Zmätený Kazekage 36.

Venovanie Maoi

Drahá Maoi,
si úžasná medička, denne zachraňujúca životy v Sune v mojej FF. Ako poďakovanie za to, že si si do podpisu dala moju FF, ti venujem tento diel. Arigato gozaimas. Ďakujem, že čítaš moje poviedky.

Sabaku no Tanaris

„Kankurou?!“ on sa obzrel na dvere, odkiaľ išlo jeho meno.
Tanaris sa odlepila od Kankura: „Naku?“
Modrovláska stála pri dverách celkom zarazene. Tanaris nechcela, aby si niečo zlé myslela, no to ju ani len nenapadlo. Naku udivilo to, že Kankurou sa ju tak snažil podporiť. Normálne ženským myšlienkovým pochodom moc nerozumel, ale vedel byť veľmi chápavý.
„Čo sa stalo?“ Naku nemusel nikto hovoriť, že šlo o Gaaru.
Pristúpila trocha k nim a uvažovala, čo sa zase mohlo stať. Nerada ju vídavala takúto. Zamračila sa pretože jej myseľ zatienil hnev na vodcu dediny.
„Baví ho to?“ napaprčene krútila hlavou.
„Tanaris chce zajtra odísť,“ oznámil Kankurou svojej priateľke a ako plánuje o pár týždňov, tak aj snúbenkini.
„Čože?“ takmer mu skočila do reči, „ale veď to nemôže len tak odí-“
„Ale môže.“
„Ako to?“

Kankurou tak vysvetlil Naku o zákone, ktorý je písaný pre vyslancov. Pokiaľ nemajú príliš veľa dovolenky vyčerpanej, môžu sa s kagem dediny, v ktorej sa nachádzajú, dohodnúť o skoršom odchode, pokiaľ to teda je možné.
„...a u Tanaris je to možné, lebo maturity skončili.“
„Aha,“ zamyslene kývla hlavou a obrátila zrak na dievča „Tanaris.“
„Naku,“ pousmiala sa.
„Aspoň o jeden deň navyše zostaň. Prosím,“ spojila dlane a hádzala na ňu psie oči.
Nesúhlasne pokrútila hlavou. Chcela, aby zostala o jeden deň navyše kvôli tomu, aby si pred cestou poriadne oddýchla. Ale v očiach mala túžbu ísť domov a vidieť rodinu. Nechcela jej ju teda preto odopierať a nútiť ju.

„Dobre, ideme ku Kankurovi, aby sme sa do rána vyspali,“ navrhla Naku a pozrela na Kankura, ktorý jej pohľadom odpovedal.
„Nemusíte ráno so mnou vstávať,“ rozložila rukami a pokrčila čelo.
„Kankurou ide tak, či tak do práce. “
„Ale ty si mohla spať doma, veď máš dovolen-“
„Len nerozprávaj,“ zrušila ju a stále jej namietala, „plánovala som spať u Kankura, neboj sa. Ešte že Shizo s manželkou už prišli domov, inak by sme mali doma celkom zhon.“
Do celkom na pohľad vtipného dialógu im vstúpil na Kankurou: „Idem naspäť hentomu povedať, že zajtra odíde, aby ráno v kancly nezostal z toho mimo.“

Vrátil sa naspäť do sály a vyhľadal Kazekageho. Vzal si ho na „bok“ a Gaara zostal z toho znepokojený, lebo postrehol na bratovi nejakú zvláštnu náladu.
„Ty!“ ukázal naňho hrozivo prstom starší brat.
„Ja?“ nechápavo dal trocha hlavu na bok.
„Myslel si si, že ti to prejde?“
„Prejde čo?“ začalo ho celkom rozčuľovať, že nehovorí konkrétnejšie.
„Nehraj to tu na mňa, ty dobre vieš. Takže ju by si zobral ako druhú možnosť? Keď ti to nevyšlo s inou?“ mal na brata ťažké srdce.

Kdesi vnútri však vedel, že to tak nie je, že by toto Gaara nikdy nespravil. Nezobral by Tanaris po Matsuri ako druhú možnosť. Jednoducho to nesedí, no okolnosti hovorili v Gaarov neprospech. Takže Kankurou na chvíľku zaváhal, či sa nechová neuvážene, na to však bolo neskoro, lebo mu nadával. Ani sa mu vtedy nechcelo racionálne rozmýšľať, lebo Gaara má za sebou toľko výtrtov ohľadom Tanaris, že to je až nemožné.

Pokrútil hlavou a povedal to, prečo vlastne prišiel naspäť do sály. Gaara ostal šokovane stáť a asi päť minút sa vôbec nepohol. Nechcel, aby tak skoro odišla...nechcel, aby odišla vôbec. Po malej chvíli sa začal venovať ľudom na večierku, no nevnímal a bol duchom inde. Nedokázal sa sústrediť na rozhovor s nikým. Nemohol prestať myslieť na to, čo mu Kankurou povedal. Lámal si hlavu nad tým, čo mu povedal.

O pár minút už Naku s Tanaris šli pripraviť postele a Kankurou dal variť čaj. Kuchyňa bola vymaľovaná na krémovú, takmer až bielu a kuchynská linka bola tmavohnedá. Nechýbal veľký stôl a guľaté okná.
Obzeral sa, keď zišli obe kunoichi dole: „Kankurou, kde si si nechal spodok od pyžama? Nemôžem ho nájsť.“
„Je v izbe na poličke. Opatrne, mám tam teraz trocha vyše lútok,“ upozornil ju s lyžičkami v ruke.
Doniesol čaj pred Tanaris, čo bolo u neho či Naku typické a ona ho ďakovne prijala. Sadol si ku nej s horúcou tekutinou v rukách: „Nechceš si dať dole tie šaty?“
„Nie, netreba. Sú veľmi pohodlné.“
„A pekné,“ pochválil ich lútkar.
„Ďakujem. Nevadí, že keď dopijeme čaj, pôjdem sa pobaliť? Nemôžem ráno prísť za Katonmarom s tým, že ideme domov. Musí sa na to pripraviť.“
„V poriadku,“ prikývol jej a v tom sa z poschodia ozvalo zvýsknutie.

Kankurou a Tanaris si vymenili pohľady a obaja vyskočili na nohy, bežiac na poschodie domu. Muž rozčapil pootvorené dvere, div, že ich z pántu nevyhodilo: „Naku, čo sa deje?“ uvedomil si, že je zhasnuté a tak šťukol vypínač a zistil, že na Naku spadla hromada lútok.
Rozosmial sa: „To je tak, keď ma nepočúvneš.“
Začal ju aj s Tanarisinou pomocou vyslobodzovať z kopy lútok. Ona sa so smiechom ohradzovala na to, že ju Kankurové výtvory nemajú radi.
„Drgla som nechtiac do jednej a zosypali sa na mňa všetky!“ zagestikulovala a všetci sa rehotali.
„Vieš zlato, existuje niečo také ako vypínač,“ pohladil ju medzi lopatkami a ona mu s očarujúcim úsmevom podala pyžamové nohavice.

Na to všetci traja sa pobrali do obývačky, vypiť si čaj. Po ňom sa išla Tanaris pobaliť domov, Kankurou a Naku ju čakali pred domom vo dvore: „Dajte si načas. Neviem koľko to bude trvať,“ oznámila im.
Otvorila dvere a hneď počula štekot. Katonmaru k nej dobehol a labkami sa snažil vzpriamiť, aby ho pohladkala.
„Katonmaru, aj ja ťa rada vidím,“ usmievala sa a šimrala ho za ušami.
Narovnala sa a rozhliadla sa smerom do obývačky. Trikrát hádajte, kde bol Morimaru a čo robil. V rohu miestnosti spal. Naznačila očami Katonmarovi, aby išiel s ňou do izby a „spiaci“ Morimaru to postrehol. Hneď ako prišla vedel, že sa niečo deje. Zobral sa do jej izby a v dverách zastal, sledujúc ju.

„Ahoj Morimaru,“ pozdravila s akousi nervozitu, vedela, že sa musí rozhodnúť, čo s ním.
„Ideš domov, však?“
„Uhm,“ dúfala, že nenájde vyčítavý pohľad.
„A čo bude so mnou?“ trocha podišiel do miestnosti.
„Ja neviem,“ pokrútila hlavou, „myslela som, že za ten týždeň, čo by som tu mala ostať na to prídem, no odchádzam predčasne.“
Balila sa ďalej a on ju stále sledoval. Celkom ju to znervózňovalo. Rys moc nepremýšľal – Tanaris Inuzuka mu prirástla k srdcu, či chcel alebo nie. Katonmaru jej niečo zavrčal a ona sa capla po čele: „Bože! To by bola katastrofa, keby som ho zabudla!“
Otočila sa na päte a vytiahla z šuflíka olej na Katonmarove oceľové kĺby. Bez neho by do Konohy neprešiel.
„Tanaris chcem ísť s tebou!“ vyhŕkol Morimaru zo seba a ani nevedel ako.
Ona sa zarazene na neho pozrela: „A čo s tebou tam? Morimaru, nemusíš ísť so mnou. Ja to zvládnem.“
„Ide o to, že chcem ísť s tebou, čo budem tu? Tanaris, či chceš alebo nie, potrebuješ ma, aspoň len na cestu.“
„A prečo by som?“ do hlasu sa jej trocha vmiesil hnev.
„Pretože už nie si v takej forme akosi bývala,“ pristúpil ešte bližšie.
„Čo prosím?“ tento krát znela naozaj nahnevane.
„Rozčuľuj sa koľko chceš. Viem, máš svoju hrdosť a máš ju mať prečo, ale tvoja chakra sa o dosť zmenšila. Potrebuješ ma mať pri sebe, som senzibil.“
„Nepotrebujem, ja som tiež,“ namietla mu a pokračovala v predieraní sa v skrini.
„S obmedzenou chakrou.“
„Ešte stále je tu môj a Katonmarov čuch.“
„Ktorý je absolútne k ničomu v momente ako zaprší,“ tento argument Inuzuku odpálil a úplne umlčal.
„Dobre teda,“ pobalila si posledné veci a zvieratá vyšli von pred dom, kde bol Kankurou a Naku.
Držiac kľučku domových dverí sa otočila a posledný krát si obzrela bordový kožený gauč, pieskové steny a potom zavrela dvere a zamkla dom.

„...sss,“ tichý hlas sa vkradol Kankurovi a Naku do spánku.
„Áno?“ muž sa posadil a pretieral si oči.
S ním tak učinila aj Naku: „Koľko je hodín?“
„Šesť.“
„Ty blázon,“ zachrapčal Kankurou, „vstávať máme až o hodinu.“
„Viem, no idem si zopár vecí ešte vybaviť. Vrátim sa, keď budete vstávať.“

Nepočula ahoj a ani nestihla zavrieť dvere, už obaja spali. Navyše Kankurou trocha pochrapkával.
Zišla dole a pozrela na Morimara, ležiaceho pri krbe. Svižne okolo neho prešla, pootvoril jedno oko a videl ako odchádza. Po zabuchnutí dverí sa Katonmaru zobudil a začal kňučať: „Ticho, Katonmaru! Nešla do Konohy, veď nemala veci a nás,“ pokrútil hlavou nad psou logikou a opätovne zaspal.

Tanaris v meste dlho nebola, išla si vybaviť len jednu vec. Chcela sa so všetkými rozlúčiť, no nestíhala to. Bolo takmer sedem hodín a ona bola na druhom konci Suny. Dala sa do behu...

„Kde si toľko bola?“ spýtal sa Kankurou, obrátený k nej chrbtom.
„V meste. Čože to robíš?“ spýtala sa, keď videla ako niečo zrába na kuchynskej linke.
„Jedlo pre teba, nebudeš predsa jesť sucháre po ceste nie? Ešte aj pre tvoje zvieratá niečo balím.“
„Ja som schopný uloviť jedlo,“ ozval sa Morimaru, stále ležiac pri krbe, ktorý síce už nehorel, no stále bolo okolo neho teplo.
„No, ale v púšti ťažko,“ usmial sa na neho Kankurou.
Začali sa ozývať menšie dupoty z poschodia, ktoré Tanaris moc nevnímala.
„Tanaris?“ ozvala sa na Naku a Kankurou sa zmätene obhliadol za ňou a vypúlil oči.
„Ty...prečo si sa dala ostrihať?“ Kankurou zo seba vysekal, ona mlčala a len hľadela na nich.
„Dobre, podstrihnúť, keď máš zničené vlasy, ale...veď tebe vlasy ani nesiahajú po ramená,“ vydýchla Naku.

Mykla plecom, tak trocha si zobrala príklad z Arisu a dúfala, že placebo efekt zaberie. Nový účes, nový človek. Sadla si za kuchynský stôl so zvitkom a perom. Začala doň niečo písať. Medzitým jej Kankurou dobalil jedlo a dal ho do vaku. S tichým tak a je to Tanaris zvitok zrolovala a dala do vačku na batohu. Dala si ho na chrbát: „Je čas.“
Jej zvieratá sa postavili a všetci traja odprevádzaní Naku a Kankurom došli ku bráne Suny.