Začiatok Konca Nášho príbehu... 15.diel

Keď išla Hikari spať, ostali sme ja, Ryuuqo a Naruto vnútri a dopíjali fľašky saké, keď v tom niekto zaklopal.
Keiichi... nech sa ani neopováži prísť! Pomyslela som si.
Naruto ťarbavo otvoril dvere, dnu vošiel Jiraya a za rameno držal Keiichiho a nohavice, ktoré mal, boli špinavé od prachu.
“Prečo je vonku, keď má byt vnútri kde býva?“ pozrel sa na mňa a ja som sa naňho len zamračila.
„Nechaj ho vonku...“ otočila som sa a zas sa napila z fľašky.
„Prečo?“ opýtal sa Naru.
„Lebo medveď na štyri m-a-c-o!“ zavrčala som, „a ty sa im to neopováž povedať, lebo dopadneš veľmi zle...“ postavila som sa.
„Prepáč, Keii... Nejde to,“ potiahla som Jirayu dnu a Keiia vyhodila, „chceš?“ ukázala som mu na fľašky a zemiakové lupienky.
„Jasná vec,“ zasmial sa a prisadol si.

* * * *

„Bože, moja hlava...“ zašepkala som.
„Čo sa to včera stalo? Mam takú opicu...“ pomaly som vstala z postele, pričom sa mi krútila hlava.
Šla som do kuchyne a pozrela som sa na kalendár položenom na drese.
„Chvalabohu, je sobota,“ zaliala som si zelený čaj a začala sa rozpamätávať.
Zrazu som si spomenula na malý útržok zo včerajšku.

Bola som s Narutom, Jirayiou a Ryuuqom tu...a vypili sme aspoň štyri fľašky.
Potom si pamätám, že sme hrali fľašu a potom nič... Preblesklo mi hlavou.
„Načo som to saké pila?!“ znechutene som zamrmlala.
Na toto som si všimla, že som len v podprsenke.
„Preboha!“ vykríkla som.
Odtrmácala som sa do izby a uvidela som niečo, čo som nikdy nechcela vidieť. Celú izbu som mala rozhádzanú a...
„To nie,“ môj tichý šepot sa rozniesol po miestnosti.

Naruto a Jiraiya ležali v mojej posteli! Nechápala som, ako sa mohla tak zväčšiť. Hneď ma upútala iná hrozná vec. Naruto držal moje...nohavičky. Oboch som odkryla a obaja mali trenírky, aj keď u Jiraiyu sa to tak nedalo nazvať.

„Ale keď obaja majú trenky, prečo ja na sebe mám len podprsenku a Naruto sa túli k mojim nohavičkám?!“
“Minari-chan... chrrr... Minari-chan...“ hovoril zo sna.
Trochu ma to pobavilo. Zohla som sa, vzala som si ich a ihneď som si ich obliekla. Ešte som si navliekla Narutove čierne tričko, ktoré bolo najbližšie. Keď som šla späť, zastavila som pri sedačke.

„Ryuuqo... a Hikari?“ dala som jej frčku do čela a ona sa pomaly začala prebúdzala.
„Čo to?“ zaklipkala očami.
„Ako sa ti spalo?“
„Dnes nejako veľmi dobre,“ odfúkla si, „to robí ta sedačka...“ usmiala sa a nevedomky sa pritúlila k Ryuuqovi a zas potichu zaspala.
„Keď myslíš,“ potichu som sa zasmiala.

Tak som sa pomaly otočila a šla do kuchyne. Rozhodla som sa robiť cesto s kockami čokolády a pripravovala z nich mále placky. Pokladala som ich na plech a tak ich dala piecť. Po chvíli ako to začalo rozvoniavať som išla naspäť do izby. Stála som práve pred dverami, keď som odtiaľ počula krik tak som vošla do izby.

„Dobré ráno, vtáčatká!“ s úsmevom som zahlásila.
„Mina.. povedz, že som sa nevyspal s Jirayom!“ pozrel sa na mňa Naruto vystrašene a pakoval sa od neho.
„Neboj sa Naruto, dúfam, že sa medzi nami tiež nič nestalo,“ začervenala som sa.
„Nebojte sa, vy dvaja...“ Jiraya sa chytil za hlavu a usmial sa na mňa, „pamätám si, že sme hrali fľašu na vyzliekanie a ty si prehrávala,“ vyplazil na mňa jazyk.
„Prestaň!“ zavrčala som a hneď, ako sa obliekli som ich vyhodila z domu.

Bolo mi trápne a strašne zima a pokým si Hikari podriemkavala so svojim princom, ja som robila tie raňajky. Zrazu niekto zaklopal a keďže som sa s opice prebrala šokovou terapiou, pribehla som k nim ako srnka.
„Ahoj..“ povedal mi Keii mrzuto, pokým zo seba prášil hlinu a prach.
Nedokázala som zadržať smiech z toho hniezda, čo mal na hlave.
„Áno, veľmi smiešne, Mina!“ hneval sa a vyklepával si z vlasov stebla trávy.
„Vieš čo? Poď dnu strašidlo, inak nám vystrašíš susedov!“ vtiahla som ho dnu za tričko.
Bohužiaľ, som sa potkla o fľašu zo včera, takže sme obaja zleteli na zem. Teda aspoň ja a Keii pristál na mne. Obaja sme sa zasmiali a mňa strašne bolel zadok.
„Vidím, že máš dobrú náladu. Rád ťa vidím šťastnú,“ usmial sa a odhrnul mi vlasy z očí.
„Tak mi nedaj pusu, inak sa zmení!“ varovala som ho.
„Rád by som to riskol,“ ja som prekvapením strnula.

Už-už bol pri mojich perách, keď ho odo mňa odtiahol scvrknutý Kohaku. Inak by to tu všetko zhodil a podobne. Bol veľký ako normálny vlk.
„Hej, Haku!“ zahnal sa po ňom Keii a Haku sa predo mňa majetnícky postavil.
„Ďakujem, zlatko...“ poškrabala som ho za uchom.
Zavrčal ešte na Keiia a vyskočil na gauč k opitému páru. Teda aspoň Ryuuqo bol. Chúďatko Hikari stúpol labou na brucho a ju to tak vydesilo, až vrazila päsťou Ryuuqovi do hrude. Mal vyvalené oči a nedokázal sa nadýchnuť. Ihneď sa mu začala ospravedlňovať a jednou nohou zhodila Hakua z postele. Mrzute si odfrkol a išiel asi spať do mojej postele. Potom sa Hika zamračila na Ryuuqa.

„Čo do pekla, vlastne robíš v mojej posteli?!“ ja s Keiichim sme ledva zadržiavali smiech.
„Ja...Ja neviem...“ začal trochu koktať, „asi som bol včera unavený a omylom som ti sem vliezol,“ snažil sa usmiať, ale Hikari už penila.
„Neboj, Hika. Bola si veľmi zlatá keď si sa k nemu túlila,“ začala som sa hrozne smiať a ona po mne hodila vankúš.
„Ukľudni sa, Hikari!“ vankúš som chytila a úder do tváre som jej opätovala, „ja som to mala omnoho horšie ako ty!“ zamračila som sa.
„Raňajky budú skoro na stole a TY, Keii! Ty mi pomôžeš!“ vzala som ho za ruku a odviedla ho do kuchyne.
„Ty si teda rýchla, ale ja preferujem skôr posteľ.“

Mala som chuť po ňom hodiť nožík, ale radšej som mu podala taniere a príbor. Jedli sme potichu. Ryuuqo s nami dokonca zostal, ale sedel vedľa mňa pre istotu. Cítila som, že medzi Hikari a Ryuuqom lietajú iskričky. Síce teraz to boli iskry zla a hnevu, ale to ju prejde.

„Neboj, Ryuuqo. Ju to prejde. Kúp jej kvety alebo niečo sladké,“ zamyslela som sa, „ čo keď po tebe hodí, nebude ťa to bolieť,“ zasmiala som sa a Hikari po mne hodila škaredým pohľadom.
„Ale no tak, veď to bolo zlaté!“ našpúlila som pery.
„Nie, nebolo!“ zvýšila na mňa hlas.
„Mala som vás nejako odfotiť alebo niečo,“ podpichla som ju.
„To by som ťa zabila!“ zdvihla sa zo stoličky.
„Na to si príliš pomalá...“ zašepkala som a potichu dojedla.
Chalani boli stále ticho...