Tak o mňa bojuj 2 - Keď sa zamilujete do nesprávneho 02

Tak, nový diel je tu a ja ďakujem všetkým za komentáre k tomu minulému. Veľmi ma potešili.

Dočerta. Dočerta!
Som taká hlúpa! Teraz Sasukemu dôjde čo k nemu cítim... prečo som sa nechala tak uniesť? Nesmie predsa vedieť o mojich citoch... on nechce ďalšie posadnuté dievča, som si tým istá. Aj keď bol po celý čas milý, aj po ceste domov sa usmieval, určite sa necítil práve príjemne. Alebo? Nie!
Potľapkala som sa po žiarivo červených lícach pred zrkadlom, vzala gumičku a zopla si vlasy. Ukazovák som namierila k zrkadlu a začala si dohovárať:
„Už nikdy viac! Už nikdy sa nebudeš správať tak strašne zamilovane!“ Stiahla som prst.
A čo je na tom zlé? Čo? No čo asi? Jednoducho si myslím, že by to mohlo Sasukeho vyplašiť...
Zľahka niekto zaklopal na dvere. Otočila som sa a povedala: „Ďalej.“
Na to vstúpila do izby Yuti.
„Hinata, máš dolu telefonát.“ Oči mi skoro vypadli z jamiek. Snáď nie...
„K-Kto volá?“ spýtala som sa, keď som vychádzala z izby.
„Tvoja sestra.“ Akoby mi padol kameň zo srdca v jednej sekunde a v druhej ho nahradil balvan.
„Preboha!“
Sústrastne sa na mňa usmiala a keď som zabáčala k telefónu, všimla som si, že ona ide do kuchyne.
Zhlboka som sa nadýchla, vzala do rúk telefón a priložila som si ho k uchu.
„Prosím?“ ozvala som sa neisto.
„Ahoj.“ Áno, to bude Hanabi.
„Ahoj.“
„Otec chcel vedieť ako to ide doma.“ Žiadne „ako sa máš?“, veď na čo? Už len ten pozdrav bol čudný... ani si nepamätám, že by som niekedy predtým s Hanabi telefonovala – dokonca ani nemám jej číslo a myslím, že ani ona moje...
Skutočne ale nerozumiem prečo volá ona, keď to zaujíma otca.
„Všetko je v poriadku.“
„Skutočne? Ak si urobila nejaký prúser – o čom nepochybujem – bolo by fajn to podať otcovi teraz, nebude to potom tak bolieť.“
Zhlboka som sa nadýchla.
Jasné, slečna Dokonalá. Teba nikdy neudrel, takže sa mi vysmievaš? Nepočujem v jej hlase smiech, no ako inak to môže ona myslieť?

„Skutočne. Všetko je v poriadku, dokonca som bola dnes v sídle Uchihovcov na čaj so Sasukeho mamou.“
„Nevyliala si ho na seba?“
„Nie, nevyliala. Vlastne..." nechcem predbiehať udalosti, no mám z nej ten dojem a chcem už Hanabi umlčať, „myslím, že si ma celkom obľúbila, ak to chceš vedieť.“
„Vážne? No tak to otca poteší.“
„Azda áno.“
Po asi desiatich sekundách nepríjemného ticha sa ozvala: „Otec povedal, že sa vrátime už v piatok.“
„Čože?!“ priam som vykríkla.
„A-Ale, veď... ste preč len týždeň.“ Pochytila ma absolútna panika. Úplne som si zvykla na to, že tu nie sú. A len koľko vecí sa za tak krátky čas stihlo udiať!
„Áno, ale otec sa rozhodol, že prídeme domov skôr. Chcel to urobiť neohlásene.“
Počkať, neohlásene?
„Tak prečo mi to hovoríš? Myslela som, že... že si na otcovej strane.“
Zasmiala sa.
„Ja nie som na ničej strane. Jednoducho vidím ako sa veci majú a držím sa v pozadí, tak aby to bolo pre mňa najvýhodnejšie... nestretla si sa už s Diachim, však?“
Čo do pekla... Panebože, ako to, že vie o všetkom? A čo je to za tón akým hovorí? Akoby si robila starosti! To... to je... nonsens! Ona ma nemá rada, je to jednoznačné, tak prečo ma teraz upozorňuje na to, že sa vrátia skôr, keď to otec nechce?
„On... vrátil sa ešte do Konohy.“
„Čože?! Si šialená? On* ťa zabije!“ Akoby ťa to niekedy zaujímalo!
„Prečo to hovoríš, ako by ťa to zaujímalo? Nie je to práve to, po čom túžiš?“
„Myslíš, že som až taký príšerný človek?“
„Ja... áno.“ začula som ako sa zhlboka nadýchla.
No čo, mám azda klamať?
„Jednoducho sa s ním už nestretni a v piatok sa tvár prekvapene.“
„On už odišiel a nemyslím, že sa ešte niekedy vráti. Dobre... ja... ďakujem, aspoň myslím.“
„Azda to nebude mať dopad. Iste, ahoj.“
„A...“ skôr, než som stihla odpovedať na pozdrav, zrušila hovor.

Ja... objavila som sa snáď v nejakom alternatívnom svete? Alebo snívam? Alebo... alebo... alebo, žeby? Nie, zbytočné nad tým uvažovať, Hanabi sa nezmenila. Hanabi je predsa otcov miláčik, Hanabi je predsa môj nepriateľ. Ani spolu nehovoríme.
Ale znelo to tak, akoby sa mi snažila dať najavo, že vidí čo sa tu deje, len je... no, je jednoducho sebec a nebude robiť nič čo by jej uškodilo. Áno, takéto typy sú "najlepšie".
Vykrútila som pery.
Ale keby som bola na jej mieste, ako by som sa správala? Keby som bola v bojoch takisto dobrá a otec by ma mal ako obľúbenkyňu? Azda by som obraňovala Hanabi a nechala si ubližovať namiesto nej? Nenávidím nespravodlivosť, no úprimne musím povedať, že neviem. Neviem. Viem len to, že práve teraz - pozícia, v ktorej som - by som urobila čokoľvek, len aby mi už nikdy viac neubližoval.

„Budeš tam ešte dlho stáť?“ Skoro som upustila telefón z ruky. Rýchlo som vzhliadla a zbadala Nejiho opierať sa o zábradlie schodov.
Ako dlho tam stojí? Vôbec som si ho nevšimla. Zakráda sa ako líška.
„Ah, Neji,“ vložila som telefón na pôvodné miesto a on začal schádzať zo schodov. Pohla som sa smerom k nemu a on zastal na poslednom a oprel sa pravou rukou o zábradlie.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa zamračene.
Prekvapene som sa naňho zahľadela.
„Malo by sa azda niečo diať?“ Urobila som niečo, čo ho prinútilo myslieť si to?
„Nie, možno, neviem. Si v poriadku?“ Mám taký pocit, že by som ja mala byť tá, kto by sa to mal pýtať. Správa sa čudne. Veľmi čudne.
„Neji, stalo sa niečo?“ Zatváril sa prekvapene, no hneď na to sa usmial a pohladil ma po vlasoch.
„Robíš si starosti o mňa? Zábavné.“
Zamračila som sa a zostúpil zo schodov, aby ma mohol objať.
Pohladil ma po chrbte a ja som nevedela čo urobiť.
„Neji, ty umieraš?“ Zachechtal sa.
„Nie, tak skoro sa ma nezbavíš.“ Usmiala som sa a opätovala som mu objatie. Zavrela som oči a oprela sa oňho.
Niečo sa deje. Určite ho niečo trápi, ale asi nechce, aby som to vedela, takže klásť otázky by bolo zbytočné.
Niekto si odkašľal, otvorila som oči a keď som zbadala Itachiho, ktorý stál na druhom poschodí a díval sa na nás, odstúpila som od Nejiho, len čo ma pustil.
„Skutočne nerád ruším túto rozkošnú scénku plnú vzájomnej lásky a porozumenia, ale potreboval by som s tebou niečo prebrať, Neji,“ oči upriamil na mňa a pokračoval, „ak samozrejme dovolíš, budúca švagrinká.“
Nasucho som prehltla a prikývla. Páni, takú dlhú vetu by som ja bez zakoktania určite nepovedala. A určite by odo mňa nevyznela tak cool. Vážne, ako to tí Uchihovci robia? To budú gény. Hej, to bude tým, ale nevšimla som si, že by ich otec bol nejaký super neodolateľný chlapík. Skôr z neho ide strach. Som tak rada, že som naňho dnes nenarazila.

Itachi sa s Nejim vzdialili na druhú stranu poschodia a išli do Nejiho izby. Neji zavrel za nimi dvere a úprimne – keby tí dvaja nemali priateľky myslela by som si o tom všeličo. Chcela som ísť za Yuti do kuchyne, no z nejakého dôvodu som jednoducho šla hore. Len som cítila ako moje nohy prešľapujú po schodoch a ja som šla ku svojej izbe. Ach, áno, to bude tá moja zvedavosť. Prešla som okolo Sasukeho izby a Hanabinej a išla som na druhú stranu až som sa oprela o stenu pri Nejiho dvere.
Toto je tak nevhodné. Je to nemorálne a neslušné, no nemôžem sa zbaviť pocitu, že sa niečo deje a ja by som to mala vedieť. Nie, v skutočnosti by som nemala, keďže to, že sa o tom nerozprávajú predo mnou má nejaký dôvod.
Hlavu som nahla a snažila sa počuť, no boli to len nejaké útržky, keď som začula jasný hlas.
„Čo to tu robíš?“ Skoro som vykríkla, prudko som sa otočila a zbadala Sasukeho.
„S-Sasuke...“ snažila som sa hovoriť čo najtichšie, aby to tí dvaja nepočuli, ale pravdepodobne už bolo neskoro. Dočerta! Zakrádanie sa a načúvanie mi vážne nejde...
„Nehovoril si, že pôjdeš za Hokage-sama?“
„Áno, aj som išiel a keď som sa vrátil uvidel som ťa tu v dosť...“ natočil hlavu na stranu, „zaujímavej pozícii. Hľadala si azda náušnicu?“
Lišiacky sa usmial.
Žeby nás tí dvaja počúvali? To je paradox! Ja som predsa chcela načúvať!
Otvorila som ústa a po tom, čo som pár krát pokrútila hlavou na znak súhlasu zo mňa vyšli aj slová: „A-Áno, presne tak. Včera som ju tu stratila a... a teraz som si na to spomenula.“
„Hm...“ zamyslel sa a zadíval na zem.
Božemôj, držte ma, lebo po ňom skočím.
Srdce mi stále splašene bilo, ale určite to nebolo tým, že by Itachi a Neji vedeli, že stojíme pred Nejiho izbou. V tomto manželstve asi po dvoch rokoch zomriem na zástavu srdca alebo infarkt alebo mi jednoducho zlyhá. Ako to vôbec robí? Musím priznať, že aj Itachi je šarmantný a cool a tak, ale Sasuke? To je úplne iný level. Ako to, že som si ho predtým veľmi nevšímala? Ako to, že som videla len Naruta? Ako to, že som možno len trochu zvažovala Daichiho?
Ach... Daichi.
Zaplavila ma vlna viny. Možno už je doma. Nechcela som to, nechcela som mu takým spôsobom zlomiť srdce, nie je to fér.
Sasuke mi zrazu schytil končekmi prstov bradu a nahol mi ju hore. Prehltla som.
Pobozká ma? Len z jeho pohľadu som sa začínala červenať. Schytila som ho za ruku a odtiahla. Nie, nesmiem zúfalo túžiť po ňom, musím sa držať toho, čo som si sľúbila!
„Ja... myslím, že sa pôjdem niečoho napiť.“ Povedala som a s pulzom minimálne stodvadsať som sa brala po schodoch. Rýchlo. Priam som utekala do tej kuchyne. Radšej som sa za ním ani neobzrela.

V kuchyni som našla Yuti sedieť za barovým stolom. Čítala noviny a pila... kávu? Nie, ona ich nečítala, mala ich pred sebou otvorené, no vyzeralo to tak, že nad niečím uvažuje.
„Dnes nechceš ísť spať?“ spýtala som sa jej a keď si všimla, že som to ja, usmiala sa.
„To už je moja druhá. Dnes som nejaká mimo.“
„Prečo?“ zvedavo som sa na ňu zadívala a prisadla si k nej.
„No...“ schytila šálku do oboch rúk, „len tak mimochodom, nezdá sa ti, že Itachi má niečo s tvojou sesternicou?“
Skoro mi vypadli oči z jamiek.
Pozrela sa na mňa a ja som sa zatvárila zhrozene.
„Ako si na niečo také prišla?“ Je to moja najlepšia priateľka a je to človek, ktorému môžem vždy povedať pravdu, no toto skutočne nie je moja záležitosť, je to predsa Itachiho vec a Ameina.
„No... včera, keď som išla vešať prádlo som ich videla stáť pri strome a... no, sledovala som ich nejakú chvíľku a najskôr tvojej sesternici niečo Itachi hovoril a ona nič nevravela a potom...“ hlas jej nejako zmäkol, „sa k nej priblížil a pohladil ju po tvári.“
„No... možno len mala niečo na tvári, nie?“ Cítila som sa ako hlupaňa. Prečo jej to nepoviem?
„Nie, on ju potom pobozkal a po chvíli sa mu ona vyšmykla a utekala do domu.“
Bože, ten Itachi! Taký neopatrný! Ale, ja mám skutočne čo hovoriť...
„Vyzeral byť zamilovaný.“
„Z-zamilovaný? Ale no ták, Ame, je to Itachi Uchiha!“ pozrela sa na mňa a ja som sa sama seba pýtala či ma chcela tým pohľadom minimálne oskalpovať.
„A-A čo, že je Uchiha? Aj on má právo sa zamilovať...“ začala ostro, no potom trochu zjemnila hlas, „aj keď uznávam, že tvoja sesternica nie je pre neho tá pravá.“
„Myslíš?“ Ja by som povedala, že sú spolu rozkošný, že sa k sebe veľmi hodia.
„No... áno, chcem povedať... nehodil by sa k nemu niekto vyšší a... a...tak celkovo?“
Začínalo mi dopínať. Yuti nikdy nekoktala, ona taká nikdy nebola.
„Niekto ako ty?“ šibla po mne pohľadom.
„Nebuď smiešna!“ začala sa smiať, no bolo mi jasné, že je to len falošný smiech. Utíšila sa, zoskočila zo stoličky a išla umyť šálku.
„Yuti... Itachi, on nie je...“ začala som, no ona jemne nachýlila hlavu nabok a prerušila ma.
„Ja to predsa viem. Viem, že by som nemala, ale nie je to tak, že by sa tomu dalo pomôcť, alebo áno?“ Začala buchotať s taniermi a ja som cítila, že by som ju mala nechať na chvíľu tak.
„Chceš sa o tom porozprávať?“ spýtala som sa, no vedela som aká bude jej odpoveď.
„Nie, chcem byť teraz sama.“
„Tak dobre, ale vieš, že môžeš za mnou pokojne prísť a porozprávame sa.“
„Ja viem a ďakujem ti za to, Hinata.“
„Za to by si nemala ďakovať.“ Odpovedala som a pobrala som sa preč.
Bože, nikdy by som si nepomyslela, že sa Yuti zamiluje práve do Itachiho.
Ona je tak racionálna, tak prečo práve on? No je mi do plaču z toho, že ona si uvedomuje, že medzi nimi nikdy nič nebude. Chcela by som, aby bola šťastná, no Itachi predsa miluje Ame. To je už teraz odkázané na zánik. Yuti... ako dlho? Len teraz si naňho našla v srdci miesto, alebo už predtým sa jej páčil? Ona bola zamilovaná do kamaráta svojho brata - ktorý je od nej o tri roky starší - už od mala, priam celý život, vždy videla len jeho, no on sa pred rokom ženil. Ženil sa s jej kamarátkou, takže mi Yuti veľmi dobre rozumie. Vždy mi veľmi dobre rozumela, hoci sme z iných spoločenských vrstiev. Ale popravde? Koho to zaujíma? Môjho otca možno a iných papalášov, no ja k takým ľudom nepatrím. Mama ma vždy učila, že by sa mali k sebe ľudia chovať rovnocenne, že nikto nie je lepší od toho druhého. Preto moje priateľstvo s Yuti podporovala a otec? Nuž, Yuti robí svoju prácu dobre a ja sa chovám prívetivo takmer ku všetkým našim zamestnancom a členom klanu, takže si pravdepodobne nikdy nič nevšimol, hoci, keby si dal námahu určite by si to všimol. Yuti býva v tomto dome, čiže sme spolu skoro stále. Býva tu odkedy tu začala pracovať - čo je od jej pätnástich rokov. Vtedy zomrela jej matka, otca nikdy nepoznala a jej brat? Nuž, on chodieva na misie a zarába peniaze, avšak ona sa naňho nemôže spoliehať. Nemá s ním dobré vzťahy odkedy začal hazardovať.
Zaštípali ma oči, tak som sa zhlboka nadýchla a zadívala do hora, nech v sebe udržím slzy.

Keď som prišla do izby, zažala som lampičku, zapla som televízor a keď som sa chcela zvaliť na posteľ, všimla som si na nej malú zamatovú krabičku čiernej farby.