeľňa zariadená v hnedej a žltej farbe. Itami sa nadšene poobzerala a v očiach som jej videl, ako sa strašne teší do sprchy. Na konci chodby sa nachádzalo schodisko, ktoré nás zaviedlo na poschodie, kde boli tri izby a ďalšia kúpeľňa.
,,No, neviem ako ty, ale ja idem do sprchy!" zvýskla nadšene a zmizla mi z dohľadu. Ešte chvíľu som tam stál ako omráčený a spamätával sa z jej rýchlej reakcie. Prehrabol som si vlasy a zišiel dolu pripraviť pre nás niečo na jedenie. Za posledné dni som jedol minimálne a začínal som pociťovať, ako môj stiahnutý žalúdok protestuje.

Dom bol skvelo zariadený. Prekypoval farbami a bol priestranný. Prvé, po čom som zatúžila bola sprcha – jednoznačne. Vliezla som do sprchového kútu. Ani som si neuvedomila, že som v sprche nebola mesiac. Čo si tu nakecávam? Veď, keď som bola na úteku, tak som normálnu sprchu ani nemala. Vždy len dážď alebo som si zaplávala niekde v jazere, alebo pri vodopádoch.
Pustila som na seba vodu a poobzerala sa. Porazene som spustila ramená, keď som zistila, že v kúte nemám sprchový gél. Rukou som pretrela sklo kútu od pary, aby som sa pozrela, či je aspoň pri umývadle mydlo. Bolo. Ešte od Gaaru neotvorené. Otvorila som sprchový kút a so stonaním od zimy som vystrelila von po mydlo a svižne sa vrátila naspäť do teplúčka.
Bože... tak zle sa mi umývali vlasy. Boli tak polepené kadečím, že som ich potom skoro ani nerozčesala. Zabalila som sa do uteráka a zišla dole schodmi. Gaara sa otočil od kuchynského stola a zarazene na mňa hľadel. Dlaňami sa držal stola a očervenel. Čo to s ním je?

Tiché čaptavé kroky ma upozornili, že schádza dolu. Otočil som sa na ňu a videl, že je len v osuške. Uff...
Tak dlho som ju nevidel takto. Chvíľu som premýšľal, či snívam, alebo mám len bujnú fantáziu. Ale no tak, veď je to len Itami. Nejakým spôsobom sa mi podarilo vyhnať červeň z tváre a uškrnul som sa.
,,No, mali by sme neskôr skočiť na nákup. Šaty, jedlo, veci..." zhrnul som dokopy, pretože som nemal šajnu čo znamená pojem veci u ženy.
Počul som, ako sa zvonivo zasmiala a sadol som si za stôl.

Najedli sme sa a ja som si obliekla veci od Sakury. O necelých pätnásť minút sme kráčali po dedine a smerovali na nákupy. Nakúpili sme toho hojne a s plnou náručou tašiek, v ktorých bolo oblečenie, hygienické potreby, jedlo, vonné sviečky a kadečo iné, sme kráčali domov.
Zrazu som začula niečo ako: „Gaara-kun!“ a hneď na ako som sa otočila za seba, no nevidela som nikoho. Pred nami doskočil chlapec.
Ako prvé ma upútalo husté obočie a zelená kombinéza. Tmavé vlasy, tvarované ako pretekárska helma a oči plné odhodlania so zdvihnutým palcom nahor a nejakou frajerskou pózou.
„Gaara-kun, si to naozaj ty. Rád ťa vidím. Ako to, že si v Listovej?“
Gaara mlčal a úsmevom zdravil toho ninju. No... čo naňho povedať? Vyzerá ako šialenec, ale myslím, že je to človek s obrovským srdcom. Vidieť to na ňom.
„Tak asi o tom nechceš zrejme rozprávať,“ poškriabal sa na brade a mne sa jeho reakcia veľmi páčila. Bola iná... na rozdiel od Naruta. Chápavá.
„Itami toto je Rock Lee, zelená šelma z Listovej. A Lee-kun, toto je Itami Kaede,“ pristúpil ku mne a podal mi ruku so slovami, že ho teší.
„... si v Konohe vítaná. Rozmýšľam, mohli by sme večer ísť do Grillbaru a všetkým ťa predstaviť!“
„No... neviem, či to bude dobrý náp-“
„Fajn. Niekedy môžeme,“ prerušila som Gaaru.
Nechcem byť večer... za tmy zavretá v dome. Premiestnila som oči z Leeho na Gaaru.

V obchode s oblečením sme strávili minimálne hodinu. Ja som sedel na pohovke a civel do steny, zatiaľ čo ona vchádzala a vychádzala z kabínky, pozerala sa na seba do zrkadla a pýtala sa ma na názor. Pristúpila ku mne jedna zo žien, ktorá tu robila a potmehúdsky sa zasmiala.
,,Nechcete nejaký časopis? Toto bude na dlho," zasmiala sa a ja som k nej zdvihol hlavu. Dlhé hnedé vlasy mala spletené do copu a tmavé oči ma prebodávali. Prikývol som a vybral si jeden z časopisov o zbraniach. Takto som sa zabával ďalšiu hodinu, než sa konečne vybavila a mohli sme ísť riešiť aj iné veci. Všetko sme našťastie napratali do šiestich tašiek a už sme kráčali smerom, kde sme bývali, keď som počul známy hlas, ktorý som dlho nepočul.
Milo ma prekvapilo, keď som videl Leeho.
Keď navrhol, že by sme šli do Grillbaru, ja som sa cítil dosť unavene a chcel som ísť rovno do postele, ale Itami ma prerušila a pozrela sa na mňa. A v tom mi napadlo, že to nebude zlý nápad. Vôbec. Zoznámi sa s ľuďmi a bude môcť žiť voľným životom. Nie ako v Sune, a tak som prikývol.
,,Ja si pôjdem ale ľahnúť." zamrmlal som a pozrel sa na Leeho, ktorý netrpezlivo poskakoval.
,,Tak to určite. Všetci ťa radi uvidia," vyhŕkol a rozosmial sa na plné ústa. Ale ja som bol naozaj unavený!

„Lee-kun, nehnevaj sa, ale sme ešte unavení z cesty,“ videla som na ňom, že rád uvidí kamarátov z Konohy, no zrejme by to len prespal, „nehnevaj sa. Keď tak zajtra.“
Síce... nechcela som byť ten deň doma, no ja som niekoľko vylihovala v nemocnici, zatiaľ čo on, istotne ako ho poznám, poriadne nespal, nejedol a nepil.
Lee prikývol a znova s tým palcom hore nás pozdravil. Vyskočil niekde na nejakú budovu a so slogánom sila mladosti, niekam odskákal preč.
Musela som sa na jeho dramaticko-epických nástupoch zasmiať.

,,Ale veď ty si mohla ísť," okamžite som oponoval a pozrel sa na ňu s vážnym výrazom.
,,Nenechám ťa v tom samého." je taká tvrdohlavá.
,,Poď, ideme. Dnes si poriadne odpočinieme." poťahala ma za ruku a viedla ma k domu. Zajtra budem musieť ísť za Tsunade – prebleslo mi mysľou odrazu.
,,Itami, zajtra pôjdeme k Hokage." upozornil som ju, keď sme odkladali tašky.
,,Prečo?" spýtala sa a zadívala sa na mňa s prekvapeným pohľadom.
,,Pôjdeme na ten zraz Kage. Dohodol som to s Tsunade."

„A ten zraz je kedy?“ zamračila som sa, lebo sa mi nepáčila predstava, že zase budeme kade tade behať.
On neodpovedal a to ma celkom podráždilo. Odomkla som dom a položila všetky kapsy na stôl a začala vykladať nákup: „No, tak kedy?“
Podráždene som treskla so syrom na stôl a zapozerala sa naňho.

,,Itami, čo zasa vyvádzaš? Veď sa naše plány až tak nezmenili. Chceli sme to urobiť ešte keď sme boli v Sune, tak čo? Potrebujeme ťa." sykol som a šiel si umyť ruky. Počul som, ako silno zabuchla dvere na chladničke. Sprudka som vydýchol.
,,Ale-"
,,Čo ale? Aké ale?" vrátil som sa naspäť do kuchyne a oprel sa o zárubňu.

„Ale stále si mi nedopovedal kedy!“ začal sa vo mne vzbudzovať hnev, ani neviem prečo.
On sa opieral hlavou o zárubňu a s krútením hlavy na mňa pozeral: „Daj tomu tak šesť dní.“
„A prečo to musíme riešiť hneď zajtra? Nemá to čas?!“ zbrklo som pobehovala po kuchyni a ukladala koreniny do poličiek.
„Itami,“ no ja som ho nenechala hovoriť.
„Bože... len teraz som vyšla z nemocnice a už musím zase niečo riešiť. Nebolo toho dosť? Aspoň chvíľu mi dať pokoj?!“ podišla som k nemu a nemohla som prestať prskať ako šialená, „ja som bola mesiac vo väzení, Gaara. Takže ma pár dní neotravuj s povinnosťami, keď majú čas! Rozumieš?“
Odišla som z kuchyne a vyšla na poschodie na balkón. Urazene som si založila ruky u hrudi a premýšľala som. Prúdila vo mne zlosť, no na druhej stane som vedela, že bláznim.
Och... bože. Som totálne, ale totálne rozladená. Oprela som sa rukami o zábradlie a spozorovala Leeho, ktorý stále trénoval. To tak dlho?! Vypleštene som sledovala postavu v diaľke. Skákal na rukách po strechách budov.
„Ehm,“ ozvalo sa za mnou.

Jednou rukou som si prešiel cez tvár a unavene si vydýchol. Paráda. Naozaj skvelé. Na moment som sa zadíval na strop, kde som počul jej namosúrené dupanie v izbe, nato otvorenie dverí. Šla na balkón.
Zatváril som sa znechutene, pretože som fakt nemal náladu na hádky. Veď sme sa ešte ani poriadne nestihli porozprávať po tom všetkom. Zamieril som ku schodom a vyšiel na poschodie. Vošiel som do spálne a všimol si, ako stojí opretá o zábradlie na balkóne a slnko jej presvetlilo čierne vlasy, ktoré nabrali modrastý nádych. Zastal som za ňou a mierne si odkašľal, aby vedela, že som tam.
,,Večer pôjdeme do Grillbaru." spravil som zopár pečatí a poslal piesok smerom k Leemu, ktorého som videl v diaľke. Udivene sa pozrel na zrnká piesku, ktoré sa mu zhromaždili pri hlave a prestal poskakovať na rukách. Prečítal si môj odkaz vytvorený z piesku a nadšene sa rozbehol za ostatnými, aby im to oznámil.
Itami si odvrkla.
,,Potrebuješ sa nejako zabaviť, spoznať ľudí," potrebuje zabudnúť a začať normálne existovať. Nič nehovorila a bola stále náladová. Na toto fakt nemám nervy.
,,Porozprávame sa o tom všetkom neskôr. Teraz ma ospravedlň." odvrátil som sa od nej a zašiel do kúpeľne. Nemal som chuť sa s ňou teraz zhovárať a fakt som nevedel, či má tú potrebu, aby som za ňou stále chodil, keď sa naštve, alebo urazí, ale fakt ma to nebavilo. Sprcha mi zaberie chvíľu, tak sa okúpem. Budem tu dlhšie a nechám ju aspoň premýšľať. Napustil som si vodu a stiahol zo seba tričko. Len v nohaviciach som sedel pri vani a čakal, kým sa naplní. Vôňa čerešní, ktorú kúpila Itami mi udrela do nosa, keď som tam nalieval fľašku. Hneď sa začala vaňa plniť bublinkami.
Nevedel som čo Itami robí, kde sa nachádza a ani som to nemal v úmysle zisťovať. Zvliekol som zo seba aj zbytok oblečenia a ľahol si do vane. Díval som sa na strop a neskôr skĺzol hlbšie, aby sa mi voda nabrala aj do uší a ja som mohol počúvať svoje srdce. Vždy sa mi uľavilo keď som ho počúval, vtedy som mal pocit, že ho mám. Ponoril som sa celý a o chvíľu sa vynoril. Potriasol som hlavou, aby som dostal vodu z očí a vlasov a opäť sa pohodlne oprel. Začínalo sa mi cnieť za Sunou. Predsa len som ju opustil za okolností, ktoré sa mi nepáčia. Hm, to mi pripomína, že musím napísať Temari list. Ale až neskôr.

Ostala som sama stáť na balkóne ešte hodnú chvíľu. Čo to so mnou je? Prečo vrčím na Gaaru ako hlúpa?! Veď som ho tak potrebovala a teraz sa tu s ním hádam. Čo som to ja za človeka? Vždy si chybu uvedomím až príliš neskoro. Musím sa dať dokopy, som tak náladová.
Opatrne som zavrela dvere od balkónu, aby to Gaara nepočul. Prebehla som po izbách, no nikde nebol. Zrazu som počula špliechanie vody. Je v kúpeľni.
Pomaly som otvorila dvere a videla ako si leží vo vani. Hmm, bože tá vôňa čerešňovej peny do kúpeľa je úžasná. Mal zatvorené oči, pokojne dýchal a celé jeho telo pokrývala pena. Zostalo mi teplo a prešlo mnou vzrušenie. V okamihu mi prebleslo, že by som najradšej vliezla k nemu do vane – vaňa bola fakt obrovská. Bolo tam tak teplúčko, príjemne to tam voňalo čerešňami... a bol tam... on.
Na moment som zaváhala, či nespí, no v tom mi do očí vletela krásna oceánovomodrá farba. Pozrel sa na mňa: „Itami.“
Nič vyše nepovedal, asi tušil prečo som prišla. Obzrela som si vaňu a v nej Gaaru. Do pekla, nechápem prečo som si predtým nedala vaňu ale sprchu! Kľakla som si k nemu: „Si v poriadku?“
„Prečo by som nemal byť?“
„Prepáč. Prosím. Jednoducho... celý mesiac ťa nevidím a potom som takáto. Prepáč, sama neviem, čo som taká divná,“ pretrela som si čelo a zrazu som cítila na mojej hánke horúcu, mokrú ruku.

Počul som tiché otváranie dverí, ale nechal som zatvorené oči. Cítil som jej pohľad na mne, ale ešte stále som sa tam nepozrel. Čakal som, kým sa ozve, ale očividne to nemala v úmysle. Otvoril som oči a kútikom oka sa na ňu pozrel. Oslovil som ju a videl, ako na moment zamrzla, ale potom za sebou zatvorila dvere a prešla k vani, kde si kľakla, aby sa na mňa mohla pozrieť.
Keď sa mi ospravedlnila, sklopil som pohľad. Nechcel som, aby sa cítila previnilo.
,,Nie, to je v poriadku. V poslednej dobe toho bolo priveľa na nás oboch." vytiahol som ruku z vody a chytil tú jej, ktorá zvierala okraj vane.
,,Aj tak mi to je ľúto. Robíš omnoho viac, než by si musel a ja som to nevedela oceniť." jej oči sa obrátili k našim rukám a videl som, ako si preplietla prsty s mojou rukou.
,,Už len to, že si v poriadku a si tu so mnou je pre mňa úžasnou odmenou," zamrmlal som a sadol si.
,,Ďakujem," zašepkala s úprimnou vďačnosťou a nahla sa, aby mi vtisla bozk na tetovanie, ,,takže dnes naozaj chceš ísť do toho Grillbaru?" ozvala sa po chvíľke a odtiahla sa odo mňa.
,,Iste, bude to až večer, takže je ešte čas. Pôjdem si do vtedy ľahnúť." Itami sa žiarivo usmiala.
,,Tak ťa nechám, nech sa dokúpeš." vstala a vypochodovala z kúpeľne. Chvíľu som sa za ňou ešte pozeral, než som vstal a natiahol na seba oblečenie. Potešilo ma, keď som zistil, že Temari mi dala hneď poslať oblečenie a dorazilo tak rýchlo. Navliekol som na seba voľné nohavice a biele tričko a vyšiel z kúpeľne. Prešiel som do izby, kde som ju pred tým nechal a našiel ju na posteli, ako leží.
Ľahol som si vedľa nej a zadíval sa na slnko, ktoré plávalo po modrej oblohe, potom som obrátil pohľad na ňu a objal ju.

Vrátila som sa naspať do spálne vyzliekla som si plášť, legíny aj tričko a zvalila som sa do postele. Spokojne som sa zabalila do mäkučkej periny. Bola bielej farby a na to aká bola hrubá bola ľahučká ako pierko. Unavene som si vzdychla a o niekoľko minút som zaspala.

Budil ma nejaký pohyb, po sekunde som si uvedomila, že je to Gaara. Chvíľu nehybne ležal a potom sa vopchal ku mne pod perinu a objal si ma.
„Gaara...“ trocha som zachrapčala a cítila ako jeho ruky mierne stŕpli.

Keď som si ľahol, bolo na nej poznať, že je niekde medzi snom a bdením a tak som ju nechcel príliš rozrušovať. Ruku som jej položil okolo pásu a cítil, že má sebe len spodné prádlo. Super... toto ma opäť trochu znervózňuje, ale rozhodol som sa to ignorovať a pokúsil sa zaspať.
Trochu ma zamrazilo, keď som počul ako ma oslovila zachrípnutým hlasom.
,,Hm?" zamrmlal som so zatvorenými očami a čakal čo z nej vypadne.
Možno ju rozptyľuje, že ju držím, lebo chce spať. Stiahol som ruku z jej pásu a vytiahol ju nad prikrývku.

Prečo sa odo mňa zase odťahuje? Chytila som si prstami koreň nosu a prevalila sa na bok, aby som bola telom k nemu. On to zjavne asi nepochopil ako znak, alebo to nepostrehol od náporu únavy.
Pocítila som zvláštne skľúčenie pri srdci.
„Gaara, prečo sa odo mňa odťahuješ? Potrebujem ťa.“
Jeho ruky našli ku mne cestu: obidve ma objali okolo pasu a prisunuli ma k sebe. Pritisol si ma k sebe veľmi pevne, no mne to nevadilo. Jednu ruku premiestnil medzi lopatky a nechtami jemne tadiaľ prechádzal. Moje dlane mu zašli pod tričko a tiež ho jemnučko škrabkali.
Miesto toho, aby som išla spať som začala obsypávať Gaarov krk bozkami. Dostala som sa z jeho zovretia a na jednom kolene som sa dvihla, aby sa mi jeho krk lepšie bozkával.

Moje spomalené zmýšľanie. Za ten čas som si opäť odvykol a nevedel čo si môžem dovoliť. Bol som sám sebe na smiech. Objal som ju a pritisol k sebe čo najbližšie, pretože už len jej prítomnosť vo mne vyvolávala chvenie a cítil som, ako sa mi uľavilo na srdci, len čo sa nadvihla a začala ma bozkávať.
Súhlasne som zamrnčal, pretože sa mi to páčilo a naskákali mi z toho zimomriavky. Zvrtol som tvár k jej a pery sa nám zrazili a vzápätí sa ponorili do víru vášne.
Stále som nemohol uveriť tomu, že ju po takej dlhej dobe cítim pri sebe, môžem ochutnať jej ústa, cítiť jej vôňu a vnímať chvejúce sa telo tisnúce sa na to moje. Prevalila sa na mňa a ja som ju ešte silnejšie chytil, aby sa odo mňa nevzdialila ani na milimeter. Potreboval som ju pri sebe.

Aké úžasné bolo cítiť jeho teplo pri sebe, neustále som bola v zime a jeho prítomnosť mi tak schádzala. Ležala som na ňom a on ma tisol k sebe tak silno, že som až miestami nemohla dýchať. Už nikdy nechcem byť od neho oddelená. Nechcem ho stratiť ani na minútu.
Nemohla som ho prestať bozkávať, nedokázala som sa od jeho sladkých pier vôbec oslobodiť. Po pár minútach prevzal rolu a ja som ležala na chrbte. Chvíľku ma bozkával na krku, perách , sánke a ja som pod jeho dotykmi len ticho vzdychala. Potom sa dal na kolená, zobral perinu, ktorá z nás skĺzla pri tom ako ma prevaľoval na chrbát a prikryl nás ňou pričom klesol trocha nižšie, aby si mohol na mňa ľahnúť. Ucho mi položil na dekolt a počúval moje srdce. Ja som si dala jednou rukou pod hlavu vankúš, aby som naňho lepšie videla. Krásne sa usmieval...

Započúval som sa do zrýchleného tlkotu jej srdca a to moje sa s ním okamžite zosúladilo. Cítil som, ako sa jej hrudník nadvihuje, keď dýchala a tep jej pomaly spomaľoval, aby sa usadil na normále. Moje srdce ho dokonalo kopírovalo. Ucítil som, ako mi rukou zašla do vlasov a spokojne si vydýchla. Prevalil som sa vedľa nej a podoprel si hlavu jednou rukou, aby som na ňu mal dostatočne dobrý výhľad.
Bledú tvár mala mierne rúžovú a modré oči jej sršali životom. Čierne vlny vlasov mala rozprestreté po celom vankúši a tmavá ofina jej padala do tej oceánovej nádhery. Voľnou rukou som jej odhrnul pramene a pohladil ju po líci. Jemne sa zapýrila a maličké, rúžové ústa sa jej roztiahli do úsmevu. Sklonil som sa k nej, nemohol som odolať. Potreboval som ju opäť pobozkať. Bol som nenásytný čo sa jej týkalo a predstava, že by som ju už nemal mať tak dlho pri sebe ako naposledy by ma tentoraz zabila. Bola taká nádherná, taká temperamentná a vášnivá. Tak neskutočne mi chýbala.
,,Nechápem, ako som sa bez teba mohol udržať pri živote. Myslel som na teba každú chvíľu." zašepkal som jej do úst a cítil, ako mi zovrela spodnú peru. Neubránil som sa úsmevu a ruku, ktorú som mal pred tým na jej tvári, som zasunul pod jej krk a nadvihol si ju vyššie, aby som jej mohol dať bozk, ktorý by skutočne vyjadril moju lásku a túžbu.

Emócie sa zo mňa sypali. Z bozku, ktorý mi venoval po tých krásnych slovách sršala neha a láska a ja som, rovnako ako on, vložila doň toľko citov koľko som bola schopná dať. Dať poznať ako nekonečne veľmi ho milujem. Že by som pre neho spravila čokoľvek. Dala za neho aj samú seba.
Vtisla som sa mu do náruče, no v tom niekto zaklopal. S zhíknutím som sa strhla z Gaarovho objatia.

V momente, kedy sa ozvalo zaklopanie, ktoré doliehalo až k nám do izby, sa Itami tak zľakla, až vystrelila z postele a prevrhla sa z nej na zem. Zmätene som vyskočil na nohy a pozrel sa na ňu, ako sa snaží dať dokopy. S potláčaným smiechom som jej podal ruku, aby som jej pomohol na nohy.
,,Počkaj tu, idem sa pozrieť." zamrmlal som, keď som si ju prezrel a uvedomil si, že je len v spodnom prádle. Otočil som sa len na jeden krok, keď som sa musel zaseknúť. Zdalo sa mi to, alebo vidím niečo oranžovo-čierne na balkóne? Pomaly som tam natočil hlavu a zbadal Naruta s jednou nohou prevesenou cez zábradlie, ako sa snažil vyplaziť hore. Nahodil tupý výraz a zízal nám do miestnosti. Ucítil som, ako vo mne narastá napätie, keď som si uvedomil, že zíza na Itami, ktorá stála pri posteli len v spodnom oblečení.
,,Dop***le!" zvreskla nahlas a Naruto v šoku preniesol pohľad na mňa a celý červený a zmeravený prekvapením a hrôzou spadol z balkóna.
,,Naruto!" skríkol som a okamžite prebehol k balkónu, kde som otvoril dvere a vzápätí sa nakláňal cez zábradlie a zbadal som Naruta ležať na zemi s vytreštenými očami.
,,To nemôžeš počkať, než zleziem dolu, aby som ti otvoril?!" do pekla, ja ho zabijem. ZABIJEM!
,,P-prepáč, ale klopal so-m nieko-ľkokrát." zasekával sa a ja som cítil, ako sa mi do tváre hrnie červeň.

Mňa z toho Naruta raz šľahne! Tento krát som bola na neho nahnevaná vyše ako predtým. Je to veľmi neslušné sa takto niekomu štverať domov. Kde to on žije?
Gaara stál na balkóne a niečo Narutovi kričal, ja som medzi tým na seba hodila tričko a legíny od Sakury. A čo bude teraz? Hodinový výsluch, že prečo, ako, kedy a vôbec sa mi do toho nechcelo. Odrazu Gaara zavrel balkónové dvere a vydal sa preč so slovami: „Priprav sa.“
Ja som zo zakňučaním a zúfalým dupnutím zišla dole schodmi a to už Naruto stál v chodbe a premeriaval si ma.

Veľmi dobre som vedel, že sa bude vypytovať. Bolo to ňom vidieť. Zatvoril som dvere a upozornil Itami.
Zbehol som rýchlo dolu a otvoril mu dvere. Práve si z vlasov vyťahoval vetvičky a šúchal si zadok. Pokrútil som hlavou a pustil ho dnu.
,,Dáš si vodu, čaj?" spýtal som sa ironicky a viedol ho do obývačky.
,,Nie, nie... ja len som prišiel, že... Lee mi hovoril, že večer prídete do Grillbaru." zamrmlal a sadol si na pohovku. Stál som oproti nemu v strnulej póze a počúval, ako Itami schádza dolu schodmi.
,,A to si si to prišiel overiť?" spýtal som sa s nadvihnutým obočím a snažil sa na neho mierne útočiť. Aspoň som sa necítil tak trápne.
,,No, neveril som mu, že by si sa len tak zúčastnil takej veci. A keď som klopal už po tretíkrát, tak som sa zľakol, či sa niečo nestalo. Ale-" zmĺkol v sekunde, kedy do miestnosti vošla Itami s namosúreným výrazom a postavila sa vedľa mňa z pravej strany.

„Ty! Nenapadlo ťa nikdy byť trocha zdvorilejší ?Hm?!“ zúrivosť vo mne prúdila.
Možno som to preháňala, ale jednoducho nemala som rada takéto veci. Ja by som si to voči nikomu nikdy nedovolila.
„Etoo... Itami,“ skláňala som nad ním a prstom mu hrozila.
„Žiadne eto, Naruto. Ako si si to mohol dovoliť? Neznášam, keď toto niekto robí!“ zatínala som sánky, aby som mu jednu neuvalila.
Hnev, ktorý bol vo mne už by sa mohol začať ukľudňovať, no naopak. Vydala som zo seba nahnevaný ston a rozhodila rukami. Nechtiac som zhodila vázu, ktorá stála na stolíku vedľa Naruta na gauči, zletela pod silou mojej ruky na zem a rozbila sa... som naozaj mimo ako som sa dostala von z väzenia. Musím sa dať do poriadku.
Obe ruky som si zahrabla do vlasoch a potiahla si ich. Cítila som sa v tom momente tak vnútorne nevyrovnaná, že som myslela, že si všetky vlasy čo mám vytrhám z hlavy a porozbíjam všetko okolo seba, tak ako tú vázu.

Itami bola taká rozčúlená, že nevedela čo robí. Chytil som ju za jednu z rúk, ktorú mala zahrabnutú vo vlasoch a potiahol k sebe.
,,V pohode?" spýtal som sa s prižmúrenými očami a zapozeral sa do nej. Vedel som, že sa cíti nesmierne trápne, ale to už hnevom nezachráni.
,,Mám na neho také nervy... och... keby bolo na mne, tak ho tu asi zabijem." vrčala a naštvane si založila obe ruky na hrudi.
,,Nechcel som vás vyrušiť," pípol Naruto a viac sa vcucol do pohovky. Opäť som na neho preniesol pohľad.
,,No," zamrmlal som skôr pre seba, ako pre nich a ostro vydýchol vzduch.
,,Takže... ehm... vy dvaja spolu, akože... no-" mrmlal a pokúšal sa pozerať hocikam inam.
,,Hmmm..." súhlasne som prikývol, pretože vysvetľovať sa mi to nechcelo.
,,A ako... dlho?"
,,Už nejakú dobu." odsekla mu Itami a pozrela sa na mňa.
,,Naruto, čo nás tu vypočúvaš? Myslím, že to je naša súkromná vec, nie?" namietol som a rozhodol sa, že sa nebudem hnevať. Zbytočne by mi to žralo nervy a to fakt nepotrebujem.
,,Len som prekvapený." vyhŕkol a usmial sa. No, ani sa nedivím. Nie je jediný. To som bol fakt taký divný, že pri predstave mňa a ženy sa všetci zhrozia, alebo ich to udivuje?
,,A vy ste už-"
,,Naruto," zavrčal som varovne, pretože som mu presne vedel na očiach, čo sa chce spýtať a vedel som aj to, že jeho jazyk je rýchlejší ako mozog a keby to počula Itami, tak tu z neho nezostane ani mastný fľak.
,,Aaaaa... ja by som mal ísť." zatváril sa, akoby si na niečo spomenul a vyskočil z gauča na nohy.
,,Prepáč, Itami," ospravedlnil sa rýchlo a ja som šiel s ním ku vchodu.
,,Uvidíme sa večer!" zavolal za ňou, než vyšiel z obývačky a nechali sme ju tam.
,,Naozaj prepáč. Ani by ma nenapadlo, že by si... no, že by som ťa našiel v takej situácii." sklopil pohľad a začervenal sa.
,,To je v pohode." povedal som trochu znechutene a otvoril mu dvere.
,,Počuj, fakt to už máš za seb-?" spýtal sa keď vyšiel von a otočil sa ku mne.
,,Maj sa, Naruto." skočil som mu do reči, pokúšal som sa do toho dať všetku svoju zdvorilosť, ale dvere som mu zabuchol pred nosom.
Vrátil som sa do obývačky a pozrel sa na Itami, ktorá chvíľu mlčala a v tom sa začala strašne nahlas smiať.

Nakoniec mi prišiel ten ich rozhovor vtipný. Hlavne ten koniec, kedy sa Naruto chcel opýtať, či sme sa naozaj milovali a on ho zahriakol. Nedalo mi nezasmiať sa na tom, aspoň mi to zmenilo náladu.
„Bože, ten chalan sa pred ničím nezastaví , že?“ išla som oproti nemu a natiahla ruky.
On ma objal a jemne kývol hlavou na súhlas. Pozerala som na otvorené dvere a v tom ma niečo napadlo. Spomenula som si na prvý dojem, ktorý som z neho mala. Jeho chakra.
„Gaara? “ spýtala som sa zaujato a oddialila sa od neho, „Naruto... je zvláštny.“
„Skôr by som povedal, že svojský,“ pozrel sa do boku a hneď na to na mňa.
„Nie, nie... tak som to nemyslela. Mám na mysli jeho chakru.“
„No, Naruto... on je...“
„On je čo? “ jeho neodpoveď ma celkom znepokojila.

,,Naruto je jichuuriky Kyuubiho." povedal som trochu váhavo a stisol pery.
,,Preto ste tak dobrí priatelia, ste si istým spôsobom veľmi podobní." zašepkala a usmiala sa. Nevyzerala, že by ju to nejako zvlášť prekvapilo.
,,Hej... on mi ukázal svetlo." pevnejšie som ju chytil okolo pásu a privinul si ju k sebe.
,,To je úžasné. Istým spôsobom môžem za neho ďakovať. Keby nebolo neho, kto vie kde by si bol ty a aj ja." zamrmlala a zložila si hlavu na moju hruď. Až teraz som si uvedomil, ako aj tie najmenšie veci na seba nadväzujú. Každá maličká náhoda nás doviedla sem. Keby ma vtedy nezmenil, nebol by som Kazekage, nebol by som s Itami. Dá sa to nazvať osudom?
,,Nie si unavená?" spýtal som sa a potlačil zívnutie.

„Myslím, že v momente ako si ľahneme do postele, tak aj tak nebudeme spať,“ zachihotala som sa a myseľ mi stále zbiehala k Narutovi.
Vďaka nemu je Gaara tým, čím je. Podivuhodný to človek...
„A čo tak shogi?“ navrhla som ale videla som ako zívol, „nie, bež spať.“
„A ty čo?“ starostlivo sa ma opýtal.
„Ja zaspím až potom ako zaspíš ty. Tak, či onak už nemôžeš moc vyspávať za tri hodiny pôjdeme do Grillbaru.“

,,Si si tým istá?" naozaj ma štvalo, že sa jej nemôžem venovať, ale cítil som sa tak nepoužiteľný ako už dlho nie.
Poťahala ma za ruku a ja som sa nechal, ako poslušný pes dotiahnuť hore. Keď som prišiel do izby, zvalil som sa na posteľ a ani som sa neobťažoval zakryť.
,,Ideš si aj ty ľahnúť?" spýtal som sa a otvoril jedno oko, aby som na ňu videl.
,,Jasné," žiarivo sa usmiala a už aj si líhala vedľa mňa a privinula sa ku mne čo najtesnejšie.
,,Cítil by som sa pohodlnejšie, keby si na sebe tie veci nemala," povedal som žartovne a poťahal ju za tričko. Zbadal som, ako mierne zrúžovela a ja som nadobudol asi takú istú farbu. Hm... to bolo príliš odvážne, dokonca aj na mňa.

To bol vtip, uštipačná poznámka alebo to myslel naozaj? Pozrela som na neho s úsmevom a zažmúrenými očami. Hm... aj keby to bol len vtip, viem, že to tak chce. Postavila som sa a opäť sa celá vyzliekla. Keď som sa chystala do postele, niečo ma napadlo: „A ty čo?“
Mykla som na neho hlavou a dala ruky v bok.

Na moje prekvapenie sa zdvihla z postele a začala sa vyzliekať. Omámene som ju sledoval a premýšľal nad... fuuu. Ani som sa neodvážil tie myšlienky domyslieť do konca.
,,A ty čo?" obočie mi vystrelilo niekam do výšin a díval som sa na ňu trochu prekvapene a zároveň pobavene.
,,Keď ja som taký unavený," ozval som sa a uškrnul sa nad jej prižmúreným pohľadom.
,,Dobre, dobre." zamrmlal som a zatváril sa otrávene, keď som sa nútil vstať z postele. V sekunde som zo seba zhodil tričko a pozrel sa na ňu.