Začiatok Konca Nášho príbehu... 14.diel

Hikarin pohľad

"A ty, Hika?" opýtala som sa keď som stála vo dverách.
"Musím ísť odviesť Otarua k Yuki," sklopila zrak.
"Je ti niečo, Hikari?" podozrievavo som sa na ňu pozrela.
"Ale no, radšej nič. Potom ti poviem..."

Hneď ako som vyšla z bytovky, vybrala som sa nájsť Otarua. Prešla som už skoro polovicu dediny, ale nikde som ho nenašla. Rozhodla som sa ho počkať pred našim domom, keď som ho zbadala. Stál s Yuki pri strome a boli tam aj traja geninovia. Pomaly som prichádzala k nim.
„Ale no tak, Yuki. Hádam sa nechceš zahadzovať s nejakým privandrovalcom,“ povedal jeden z geninov.
„Nevolaj ho tak, Niro. Patrí do Konohy a ty nemáš dôvod ho tak volať,“ povedala jemným hláskom Yuki.
„Nemíňaj vzduchom na jeho obhajobu,“ povedal druhý, o niečo menší, než ten prvý.
„Čo máte za problém?“ opýtal sa Otaru, „Ani jeden z vás nie je jej príbuzný. Nemáte právo jej hovoriť, čo má a čo nemá robiť.“
„Drž hubu, ty malý-“ chcel povedať tretí, ale ja som mu do toho skočila.
„Naozaj to chceš dopovedať?“ Všetci sa na mňa pozreli.
„A ty si kto?“ opýtal sa ma drzo Niro.
„Anjelik strážni,“ odpovedala som mu s úsmevom, „Ale pokiaľ nezmiznete a nedáte im pokoj, tak budete vy potrebovať anjelika strážneho.“
„Pche! Myslíš si, že nás porazíš?! Sme traja a ty si sama!“
„A ty nevieš, že každý má svojho anjela strážneho?“ ozval sa, za nami, známy hlas. Otočila som sa a tam stál Ryuuqo. Nad jeho slovami som sa pousmiala.
„Zase šikanuješ mladších, Niro? Bolo by to asi veľmi zlé, kebyže sa to dozvedia tvoji rodičia,“ povedal pokojne.
„U-už to neurobím. Sľubujem. I-iba im to, prosím, nehovor, Ryuuqo,“ začal koktať. Ryuuqo iba pokynul hlavou a chlapci boli preč.
„Ste v poriadku?“ opýtala som sa Otarua a Yuki.
„Áno sme.“
„Je mi to veľmi ľúto, Otaru. Neviem prečo, ale stále ma otravuje,“ ozvala sa potichu Yuki.
„Pokiaľ by sa to zopakovalo, dajte mi vedieť. Dobre?“ povedal Ryuuqo a oni dvaja prikývli.
„Čo to vlastne malo znamenať? Ty ho poznáš?“ opýtala som sa ho.
„Áno. Je to môj sused. Už dlhšiu dobu šikanuje a keď sa to dozvedeli jeho rodičia mal z toho veľký problém. Musel im sľúbiť, že už šikanovať nebude.“
„Akosi mu to nevychádza,“ poznamenal Otaru. Ryuuqo iba súhlasne pokýval hlavou.
„Aká bola vlastne misia? Mali ste nejaké komplikácie?“ opýtal sa ma Otaru.
„Nie. Iba sme tam došli, odovzdali zvitok a na druhý deň odišli.“
„Už by sme mali ísť,“ povedala Yuki.
„Dobre. Tak sa uvidíme zajtra.“
„Jasné a správaj sa slušne.“
„Neboj.“ S Ryuuqom sme tam zostali stáť potichu, pokiaľ neodišli za roh. Potom sa na mňa pozrel karhavým pohľadom.
„Dnes je veľmi pekný večer, však?“ snažila som sa vyhovoriť.
„Áno, naozaj bol pekný, ale skazilo ho tvoje klamstvo.“
„Preboha, Ryuuqo! Nemohla som mu povedať, že keby si nedošiel tak som mŕtva!“ neveriaco som sa naňho pozrela.
„Ach jaj.“
„Čo?“
„Preto si bola celú cestu späť zamyslená?“ Nechápavo som sa na neho pozrela.
„Tak nič,“ odvrátil pohľad.
„O čom, dopekla, hovoríš?“
„O tom, že cestou späť si bola duchom neprítomná.“ Vykročil smerom k nášmu domu.
Ako vie, že tam chcem ísť? pomyslela som si.
„To nie je pravda.“
„Ale áno je. Myslíš, že som si to nevšimol?“ zastavil a otočil sa na mňa.
„To nie je tvoja starosť.“
„A koho starosť to je?“
„Iba moja,“ odhodlane som mu pozrela do očí. Smutne sa na mňa pozrel. Po chvíli mi to prišlo nepríjemné a tak som odvrátila pohľad.
„Hikari,“ počkal, kým som sa naňho nepozrela, „v tú noc, keď sme prespávali v chatrči, si bola hore, keď som sa rozprával s Minari, však?“ Udivene som sa na neho pozrela.
„Nie. Nie, nebola.“
„Myslíš si, že som taký hlúpy a neviem kedy mi klameš?“ pozeral sa na mňa so zvláštnym pohľadom. Miešalo sa v ňom viacero emócií. Smútok, strach, bolesť... Prečo si o mňa robí také starosti?
„Prepáč,“ ospravedlnila som sa a pokračovala som v ceste domov. Neobzerala som sa, no vedela som, že ide za mnou.

Došli sme už k domu, po ceste som si stihla aj kúpiť minerálku, keď sa ozval: „Hikari.“ Chvíľu som váhala, ale nakoniec som sa predsa len otočila.
„Prečo nikomu nikdy nepovieš celú pravdu?“
„Prečo by som mala, keď mne ju nikto nehovorí?“ opýtala som sa s jemným pokrútením hlavy.
„A keď ti sľúbim, že ti budem hovoriť pravdu, tak ju povieš aj ty mne?“ opýtal sa s nádejou.
„Nesľubuj, čo nemusíš dodržať,“ pousmiala som sa.
„Tak ti to odprisahám!“ jeho postoj sa zmenil, „Prisahám ti, že ti budem vždy hovoriť celú pravdu, pokiaľ ju budeš aj ty mne hovoriť!“ Bol odhodlaný. Prečo? Prečo to všetko robí? Robí to preto, lebo je empatický? Rád pomáha ľuďom? Alebo... je v tom niečo viac?
„Si blázon,“ zasmiala som sa.
„Je fajn vidieť na tvojej tvári opäť úsmev,“ celá tvár sa mu zrazu rozžiarila.
„He? Veď ja sa usmievam často...“ nechápala som, čo tým myslel.
„To áno, ale tie úsmevy sú väčšinou falošné. Tento bol pravý.“ Ten jeho pohľad a slová ma skoro dostali na kolená. Oči boli plné radosti, šťastia a... lásky?! Prečo sa na mňa pozerá s láskou? A ako to, že vidí na mne rozdiel medzi falošným a skutočným úsmevom?
Bože! Ja už sa v ňom vôbec nevyznám! Raz sa správa ako idiot, potom ako kamarát a teraz ako oddaný psík! pomyslela som si. Tieto jeho zmeny nálad ma niekedy fakt štvú. Čo s ním narobím? Teraz...fakt neviem ako sa vôbec mám k nemu správať. Cítila som ako sa mi fľaša s minerálkou pomaly posúva z dlane von.
To sa mi tak spotili ruky od stresu?! Pomyslela som si.
„Hééj, vy tam! Hikari, Ryuuqo! “ zachránil ma Naruto a jeho krik cez polku ulice. Bože, tak som si vydýchla, keď som ho započula. Rozbehol sa nadšene k nám a Ryuuqo ho pozdravil. Ja som sa len chabo usmiala a odštupľovala fľašku, aby som sa napila. Z Ryuuqových pohľadov mi vyschlo v krku. „Čo vy tu tak samy, dattebayo? “ obzeral si raz jedného, potom druhého, „etoo, rande? “ Narutóó!!! Ani sa chlapec nenazdal a celý obsah mojej fľaše bol na ňom. Možno som to prehnala, no niekedy som prehnane temperamentná, ale jednoducho použil nesprávny vtip v nesprávnom čase a na nesprávnom mieste.
„Za čo?“ spýtal sa ma bolestne.
„Tomu sa hovorí karma, Naruto. Urobíš niečo zlého, tak sa ti to aj vráti,“ ozval sa Ryuuqo, no nevyzeral, žeby ho nejako trápilo čo povedal.
„Ja viem čo je karma. Iba nechápem, čo takého zlého som spravil?“
„Prosím, naštartuj svoj mozog, Naruto,“ prosila som ho so sklonenou hlavou. Už som bola s nervami na konci a jediné, čo som zrazu počula bol buchot. Keď som zdvihla hlavu, videla som Ryuuqa, ako sa váľa po zemi od smiechu, a Naruta, s vedrom na hlave, ktorý bol ešte viac mokrý ako predtým. Chvíľu som naňho pozerala, ale potom som sa pridala k Ryuuqovi. Zatiaľ čo sa Naruto staval, ja a Ryuuqo sme došli k dverám do bytu. Dnu sme zatiaľ nevošli. Trochu sme sa upokojili, ale keď sme sa pozreli na seba, znovu sme sa rozosmiali.
„Sakra,“ počuli sme buchot a keď sme sa otočili, uvideli sme Naruta ležať na schodoch. Otvorila som dvere a s Ryuuqom sme vošli dnu s novou dávkou smiechu. Už sme to nevydržali a museli sme si sadnúť.
„To nebolo vtipné, Ryuuqo!“ hneval sa Naruto a začínal si vyzliekať mokrú bundu a tričko.
„Náhodou veľmi, Naruto,“ smiala som sa až tak, že som sa musela chytiť za brucho.
„No pekne...“ zamračila sa na Naruta Minari-chan, „hneď ti dám mop, môj zlatý. Nebudeš nám tu nechávať kaluže vody.“ S Ryuuqom sme sa znovu začali smiať.
„A vy sa nesmejte! Vy dostanete handry,“ nechápavo sme otvorili ústa a tento krát sa začal smiať Naruto.
„A máte to!“ vyplazil na nás jazyk.
Minari-chan nám dala potrebné veci a začali sme utierať vodu. Naruto bol len v polo mokrých trenkách a jeho veci sa sušili na balkóne. Nakoniec sme všetci jedli večeru na sedačke.
„Mm…“ samoľúbo sa usmiala Minari-chan, „Je to úžasné.“ Strčila si ďalšiu lyžičku do úst.
„No hej... to sa stáva keď občas vypomáham v kuchyni,“ ozval sa Keiichi.
„Čo prosím?“ všetci sme sa naňho pozreli, „Veď si feudálneho pána syn, nie?“
„No áno…“ mal masku tak aby videl na jedlo a aby mohol jesť.
„Dúfam, že nám neklameš, Keiichi,“ zdôraznila jeho meno Minari-chan a mi sme stíchli.
„Som. A kvôli tomu nemôžem vypomáhať v kuchyni?“ nasadil si masku.
Minari-chan položila misku s jedlom, chytila ho za ruku a viedla hore na strechu.
„Hmm... to je zvláštne,“ povedal Ryuuqo.
„Prečo?“ opýtal sa ho Naruto.
„Aby syn feudálneho pána dobrovoľne vypomáhal v kuchyni je divné.“
„Ani nie.“
„Budeš taký milý a umyješ riad, Naruto?“ spýtala som sa. Chcela som byť s Ryuuqom osamote. Potrebovala som mu niečo dôležité povedať.
„He? Prečo ja?“
„Pretože tvoje veci sú na mojom balkóne a pokiaľ nechceš ísť domov v trenkách, tak ho pôjdeš umyť.“
„No dobre, veď už idem.“ Postavil sa a išiel do kuchyne aj s taniermi.
„Mám pocit, že nám Keiichi klame,“ povedala som mu potichu.
„Tiež si myslím, ale nemáme žiaden dôkaz.“
„No, ja by som aj mala. Keď som tam bola prvýkrát, som si istá, že som ho tam videla. Náš kapitán bol s feudálnym pánom dobrý kamarát a keď nám ukazoval jeho deti, tak nám ukázal iba jedného syna.“
„Ale to nedáva zmysel. Pokiaľ si ho tam videla a je, ako on tvrdí, syn feudálneho pána, tak by vám ho predstavil, aj keby bol adoptovaný. Je to divné. Hikari, prisahaj mi, že s ním nikdy nebudeš sama v miestnosti, dobre?“ Jeho posledná veta ma zaskočila, ale prikývla som.
„Hotovo,“ ozval sa Naruto, ktorý prichádzal z kuchyne. Takisto sa vrátili aj MInari-chan a Keiichi.
„Čo ste robili?“ opýtal sa ich zvedavo Naruto a ja s Ryuuqom sme spozorneli.
„Riešili,“ zdvihla Minari-chan ruku, aby sme sa ďalej nepýtali. Pokračovali sme ďalej v zábave.
Zdá sa mi to, alebo je Minari-chan ostražitejšia? pomyslela som si. Minari-chan po chvíli odišla do kuchyne a za ňou Keiichi. Keď sa vrátila, bola naštvaná.
„Deje sa niečo?“ opýtala som sa jej.
„Ale nič...“ zavrčala a zavrela sa v kuchyni. Jej správanie som vôbec nepochopila. Čo jej také mohol povedať, že sa tak správa? Bolo počuť vodu a potom vyšla. Naruto zatiaľ stihol vytiahnuť pár fľašiek saké.
„Dáš si, Mina?“ opýtal sa jej a podával jej fľašku.
„Mm... ďakujem,“ vypila ju až do dna.
„No fíha... To bolo desivé,“ pozeral sa na ňu udivene.
„No...“ usmiala som sa hamblivo.
Zrazu zaklopal na okno čierny havran a mal na nohe pripnutý lístok. Ihneď tam Minari-chan pribehla, otvorila mu a on jej pristál na ruke, aby som si mohla zobrať odkaz. No keď ho už držala v ruke, havran ihneď odletel. Prečítala si správu správu, vzala si plášť a vybehla von. My sme sa všetci na seba udivene pozreli a vybehli za ňou.
„Kam ideš?“ opýtala som sa so strachom.
„Mám prácu. Sólovú prácu, takže sa všetci vráťte dnu, jasné?“
„Ale…“ Naruto chcel namietnuť, ale ja ona ho v tom zastavila.
Otočila som sa a zakliala: „Och, bože!“ Potom sa rozutekala.
„Minari!“ zakričal na ňu ešte Keiichi, ale ona ho buď nepočula, alebo nevnímala. Otočila som sa a išla späť do bytu. Keď som tam došla, ihneď sa ma Naruto spýtal: „To ju iba tak necháš ísť?“
„A mám na výber? Povedal, že má sólovú prácu a pokiaľ nevieš význam toho slovného spojenia, tak sa vráť na akadémiu,“ povedala som prudko.
„Dobre, fajn. Nemusíš byť hneď agresívna.“ Sadla som si späť na sedačku a viac ich nevnímala. Iba som si periférnym videním všimla, že Keiichi niekam išiel a Ryuuqo si sadol vedľa mňa. Chvíľu som sedela bez pohybu a bez toho aby som na niečo myslela, keď som zrazu pred sebou uvidela fľašku saké. Pozrela som sa hore na Naruta.
„Dáš si?“ opýtal sa ma s úsmevom. Zobrala som ju a trochu sa napila. Potom si ju zobral Ryuuqo a tiež sa napil. Myšlienkami som bola v čase pred útokom na náš klan a iba občas som hovorila, keď sa ma jeden z nich na niečo spýtal. Po chvíli, keď už som cítila, že som trochu pripitá, som prestala odpíjať v fľašky.

Asi o hodinu neskôr sa otvorili dvere a dnu vošla Minari-chan.
„Si v poriadku?“ spýtala som sa jej, pretože sa mi zdalo, že má trochu červené oči.
„Som v poriadku. Naruto, koľko tu máš ešte fľašiek?“
„Toto je posledná, ale už som poslal svoj klon kúpiť ďalšie.“ V tom niekto zaklopal a Minari-chan otvorila dvere. V nich bol Narutov klon, ktorý jej dal saké a zmizol. Prisadla si k Narutovi a Ryuuqo, Naruto a ona začali piť saké. Ja som sa rozhodla sa ísť osprchovať. Keď som sa vrátila, sedačka bola rozložená a tak som si na ňu ľahla. Po chvíli som zaspala.