Zmätený Kazekage 38.

Hranicami medzi krajinou Vetru a Ohňa prechádzajú tri osoby.
„Vidíte tú čierňavu na oblohe?“ spýtala sa Tanaris a obe zvieratá zaklonili hlavy, aby sa pozreli.
„Búrka?“ spýtal sa Morimaru celkom nadšene a Katonmaru sa k nemu pridal s radostným výskokom.
„To ti neviem povedať,“ dievča sa zamračilo a do toho jej husky zavrčal.
Obzrela sa na neho a začali prechádzať cez hranice: „Takže len dážď.“
Po ďalej pol hodinke behu sa ozval Morimaru: „Ako je to ešte ďaleko?“
„Tak ešte dva dni cesty...lenže máme Katonmara, takže tak dva možno aj tri, štyri.“
Katonmaru ospravedlňujúco zaštekal a potriasol hlavou, aby dostal vodu zo srsti, ktorá mu šla do očí. Pršalo hojne a už dosť dlho - odkedy prekročili hranice do Zeme Ohňa.
„Bože, prečo musíme cestovať tak rýchlo?“ Morimaru otrávene pozrel na Tanaris.
„Nelamentuj. Chcem byť čo najskôr doma,“ povzdychla si so psychickou únavou.
„Ááách, ja zbožňujem dážď,“ vzdychol si rys.
„Mne dážď vadí.“
„Nelamentuj,“ rys nechal okúsiť Tanaris jej nepríjemnú vlastnú zmes, „ ja ho mám rád, veď som z Amegakure.“
Tanaris si na túto jeho vetu mierne odfrkla, no Morimaru sa radšej nič nepýtal a tak nastalo znova ticho.

Pár minút cesty sa mlčalo...dokiaľ Morimaru prudko nezastal: „Tanaris, v našej blízkosti sa pohybujú dve chakry.“
Katonmaru tiež zastal, dva skoky a stál pri Inuzuke a rysovi. Tanaris sa zamračila, na to zavrela oči a sústredila sa: „Už ich cítim, no sú ešte celkom ďaleko. Nemali by byť hrozba.“
„Nie sú to Akatsuki?“ zažmúril a v jeho očiach sa objavila nejaká dravosť.
„Pochybujem. Ak by to boli Akatsuki, tak tie chakry by boli silnejšie. Zbytočne nestresuj,“ hovorila s vážnou tvárou.
Katonmaru niečo zaštekal a dvihol hlavu na Tanaris.
„Nemôžeš ho zacítiť, ani Tanaris. Prší. Všetky pachy, ktoré na nich boli, zmyl dážď,“ odpovedal mu rys miesto dievčaťa, premiestňujúc zrak z lesa na ňu, „čo chceš urobiť?“
Člen klanu Inuzuka sa znepokojene obzerala, tvár pritom mala pokrčenú vďaka veľkým kvapkám: „Čo by si navrhoval?“
„Nemusia to byť práve potulujúci sa nukeninovia, kľudne to môžu byť aj nejakí ninjovia, vracajúci sa do Konohy. Poznávaš tie chakry?“
„Nie, nepoznávam. Vôbec.“
Katonmaru zaštekal a dal sa do pohybu, jeho spoločníci ho nasledovali. Tanaris naoko urazene poznamenala: „Ja sa nebojím! Ja len, že by bol problém, keby sa proti nám niekto postavil. Cítim sa dosť zle, keď to časovo porovnám ku príchodu do Suny. Žiadna kondička.“
„Dáš sa dokopy, keď sa vrátiš,“ snažil sa ju Morimaru trocha uchlácholiť.
„Bratia aj priatelia mi určite pomôžu,“ usmiala sa a ešte vyše zrýchlila.
„No tááák, Tanaris! Čakaj,“ Morimaru so smiechom zakričal a Katonmaru za ňou štekal.

Ešte pár metrov pobehla a potom sa zastavila. Dlaň si dala ku čelu. Zapadajúce slnko, ktoré svietilo cez malú dieru v mračnách, jej otravoval výhľad. V diaľke bolo pekné miesto, kde by sa mohli usadiť na noc. V tom obe jej zvieratá dychčiac, dobehli ku nej.
„Kúsok odtiaľto je miesto, kde sa utáboríme,“ zvesila ruku z čela a zamračila sa pred oslepujúcim slnkom.
Zrakom zbehla na Katonmara, ktorý mal pod svetlom zo slniečka srsť mierne naoranžovelú. V momente, kedy konečne postrehla, aký je unavený a zničený z tak rýchleho behu, jej ho prišlo ľúto. Až jej to vtlačilo slzy do očí. Vôbec si neuvedomila, že išla rýchlym tempom a on už nie je taký ako býval. Doteraz si poriadne nepripúšťala, že Katonmaru je zrejme doživotne neschopný s ňou niekam chodiť. Že už je len psom, nie ninkenom. Nebude s ním tráviť toľko času. Vyrastala s ním, bolo to ako stratiť člena rodiny. Keď ho videla takéhoto zničeného, doľahlo to na ňu. Slzy jej vytiekli von a Morimaru mlčky sledoval dva pramienky sĺz stekajúcich po jej znakoch na lícach. Katonmaru pútavo sledoval západ slnka a jej slzy nevidel, hneď ako sa na ňu obrátil, sklonila hlavu a rýchlo si popretierala oči.
„Zložíme sa. Čo poviete?“

Klop, klop.
„Stále ma tu niekto otravuje,“ odfrkol si potichu Gaara, „ďalej!...ach, Kankurou to si ty.“
„Ahoj,“ vošiel do miestnosti vo svojom mačacom obleku a so zvitom v ruke.
Znel dosť znechutene, čo Gaara ihneď zaregistroval a nechal prácu prácou. Pár sekúnd sledoval jeho výraz a potom sa chcel niečo opýtať, no on mu položil zvitok na stôl.
„Čo to je?“ odložil pero, aby mohol zvitok roztvoriť.
„Mám ti to dať, prečítať,“ povedal chladne a hneď ako Gaara na ňom očami vyhľadal odkaz pre neho, Kankurou sa otočil sa na päte a dal sa na odchod.

Gaara,

rozhodne som si nebola istá, či napísať aj...

Zasekol sa v čítaní, lebo spoznal jej rukopis, „Kankurou, počkaj!“
Brat sa otočil a spýtal sa, čo chce.
„Čo je to s tebou?“ zložil zvitok na stôl a prekrížil si ruky u hrude.
„To sa pýtam ja,“ odvrkol mu a chytil sa kľučky dverí na znak toho, že chce odísť.
„O čom to hovoríš, Kankurou?“ nechápavo pokrčil čelo a pokrútil hlavou.
„Och, bože,“ povzdychol si muž vo dverách, v ktorých behom sekundy zmizol.

Po Kankurovi ostalo v kancelárii Kazekageho ticho. Gaara len sledoval dvere, v ktorých pred chvíľkou stál jeho brat a on si prial vidieť mu do hlavy. Ako to, že je brat na neho nahnevaný? Rozmýšľal nad tým, či ho nenaštvalo, že ho trocha podpichoval cestou na večierok, alebo len nejaké nedorozumenie.

„Prečo mi vôbec nepovie, čo sa stalo?“ nahlas zauvažoval, no odpoveď by od Kankura nedostal, lebo Tanaris sľúbil, že to nebude Gaarovi hovoriť.
Nechcela, aby to riešili, aby sa kvôli nej škriepili oni dvaja a preto jej Kankurou musel sľúbiť, že mu nepovie o tom, že ho Tanaris videla s Matsuri. Mladík dedukoval rôzne alternatívy, vďaka ktorým by sa na neho naštval. Nenapadlo mu nič, len samé banality, no zo súrodencov bola skôr Temari ten, kto sa zvykol nahnevať na blbosti. Cestou z Gaarovej kancelárie sa Kankurou zastavil len u Bakiho, aby mu doniesol pár hlásení od ninjov, ktoré mal prebrať on. S nevrlým popriatím dňa mu ich lútkar podal a zmizol v jeho dverách ešte rýchlejšie, než v tých Gaarovych.

„Naku, ideme?“ pred budovou sa usmial, mierne povzbudený svojou láskou.
„No konečne,“ spojila ruky Naku a pobozkala ho na líce.
Hneď na to sa objali a venovali si láskyplný bozk, po ktorom sa ruka v ruke vydali na smer – reštaurácia. V nej čakali Temari so Shikamarom. Prišli s menším meškaním, tak samozrejme Nara prskal, že ich chodenie neskoro je problematické a oni stihli s Temari už vypiť šálku čaju. Blondínka len prevracala oči ako palacinky a zapchala mu ústa lyžičkou z pohára.

„Už ste si objednali?“ spýtala sa Naku, máličko rozladená Shikamarovym nadávaním.
Temari jej s úsmevom odpovedala a to do toho vstúpil jej priateľ s tým, že je hladný. Vzdušná majsterka ešte raz pokrútila hlavou nad ním, smejúc sa, vtisol jej jemný bozk na líce. Potom sa Temari oprela rukami o stôl: „No, tak povedzte, o čo ide.“
„Gaara je mimo,“ v krátkosti skonštatoval Kankurou.
„No tak to nie je nič nové v poslednej dobe,“ Shikamaru dvihol obočie.
„Ale teraz extra,“ namietol mu Kankurou a vrátil mu pochybovačný pohľad.
„Prečo myslíš?“ vložila sa im do toho Temari.
Naku sa poobzerala po troch ľuďoch sediacich s ňou: „Tanaris ku mne pribehla s plačom a hodila sa mi do náručia s tým, že Gaara má nejaké techtle-mechtle s Matsuri. Videla ich spolu.“
„Čože?“ Temari treskla päsťou po stole a ľudia sediaci v reštaurácii sa za ňou otočili.
„Temari, ukľudni sa,“ Shikamaru pritlačil svojou rukou jej päsť na stôl, „Naku, to nemyslíš vážne?!“
Naku zvesila ramená a povzdychla si: „Nie, Shikamaru. Robím si z teba srandu.“

Shikamaru sa trochu naštvane nad jej chovaním napravil na sedačke, lakťami sa oprel a preplietol si prsty: „Stalo sa to pár týždňov dozadu.“
Poobzeral sa po ostatných, ktorí mu venovali zmätené pohľady: „Gaara a ja sme sa išli pozrieť na to, ako sa darí študentom v dueloch. Vtedy tam bola s nimi Tanaris a tá žiačka Tori Arisu, čo od závisti vykričala Tanaris, že spáva s Gaarom. Nehorázna drzosť,“ pokrútil hlavou, „po potýčke, ktorá vypukla, Tanaris skonštatovala, že by pre Gaaru obetovala aj vlastný život. Po týchto slovách sa zošuchol na zem hovoriac, že si uvedomuje, čo by preňho ona obetovala, vážiac si toho.“

Kankurou zamračene sledoval Shikamara a potom prehovoril: „Ty s Temari o tom ešte neviete, ale jedného dňa mu Tanaris nabehla do kancelárie a vyčítala mu. Viete ako to všetko dopadlo?“
„Netuším,“ s hlasom plným obáv si Temari objednala saké, aby bola schopná všetko vstrebať.
„Skončili v objatí,“ ešte nealko, ktoré mala jeho sestra v ústach, vyprskla na Naku a časť tekutiny jej zabehla.

Začala sa drhnúť, čím zase upútala pozornosť hosťov, ktorí sa po nej obzerali a niektorí krútili hlavami, aká je Kazekageho sestra hlučná. Shikamaru jej pobúchal chrbát medzi lopatkami a podal jej servítok. Naku oproti nej si utierala tvár od vyprsknutého čaju.
„Prepáč,“ ospravedlnila sa pomedzi kašlanie.
„To nič,“ anjelsky sa usmiala, mávnuc rukou, v ktorej držala celulózový papier.

Temari si ešte dva krát odkašlala a potom s červenými uslzenými očami spustila to svoje: „V nemocnici bol okolo Tanaris celkom veľký búm, keď Gaarovi odpadla v kancelárii. On sa zjavil uprostred plnej nemocnice s ňou na rukách, zmučeným výrazom a srdcervúcim prosíkaním, aby ju zachránili. Medzi zamestnancami kolujú všelijaké reči.“
„Mimochodom počúvate sa každý?“ ozval sa Shikamaru a Temari na neho hodila zlostný pohľad.
Daroval jej otrávený pohľad: „Pozrite sa, veď nevideli sme sa takto pokope vyše dvoch týždňov, stretneme sa a zrazu má každý z nás niečo z pola Gaara-Tanaris.“
„A čo sa nám tým snažíš povedať?“ lútkar trocha nadvihol obočie.
„Uvedomujete si, aké to je s nimi problematické?“ rozložil rukami a znova si premeral rôzne pohľady, „najlepšie bude, ak sa všetci vzdialime a necháme ich dvoch, aby si to samy vyrozprávali.“
„Hej a dovtedy Tanaris nebude mať šedú len ofinu, ale aj všetky vlasy,“ namietla namosúrene Naku a urazene sa oprela.
„Naku...“ prebodol ju pohľadom riaditeľ akadémie, „nemyslíš, že je lepšia spontánnosť ako nútenie?“
Rečnícka otázku Naku ešte vyše podráždila, dokonca už stratila chuť na jedlo: „Už som ticho!“
K Shikamarovi sa pripojila Temari: „Ale svojím spôsobom má Shikama-“
„Čo to kecám? Ja ticho nebudem! Ja sa nebudem dívať na to, ako sa Tanaris bude trápiť vždy, keď príde do Suny! Odmietam!“ rozzúrila sa Naku ako divá šelma.

Kankurou položil rozčúlenej Naku ruky na ramena a snažil sa ju ukľudniť. Krv sa jej varila v žilách, keď si predstavila, že ju zase uvidí takú zdeptanú. Zhlboka sa nadýchla a do konca večera radšej nič nepovedala, lebo by to zrejme boli len samé vulgarizmy. Za celý čas, čo Naku všetci poznali, nikdy nebola taká temperamentná ako teraz, keď išlo o Tanaris. To dievča jej prirástlo k srdcu, ani si to neuvedomila. Často spomína na ich prvý rozhovor. Keby nebolo jej, dlho by nedokázala Kankurovi povedať o dieťati, ktoré sa žiaľ pominulo...