Zmätený Kazekage 37.

„Je čas.“
Jej zvieratá sa postavili a všetci traja odprevádzaní Naku a Kankurom došli ku bráne Suny, kde už čakal Kazekage vo svojom rúchu a klobúku. Pri ňom Temari so Shikamarom, na ktorých bolo vidieť, že sú majú riadnu opicu a zároveň sú prekvapení z jej odchodu. Vedľa nich stál Kenichi a dvaja členovia rady.

„Tanaris, v mene celej Suny sa ti chcem poďakovať za všetko, čo ste za tie skoro štyri mesiace pre nás spravila,“ ako prvý k nej pristúpil Gaara.
Ona mu prikývla: „Bolo mi cťou Kazekage-sama,“ snažila sa tváriť bez emočne.
Podal jej ruku, aby jej ňou mohol potriasť, chvíľku váhala, no potom ju prijala. Snažila sa nedívať mu priamo do očí. Jej ruku jemne stisol a krátko ňou potriasol. Po tomto chcela ruku odtiahnuť, avšak tá jeho nepovoľovala. Vôbec. Pozrela na neho. Nechcel, aby mu odišla rovno pred jeho očami. Nechcel ju stratiť, prísť o ňu. Má pocit, že ak teraz odíde, už sa nikdy nevráti – obrazne.

Ona sa chcela vymaniť a skoro by sa jej to aj podarilo, no on jej ruku schytil u predlaktia a mierne ju k sebe pritiahol. Tanaris prestala dýchať a sledovala jeho pootvorené pery, ktoré ju začali hypnotizovať. Mierne sa zakusla do spodnej pery a zatúžila znova ochutnať Gaarov bozk. Bozk Kazekageho. Sťažka vydýchla a zažehnala túto myšlienku. Zamračila sa a snažila sa odtiahnuť, no jeho ruka stále vyše a vyše zvierala tú jej. Až tak silno, že ju začali bolieť miesta, kde mala povyskakované žili.

„Prosím, pusť ma,“ zašepkala v bolesti a až na to jeho ruka povolila.
Zmučene hľadel na ňu, keď okolo neho prechádzala.
„Kankurou, Naku,“ vyslovila ich mená a pozrela na každého z nich.
„Tanaris,“ spoločne prehovorili a nemuseli sa ani dohadovať, Naku sa chytila za brucho, „ďakujeme...za všetko.“
Spoločne objali Inuzuku objali a ona podišla k Shikamarovi a Temari: „Pozdravuj odo mňa Konohu. Hlavne Choujiho a Ino. Ďakujem za všetku pomoc.“
„Tanaris, ďakujem v mene všetkých medikov. Veľa si ich toho naučila. A ako sme sa dohodli, budeme sa stále spolu stretávať,“ pridala sa Temari.
„Ja ďakujem, že môžem mať o skúsenosť na viac,“ usmiala sa na nich a snažila sa potlačovať slzy, ktoré sa už dlhšie tisli do očí.
Odstúpila od nich a prehovoril Kenichi: „Tanaris-sama, zaznelo to tu mnoho krát, ale ďakujeme vám a vášmu bratovi za pomoc, veľkú pomoc v Sune. Sme vašimi dlžníkmi.“
„Nemáte zač, Kenichi-sama,“ prikývla mu a bola celkom prekvapená neprítomnosťou arogancie, či povýšenosti.

Odstúpila od nich a zapozerala sa na brány Suny. Či chce, alebo nie, bude jej to tu chýbať. Avšak, teší sa domov. Domov je domov. Vyrušil ju Katonmaru štekotom a rys s pozdravom sa pomaly otočil a pomalými krokmi sa vydal do Konohy. Katonmaru ho nasledoval. Tanaris sa otočila za nimi a dala si dolu vak, ktorý mala na chrbte. Vytiahla z neho zvitok, ktorý písala u Kankura, podala mu ho so slovami: „Prečítajte si ho až keď budete doma spolu. A prosím dajte ho aj prečítať každému, komu je venovaný.“
„Hai,“ usmial sa Kankurou a roztrasenou rukou ho prijal.
„Budete mi chýbať,“ vysekala so seba a stisla pery.
„Aj ty nám,“ Naku sa chytila za srdce a znova ju objala.
Začala ustupovať mávajúc rodákom zo Suny. Oni jej tiež mávali okrem Gaaru. Ten schovával emócie za klobúk kage. Bolesť z jej odchodu ho začala rozožierať a zabíjať zvnútra. Keď Tanaris bola dosť ďaleko brány, otočila sa a dobehla kráčajúceho Katonmara a Morimara.

„V poriadku?“ spýtal sa jej rys.
„Hej som. Len ma mrzí, že som sa nestíhala rozlúčiť,“ slzy, ktoré mala dlho na krajíčku sa vyplavili von.
„Neboj sa to bude dobré,“ utešil ju, „mohli by sme aj pobehnúť.“
„Môžeme. Katonmaru, zvládneš to?“ on jej prikývol a vydali sa púšťou.

„...budeš tu ešte dlho stáť?“ spýtala sa Temari svojho brata.
„Hm?“ otočil sa za ňou a zistil, že všetci už išli do dediny, pri Tanaris strácal pojem o čase.
„Ideš?“ nadvihla obočie a čakala odpoveď.
„Nie, nejdem. Budem ju sledovať, dokým sa mi úplne nestratí v púšti,“ sadol si na piesok a napravil si klobúk.

Blondína pokrútila hlavou a nechala ho samotného pred bránami. Sediac na piesku, spomínal na jej prvý odchod zo Suny, po ktorom ju nevidel sedem rokov. Po ceste domov bolo medzi Kankurom a Naku úplne ticho. Mužská polovica sa ozvala až keď boli u neho doma: „Nejdem dnes do práce. Čo povieš?“
„Prečo? Mal by si ísť.“
„Dávno nebol deň, kedy sme mali celý deň pre seba. Vždy som v práci ja alebo ty, ale nie nikdy naraz,“ usmial sa a položil zvitok od Tanaris na stôl.
„No ale nemôžeš len tak-“
On jej položil ukazovák na ústa: „Pššt, vezmem si to sem, porobím iba tie najdôležitejšie dokumenty a budem sa ti venovať.“
„Kankurou,“ vzdychla Naku a prešla mu rukou po líci, „milujem ťa.“
On sa pousmial a venoval jej láskyplný bozk: „Ja teba.“

Tuho si ju vyobjímal a potom si Kankurou sadol na gauč a chytil do ruky zvitok od Tanaris a roztvoril ho. Bol celkom dlhý. Teda dlhší než čakal. Naku k nemu prišla s džbánom vody a pohármi a prisadla si k nemu. Prečítala prvé slová. Vymenili si pohľady a obaja sa spokojne usadili a pustili sa do čítania:

Drahý Kankurou a Naku,

viem, že keď budete čítať tento list, budem na ceste domov. Z celého srdca by som Vám chcela poďakovať, že ste stáli pri mne, keď mi bolo najhoršie. Ja som zas naopak veľmi šťastná, že som Vám mohla pomôcť. Vždy a s radosťou.
Kedykoľvek budete potrebovať moju pomoc a podporu, som tu vždy pre Vás. Kankurou som rada, že sme za tie mesiace upevnili náš priateľský vzťah a aj to, že som spoznala Naku. Mimochodom, to je vec, za ktorú som ťa zabudla nakopať do zadku – že si mi ju nepredstavil už predtým. Budem na Vás myslieť a budete mi chýbať.

S láskou,

Tanaris.

„Ach, Tanaris,“ povzdychla si Naku a s úsmevom pokrútila hlavou.
Kankurou sa pozeral na zvitok a všimol si, že ešte pokračuje. Jemne ho roztvoril ešte vyše a pozrel na Naku. Ona so zamračeným čelom začala študovať ďalšie riadky:

Ďalšie moje slová chcem venovať ľuďom, s ktorými som sa nestihla stretnúť pred odchodom. Prosím postarajte sa, aby si ich prečítali.

Drahá Kameyo,
bola si úžasnou študentkou. Som naozaj šťastná, že si zmaturovala nadpriemerne dobre. Si veľmi talentovaná a keď sa budeš rozvíjať ďalej, budeš silná kunoichi. Tvoji rodičia sú na Teba hrdí, na to pamätaj.

S láskou, Tanaris.

______________________________________________________________________

Drahá Hikari a Maoi,

v prvom rade sa Vám chcem ospravedlniť za to, že som z toho večierka tak odišla. Viem, že ste si to všimli (a viem aj to, že nie ste jediné), že ja Kazekage nie sme tak úplne len kamaráti. Nie je to jednoduché a ja som to nejak nezvládla. Nechcela som to pred Vami skrývať ani nič, ale bolo to v takej fáze, že som to nechcela riešiť ani sama so sebou.
Každopádne touto cestou som sa Vám chcela poďakovať, že ste mali takú snahu, aby som sa ten večer cítila výborne. A podarilo sa, i keď nie na celý večer, ale aspoň na chvíľku. Šaty, ktoré ste mi vybrali sú krásne, no musela som ich nechať u Akuma Naku, nezmestila by som už potom do vaku nič, keby som ich zobrala zo sebou.
A aby som nezabudla ďakujem, že ste ma zachránili po tej operácii. Boli ste skvelé kolegyne a aj budete za dva alebo tri mesiace znova...nepýtajte sa. Temari Vám všetko vysvetlí. Ale o tom ani muk.

S láskou, Tanaris.

____________________________________________________________________

Drahý Masashi,

ďakujem za spoluprácu a podporu. Som rada, že som Ťa spoznala a že som mohla medikom v Sune pomôcť a Tebe tým trocha odľahčiť prácu. Prosím ťa pozdravuj všetkých medikov zo skleníka a z nemocnice. Povedz im, že som na nich hrdá. Veterinárskemu tímu, ktorí mi dali dokopy Katonmara ešte raz poďakuj a pozdravuj.

Ospravedlňujem sa za skorý odchod, ale sú v tom osobné problémy. Prajem Ti veľa zdravia.
S láskou, Tanaris.

______________________________________________________________________

Gaara,

„Čože? Ona napísala aj Gaarovi?!“ vybliakol Kankurou.
„Au, moje uši. Trocha tichšie,“ Naku ho capla po ramene a potom sa chytila za ucho.
„Prepáč.“
„Radšej čítaj,“ mykla hlavou smerom k zvitku:

Gaara,

rozhodne som si nebola istá, či napísať aj Tebe, alebo nie. Opäť neviem, kde začať. Rozmýšľam, ako to podať v čo najkratšej forme. A myslím si, že najvystihujúcejšie vyjadrenie pre celé tvoje správanie je, že si ma sklamal. To, že som sa nezbláznila je len vďaka tvojmu bratovi a jeho priateľke. Keď sa vrátim a budem sa pravidelne vracať do Piesočnej – vyhýbaj sa mi.
To by bolo asi všetko. Aj keď si mi to nepovedal, viem, že chceš všetkých v Listovej pozdravovať a tak aj budem.

Tanaris.