Always and forever 06 Dohody

Vonku zúrila búrka. Vietor šľahal, stromy vôkol drevnej malej chatky sa nakláňali a stonali, dážď bubnoval na strechu, no Daisuke aj tak počul Toryn dych. Po čase začala dýchať pravidelne a zhlboka, takže usúdil, že zaspala. Najprv sa čudoval, lebo boli nepriatelia, ale nepovedal jej predsa, že ju nechce zabiť? Keby chcel, mal na to šancí viac ako dosť. Pozrel sa na ňu. V spánku vôbec nevyzerala ako niekto, kto by chcel niekomu ublížiť, nieto ešte zabiť. Čierny plášť mala vytiahnutý až hore, takže jej bolo vidieť len jej blond vlasy padajúce do tváre. Nemohol si nevšimnúť, že po každom zahrmení ju striaslo.
Chcel zmeniť polohu, lebo mu už začínal tŕpnuť chrbát, keď to pocítil. Menší tlak na predlaktí. Keď sa pozrel na tyrkysový rukáv svojej bundy, všimol si krvavú čiaru. Zamračil sa. Kedy sa mu to stalo? Tory mala iba kunaie a aj keby mala niečo iné, tak to po ňom nehodila. A toto bolo tenké. Žeby ninja ihla? Ľavou rukou si odhrnul všimol si škrabanec. Trochu opuchol, ale to bolo tak všetko. Prešiel si po ňom ukazovákom a mierne zasyčal. Tory sa nepokojne zamrvila, no on si to akosi nevšímal. Sústredil sa na ranku. Muselo to byť niečo ostré, keďže mu to nespôsobovalo bolesť, akurát tak pri dotyku. Ani krv mu už netiekla a aj vtedy to mohlo byť iba minimálne krvácanie. Stiahol si rukáv späť a našiel si lepšiu polohu, ale nie priveľmi pohodnú. Nechcel zaspať. Možno bude trochu bdieť, ale rozhodne nezaspí. Nevedel či sa uvoľnením jeho mysle bariéra nezruší a Tory dala jasne najavo, že to využije a on by sa rád dožil rána.
Napriek rozhodnutiu nezaspať ho opantala akási tupá bolesť, zahmlilo pred očami, viečka mu klesli a prehral boj, spánok porazil bdelosť.

„Tak?“ spýtal sa Sasuke, keď sa Tsunade už niekoľko minút mračila na jeho mladšiu sestru nepekným pohľadom a zrejme uvažovala, čo jej má povedať a ako. Vedel, že Mirina podmienka nie je vzhľadom na jej momentálne postavenie vôbec jednoduchá, ale keď mu v jeho dome povedala, čo sa deje, rozhodol sa ju podporiť a hlavne zabrániť katastrofe. Dokonca aj Sakura nejašila kvôli tomu, že jej nikdy nepovedal o Mire a odporučila im, aby šli okamžite za Tsunade. Na nej videl, že sa Mirinej podmienke nechcel podvoliť. Dala im užitočné informácie, to sa nedalo poprieť, ale toto asi Tsunade považovala za drzosť. Hlavne preto, lebo sa to deje kvôli Mire a jej kamarátke.
„Prečo by som vám mala dať slobodu? Za to, čo ste urobili by ste mali ísť sedieť,“ ozvala sa napokon chladným hlasom a on sa úkosom pozrel na sestru. Mala ten pohľad. Dobre ho poznal. Vlastne ho videl iba raz a to vtedy, keď jej navrhol, aby s ním bývala a ona to chcela aj pre Tory, no tú k sebe vziať v tom čase nemohol. Mala rozhodný pohľad, ktorým ho presvedčila, že sa o seba a Tory postará. Ale bude tento rozhodný pohľad, ktorý značil, že sa nevzdá ani tej poslednej šance, stačiť?
„Nebyť Miry, ani by sme nevedeli, že sa niečo také deje,“ odpovedal jej namiesto nej.
„Pýtala som sa jej, tak ju nechaj odpovedať,“ ani sa naňho nepozrela. Hnedé oči upierala na Miru, a tak nemohla vidieť, ako Sasuke prevrátil očami.
„Vážne si myslíte, že som vám povedala úplne všetko?“ odpovedala jej Mira otázkou a všimol si, že si neodpustila úškrn.
„Čože?“ vyvalila na ňu oči a Sasuke pochvalne prikývol, ale ubránil sa úškrnu.
„Nie som hlúpa,“ poznamenala, „ešte pár vecí viem, také, čo si ani nedomyslíte. Napríklad celý rozhovor tých dvoch osôb v lese. A nepozerajte sa na Sasukeho,“ Tsunade myklo, lebo presne to urobila, „ani on to nevie, takže sa to môžete dozvedieť iba odo mňa. Alebo od tých osôb, lenže tie skôr zomrú, ako by vám odpovedali na otázky.“
„A čo ak ťa podrobím mučeniu?“ vecne sa jej spýtala Tsunade. Miru to nezaskočilo, očividne niečo také očakávala.
„To nedovolím,“ precedil pomedzi zuby Sasuke.
„Nemusíš súhlasiť,“ prehodila Tsunade, akoby Sasukeho názor bol veľké nič.
„Nič nepoviem,“ zdvihla bradu vyššie, a preto Mirine slová zneli ešte rozhodnejšie.
„Ani obrovská bolesť ti nerozviaže jazyk?“ nadvihla blond obočie a Mira pokrútila hlavou, „Ani hrozba smrti?“
„Myslíte si, že keď som znova prišla do Konohy, nečakala som, že by ma mohlo zastihnúť niečo také ako smrť?“ pohŕdavo sa jej spýtala a zasmiala sa, „Jasné, že som s tým počítala. Ale stálo mi za to, aby som vás aspoň varovala, lebo v nesprávnych rukách Smrtiaca zbraň,“ Sasuke si všimol, že iba raz ju nazvala kanón a to tiež len pri vysvetľovaní. Žeby to malo naozaj také účinky, že je Smrtiaca zbraň pre ňu také výstižné meno? „nezničí len Konohu, ale všetko. A verte, na svete je veľa miest, na ktoré by som sa ešte chcela vrátiť.“
„Si drzá,“ povedala akoby len tak mimochodom Tsunade, ale usmiala sa pri tom.
„Som,“ potvrdila jej to, čím to ešte utvrdila. Tsunade sa usmiala ešte viac. Sasukemu sa to nezdalo. Vypila si Tsunade dnes večer viac ako zvyčajne?
„A máš guráž,“ ocenila to, „a to sa mi páči.“
„Teraz by som sa asi mala za tento kompliment poďakovať, čo?“
„Fajn, platí,“ vyhlásila Tsuande.
„Čo?“ nechápala Sasuke.
„Zaručím sa vám obom slobodou...v prípade, že nám poskytneš všetky informácie,“ Mira už otvárala ústa, že sa poďakuje alebo niečo také, ale Tsunade ju nenechala nič povedať. Rozprávala ďalej, „verím, že budeš užitočná. Sasuke,“ obrátila sa naňho, „budú bývať u teba. Máte voľnú izbu alebo gauč?“ prikývol, „Výborne. Dúfam, že Sakure to nebude vadiť,“ znova sa obrátila ku Mire, „ešte stále ti stopercentne neverím, ale to ti isto došlo. Nedám vám vlastný byt. Budete pod dohľadom. Vezmeš ju domov a potom pôjdeš ku Daisukemu a povieš mu, že sme našli to dievča a oboznámiš ho s tým, čo sa deje,“ adresovala znova jemu, „myslím, že debata o Smrtiacej zbrani by bola bez neho bezvýznamná. Daisuke má dobré postrehy a aj tak by sme mu to museli neskôr opakovať. Môžete ísť a ty,“ ukázala na Miru, „sa o nič nepokúšaj.“
„Pokúsim sa o nič nepokúšať,“ prisľúbila.
Pri dverách sa Mira ešte otočila. „Viem aj ako úplne aktivovať alebo deaktivovať Smrtiacu zbraň. Ale bude lepšie, keď pri tom bude aj ten Pútnik.“
Tsunade to najprv prekvapilo, ale Mira jej predsa predtým jasne povedala, že si s Tory vypočuli veľa tajných schôdzok Akatsuki, takže to až také nezvyčajné nebolo, že mala toľko informácií. S týmito slovami Mira opustila kanceláriu Hokage a Sasuke za nimi zavrel dvere.

Tory otvorila oči a presvedčila sa, že Pútnik naozaj zaspal. Myslela si, že ak bude predstierať spánok, tak zruší tú prekliatu stenu, ale nestalo sa tak. Nevedela či ju prekukol alebo nie. Prekliate hrmenie, vždy sa pri ňom strasie! Otočila sa k nemu a na tvári...musela uznať, že bol pekný, aj keby to nikdy nahlas nepovedala. Radšej by uznala Sasoriho umenie...videla kropaje potu. Ale však je tu zima! Pomyslela si. Jeho prerývaný dych bol tiež záhadou. Všimla si, že si kŕčovito zviera pravú ruku tou ľavou. Nezdalo sa jej to, ale mohla sa naňho vykašľať. Však aj tak ho zabije, tak prečo by sa mala zaťažovať tým, čo mu je? Trochu sa posunula, aby si našla inú polohu, keď prešla cez stenu, ktorá...tam nebola! Víťazoslávne sa usmiala. Takže, nech mu je čokoľvek, zrušilo to tú hlúpu stenu. Strhla so seba plášť, z puzdra na zbrane vytiahla kunai a naklonila sa nad neho. Náhodou sa mu dotkla ruky, ktorá priam horela. Odtiahla sa. Rukou, v ktorej nemala zbraň mu položila na čelo. Už vedela prečo tie kvapky potu. Bol v horúčke. Ale prečo tak zrazu? Dala ruku preč, oslobodila mu pravú ruku od pravej a odhrnula rukáv. Zhíkla. Mal na nej opuchnutý škrabanec, ktorý už hnisal a okolie sa sfarbovalo dočervena. Jed. Ale ona nemala jedovaté kunaie a ani ho netrafila. Musel to byť niekto iný. Žeby tie divné postavy v plášťoch, ktoré nepoznala ani ona, ani on? Každopádne, tejto strele sa nevyhol.
„Tu ti tvoja schopnosť veľmi nepomohla, kámo,“ poznamenala a zovrela v ruke kunai. Zablysol sa blesk a osvietil kov nad Daisukeho telom.
„Nie,“ zachrapčal a Tory trhlo. Daisuke mal pevne zatvorené oči, takže ju nemohol vidieť. Niečo sa mu snívalo alebo blúznil, „ja nie...nezabil som...nie...boj...krv...všade...“ hlas sa mu triasol. Pravdepodobne mal tento obraz, ktorý sekavými slovami opisoval pred sebou, „zomriem...“
„No to teda zomrieš,“ vyhlásila.
„Nechcem...ja...pomoc...Akatsuki...nie...NIE!“ vykríkol. Potom už len trhane dýchal. Tory si myslela, že to už skončilo, ale potom prehovoril znova. Trochu pokojnejšie, akoby sa na scénu pozeral z iného uhla. Akoby nebol priamy účastník, ale iba pozorovateľ, „Ja som ho...nezabil...sám umieram...“ a potom stíchol. Tory ešte čakala, keby sa to zopakovalo, no naozaj sa to skončilo.
Švihla kunaiom, no nezabila ho. Aké by mala potom zadosťučinenie, keby ho zabila v spánku a v horúčke? A to je jeho blúznenie...ktovie, čo sa mu snívalo. Pomocou neho mu odtrhla pás trička, ktorý mu trčal spod bundy. Odložila kunai vedľa seba a prešla na jeho druhú stranu a vyhrnula mu rukáv ešte vyššie. Pásom trička urobila škrtidlo, aby zabránila šíreniu jedu do tela i keď si myslela, že je neskoro. Azda sa dožije rána, pomyslela si a potom rázne pokrútila hlavou.
„Prečo chceš, aby prežil, Tory?“ spýtala sa samej seba, „Mala by dúfať, že zomrie bolestivou smrťou a nie ho tu ešte zachraňovať! Ale...aký zmysel má pomsta, ak ju neučiním ja, ale nejaký trápny jed, ktorý som mu do systému ani nezaviedla?“
Pútnik, ako ho stále nazývala napriek tomu, že jej povedal svoje meno, zaklipkal očami. Zakašľal a začal sa pomaly preberať. Prešiel si ľavou rukou po tvári a trochu zmrštil tvár. Nevedela prečo, ale sledovala, ako sa preberá až kým sa pomaly a s miernymi ťažkosťami neposadil. Samozrejme, neobťažovala sa mu pomôcť. Všimol si, že vedľa neho sedí pozrel sa jej smerom. Musel žmúriť, zrejme videl dvojmo a chcel zaostriť na jej tvár.
„Bariéra padla, čo?“ poznamenal a Tory si uvedomila, že sedí na strane, kde by nemala sedieť. Ale už bolo neskoro. Zistil, že jeho stena už nie je aktívna. Nehovorila nič. Iba sa pozerala na stenu oproti. Kútikom oka si všimla, že si Pútnik prezerá ruku a škrtidlo. Určite mu doplo, že jediná osoba, ktorá to mohla urobiť je ona.
„Ďakujem,“ pozrela sa naňho. Hľadel jej priamo do očí. Alebo sa o to aspoň snažil. Takmer sa nad jeho škúlením zasmiala, ale zastavila to nutkanie.
„Neďakuj. Nežiješ preto, lebo ťa chcem zachrániť. Žiješ preto, lebo to chcem byť ja, ktorá ti vezme tvoj mizerný život, rozumieš?“
Neodpovedal. Na jej prekvapenie iba siahol do vrecka a vytiahol prsteň jej brata. Natiahol k nej ruku s prsteňom. „Na.“
„Čože?“ nechápala. To jej ho len tak dáva? Nič za to nechce?
„No,“ netrpezlivo pohol rukou, keď si ho nevzala.
„Kde je háčik?“ spýtala sa podozrievavo. Pútnik prevrátil očami a na chvíľu odvrátil tvár, akoby rozmýšľal, ako jej to povedať pekne alebo ako sa nad ňou nerozosmiať. Zamračila sa. Je to normálna otázka, tak prečo toto správanie? Zahráva sa s ňou alebo čo? Ak áno, tak sa vykašle na celú vec so zadosťučinením a zabije ho na mieste.
„Nikde,“ otočil sa späť ku nej, „jednoducho ti ho dávam.“
„Máš horúčku. Blúzniš a ja ti neverím. Neverím,“ zopakovala posledné slovo, aby ho dostatočne zdôraznila.
„Nemáš dôvod mi veriť. Podľa teba som vrah, aj keď v živote som zabil len jedinú osobu a to nie tú, ktorú si myslíš.“
Po dlhšom váhaní si to predsa len zobrala a strčila do vrecka.
„Vidíš? Nevybuchla si ani nič podobné. A načo by som si ho nechával. Je mi veľký a ani sa mi nepáči,“ snažil sa odľahčiť situáciu. I keď...skoro sa nad tým zasmiala...on je v horúčke, vydaný na jej milosť a nemilosť. Ak ju prestane baviť, v jeho pekných modrých očiach vyhasne život, ako keby sfúkla sviečku. Moment! Pomyslela práve na jeho oči ako na ... pekné? Musí sa spamätať. Toto nie je dobré! Preto si v mysli zopakovala jeho posledné vety, aby naňho iba nezízala a aj niečo povedala.
„Pozor na tie výbuchy. Vieš čia som sestra alebo sa ti to počas horúčky vyparilo z hlavy?“ poznamenala a on sa zasmial. Jeho smiech ju zaskočil. Prečo sa smeje? Určite to má z tej horúčky. Hrabe mu. Isto. Iné vysvetlenie nemala. Iba nad ním pokrútila hlavou, povzdychla si a ešte raz sa v mysli spýtala samej seba prečo ho nechala žiť.
Zablysol sa blesk a Tory trochu stuhla. Pútnik si to nevšimol a ešte sa trochu nad jej poznámkou uchechtával. Teraz si bola istá. Zbláznil sa. A potom prišiel hrom a ju striaslo. Vtom sa prestal smiať. Prezeral si ju...pozorne. A jej sa to nepáčilo. Nie, znervózňovalo ju to. A potom len skonštatoval. Nespýtal sa, len povedal: „Bojíš sa hromov.“
Mala chuť prikývnuť, no v poslednej chvíli sa Tory v jej hlave predrala na povrch a zakrúžila plecami akoby sa nič nestalo. Akoby neexistoval blesk, po ktorom nasleduje hrom.
„Jasné, že nie,“ pokojne zaklamala a znela prirodzene. Znovu mal pohľad na nej, ale bol akýsi matný. Žeby sa musel premáhať, aby bol pri vedomí?
„Klameš, máš z nich strach,“ povedal po chvíli. Presne ako ona vtedy, keď jej povedal, že nemá vlastné dôvody na to, aby ju zabil. Prekukol ju? Nie, len háda a ona mu nedovolí vyhrať. Dokonca mu ani nedovolí, aby sa s ňou hral.
„Vravím, že nie a ty sa netvár ako Torylóg, lebo ma nepoznáš,“ vyhlásila pevne, no vtom niekde v diaľke zahrmelo a ju to paralizovalo. Uškrnul sa, ale až potom, čo si ju s obavami prezrel.
„Vôbec sa nebojíš a vieš klamať,“ povedal ironicky, „a mimochodom, slovo Torylóg neexistuje.“
„Nebojím sa všetkých hromov,“ prezradila mu, no nie preto, žeby mala chuť mu o sebe niečo hovoriť. Tušila, že má nejaký zvrhlý pocit z toho, že odhalil jej momentálnu slabosť. Ale nemal úplnú pravdu a ak ju môže poučovať on, môže aj ona jeho.
„Máš nejaké vyhradené skupiny alebo čo?“
„Netušila som, že ľudia v horúčke trepú až také somariny,“ poznamenala, „a nie. Ide o tento dosť malý priestor, v ktorom tie desné hromy znejú horšie. Vonku mi to nič nerobí,“ víťazoslávne sa usmiala. Chcela mu tým naznačiť, že nie je zraniteľná...aspoň nie natoľko.
Zrazu pred ňu vystrel svoju poranenú pravú ruku.
„Nebudem ti to preväzovať. Až tak ťa zachrániť nechcem.“
Ignoroval jej poslednú poznámku a prešiel rovno k veci. „Ty si mimo kvôli stiesneným priestorom a ja kvôli tej rane. Momentálne nechceme ani jeden toho druhého zabiť, tak čo keby sme to uzavreli?“
„Uzavreli?“
„Kým nás odtiaľto niekto nedostane, nesiahneme tomu druhému na život. Čo povieš? Žiaden háčik, žiadne zlé úmysly, žiadne triky.“
„Si na tom horšie ako ja. Prečo by som mala súhlasiť?“
„Nemusíš. Rob, čo chceš.“
Chvíľu sa naňho pozerala. Skúmala jeho tvár, no videla na nej iba únavu. Žiadne odhodlanie presvedčiť ju. Naozaj jej dával na výber. Aké smiešne. Ona ho tu môže zabiť kedykoľvek sa jej zachce a on chce uzavrieť dohodu o nedotknuteľnosti. No tak prečo ešte žije? Namiesto podania ruky by mu mohla vraziť kunai rovno do srdca a pozerať sa ako zomiera. No búrka silnela a nevyzerala žeby chcela prestať. Podala mu ruku a stisla. Možno ju stisol aj on, lenže bol príliš slabý, aby to nejako pocítila. Podľa zovretej čeľusti usúdila, že on jej stisk cítil až príliš.
„Aj tak zomrieš. Len si to predlžuješ,“ kývla plecom a sadla si na svoje pôvodné miesto, „žiadne neviditeľné steny!“ varovala ho.
„Povedal som žiadne triky, nie?“ dal si nohy do tureckého sedu a podoprel si bradu rukou, akoby o niečom rozmýšľal. Ona si nohy prisunula bližšie k sebe a odvrátil sa od neho. Na stene oproti kreslil blesk črty okna a ona vedela, čo príde. Lenže predtým, ako sa to stalo, ju chytil za ruku. Kvôli horúčke bola jeho dlaň teplá a nevedela prečo, jeho dotyk jej pripadal príjemný. O sekundu neskôr si uvedomila, že hrom už odznel a ona ho vôbec nezaregistrovala. A potom ňou prešiel šok, lebo si uvedomila, kto ju drží za ruku. Rýchlo si ju vyslobodila a osopila sa naňho.
„Toto už nerob! Lebo zabudnem na to, že sme uzavreli pred chvíľou dohodu a na moje zadosťučinenie z tvojej smrti, ktorá bude určite dlhá, bolestivá a nádherná, tomu ver, ale vzdám sa toho, a zabijem ťa. Rozumel si dobre alebo ti to mám zopakovať ešte raz?“
„Idem spať,“ povedal mierne zachrípnutým hlasom. Ľahol si na zem a otočil sa jej chrbtom, „uži si búrku,“ dodal chladne a v tej chvíli to Tory na milisekundu zabolelo. Hneď nato pocítila silnú túžbu...túžbu zabiť ho.