Always and forever 05 Odpovede

Už po ňom nehodila kunai. Zrejme sa poučila z prvého prepadnutia. Vedela, že Daisuke ich pošle späť na ňu a to nechcela riskovať. Rozbehla sa proti nemu a švihala svojou zbraňou, ktorej sa úspešne vyhýbal. Niekedy to bolo tesné, ale vždy sa vyhol. Keď chcela urobiť výpad na jeho hruď a tým mu uštedriť smrtiacu ranu, schytil jej ruku a mierne ju vykrútil, pričom sykla a pravou nohou sa ho pokúsila kopnúť.
Chcel ju trafiť priamo do brucha, ale vyrušil ho zvuk z vonka. Neboli zvuky búrky, a preto to zaujalo jeho pozornosť. Boli to kroky. Niekto bol pri tejto chatke. Musí ju dať dole čo najskôr. Lenže ona jeho nepozornosť využila a voľnou rukou ho ona trafila do žalúdka. Prehol sa a vykrútila si ruku z jeho zovretia a zaútočila rýchlo ako had. Rýchlym pohybom ruky jej vyrazil kunai z ruky, ktorý letel do jedného z rohov miestnosti.
Všimol si, že jej pravá ruka zaletela k tej ľavej a chcela si dať dole obväz. Nevedel, čo pod nimi má, ale inštinkt mu našepkával, že to nesmie dovoliť. Priskočil ku nej a schytil ju tentoraz za obe ruky. Kým oni mlčky bojovali, iba dychčali a vrčali jeden na druhého, k prvej osobe pred dverami sa pripojila ďalšia. Bol to iný zvuk topánok, akoby mala podpätky. Blondína potkla Daisukeho a už si myslela, že nad ním vyhrala, ale ten ju stiahol so sebou. S jajknutím dopadla vedľa neho na zem a on ju počas pádu pustil. Spamätal sa rýchlejšie ako ona a už na nej sedel s rozkročenými nohami a ruky jej priklincoval k zemi pevným zovretím. Vzpierala sa pod ním, no bol oveľa ťažší ako ona. Tak sa musela uspokojiť s tým, že mu bude iba nadávať, no on ju ignoroval. Možno nie úplne, ale pohľadom visel na dverách a keď sa ozval zvuk ako keď niekto prejde po dreve pohybom ruky, zháčil sa. Zaťal sánku a ruky jej mimovoľne zovrel silnejšie. Obzeral sa okolo seba. Našiel okno a videl, že z druhej strany stoja dve postavy v sivých plášťoch a majú na tvárach...preboha!...masku ako Tobi! Tú oranžovú masku mali obaja. Jeden z nich, alebo jedna, sa hrabal/a v plášti a vytiahli akúsi pečať, ktorú sa chystal/a prilepiť na okno.
„Nie!“ vykríkol Daisuke a úplne zabudol na boj s blondínou. Rozbehol sa ku oknu, že ho rozrazí, ale oni to tam už nalepili. Aj napriek tomu sa ho pokúsil otvoriť. Nešlo. Postavy začali cúvať a predtým než boli z dosluchu počul iba: „Jeden.“ Nevedel, čo to mohlo znamenať. V tej chvíli ho to veľmi nezaujímalo. Chcel sa len dostať von. Pribehol k dverám. Ani nepočul, že dievča sa zviecha zo zeme. Mykal nimi, no na nič viac nezmohol. Trochu sa zohol a priložil ruku na miesto, kde sa podľa neho nachádzala pečať. Snažil sa ju odlepiť svojou schopnosťou, ale domyslel si, že sa to dá iba manuálne. S rozhorčeným povzdychom, že sa tu nechal uväzniť sa vystrel a pohol sa smerom nabok a na miesto, kde sa nachádzala jeho hlava sa zabodol kunai. O sekundu neskôr a bolo by pravdepodobne po ňom.
Prudko sa otočil.
„Pútnik,“ povedala mu a z jej prevedenia to neznelo ako pomenovanie, ale skôr ako nadávka. Pozerala sa naňho vražedným pohľadom, ktorý chvalabohu nemohol zabíjať, „odtiaľto sa dostane iba jeden z nás. A budem to ja,“ vyhlásila a Daisuke sa nad tým, sám sa tomu čudoval, uškrnul.
„Pokojne. Aj keď prežiješ, nedostaneš sa odtiaľto skôr ako nepríde tá tvoja Mira, aby ťa oslobodila, lebo hentí ľudia, nás tu práve pečaťami zavreli.“
Prekvapene a šokovane sa naňho pozrela. Nemohla uveriť, že pozná Miru. Nemal o nej kto vedieť! Prečo o nej tento tu vie?! „Odkiaľ o nej vieš?!“ vybafla naňho.
„Otázky tu budem klásť ja!“ vyhlásil a podišiel o krok bližšie a ona k jeho nohám hodila kunai, čím jeho postup zastavila.
„Nemyslím si,“ poznamenala a vytiahla ďalší kunai, „odpovedz mi na otázku!“
Aj on vytiahol kunai. „To viem aj ja. Vyberať zbrane,“ uškrnul sa a poťažkal ho. Mračila sa naňho a on, nevedela prečo, bol tým pobavený, „ale viem toho dosť. Napríklad, že ak na niekoho útočíte, nemali by ste vykrikovať svoje mená. Potom je to...nepríjemné.“
Spomenula si na tú chvíľu. Mira sa nejako dostala s jeho techniky a skočila z tretieho poschodia a ona na ňu zakričala. Zakričala jej meno. Zachytila ju a zleteli spolu dole. Ale ešte predtým si musela odopnúť plášť, za ktorý ju tento tu držal.
„Takže to vieš iba náhodou! Nič viac o nás nevieš!“
„Idete po mne,“ nadhodil ako ďalšiu vec, ktorú vie.
„To by si domyslel aj id*ot,“ povedala a jej ruka s kunaiom neklesla ani o milimeter.
„Mira má čierne vlasy a čierne oči,“ toto si len tipol, ale podľa jej reakcie si bol istý, že to trafil. Rozšírili sa jej zreničky a pevnejšie zovrela zbraň, pričom jej zbeleli hánky. Usmial sa nad svojím víťazstvom. Taktiež mu došlo, že to nie sú dve skupinky, ktoré majú niečo spoločné. Sú len ony dve. Dve dievčatá, ktoré sa mu rozhodli niečo urobiť. Možno pomstiť. V tom si spomenul na prsteň vo vrecku jeho nohavíc. Voľnou rukou tam siahol a vytiahol ho.
Na blondínu toho asi bolo priveľa, lebo sa jej roztriasla ruka, v ktorej držala kunai. Všimla si to a zovrela ho ešte pevnejšie, no napokon ho po ňom hodila. Daisuke predpažil ruku s prsteňom pred seba, kunai sa v polovici cesty zastavil a spadol na zem. Neposlal ho späť na ňu, lebo vedel, že je v takom šoku, že by sa tomu nevyhla. Nemohol dovoliť, aby zomrela. Mŕtve dievča by mu na otázky veľmi neodpovedalo.
„Vráť to,“ povedala zachrípnutým hlasom a on pokrútil hlavou, „Vráť to!“ skríkla.
„Nie,“ skryl ho v pästi, keď si všimol, že sa k nemu chcela rozbehnúť, „najprv mi povieš, kto si a čo odo mňa chceš,“ kládol si podmienky.
„Nie,“ odmietla, „vráť to!“ prezrel si ju pozornejšie. Mala modré oči. Ale nie také tmavé, ale svetlé. Na niekoho sa podobala...a ak to má byť niekto z Akatsuki, tak to mohla byť len jedna osoba.
„Si Deidarova rodina?“ spýtal sa jej priamo a aj to ju zaskočilo. Rovnako ako keď vytiahol prsteň. Ale nebola len zaskočená. Videl v jej tvári ešte niečo. Zlosť. Hnev. A nenávisť obrátenú proti nemu.
„Neopováž sa brať jeho meno do svojich špinavých úst!“ dala si záležať, aby v každej hláske bolo cítiť tie pocity, ktoré sa jej odzrkadľovali na tvári.
„Je to tvoj brat?“ pýtal sa ďalej, akoby ju ani nepočul.
„Čo teba do toho?!“ zvreskla. Tento tu Pútnik ju sleduje až ku ich úkrytu, vtrepe sa dnu, pobijú sa, pričom ani jeden nevyhral, potom ich tu nejakí čudáci zavrú pečaťami, aspoň on si to myslí a nemala dôvod neveriť tomu, lebo vyzeral vystrašene, keď si uvedomil, čo robia, a potom na ňu vytiahne Miru a teraz aj jeho.
„A čo teba do mňa!“ skríkol aj on, „Akým právom sa mi vyštveráš do bytu a hádžeš po mne kunaie?! Nič som ti neurobil!“
„Zabil si mi brata!“ vykríkla a rukou si zakryla ústa, lebo to mu vlastne nechcela prezradiť. Takže predsa je Deidarova sestra. Myslí si, že ju zabil. Ale on bol iba pri tom. Deidaru zabil úplne niekto iný.
„Nezabil,“ hlesol.
„Jeden z vašich,“ argumentovala, „a keď sme zapli portál, mysleli sme si, že prídete všetci a potrestáme vinníka. No si tu len ty, takže na pomstu budeš musieť stačiť,“ prezradila a do očí sa jej pomaly hrnuli slzy. Spomienka na brata ju aj po troch rokoch po jeho smrti bolela. A jeho prsteň držal v ruke jeden z jeho vrahov. Rýchlo žmurkala, aby ich zahnala a potom sa proti nemu rozbehla. V polovici jednej izby, ktorá tvorila celý dom či chatrč, či čo to bolo, narazila do neviditeľnej prekážky a odhodilo ju to. Ďalšia z vecí, čo ju v tento deň prekvapili. Pozrela sa naňho, no ten nevyzeral vôbec prekvapene. Len si unavene povzdychol.
„Čo to je?!“ zvreskla.
„Nebudeme bojovať,“ povedal úplne pokojne, „hoci ty ma chceš vidieť mŕtveho, ja ťa zabiť netúžim. Potrebujem odpovede,“ podišiel ku zapečatenému oknu, niečo si zahundral popod nos a zovrel ruky v päsť. Potom si znova raz povzdychol a popri stene sa spustil dole a pri tom nespustil oči z dievčaťa. Pod jeho skúmavým pohľadom sa začervenala.
Došla ku rohu, v ktorom bol hodený čierny plášť. Zodvihla ho a podišla tak blízko ku Daisukemu, ako to len bolo možné. Sadla si ani nie štvrť metra od neho a prehodila si cez seba plášť, aby jej nebola zima. Daisuke sa na ňu spýtavo pozrel.
„Čo je?“ oborila sa, keď si všimla jeho pohľad, „Keď sa tá tvoja bariéra či neviditeľná stena, alebo čokoľvek, vypne, využijem to a zabijem ťa. Čím bližšie budem, tým lepšie.“
Iba pokrčil plecami, akoby ho to ani nezaujímalo. Však sa jej ani nič nepýtal. Pozeral sa na stenu oproti sebe, kde sa blesky tvorili svetelné vzorce svojím svetlom, ktoré prechádzalo cez okno za nimi, keď mu tá otázka jednoducho prišla na jazyk.
„Ako sa voláš?“
„Načo ti to je? Aj tak ťa zabijem,“ popudila sa a on sa nad jej vyhrážkou zasmial. Odula sa, ale nemienila sa ho pýtať na ten smiech.
„Či chceš alebo nie, budeme tu, kým nás niekto neoslobodí. A ver, že ja som svojim priateľom povedal, kam idem, len nevedia, kde presne. Teraz už určite prečesávajú les,“ klamal. Vymyslel si to, aby blondína nemala tú istotu, že príde Mira a pomôže jej zabiť ho, „takže tu nejaký čas budeme musieť byť spolu či sa ti to páči, alebo nie.“
„Kebyže dáš tú stenu preč, tak by som ťa zabila a nebola by som tu s tebou,“ zahundrala a pri ďalšom blesku si pritiahla plášť vyššie ku brade.
„Bola by si tu s mojím mŕtvym telom,“ pripomenul jej.
„To by aspoň mlčalo.“
„A to ma privádza k tomu, prečo chcem vedieť tvoje meno,“ hodila naňho spýtavý pohľad, „chcem vedieť, kto ma chce zabiť.“
„Tory,“ zamrmlala nakoniec.
„Daisuke,“ predstavil sa.
„Nepýtala som sa,“ povedala bez náznaku hocijakých emócií.
„Nechceš vedieť, ako sa volám?“
„Aj tak ťa budem volať Pútnik. A už drž hubu.“
„Tak fajn,“ pohodlne sa usadil a počúval zvuky búrky v pozadí.
„Prečo ma nechceš zabiť?“ Tory nakoniec prerušila ticho, aby sa ho spýtala otázku, ktorá jej už dlhšie vírila hlavou, „A nehovor, že ti ide o odpovede. Tie môžeš získať od Miry, keď sem príde. Tak prečo?“ otočila hlavou jeho smerom.
Keď sa nad tým tak zamyslel, jej otázka bola naozaj dobrá a on na ňu naozaj nevedel odpovedať. Prečo ju nezabil? Prečo vedľa neho ešte dýcha? Mohol pokojne zrušiť bariéru bez toho, aby si to všimla a zabiť ju. Tak prečo to neurobil? Bol dlho ticho a cítil na sebe jej pohľad. Mal by jej odpovedať. Moment! Prečo by mal odpovedať svojmu útočníkovi? Hm. Mohol by to uhrať do autu, lebo takto si bude Tory myslieť, že ho dostala a to nesmie dovoliť.
„Mám na to vlastné dôvody,“ ale aké?
„Klameš. Nemáš,“ vyhlásila Tory a privrela oči. Daisuke ale videl, že ruku má v takom uhle, že by v momente vytiahla kunai, keby zaútočil.

„Sasuke! Ale to dievča je...!“ zvolala Tsunade v kancelárii, keď dnu vošiel Sasuke s Mirou. „Je to dievča, ktoré sa predvčerom v noci dostalo do Konohy,“ dokončil za ňu Sasuke pokojne a Tsunade div, že nevyskočila z kože. Prečo Sasuke stojí pri tom dievčati tak blízko a vyzerá to, že ju pozná?!
„Kto to je, Sasuke?“ zvýšila hlas.
„Pamätáte si, že predtým, ako som na presťahoval do Konohy, išiel som si vybaviť isté veci?“ spýtal sa jej.
„Nemám čas na výlety do minulosti, Sasuke! Kto to je?“ spýtala sa netrpezlivo. Musia jej položiť toľko otázok!
„Vtedy som šiel za ňou,“ pokračoval, akoby si jej výbuchu nevšimol, „a spýtal sa jej či by nechcela bývať so mnou. Odmietla, a tak putuje po okolitých krajinách.“
„Jej životopis ma nezaujíma. Iba ak meno,“ precedila pomedzi zuby. Prečo jej nemôže odpovedať na priamu otázku?!
„Je to Itachiho a moja sestra, Mira Uchiha. Uniesli ju Akatsuki, o tom som ani nevedel, ale Itachi to zistil. Pred jeho poslednou úlohou mi o nej povedal.“
„Sestra?!“ istá podoba tam bola, to musela uznať. Mira mala dlhé čierne vlasy, postupne ostrihané a čierne oči. Ale prečo tu s ním nechcela byť? Tomu nerozumela. Tak sa jej to spýtala.
„Povedz jej to,“ povedal jej Sasuke, keď Mire nevyšiel ani hlások z úst.
„Bolo tam ešte jedno dievča. Tory, Deidarova sestra. Po porážke Akatsuki sme ušli, ale Sasuke nás našiel. Povedal, že len ja môžem prísť a ja som jednoducho nemohla nechať Tory samú. Mali sme iba štrnásť, chápete? Tak sme putovali a boli sme skoro všade. Vždy iba na krátky čas. Po troch rokoch sme sa zblížili a nevedeli by sme si predstaviť, že by sme neboli duo. Položili by sme jedna pre druhú život.“
„Tak prečo ju teraz zrádzaš?“ nadvihla obočie Tsunade a za ňou oblohu preťal blesk.
„Nezrádzam! Len sa veci vymkli spod kontroly a dozvedela som sa veci, ktoré samé nezvládneme!“
„Spustili ste portál?“ priamo sa jej spýtala a Mira bez zaváhania prikývla.
„Zabili nám bratov. Chceli sme pomstu.“
„Itachiho nezabili oni, ale Hľadač, ktorý je už po smrti,“ prezradil jej Sasuke. Kebyže vedel, že toto jej leží na srdci, bol by jej to povedal už skôr, kým nenarobila takéto škody.
„Čože?“ vyjavene sa naňho pozrela.
„Presne tak,“ prikývla Tsunade, „vieš, že za nepovolené vniknutie a spustenie portálu, o ktorom nemal kto vedieť, budeš potrestaná, že?“
Opäť bez zaváhania prikývla. „Myslíte, že som sprostá? Že si neuvedomujem, čo všetko sa mi môže stať? Že ma môžete zavrieť, mučiť či dokonca zabiť? Jasné, že to viem, ale situácia je omnoho dôležitejšia ako si myslíte. Ako sme si my mysleli.“
„Odkiaľ si vôbec vedela o portáli?“
„Vedeli sme to, pretože sme počúvali všetky stretnutia Akatsuki. Dokonca aj tie, ktoré boli tajné a zúčastňovali sa na nich len Pein, Tobi, špión Zetsu a najprv Orochimaru, keď odišiel po čase chodil Kabuto. Mnohokrát preberali práve Pútnikov. Viem toho viac, než si myslíte.“
„To vidím,“ zahundrala a potom hovorila nahlas, „stále nechápem, prečo si sa rozhodla mi to všetko povedať.“
„Vypočujte si ju,“ poradil jej Sasuke a položil Mire ruku na plece. Tá sa naňho pozrela a on povzbudivo prikývol.
„Dnes som kontrolovala les či niekto nie je v našej blízkosti a ako ďaleko sú najbližší ľudia. Narazila som na dve postavy v sivých plášťoch. Mali na sebe oranžové masky, ako mával Tobi. To ma úplne šokovalo. Ale to, čo prišlo potom, bolo ešte horšie. Orochimaru za tých čias, čo bol v Akatsuki zostrojil nielen dvojča portálu, ale aj iné stroje, o ktorých nemáte ani poňatie. Zbrane hromadného ničenia.“
„Aké zbrane?“ Tsunade sa naklonila dopredu a pozorne počúvala.
„Vlastne len jedna,“ opravila sa, „ Nazývajú to Smrtiaci nástroj. Je to vraj obrovský kanón, ktorý dokáže nazbierať veľké množstvo energie a po jeho vystrelení sa zo strely stáva zbraň hromadného ničenia.“
„Zbraň hromadného ničenia,“ polohlasne zopakovala Tsunade.
„Nevieme, čo to dokáže, ale bude to vraj hnusné,“ dodal Sasuke.
„Tí ľudia...tí v sivých plášťoch...bavili sa o tomto?“
„Áno,“ Mira prikývla, „jasne som ich počula. Chcú to použiť.“
„Prečo teraz?“ nechápala Tsunade. Mali to dlho, veľmi dlho, tak prečo práve teraz?!
„Pretože to začalo spustením portálu. Vôbec sme si to neuvedomili,“ hovorila previnilým tónom, „zabudli sme na to.“
„Prečo to spustil práve príchod Daisukeho?“ Mira si domyslela, že Daisuke je ten Pútnik.
„Pretože potrebujú kódy na spustenie.“
„Kódy? Ale...stále nerozumiem,“ krútila hlavou Tsunade.
„Orochimaru vytvoril Smrtiaci nástroj. Vytvoril portál a taktiež prekliate pečate. Čo myslíte? Kto má tie kódy?“ spýtal sa jej Sasuke s nadvihnutým obočím.
„Pútnici,“ hlesla. Takže Daisukeho príchodom to začalo. Pôjdu po ňom, aby tie kódy dostali. Ale je len jeden. Stačí to?
„Koľko je tých kódov?“
„Sedem.“
„Vedia ich? Oni?“
„Myslím, že nie. Podľa mňa sú zakódované v ich pečatiach.“
„Prečo nám to všetko hovoríš? Mohla si to nechať tak? Presvedčiť Sasukeho, aby mi to povedal a mohlo ti byť všetko jedno.“
„Je to naša chyba. Nejako to napraviť musíme. Ale tie informácie som vám nedala zadarmo. Chcem slobodu pre mňa a Tory,“ vyhlásila a prvýkrát, čo bola v Tsunadinej kancelárii, jej hlas znel pevne a rozhodne. Tsunade sa zamračila. Čo si to dievča dovoľuje?!