Always and forever 04 Kto je to dievča?

„Si si stopercentne istý?“ spýtala sa ho ráno Tsunade, keď vošiel do jej kancelárie a porozprával jej, čo sa stalo. Najprv tomu ani on sám neveril, ale okno bolo dobre zatvorené a v kuchyni cez stoličku bol prehodený plášť. Niet pochýb, určite sa to stalo a nič si nevymyslel. Nebol to sen ani nočná mora. Realita.
Za ten čas, čo prišiel sa mu stali fakt divné veci. Prvá a najväčšia- prišiel sem pomocou portálu, ktorý mal, to je druhá vec, dávno zničený. Tsunade mu oznámi, že sa nejaké dievča dostalo do Konohy a zistili to až na druhý deň a v noci sa ho nejaké dve dievčatá v spánku pokúsia zabiť. Normálne nevedel, čo má očakávať od tohto dňa.
Prikývol.
„Bolo v tom plášti niečo, čo by nám mohlo povedať, kto to bol?“ spytovala sa ho ďalej.
„Nie, prehľadal som vrecká. Nič tam nebolo.“
„Vieš, Daisuke,“ nahla sa ponad stôl a tichšie ako bolo pravdepodobne potrebné povedala: „cenné veci si ľudia nenechávajú pohodené vo vreckách.“
Nespýtal sa jej, že prečo sa ho pýtala či ten plášť prehľadal. Nenaznačovala totižto, že si to dievča so sebou nič nevzalo. Chcela mu povedať, že musí hľadať pozornejšie.
„Chápem. Ešte sa naňho pozriem,“ prisľúbil, „ide o to, že som premýšľal o tom dievčati.“ To bola pravda. Ak nespal, alebo lepšie povedané, nebdel, tak rozmýšľal o tom všetkom, čo sa dozvedel.
„Prišiel si na niečo?“
„Áno,“ prikývol, ale nechcel povedať nič, kým si to neoverí. Možno príde ešte na niečo, čo mu bude sedieť do tej skladačky, možno na úplne iný príbeh, „že sa potrebujem porozprávať s tým, čo bol na stráži a videl to dievča, ktoré nikto iný nevidel a ktoré sa dostalo do Konohy.“

„Opakujem, už asi stý raz, že to dievča malo čierne oči, vlasy aj plášť. Keď sa ma to spýtaš aj miliónty raz, tak sa jej vzhľad nezmení. A nie, nebola tam žiadna blondína, tak ju sem láskavo netrep,“ zasyčal nevrlo ninja, ktorý mal hliadku v tú noc a ktorý bol omráčený.
„Tak si to zopakujme,“ povedal trpezlivo Daisuke, ktorému tento muž liezol na nervy rovnako ako on jemu, možno aj viac. Sedeli spolu najmenej polhodinu v jednej tmavej miestnosti s obyčajným stolom na vysedených stoličkách a jednou lampou, ktorá im to tam osvetľovala. Muž prevrátil očami, ale on sa tváril, že to nevidel, „bola noc, okolo polnoci, a zrazu sa pred vami objavilo to dievča. Priemerne vysoké, čierne oči, čierne vlasy, čierny plášť. Nepovedala nič. Len sa tam zjavila a potom ste stratili vedomie a keď ste sa zobudili, tak vás bolela hlava a na jednom mieste ste mali hrču. Čo sa z toho dá usúdiť?“ spýtal sa ho a z jeho hlasu bolo cítiť, že odpoveď na otázku vie a chce ju počuť od neho.
Muž zaškrípal zubami. Nechcel sa tu hrať na učiteľa a žiaka. Keď vie, čo to znamená, tak nech to povie a nehrá sa na múdreho. Prečo ho vlastne vypočúva nejaký chlapec? Napokon odpovedal, lebo vedel, že ani on nič nepovie, kým sa aspoň nepokúsi odpovedať.
„Neviem.“
„Samozrejme, že nie. Inak by vám došlo, že vtedy na hradbe nebola len jedna osoba, ale dve. Mohli sme pripustiť možnosť, že vás omráčila nejakou technikou, silou mysle alebo čo, ale to nevysvetľuje vašu hrču.“
„Spadol som,“ prerušil ho, „bude od toho,“ tvrdil. Nechcel si pripadať ako úplný tupec.
„Taká hrča od jedného pádu, ktorý ani nebol na hlavu?“ uškrnul sa Daisuke a naklonil sa trochu cez stôl, „nepravdepodobné. Bolo to takto. Videli ste iba jednu osobu, no druhá, ktorá bola za vami, vás omráčila. Boli to dve osoby. Prinajmenšom.“
„Keď si taký múdry, chlapče, prečo si sa obťažoval ma vypočúvať?“ zavrčal na neho a postavil sa. Daisuke pôsobil uvoľnene, z výbuchu muža si nerobil ťažkú hlavu.
„Pretože to som vydedukoval z toho, čo ste mi povedali. Už môžete ísť.“
„Išiel by som aj bez povolenia,“ zahundral a vyšiel von. Daisuke si povzdychol. Nevidel na hradbe žiadnu blondínu. Ale...nebola to až príliš veľká zhoda náhod, že sa nejaké dievča s najmenej jedným spoločníkom alebo spoločníčkou...prikláňal sa ku spoločníčke...rozhodla práve v tú noc dostať do Konohy, kedy bol spustený portál a že na tú ďalšiu noc ho dve osoby, určite dievčatá, výškou zodpovedali tej, čo ju videl, napadli a chceli ho zabiť? Nie, tie dvojice, možno skupinky, mali buď niečo spoločné, alebo sa jedná o tie isté osoby...a ešte sa nespýtal Tsunade na tých Pútnikov.

„To ste vy,“ odpovedala mu Tsunade, keď sa jej na to spýtal a na chvíľu vyzeral prekvapene. Oni? Prečo? Kto im dal takéto meno? A to len preto, lebo putovali z reálneho sveta do sveta Shinobi. To naozaj nečakal. Myslel si, že na nich ľudia zabudnú a nie to, aby na nich spomínali...ako na Pútnikov. Hlavne preto, lebo sa väčšinu času nezdržiavali v Konohe, ale väčšinou niekde po okolí bojujúc o holý život.
„Takže nás tak volajú ľudia v Konohe?“
„V Konohe?“ vyprskla smiechom a on sa na ňu začudovane pozrel.
„Čo je na tom vtipné?“ nechápal.
„Všade, Daisuke. Všade vás tak volajú. Vy siedmy ste predsa jediní, ktorí putovali medzi svetmi. Jediní s vylepšenou prekliatou pečaťou. Tak ako sú špeciálni Hľadači, tak ste aj vy.“
„Páni,“ hlesol, „preto ma poznali aj ony.“
„Tie, čo ťa napadli a zároveň tie, čo spustili portál?“
„Presne. Museli vedieť kto som. Preto ma tak nazvali. Naozaj som čoraz viac presvedčený, že to boli ony. Že tu chceli jedného z nás, možno aj všetkých, priviesť, aby nás...“
„Zabili,“ doplnila Tsunade, keď sa Daisuke na chvíľu odmlčal, aby sa zamyslel. Možnože...
„Daisuke?“ spýtavo sa naňho pozrela, keď bol dlho ticho. Zdvihol hlavu, ktorú mal sklonenú počas premýšľania.
„Čo ak ma nechceli zabiť? Čo ak ma chceli uniesť alebo čo? Nie je to predsa vylúčené.“
„Nevravel si, že boli prekvapené, keď si použil svoju schopnosť?“ nadvihla obočie, ale aj na toto mal Daisuke odpoveď.
„Niekto ich mohol najať. Vedeli, že som Pútnik, ale nevedeli o tom, že máme schopnosti.“
„To je veľa ak a možno, Daisuke. Sú to všetko dobré teórie, ale pokiaľ nebudeme mať to dievča a kým nám to nepovie ona sama, tak môžeme len tápať v tme,“ povzdychla si Tsunade.
„Už pôjdem. Aj tak už toho nemáme viac. Môžeme sa akurát prikláňať ku teóriám. Ešte o tom porozmýšľam v byte,“ pomaly sa otočil, keby mala Tsunade ešte nejaký dotaz. No ona mlčala, a tak odišiel.
Uvedomila si, že nepovedal slovo domov, ale byt. Nebral to ako miesto, kde by mohol žiť. Jednoducho tu je, lebo musí, a kým sa neopraví portál, tak ani nemá na výber. Je to jeho podnájom, z ktorého sa chce čo najskôr dostať preč. Nevedela si predstaviť, čo by cítila, keby ju niekto vtiahol do sveta, kde nechce byť. Ale hnev by tam určite bol. Možno trochu zúfalstvo, lebo nevedela, ako ten ich reálny svet vyzerá. Trochu strach...

Chodil v kruhu. Od postele pri okne, okolo menšieho dreveného písacieho stola a dverí vedúcimi do chodby, z ktorej sa mohol dostať buď do obývačky, kuchyne, alebo kúpeľne, ku prázdnej skrini. Svoje jediné oblečenie mal na sebe a to boli dlhé čierne nohavice zastrčené do modrých ninja topánok, tyrkysovú mikinu, pod ktorou mal biele tričko. Nemohol prestať myslieť na tie dve dievčatá. Začínal byť nimi posadnutý. Keď Tsunade navrhol, že bude po nej, teraz už po nich, pátrať, nemyslel si, že to bude takéto...zložité. Tsunade mala pravdu. Priveľa ak a možno. Najlepšie by asi bolo, keby ich nejako chytil, aby im mohol klásť otázky, aby už konečne zistili odpovede. Lenže odpovede hľadali na to, aby ich našli. Povzdychol si a neprestal kráčať. Upokojovalo ho to.
„Rozmýšľaj,“ povedal si prísne, „keby si niekoho chcel zabiť, kde by si sa skryl?“ otázka to jednoduchá, odpoveď už nie. Asi niekde nablízku, aby vedel o pohybe danej osoby. Žeby tu niekde žili? To je hlúposť. To dievča sa sem dostala z vonka. Takže niekde mimo. Ale tam sú len lesy. Lesy...takže tam sú! Ale les je široký pojem. Bude to ako hľadať ihlu v kope sena...tentoraz ale hľadať dve dievčatá v lese.
A čo ak počká, kým si poňho prídu samé? Prvú noc predsa prišli. Možno neprídu hneď nasledujúcu, ale hádal a trochu aj dúfal, keďže by mu to uľahčilo, že sa nevzdajú. Odklonil sa od svojej zvyčajnej dráhy a zamieril do kuchyne, v chodbe napravo. Napustil si pohár vody a zastal s ním v polovici cesty k perám. Všimol si čierny plášť prehodený cez stoličku. Úplne naňho zabudol. Položil pohár a zobral ho do rúk.
Nesústredil sa na vrecká, tie už prehľadal. Prevracal ho v rukách a prechádzal po hladkom povrchu a hľadal niečo, čo by tam nemalo byť. Za malú chvíľu našiel niečo, čo narúšalo povrch. Lepšie to nahmatal a zistil, že to má okrúhli tvar a je to malé. Pripomínalo mu to...prsteň. Otočil látku naopak a všimol si, že je podšitá. Vytiahol zo zásuvky nožík a nebabral sa s tým. Vyrezal tam dieru a prsteň vybral. Prezeral si ho so všetkých strán. Bol to sivý prsteň a na mieste, kde mal byť drahokam, bol plochý svetlo modrý kameň, na ktorom bol znak. Zamračil sa. Takéto prstene nosili Akatsuki. Ale prečo by ho mala ona, keď Akatsuki od Štvrtej veľkej vojny ninjov neexistujú? Žeby ho len našla? Nie. To by si ho neskrývala. Istý si bol iba tým, že nebola oficiálnou členkou Akatsuki. To by o nej vedel. Jediná žena v Akatsuki bola Konan a tá už tiež nežije. Žeby niečia kamarátka...alebo rodina? Je za tým útokom na jeho osobu pomsta? Prevracal ho v rukách. Tsunade asi nebude vedieť, aké mali farby prsteňov jednotlivý členovia. Ale možno Sasuke...spýtal by sa Hidana, ale toho tu v Konohe nevidel a ani o ňom nepočul, a to vie, že Hidan je pekne hlučný, takže to nebude možné. Strčil si prsteň do vrecka nohavíc a pobral sa von.

„Ahoj,“ podišiel ku Narutovi a Sasukemu, ktorí sedeli pri dávke rámenu v Ichiraku. Naruto vyzeral nadšene a jedol už piatu misku, no Sasuke mal ten poker face ako vždy. Dúfal, že bude mať náladu mu odpovedať. Strčil si ruku do vrecka a zovrel prsteň.
„Čau, tak ako ti to ide?“ spýtal sa Naruto a on si k nim prisadol, „Už vieš niečo o...?
„Nej?“ doplnil ho rýchlo Sasuke, lebo vedel, že Naruto by toho povedal priveľa a všimol si, že starec za pultom tak trochu načúva. A potvrdilo sa mu to, keď sa otočil.
„Problémy s dievčaťom?“ spýtal sa priamo Daisukeho, ktorého to trochu zaskočilo. Vedel, že sa ho to pýtal s iným významom, ako to naozaj je a nevyhol sa miernemu začervenaniu.
„No...niečo na ten spôsob,“ nakoniec prikývol.
„A už si o tom povedal...blondíne?“ spýtal sa Naruto v domnienke, že hovorí nenápadne, ako ho doplnil Sasuke. Naklonil sa ponad Sasukeho misku, keďže ten sedel medzi ním a Daisukem, a žmurkol naňho. Sasuke ho rukou odstrčil a pokrútil nad ním hlavou.
„Takže je v tom ešte nejaká?“ začudovane sa spýtal starec a Daisuke sa začervenal ešte viac, lebo to druhé dievča je blond. Zasa to znelo tak...
A vtom to započul. V tej chvíli nevidel, kto to bol, ale tie slová...to hundranie...
„Choď nakúpiť, aby sme nepomreli od hladu. Nikto ťa nespozná. Ja skontrolujem les...jasné, Mira, prečo rozkazuješ ty?“
A potom jej ponášanie stíchlo, lebo už okolo nich prešla a už ju nepočul. Prudko sa postavil rozhodnutý ju sledovať. Ignoroval aj otázku starca či si niečo dá. Dokonca zabudol na ten prsteň a na otázku smerujúcu Sasukemu, hoci ho držal v ruke. Tesne predtým, ako vybehol, si všimol, že Sasuke drží paličky o niečo pevnejšie...
Sledoval jej chrbát a snažil sa nechodiť za ňou až príliš blízko, aj keby chcel vedieť, čo si to hundre popod nos. Škoda, že nemá Shinichiho schopnosť, pomyslel si. Odhadoval, že môže mať asi tak šestnásť, sedemnásť. Pohľadom si ju prezrel od hlavy až po päty. Mala blond vlasy dlhé do polovice chrbta, ktoré jej splývali na čierne tričko bez ramienok, ktoré jej iba viac zvýrazňovalo farbu vlasov. Bielo- modrú bundu mala obviazanú okolo pása a potom už videl iba holé nohy, takže hádal, že má krátke nohavice. Na nohách mala modré ninja topánky. A na rukách obväzy. Tak ako to dievča, ktoré ho napadlo, pomyslel si.
Nevedel si predstaviť, že by ho chcela zabiť alebo uniesť, alebo čokoľvek. Ale po zamyslení, že ani on nevyzerá, že by mal zvláštne schopnosti mu to až také zvláštne nepripadalo. Ruky mala voľné, takže nákup, po ktorý ju poslala tá druhá...teda Mira...aspoň dúfal, že meno Mira nie je Konohe extra populárne...ešte nemala.
Zastala. Pozrela sa na oblohu, z boku videl, že sa mračí. Pozrel sa hore aj on. Blížilo sa k búrke. Tentoraz prírodnej, aspoň dúfal. Keď sa otočil späť na dievča, videl ako mávla rukou a naštvaným krokom šla smerom von z mesta. Zrejme sa vykašľala na celý nákup. Povedal si: teraz alebo nikdy! Kedy sa mu naskytne takáto možnosť. Už nemal čas, aby šiel späť za Sasukem a Narutom, aby povedali Tsuande, čo ide urobiť. Potom by ju stratil a to si nemohol dovoliť. Nasledoval ju krokom, ktorý nebol pomalý ani rýchly. Nemohol ju stratiť z dohľadu, no nemohol jej dýchať na krk.

Kráčali lesom už dobrých pätnásť minút. Blondína určite smerovala k ich úkrytu, tým si bol istý. Kam by inak šla? Celú tu dobu nevedela, že ide za ním. Jeho kroky boli ľahké a kryli ho ešte hromy v pozadí. Počul iba seba ako dýcha a ako mu tlčie srdce. Už o chvíľu zistí, kto po ňom ide. Vedel, že to nie je obyčajné dievča, to by počas príznakov búrky nešlo do lesa. Napredovali dopredu až sa pred nimi objavila akási chatrč. Dievča zrazu prudko zastalo a on sa skryl za strom v nádeji, že ho nevidela. Zhíkla a počul ako sa rozbehla. Pocítil ako do stromu, za ktorým sa skrýval, narazili zo tri kunaie. Vie, že je tam.
Rýchlo vyšiel zo svojho úkrytu a bežal za ňou. Rýchlo otvorila dvere, no už bol za ňou, a chcela ich za sebou zavrieť. Zachytil ich a pomocou svojej schopnosti hýbať predmetmi dotykom svojej mysle ich otvoril. Vošiel dnu a vietor, ktorý vonku zúril, ich zo zadunením zavrel. Ocitli sa sami v jednej veľkej prázdnej izbe, v ktorej bol v kúte hodený čierny plášť.
„Kto si?!“ skríkol na ňou, no ona iba zovrela kunai.

Búrka bola v plnom prúde a Sasuke doma aj so Sakurou a akurát dojedali večeru, keď započuli horlivé klopanie. Neustávalo. Znelo čoraz naliehavejšie, a tak sa Sasuke pobral k dverám. Keď stále neutíchalo, zvolal: „Už idem!“
No ten, čo stál pred dverami to akoby nepočul. Klopal naďalej a keď tie pekelné dvere otvoril, stálo tam dievča s čiernymi očami a s čiernymi vlasmi.
„Sasuke,“ oslovila ho rýchlo, akoby sa bála, že jej zabuchne dvere pred nosom, „vieš, že by som neprišla, keby to nebolo súrne. Musíš ma vypočuť!“
„Mira,“ hlesol. Nemohol uveriť, že je naozaj v Konohe. Celý čas dúfal, že to nie je ona, „poď dnu. Rýchlo.“
Prekĺzla dnu a on za ňou rýchlo zavrel, aby ju niekto náhodou nevidel, keďže tentoraz na sebe nemala ten čierny plášť, v ktorom ju videl ten nepozorný strážnik.