Hidanovo znovuzrodenie VI. - Nikdy nechoďte hlavnou cestou!

Pozerala som sa... na seba.
Pravda je, že som to nebola tak celkom ja... ale práve to ma desilo najviac.
Prevzaté spomienky člena špeciálnych jednotiek boli plné emócii, tak zmiešaných a zároveň tak výrazných... všetko by sa dalo opísať len jedným – strach.
Niet divu, že sa tá spomienka zapísala do zvitku, keď na ten moment pri jeho spisovaní myslel. Nebol to totiž len tak obyčajný strach... bol to strach zo smrti... zo mňa. Presne ten, ktorý som ja cítila celý život. No ja nie som obyčajný človek. Nemal na mňa účinky, ako na zamaskovaného muža, čo vtedy stŕpol a nemohol jasne myslieť... ja som ho tak nepreciťovala.
Možno len raz. Keď som prvý raz predstúpila pred svojho pána. A vtedy... mala som pocit, že je horší, než čokoľvek, čo sa mi mohlo reálne stať, nakoľko už vtedy sa u mňa začali prejavovať znaky nesmrteľnosti. Strach bol pre mňa niečo rovnaké ako smrť. A vtedy som pochopila, aká musí byť strašná, a tiež prečo na mňa nemá normálny strach taký účinok... bolo to hrozné.
Člen ANBU, ten, čo na správe zanechal spomienky, videl mňa s rovnakým pocitom, aký som vtedy mala ja – strach, horší než smrť. Videl ma ako jedinú živú bytosť, v kedysi tak živej dedinke... videli sme ma spolu. Jeho očami som sa sledovala. Bolo zvláštne pozerať sa na seba v z inej perspektívy.

Nemôžem uveriť, aká sa sama sebe zdám zlá... Maskovanému mužovi som sa zdala zlá... Vtedy som sa na neho pozerala ako vrah. Keď som si ho všimla, otočila som na neho pohľad takým spôsobom, tak bezvýznamne, ako keby mal každú chvíľu zomrieť... mnou.
Videla som sa kľačať pred mŕtvym telom. Celá od krvi... oči svietili ako krvavý mesiac. Toho človeka, pred ktorým so kľačala, poznám. Poznala som. Spomínam si, ako som tam vtedy pribehla a uvidela na zemi ležať nie len toho starčeka, ale aj všetkých ostatných . Spomínam si, ako som ich mohla všetkých vyliečiť, keby tam pri mojom príchode neboli stále skutoční vrahovia.
Vyvraždili celú dedinu, ktorej obyvatelia ma tak veľkoryso privítali... a moji prenasledovatelia ich zabili.

Bola to moja vina?
Vtedy to bolo krátko po úteku od môjho pána, ktorého som sa tak bála a ešte stále ma horlivo prenasledovali.
Kvôli mne sú mŕtvi?
Mňa hľadali.
Ja som bola nukenin... nie som si istá, či to občania dedinky vedeli... asi áno, no i tak mi boli vďační za každú láskavosť a služby, aké som im mohla poskytovať len ja so svojimi schopnosťami, ale... aj keď poznali riziko hroziace im, keď som u nich prebývala... nechali ma tam. A ani to nebrali ako obchod... nechceli ma využiť...

Ten mŕtvi starček... ešte sa hýbal, keď som tam vtedy dorazila... a zopár ďalších tiež... hanbím sa.
Už si nepamätám, či ho potom zabili nepriatelia pri boji so mnou... alebo ja.
Viem len, že občania, nepriatelia,... snáď len člena ANBU som nechala utiecť... všetci ostatní boli mŕtvi, keď som odchádzala...

Krovie sa začalo hýbať. Ozvalo sa zatrepotanie krídel a krátko na to z neho vyletela prepelica rovno pred tvárou sivovlasej ženy a tým ju vyrušila zo zamyslenia. Dievča v dôsledku neškodného šoku zastala a prekvapene zažmurkala očami karmínovej až bordovej farby.
Keď si žena uvedomila, čo za maličkosť ju vyviedla z miery, otriasla sebou a vydýchla s ťaživým pocitom, šťastná, že ju niečo vytrhlo z nepríjemných pocitov zo spomienky zo dňa, na ktorý dlho nemohla zabudnúť. Teraz ho má znovu pred očami, kvôli jednému hlúpemu shinobimu, čo práve ju obvinil z toho všetkého.
Bola to taká lož! Alebo, a z toho mala väčší strach, pravda. Predsa len si to tak dobre nepamätá. Vtedy bol spln a ocitla sa v takej stresujúcej situácii, že sa dostala do takého stavu, kedy ani sama nevedela, čo robí.

Vykročila dopredu. Rozhodla sa o tom už nepremýšľať.
Už bolo takmer poludnie. Slnko sa štveralo na najvyšší bod na nebi. Špinavé mesto kriminálnikov bolo už dávno za putujúcou ženou. Kamenná planina sa stratila, nahradil ju rozmanitý les, naprieč ktorým viedla široká cesta. Vyhladená, neprašná, dlhá, s pravidelnou šírkou. Konáre stromov boli udržiavané tak, aby rástli dosť ďaleko na to, nech svojou dĺžkou netvorili nad cestou oblúky a nepadali na ňu čerstvé listy so zlatistým ligotom. Bola to krásna alej, lemovaná nie len javormi a ovocnými stromami, ale aj rôznorodými kvetmi pod veľkými drevinami, ktoré im tienili. Bolo vidieť, že táto cesta je dôležitá a často používaná.
Akane – sivovlasá žena – sa pokúšala neustále vyhýbať trasám a miestam, kde by vzbudzovala pozornosť. Dnes necítila ani náznak aury nejakého človeka v blízkosti niekoľkých kilometrov. Povedala si teda, že nebude zbytočne predlžoval cestu kvôli nepodloženému strachu. Z tej scénky na ulici, kedy zmlátila toho chlapa, si odniesla len rozpomenutie jej tela na svoje dlho nepoužívané fyzické zdatnosti, riziko odhalenia a dlho neprítomný adrenalín v krvi, ktorý si nemala na čom vybiť. Bolo by teda viac než v poriadku, keby sa s niekým v najbližšej dobe pobila.
Úplne zabudla na svoju hlavnú starosť – hlava. Ale nie tá jej. V rukách žena niesla hlavu bez tela s fialovosivými ulízanými vlasmi, červenými očami a nahnevaným pohľadom.
Trucoval.
Celý deň nepovedal ani slovo, bol na Akane nahnevaný. Myslel si, že sa žene nebude jeho správanie pozdávať a on bude mať dôvod trucovanie, ktoré sa mu nezdalo veľmi pohodlné, prerušiť, prípadne sa pohádali. Avšak Akane sa ticho príjemné zdalo. Vyhovovalo jej, že sa môže uzavrieť a nič nevysvetľovať. To Hidanovi akosi nehralo do kariet. Už niekoľko krát chcel prehovoriť, no bol príliš zarytý a urazený. Mal veľa otázok: Ako? Kedy? Prečo? Čo? Kto? Prečo? Prečo? Prečo? A hlavne – prečo nemôže vyslovovať meno Jashin, modliť sa k nemu a vôbec vyznávať svoju vieru? To ho štvalo najviac, ale rozhodol sa to bez zbytočných rečí rešpektovať, pretože si uvedomoval, že by nemal zbytočne dráždiť človeka, ktorý má v rukách jeho život. Doslova. Zdalo sa mu, že sa vtedy naozaj nahnevala. Takú ju ešte nevidel. Navyše ho štvalo aj to, že z nevinnej ženy, jemu pripomínajúcej, jedno z tých roztomilých, krásnych a neuveriteľne dobrých dievčatiek, sa vykľulo to, čo sa vykľulo!
Celé dni, čo sú na ceste o nej rozmýšľal, čo sa arogantnému Jashinistovi nepáčilo. Navyše sa mu vtedy vrátil pocit, že sa s ňou už niekedy stretol. Žeby ju videl v registri hľadaných na čiernom trhu? V poslednej dobe sa mu zdala aj táto možnosť dosť reálna. Mal pocit, že nebola jej známosť jemu taká dôležitá, vedel len, že ju raz na okamih stretol, možno sa s ňou v minulosti rozprával. Vysvetľovalo by to, prečo pozná jeho meno. Ale to, že na to zabudol, že na ňu zabudol, bol dôkaz, že to jeho život nejako neovplyvnilo a nie je naviazaná na nejakú dôležitú súčasť jeho života, preto si nemusí robiť starosti s lovením v pamäti.

Naraz, postihli ho zimomriavky.
Zbystril, ale nevedel, prečo. Preto to bol skôr zmätený inštinkt než postreh. Zdalo sa mu, že sa niečo deje, alebo že sa má stať, ale, opäť, prečo a čo?
To tušenie nebolo nejako obzvlášť silné, no i tak sa rozhodol upozorniť na zlú predtuchu Akane. „Hej, ja...“ žena prudko zastala, čo Hidana vyrušilo.
Obzrela sa a nehybne stála, akoby striehla. Potom prudko vykročila, vyskočila na strom a ukryla sa dva stromy od cesty medzi lístie.
„Čo sa...?“ keď sa snažil niečo povedať, zakryla mu ústa. Obyčajne by sa začala hlava vzpierať, ale tento raz vedel, že má byť ticho. Cítil to... Ako to cítil?
Totiž... žena ho liečila tým spôsobom, že mu neustále odovzdávala svoju energiu, ktorá mala sama o sebe liečivé účinky. A tak dokázal registrovať výrazné pocitové zmeny, emócie, ako strach, hnev, bolesť alebo ak niečo podráždi jej citlivé receptory, napríklad zaregistruje nejakú chakru, zacíti niečo, ako teraz.
Hidan vrhol oči na cestu. Akane tiež. Prechádzal cez ňu sprievod. Nie, počkať. Nebol to len nejaký sprievod. Vojaci na koňoch i peši pochodovali v dvojrade, pričom štyria z nich mali na ramenách nosidlá. Nie, pripomínalo to skôr klietku, no bola prázdna. Nemala síce steny z mreží, ale aj tak bola pevná, krytá tak, aby vezúci sa nebol na očiach verejnosti len s jedným drôtom sieťkovaným okienkom. A hlavne bola na zámok.
Sivovláska zaťala zuby. Vedela, pre koho tá klietka je.
Zástup nebol veľký, ale dupot vojakov za pochodu, rinčanie kovu ich zbraní a ťažkého brnenia bronzovej farby sa ozýval široko-ďaleko. Posledný a prvý vojak niesli dlhé bambusové tyče s vlajkami, na ktorých bol znak nejakého rodu. Takéto znaky niesli len reprezentanti, vojaci pánov s nejakým titulom, napríklad feudálneho pána. Akane a Hidan chvíľu počkali vo svojom úkryte. Netrvalo dlho a vojaci prešli okolo nich, vôbec si ich nevšimli a ešte k tomu idú úplne opačným smerom, aký si určili dvaja cestujúci, no napriek tomu ešte chvíľu čakali medzi lístím. Ona dobre vedela, prečo. Nehybne zotrvala v miernom prikrčení a nad niečím dumala. Miesili sa tu až tri rôzne chakry a neboli veľmi ďaleko. Avšak, keď sa už dlho neukazovali, nemalo pre Akane žiadny zmysel ďalej sa skrývať. Ak by čakali na to, kým žena vylezie, i tak by sa s nimi musela pustiť do boja. Našťastie, oni len, zdá sa, prechádzajú.

„Fajn. Už môžeme.“ Postavila sa a zoskočila zo stromu na strom, zo stromu na cestu. Obzrela sa na jednu, na druhú stranu, ako keby nemala dostatočnú istotu, že odišli a zamračene začala pomaly a opatrne kráčať vpred. Stále pri tom sledovala všetky svetové strany, každý list, čo sa pohol.
Hidan si povedal, že teraz ho už hádam nechá aj položiť jej otázku a že dokonca aj dostane odpoveď. „Kto to, sak*a,...“
„Pšššt!“ zasyčala sivovláska. „Niekoho cítim... kto to môže byť?“ zamrmlala si, keď neznámy zdroj energie neslabol, ba naopak, začal sa približovať celkom veľkou rýchlosťou, čo ju začalo znepokojovať.
„Tiež sa pýtam.“ Poznamenala hlava.
„Hm?“ pozrela prekvapene na neho, ako keby si ho všimla až teraz.
„Kto to bol? Prečo sme sa pred nimi museli skryť? A prečo si, pre boha, stále v takom strese?“ spustil.
„Och, prepáč, Hidan-kun. Bola som taká zamyslená, že som si nevšimla, ako sa k nám približujú. Je mi to ľúto.“
„Je milé, že si sa ospravedlnila, ale žiadne užitočné informácie som sa nedozvedel, takže ešte raz: Kto to bol? Prečo sme sa schovávali a prečo tak dlho?“
Akane sa pozrela smerom, kde sa stratil malý zástup vojakov. „Boli to vojaci jedného pána. Vieš, tento nezávisle od vládnucich zemí vlastní veľké pozemky roztrúsené po okolí jeho sídla v alebo pozdĺž hraníc veľkých národov. Sú dosť veľké na to, aby utvorili jeden priemerne malý národ, no nemajú reprezentačné mesto ani meno. Napriek tomu by sa vlastník takej obrovskej pôdy mohol nazývať feudálnym pánom, pretože na nej sídli pomerne veľa obyvateľov. A má titul, dokonca spravil zo svojej rozsiahlej rodiny uznávaný rod. Ja som... vyrastala, bohužiaľ, v takom prostredí a súdiac z poskytnutého výhľadu na ten zástup môžem s určitosťou povedať, že niekoho hľadajú.“
„Neplytvaj mojim drahocenným časom na rozsiahle vykecávačky, z ktorých som sa nič nové... nič podstatné nové nedozvedel.“ Prevrátil oči.
„Môžeš ma prestať vyrušovať?“ upozornila hlavu. „Vieš, takých pánov stoja prostriedky na vyhľadanie niečoho ťažko dostupného celý majetok a nemôžu si dovoliť vládnuce zeme či iné mocnosti, aby im pomohli, či si ich najali už len z princípu ich nezávislosti. Preto je pre nich omnoho jednoduchšie dať si do registra na čiernom trhu... vlastne do akéhokoľvek registra profil hľadaného a odmenu. Je to často krát dokonca omnoho efektívnejšie, než samotná kúpa misie. Takže teraz im pravdepodobne niekto poslal list, kde oznamuje, že chytil hľadanú osobu. Nanešťastie, takýto spôsob hľadania trvá omnoho dlhšie. Preto môže byť teraz už dospelý človek z registra na fotke malým dieťaťom a preto je nepravdepodobné, že ju vôbec chytili, pretože podobať sa na nemenovanú osobu môže ktokoľvek.“ Vysvetlila.
„Ale prečo sme sa schovávali?“ nedal sa Hidan.
„Pretože takéto zástupy často len sprevádzajú nejakí nováčikovia v roli ANBU, to je omnoho lacnejšia misia. Môžu si ju dovoliť. Tí sa tu niekde schovávajú, takže...“ zarazila sa. Keď si spomenula na mladých členov špeciálnej jednotky, uvedomila si, že tie chakry môžu byť práve ich. A čo ju začalo trápiť ešte viac bolo, že s niekým bojujú. To môže byť problém, hlavne keď sa už tak priblížili k nim. Boli tak blízko, žeby sa mohli čo chvíľu vynoriť z krovia a to by bol riadny malér.
Hidana zase trápilo odkiaľ to všetko vie, zdalo sa mu to podozrivé. Všetko naznačovalo tomu, že je nielen hľadaná, ale opisuje svoju situáciu v roli hľadanej. „Do pekla, ženská, kto vlastne si?“

Akane slabo zhíkla. Zastala akurát včas, pred tvárou jej preletel kunai. Rýchlo uskočila a letiac vzduchom sa skryla za strom. Pritisla sa k drsnej kôre stromu a hlavou natočenou doprava sledovala, čo sa deje, aj keď to už tušila. Na lepší úkryt čas už nemala.
Práve včas! Naprieč lesom cez cestu utekal chlapec. Prebehol vedľa stromu, ani nie meter vedľa Akane, ale bol príliš zaujatý svojim útekom na to, aby si ich všimol. O chvíľu sa stratil v hĺbke lesa. Akane si ho však stihla prehliadnuť dobre. Bol unavený, zranený a vystrašený. So zaťatými zubami sa, i napriek bolesti, nútil ísť vpred. Keď sa jej stratil z dohľadu, stále na miesto, kde zmizol, niečo ako prekvapene, hľadela. Nad hlavou jej potom v korunách stromov preskákali dvaja ninjovia. Žena aj Hidan sa pozreli hore. Ako predtým sivovláska povedala – dvaja členovia špeciálnych jednotiek. Tí si síce všimli, že sa v kroví niekto schováva, ale nevenovali tomu pozornosť, snáď si jej prítomnosť ani neuvedomovali. Tiež sa hneď stratili v lese. Asi natrafili na toho... asi ninju a z nejakého dôvodu ho pokladali za nepriateľa. Vlastne sa im niet čo čudovať. Chlapec bol otrhaný, špinavý a vyzeral ako kriminálnik, možno preto.
„Tak... to bolo... čudné.“ Spomalene zareagoval Hidan a spravil medzi slovami krátke prestávky. „Radšej si pohnime a poďme preč.“ Navrhol a pozrel na ženu, čo ho niesla. Stále sledovala miesto, kde sa chlapec stratil z dohľadu. Zažmurkala.
Hidan sa zamračene začudoval, čo jej je a po odvrátení zraku a krátkom premýšľaní mu svitlo. „Nie... Och nie! Akane!“ dôrazne, ale pomaly povedal. „Tak toto nie! Akane, prosím ťa otoč sa, vykroč vpred a nemysli na nich... dobre? Akane-chan...“ žena sa ani nepohla. Ďalej si hľadela svojho a keď Hidan prosebne zaspieval jej meno, akoby sa vytrhla zo zeme a omnoho rýchlejšie, začala skákať zo stromu na strom.
„Uááá!! Akane! Pre boha, spomaľ, ženská šibnutá!!“ zvýskla hlava. Z jeho perspektívy sa mu nezdala táto rýchlosť veľmi pohodlná. „Mladá dáma, okamžite sa otoč a prestaň myslieť na ostatných! Je to sebecké! Hľaď si svojho!“
„Prepáč, Hidan-kun.“ Prerušila ho, ale nie ako reakciu na jeho protest. Hlava to tušila a tušila aj, že toto nedopadne dobre pre neho.
Žena si odviazala sivý plášť z krku a to stále pri behu. Zabalila do neho dôkladne hlavu tak, aby neboli počuť výkriky a náhodou nebol odhalený nepriateľmi a hodila ho do dutiny stromu, ako nejaký odpad. Ani sa pri tom nezastavila.

Na zem dopadlo telo. Krátko predtým sa ozvalo zasvišťanie a cvengot zbraní, čo naznačovalo, že osoba, ktorá padla na zem bola zranená prenasledovateľmi.
Telo ležalo schúlené, aby zmiernilo bolesť z pádu a ani sa nehlo. Ale keď pred ním hladko pristáli dvaja členovia špeciálnej jednotky, snažil sa postaviť. Ťarbavo však spadol späť na zem a roztrasene si pridržiaval hlbokú ranu na pleci.
„Nehýb sa!“ povedal jeden z ninjov a v momente, keď zdvihol svoju dlhú zbraň, chlapec pozrel obom do tváre, teda masky. „Radím ti to len v tvojom záujme.“
„K našim príkazom patrí zneškodniť, prípadne zabiť, každého nepriateľa, ktorý kladie odpor pri dolapení. Sledoval si nás dosť dlho na to, aby sme boli oprávnení považovať ťa za nepriateľa. Preto sa nesnaž brániť. Zajmeme ťa a odvedieme do väzby, kde povedú tvoj výsluch.“ Povedal druhý.
„Ale ja nie som nepriateľ!“ namietal. „Len som bol zvedavý, keď ste tak bedlivo strážili tú prázdnu debnu! Verte mi! Kto by mal o ňu záujem?...“ zarazil sa, keď sa mu katana stroho priblížila k tvári. Zľakol sa.
„Je určená pre osobu, ktorej hodnota je väčšia, než armáda takých tulákov, akým si aj ty. Istí lovci odmien by za jej dolapenie a odovzdanie mohli dostať hotové bohatstvo od oboch strán záujemcov.“ Ráznejšie zasyčal ten, čo držal meč.
„Pst! Prezradíš mu všetky informácie... Tajné informácie!“ zdôraznil jeho kolega.
„Pokoj! On o hľadanej osobe určite vie, však?“
Chlapec sklonil ponížene hlavu a začervenal sa. Vedel o dievčati, ktoré sa hľadá. Dúfal, že sa mu podarí predbehnúť zástup, napadnúť toho, kto ju chytil, vziať si ju a dostať sám veľké peniaze. Alebo dúfal, že dokáže mať aspoň nejaký zisk z tohto obchodu. To dievča hľadalo veľa ľudí a keď uvidel jej fotku, fotku malého sladkého dievčaťa, na ktoré bola taká ohromná odmena, pomyslel si, že bude ľahšie ju nájsť, ako vybrať sa za nejakými kriminálnikmi, ktorí vyzerajú ako z pekla. Bol to hlúpi plán, ale vtedy bol už zúfalý a nemal veľkú šancu na prežitie. Už odmala sa horko-ťažko predieral životom. A keď skončila vojna, je na tom ešte horšie.

„Dosť rečí! Poďme!“ strčil jeden muž vo zvieracej maske do chlapca. Ten sa opatrne postavil a s nevôľou k nim pristúpil. Meč ale neodložili, aj keď nebol zajatec schopný, kvôli zraneniam a únave, brániť sa či utiecť. Mladík to videl beznádejne, avšak keď sa jeden z ANBU otočil, niečo presvišťalo vzduchom.
Kameň, malý, že by sa zmestil do zavretej päste dieťaťa, preletel vzduchom a vrazil otočenému mužovi v maske takou silou, že sa mu nielen rozbila, ale mu aj rozrezal čelo. Muž, ktorý držal katanu, sa zapotácal, pustil zbraň a chytil si krvavé čelo. Pritom si pridržiaval zvyšky masky na tvári. Úplne odvrátil pozornosť od zajatca rovnako, ako jeho spoločník. Ten sa obzrel smerom, odkiaľ kameň priletel, no skôr, než to zrakom preskúmal, chlapec využil príležitosť. Prikrčil sa odkopol ninju od seba, čo sledoval krovie a stromy, kde sa mal údajne nachádzať, pomyslel si, spojenec, ďalší nepriateľ. Nemalo to nejaké zdrvujúce účinky, len ho od seba prudko odstrčil.
„Hej!“ Spamätal sa člen špeciálnej jednotky, ktorý masku ešte mal.
Chlapec zdvihol katanu, ležiacu na zemi. V tej istej chvíli po ňu chňapol aj shinobi s rozbitou maskou. Chytil chlapca za golier, no ten ho trhnutím hlavy dozadu buchol do boľavého čela a vyslobodil sa zo zovretia. Muž stratil aj meč, aj zajatca, viac ho ale trápila rozbitá hlava.
Druhý chlap rýchlo zareagoval. Zmizol, objavil sa za zločincom a jedným úderom ho dostal na kolená. To bolo posledné, čo urobil.
Prekvapene sa naklonil dozadu, zastavujúc svoj krok vpred – pred ním sa objavila žena. V prvom momente zbadal len detail väčších očí s neobvyklou farbou dúhovky, rámované dlhými mihalnicami. Než si stihol uvedomiť, kto to vlastne pred ním stojí, alebo čo sa deje, jedným buchnátom sa dostal do bezvedomia. Posledné, čo videl bol len závan vlasov. Lesklých a žiarivých, sivých ako hodváb za mesačnej noci.

„Tadao!“ zvolal chlap s rozbitou maskou.
Žena mu venovala okamžitú pozornosť. Vystrela jeho smerom prudko ruku a roztvorila dlaň. V tom momente sa muž dostal do zvláštnej polohy, v ktorej stuhol. Vyzeral, ako keby ho niekto zviazal neviditeľným lanom. Ako keby dostal kŕč. Ruky mal pri tele s vystretými dlaňami. Triasol sa a chcel sa brániť
„Nenamáhaj sa, na moje genjutsu hrubá sila nezaberá.“ Pokrútila hlavou a začala sa tváriť sklamane. „Prvá misia v roli ANBU a taký neúspech... vedenie sa asi nepoteší, však?“ jej hlas bol síce starostlivý, no nie priateľský.
„Ty si... teba...“ zachrčal. So zaklonenou hlavou a v takom tesnom zvieraní sa mu nedarilo dobre rozprávať, ale videl na svojho protivníka dobre. Vedel, kto to je. Aj keď dosť vyrástla a je z nej pekná mladá dáma, mala charakteristické črty zo starej fotky, kedy jej výzor detailne ešte poznali, keď bola dieťa. „Teba...“
„Áno, mňa hľadáte.“ Dokončila za neho. „Avšak aj v tvojom záujme by sme z toho, že ste ma našli a viete ako vyzerám, mohli spraviť naše malé tajomstvo, áno? Zlyhať pri misii je jedna vec, ale druhá vec nechať mňa ujsť.“ Usmiala sa. „Veď poznáš moju cenu, však? Poúčal si o tom toho mladíka.“
Ninja sa naďalej vzpieral a pokúšal sa dostať zo silného genjutsu. Snažil sa ho dokonca niekoľko krát uvoľniť pomocou chakry, ale nešlo to. Bolo silné a odolné... a tak reálne, že to vyzeralo, ako keby ovládala očnú techniku. Akane zvážnela a chcela jemne ukončiť toto trápenie. Nezabila ho, ale keď zatvorila dlaň a stisla päsť, chlap zamrnčal a po krátkej chvíli omdlel.
Žena si vydýchla. Najprv uvoľnila zovretie a uvoľnene spustila ruku. V momente, kedy sa otočila, shinobi prestal tŕpnuť v neprirodzenej polohe a spadol na zem.
Čo bolo horšie, obrátila sa na zraneného chlapca a začala pomaly kráčať k nemu...