Láska z Konohy 16 - "Dnes spím tu."

V tú noc som nespal. Nedalo sa.
„Kiba...“ Jej tvár, keď zo sna vravela to meno, mi ostala pred očami. Prečo som na to nevedel zabudnúť, hm? Nemala by to byť ona, kto sa namotá?
Prevalil som sa na druhú stranu. Mal by som spať. Musím spať, aby som unikol týmto myšlienkam.
„Snaž sa viac...“ Dočerta aj s Peinom! Dočerta s celou touto všivavou bandou! Dočerta s ňou!
Obrátil som sa na chrbát a ruky si založil za hlavu.
„Dokelu...“

- - -

„Haló!“ detský hlas mi kričal do ucha. „Dobrééé ráááááánko!“
Prudko som sa posadila a Tobi nadskočil až spadol na zadok. Už ma nič nebolelo. Sasori je teda fakt dobrý... Aspoň v liečení, lebo inak je to obyčajný zločinec. Ako ja. Hm.

„Tobi, čo tu robíš?!“ vykríkla som. Poskakoval po izbe a uprostred obrovského skoku sa zarazil. Pripadá mi skôr ako veľké dieťa. Ale dieťa určite nie je, stavím sa, že je to nejaké jeho krytie. Keby nebol silný a nebezpečný, čo by robil v Akatsuki? Maskota určite nie.
„Katemá!“ vypískol a rýchlo ku mne podišiel. Trochu som sa posunula dozadu, pretože si sadol na posteľ a priblížil sa ku mne až príliš. Oranžová maska predo mnou mala jediný otvor a v ňom sa zaleskla červeň.
„Čo...“ otvorila som ústa a hneď som ich aj zavrela.
„Maj s Deidarom-senpai trochu trpezlivosti, on nie je zlý. Teda, je zlý, ale nie k pekným dievčatám.“ zachichotal sa. Eeeh? „A aj keď vyzerá trochu ako dievča, je to chlapec. Naozaj, videl som raz...“
„Dobre, to fakt nepotrebujem vedieť!“ prerušila som ho uprostred vety. A navyše, vôbec nepochybujem, že je muž. Videla som ho predsa...
Otriasla som sa. Teraz fakt nie je vhodná chvíľa spomínať na polonahého Deidaru. Odkašľala som si a viac sa narovnala.
„Tobi, choď von. Chcem sa prezliecť.“ povedala som.
„Jú, Tobi privedie Deidaru-senpai a on ti s tým pomôže!“ zaradoval sa Tobi a ihneď vyskočil na nohy. „Alebo ho len privediem ku kľúčovej dierke?“ zamyslel sa. Sčervenela som a hodila po ňom vankúš.
„Tobi, vypadni!!!“
„Tobi je dobrý chlapec!“ vykríkol ešte a uháňal von. Prehrabla som si vlasy a vzdychla. To je teda magor.

Teda, mala by som si umyť vlasy. Ani osprchovať sa by nebolo od veci. Schmatla som uterák a šuchtavým krokom som vyšla z izby. Zamierila som do kúpeľne. Cítila som sa ešte trochu vysilene, takže kým som sa tam dostala, bolo to poznať. Chytila som kľučku a stisla. Na to, čo som našla vnútri som absolútne nebola pripravená.

„Do****, čo tá voda tečie zo sopky? Ku*va!“ Nahý Hidan zápasil s kohútikom a ledva-ledva ho zahaľoval obláčik pary, ktorý sa tam vytváral. Zbadal ma a obrátil sa ku mne tvárou.
„Čo je? Chceš sa pridať? Mne to nevadí.“ uškrnul sa. Stále som tam v šoku stála. Niečo ma potiahlo dozadu až som takmer stratila rovnováhu.
„Hidan, ty kretén!“ zreval Deidara, pustil ma a oblečený vletel do kúpeľne. Dvere sa zabuchli a ozvalo sa odtiaľ niečo ako priškrtený zvuk, Deidarove nadávky a Hidanov rehot. Zrazu sa rozľahla tupá rana a smiech ustal.

- - -

Bez rozmýšľania som tam vletel a ani som nevedel čo poriadne robím. Jednoducho som to napálil rovno do rehotajúceho sa Hidana.
„Ty hnusný malý skrčok, ešte raz sa opovážiš a...“
„Kto ti je skrčok, ty *****?! Som starší, tak drž klapačku chlapček! Čo je na tom, konečne tu máme babu, ku*va, a ja sa na ňu nebudem len pozerať...“
Zo sprchy na mňa padala horúca voda a úplne ma premočila. Ale akonáhle Hidan vypustil z úst tie slová, akoby ma ponorili do kade s ľadom. On nevtipkuje ako ja. On to fakt urobí. Ruka mi vyletela sama od seba a zasiahla ho do brady.
„Skús to a zabijem ťa, hm.“ Dosť blbá vyhrážka nesmrteľnému.

Otvoril som dvere a vyšiel som na chodbu, kde ešte stále stála Katema. Vypúlila oči, určite na mňa musel byť božský pohľad. Dočerta, mal som byť modelom. Ale teraz som nemal v pláne podpichovať ju, zvlášť po tom, čo sa práve stalo. Snáď nič z toho nepočula. Ani sám nechápem, prečo som tak bezmyšlienkovite vyrazil do útoku.

„Neradím ti tam teraz ísť.“ vyžmýkal som si vlasy. Obrátila sa na päte a rozbehla sa preč. Vzdychol som si a tiež som sa pohol, pričom mokré oblečenie už na mne vychladlo. Striasol som sa a voda zo mňa kvapkala na zem.

- - -

Keď som dobehla späť do izby a zabuchla som dvere, bola som trochu zadychčaná. Čo dopekla malo byť toto?! Preklínala som Akatsuki, aj ich jedinú kúpeľňu. Bŕŕŕ... Bola som dosť vydesená. Vzápätí som sa sama sebe zasmiala.
„Nebojím sa ísť do boja, hoci aj na smrť, ale vydesí ma nahý chlap v sprche...“ Fakt úbohé. Ešteže som nič nevidela.
Dosť ma prekvapilo, čo urobil Deidara. Nevedela som, čo si o tom mám myslieť. Naozaj, mám vo všetkom zmätok. Ale aspoň jedna vec mi je jasná, dnes sa sprchovať nebudem.

Odhodila som uterák na posteľ. Mala by som poslať správu Tsunade. Už je to dosť dlhý čas a hoci som nezistila nič dôležité, aspoň môžem Konohe poskytnúť lepší obraz o schopnostiach niektorých členov.
Sadla som si za stôl a otvorila som prvý šuflík. Niekde tu musia byť prázdne zvitky, alebo aspoň kúsky papiera.
Papiere tam boli. Jeden som vytiahla a ešte predtým, ako som zavrela šuflík, zazdalo sa mi, že medzi čistými kúskami je zopár popísaných. Zažmurkala som a pred očami sa mi zavlnili divné čiary. Muselo sa mi to len zdať.

Rýchlo som napísala čo som vedela a poskladala papier do malého štvorčeka. Privolala som jastraba a správu som mu priviazala na nohu. Opatrne som ho vypustila von oknom. Tak, snáď doletí...

Hodila som sa na posteľ. Ktovie prečo som sa necítila dobre.

- - -

Po pár dňoch sme sa všetci zišli dole na večeru. Výnimočne. Fakt výnimočne, pretože takto sme sa takmer nikdy nestretávali. Len keď sa Konan rozhodla vyskúšať niečo uvariť.

„Ták, už sa to nesie!“ zvolala veselo a pľasla pred nás misky s niečím, čo ako jedlo veľmi nevyzeralo. Bolo to zelené a malo to v sebe kúsky niečoho oranžového, čo som nevedel identifikovať. Úkosom som pozrel na ostatných. Na tvárach sa im zračila zmes strachu a znechutenia. Katema hľadela na tú vec s veľmi pochybovačným pohľadom. Schmatla lyžicu a trocha si nabrala. Najprv to ovoňala a pokrčila nos. Odhodlala sa.
Jej tvár nadobudla žiarivo červený odtieň, ale statočne prehltla.
„Čo... Dokelu...“ zakašľala. „Čo je to, Konan?“
„To je môj nový recept, brokolicová polievka s mrkvou a čili papričkami.“ nadšene sa pochválila a popritom kŕmila Peina, ktorý sa tváril ako na poprave. Polievka?! Rozhodne to tak nevyzeralo, skôr ako nejaký tmel na okná, hm.
„Ehm... Je to veľmi dobré...“ zamrmlala. Hidan vedľa nej sa zachechtal. Zamračil som sa a kopol som ho pod stolom.
„AU!“ Katema sa zohla, aby si pošúchala nohu. Ups, trochu som minul. Hidan po mne strelil posmešný úškrn.
„Hidan, prečo neješ?“ Konan sa spýtala síce s úsmevom, ale mal som z nej dosť zlý pocit. Ten len odfrkol. Vložil si do úst poriadnu lyžicu a zreval.
„Do****, ku*va Konan, čo si do toho dala?!“ Strelila po ňom zabijáckym pohľadom a on si uvedomil v akej situácii sa ocitol. „Teda, je to ku*evsky dobré!“ snažil sa zachrániť situáciu a vopchal si tam ďalšiu lyžicu. Spokojná Konan sa ďalej venovala šéfovi a Hidanovi tiekli z očí slzy.
Usmial som sa. Vlastne, bol to skôr úškrn. Aspoň niečo je na tomto dni dobré.

- - -

Po tej diabolskej večeri som bola neskutočne hladná. Niekto by mal Konan naučiť variť. Ak to bude takto pokračovať, to už radšej navarím ja.
Vyliezla som po schodoch do izby, kde som si chvíľku čítala, aby som zabila čas. Spať sa mi zatiaľ nechcelo, drichmala som celé popoludnie.
Hidan sa dnes večer správal celkom slušne, na jeho pomery. Ospravedlnil sa za to, čo sa stalo v sprche, ale použil pri tom také množstvo nadávok, že to ako ospravedlnenie ani neznelo.

Niekto mi zaklopal na dvere.
„Čo je?“ Dvere sa otvorili a stál v nich Deidara v bielom tričku a pyžamových nohaviciach. Prešiel rovno ku mne a posadil sa na posteľ.
„Čo asi, dnes spím tu.“ ľahol si a založil si ruky za hlavu.