Strach z túžby

Čiernovlasý mladík ráno vstal z postele a rukou si prešiel po vlasoch, ktoré ako vždy stáli na všetky strany. Zašiel do kúpeľne kde vykonal hygienu a obliekol na seba čierne nohavice, čierne tielko a ANBU vestu. Na ruky si pripevnil chrániče a nohy si ofašoval červenou látkou, ktorá ho mala chrániť.
Zastavil sa v kuchyni, kde sa narýchlo naraňajkoval, nevnímajúc chuť toho čo jedol. Keď zaplnil svoj žalúdok, tvár si zahalil krvavou látkou a nasadil si masku pantera. Tetovanie ANBU sa mu vynímalo na svalnatom pleci.
Slnko sa prehuplo ponad vrchy a začalo osvetľovať cieľ jeho cesty. Hoci bolo ešte len päť hodín ráno, teplo ktoré bolo na nevydržanie sa začínalo šplhať do výšok. S rukami vo vreckách pokračoval vo svojej púti, až dorazil k bráne, kde na neho už čakala mladá žena, ktorá na sebe mala chuuninskú vestu a dlhé rúžové vlasy jej siahali až po zadok.
,,Dobré ráno,“ zamrmlala rozospato. Kývol jej hlavou, ale nepovedal ani jedno slovo. Nemal potrebu hovoriť.
,,Som tu,“ ozvalo sa odrazu odniekiaľ akési namáhavé fučanie a líščí mladík zabrzdil pri nich.
,,Naruto, takmer by si zmeškal,“ vyhrešila ho Sakura a nesúhlasne pokrútila hlavou.
,,Sasuke, prečo s nami ideš prezlečený v ANBU?“ Naruto jej venoval ospravedlňujúci pohľad pred tým, než sa obrátil na svojho najlepšieho priateľa, ktorý sa po poslednej vojne konečne vrátil do dediny. Nastúpil do služieb Anbu, zatiaľ čo Naruto sa chystal na vymenovanie za budúceho Hokage a Sakura viedla nemocnicu.
,,Tsunade-hime to tak chcela. Opäť si ju nepočúval,“ Sakura mu uštedrila pohlavok a otočila sa na opätku. Sasuke si len znudene vzdychol a vyrazil bez toho, aby mu odpovedal. Tsunade mu nakázala, aby dnes zostal v utajení, pretože cez sviatok Tanabaty v Kirigakure no Sato hrozila invázia nukeninov, ale dnes tam mali byť posily.
Kirigakure utrpela najviac strát v nedávnej vojne a preto Mizukage poprosila o pomoc a z každej krajiny im vyslali ninjov. Z Konohy to dnes bola Sakura, Naruto a Sasuke, ktorí si tam šli plniť svoje povinnosti, nehladiac na to, že Tanabata bola jeden z najväčších sviatkov leta.
Obaja ho nasledovali a len čo sa dostali za brány Konohy, rozbehli sa. Po čase vyskočili na stromy a bežali najrýchlejšie ako vedeli, pretože ešte dnes večer tam museli doraziť.
Všetci po ceste mlčali, až kým sa odrazu neozval Naruto: ,,Prečo práve my? A dnes? V Kiri nič nebudeme vidieť! V Mizu neuvidíme na nočnú oblohu, pretože je tam večne hmla, tak ani nebudeme môcť osláviť Tanabatu. Nechápem, načo to vlastne oslavujú, keď z toho nič nebudú mať.“ Frflal a stieral si kvapôčky potu, ktoré mu stekali po spánkoch a mierne odfukoval. Nebolo to ani tak tou cestou a behom ako tým, že bolo neznesiteľné horúco.
,,Tanabata je sviatok, ktorý oslavujeme všetci, tak prečo by si to mali odopierať? Máš hlúpe reči, Naruto. Dnes tam zostaneme a zajtra pôjdeme domov.“ zvolala Sakura odzadu a pridala na tempe, aby stíhala Sasukemu, ktorý zrýchľoval, ani si to sám neuvedomoval.
,,Ale neuvidíme na oblohu!“ zaprotestoval a mierne zaostal. Sasuke, ktorý po celú cestu mlčal sa tento krát ozval, keď si uvedomil, že prekročili hranice a teraz sa nachádzali v takzvanej Mizu no kuni.
,,Aby si nebol prekvapený, dnes očividne bude vidieť na oblohu,“ povedal, načo Naruto len prekvapene zažmurkal.
,,To bude určite nejakou technikou! Rozohnali oblaky, aby si všetci mohli užiť ten pohľad, to je úžasné!“ žasla Sakura a postrčila Naruta, aby nespomaľoval.
Sasuke musel uznať, že to bude asi pravda, kto vie koľko ninjov sa práve teraz snaží udržať techniku pokope a budú tak musieť vydržať až do skorého rána. Mizukage si očividne na dnešnom dni dala záležať.
Do Kirigakure no Sato dorazili pred večerom, kedy sa slnko rozhodovalo, že ukončí svoju púť. Po menšej prehliadke pri bráne vošli rovno do rušnej dediny, kde to hralo farbami a všetko bolo vyzdobené. Všade sa nachádzali stánky a museli sa prestŕkať pomedzi ten dav zamilovaných párikov, starších a obyčajných ľudí, ktorí sa rozhodli vyznať nebesiam svoje priania a dúfať, že budú vypočuté.
,,Nemôžem tomu uveriť, že je tu vidieť na oblohu,“ Naruto kričal na plné hrdlo, aby ho Sasuke so Sakurou počuli.
Sasuke šiel cieľavedome vpred, pretože vedel, že musia ohlásiť Mizukage ich prítomnosť a Sakura ho nasledovala. Popri tom mala doširoka otvorené oči a rozhliadala sa.
,,Nikdy som si nemyslela, že to tu bude ešte krajšie vyzdobené ako v Konohe,“ zašepkala si sama pre seba a oči jej utekali všetkými smermi, ako sa snažila zachytiť tú krásu, ktorá tu bola. Odrazu do niečoho vrazila a zatackala sa smerom dozadu. Sasuke sa k nej obrátil a prebodol ju nevraživým pohľadom, pretože to bol práve on, do ktorého vrazila. Nedívala sa na cestu a tak nepostrehla, že zastal. A on zastal práve preto, lebo videl Mizukage, ako sa blíži ich smerom, no zatiaľ si ich nevšimla.
Odrazu akoby vycítila niečí pohľad, pozrela sa pred seba a stretla sa s jeho tmavými očami. Mala na sebe svoje zvyčajné oblečenie a kráčala v sprievode svojich spoločníkov, ktorých videl na zraze Kage. Nerád spomínal na tie temné časy.
Sasuke prepočul Sakurine ospravedlňujúce slová a vytiahol zvitok, ktorý podal Mizukage, ktorá zastala pred nimi. Vzala si ho od neho a on sa jej úctivo uklonil aj s Narutom a Sakurou.
,,Prosím, žiadne formálnosti. Som rada, že ste prišli, hoci by ste určite Tanabatu radšej slávili doma s blízkymi. Som vám nesmierne zaviazaná,“ tento krát sa ona uklonila nim na znak pokory, čo upútalo pozornosť dedinčanov. Kage by sa nemal iba tak niekomu klaňať, ale Mei Teumi nebola povrchná žena.
,,Ďakujeme za príjemné privítanie,“ Sakura sa usmiala na Kage a pozrela sa na Naruta, ktorý jej taktiež venoval jeden zo svojich veľkých úsmevov.
,,Ak by sa tu vyskytol nejaký problém, máte povolenie zakročiť ako uznáte za vhodné,“ každého z nich si premerala a svojim pohľadom dlhšie zavadila na muža stojaceho rovno oproti nej, ktorému to neušlo. Hoci mal na sebe masku a zatiaľ neprehovoril, bol si istý, že vie kto pred ňou stojí.
,,Čo poviete na našu výzdobu?“ spýtala sa a prezrela si dlhé stuhy, ktoré boli povešané po celom okolí a povievali v divokom tanci farieb, keď fúkal menší vetrík, snažiac sa rozohnať tú neznesiteľnú horúčavu.
,,Je to tu úžasné, dokonca je vidieť oblohu, v čo som ani nedúfal!“ ozval sa Naruto a ruky si dal za hlavu. Mizukage sa zvonivo zasmiala a vysvetlila im, že to tak robí každý rok, využíva na to niekoľko ninjov, ktorí odháňajú mraky, aby si ľudia mohli tento sviatok naplno užiť. Asi po desiatich minútach konverzácie ich musela opustiť, pretože mala ešte nejaké povinnosti a všetci traja sa pohli.
Sakura zastavila pri jednom stánku, kde predával postarší pán s bielymi vlasmi a prívetivým úsmevom. Vypýtala si tri stuhy a tri fixky, za ktoré zaplatila a otočila sa na svojich spoločníkov. Tí sa rozhliadali do všetkých strán, spoznávali tváre známych ninjov, ktorí bojovali po ich boku vo vojne a zároveň čelili zvedavým pohľadom dedinčanov.
Narutovi podala žltú stuhu s čiernou fixou a ten jej s úsmevom poďakoval. Sasuke, ktorý stál len o kúsok ďalej kývol rukou na znak, že nič nechce. Sakura sa zasekla s fialovou látkou hompáľajúcou v rukách.
,,Si si tým istý?“ spýtala sa mierne sklamaným hlasom a zružoveli jej líca. Neobťažoval sa jej odpovedať. Od kedy bol v Konohe, bol to ten starý Sasuke. Vôbec sa nezmenil a Sakura s Narutom to tak prijali, hlavne, že s nimi opäť bol. Aj napriek tomu, že to odmietol mu strčila stuhu aj s fixou do vrecka. On ani neprotestoval, pri najbližšom koši ich vyhodí.
Nechcel si písať hlúpe želania na stuhy a prosiť nebesia o ich splnenie. Aj tak vedel, že to čo chcel sa nikdy nesplní. Cítiť sa aspoň na jeden moment šťastný. V celom svojom živote prežíval len sklamania a bolesť. A práve to ho donútilo uzavrieť sa do seba ešte viac, ako bol.
Naďalej sa prechádzali po preplnených uliciach a zotmelo sa až tak, že sa všade rozhoreli lampáše a odrazu počuli melodický hlas, ktorý sa niesol z vyvýšeného pódia, kde stála Mizukage a začala prednášať svoj príhovor k ľudu. Všetci traja zastali.
Obloha potemnela a začali sa na nej objavovať prvé hviezdy. Ľudia postupne vzhliadli k tej kráse a ukazovali si dve hlavné hviezdy o ktorých tento sviatok bol.
Dav ľudí sa postupne rozrastal a Sasuke postrehol, ako Naruto so Sakurou vytiahli svoje stuhy a začali tam písať svoje túžby. Vzápätí ich priväzovali na najbližšie bambusové vetvičky a na ich tvárach sa zračilo očakávanie.
Sasuke sa od nich odvrátil a zamieril na nejaké súkromnejšie miesto, kde by si odpočinul a nemusel by hľadieť na všetky tie tváre plné očakávania z ktorého sa mu zdvíhal žalúdok. Dav redol a on sa cítil stále viac a viac slobodnejší. Všetci mu uhýnali z cesty, keď postrehli jeho odev a ešte hodnú chvíľu sa za ním obzerali.
Postavil sa k jednému zo stromov a oprel sa o neho rukou, zhlboka sa nadychujúc. Cítil, ako ho v hrudí bodá a mal pocit samoty. Chcel rodinu, chcel šťastie, chcel cítiť, že žije, že jeho existencia má zmysel. Stisol fialovú stuhu, ktorú mal vo vrecku a vytiahol ju aj s fixou. Hodnú chvíľu na ňu hľadel a myšlienky sa mu rozpŕchli na všetky strany.
,,Sasuke, ešte si nenapísal svoje želanie?“ ozvalo sa za ním a on sa jemne strhol. Tak sa stratil vo vlastných myšlienkach, že ani nepostrehol Mizukage, ktorá sa ocitla vedľa neho so svojou modrou stuhou, ktorú začala viazať na jednu z vetvičiek.
Mlčal.
,,Prečo mám pocit, že tam nechceš nič napísať?“ spýtala sa a teraz sa na neho obrátila. Ucítil, ako sa mu zatriasla ruka, keď sa jeho prsty kŕčovito zovreli.
,,Nebudú vypočuté,“ ozval sa po chvíli a jeho hlas znel tlmene. Mizukage sa zľahka pousmiala a natiahla k nemu ruku. Masku pantera mu premiestnila na bok hlavy, aby sa na neho mohla lepšie pozrieť, ale zistila, že tvár mu zahaľuje kus látky.
,,Prečo to aspoň neskúsiš? Nič tým nestratíš,“ poriadne sa mu zahľadela do čiernych očí a zbadala v nich zmes pocitov, ktoré tak dlho dokázal skrývať.
,,No tak,“ pobádala ho a pozrela sa na jeho ruku, ktorá ešte vždy zvierala fialovú látku. Po menšom zaváhaní otvoril dlaň a venoval pokrčenej stuhe dlhý pohľad. Nakoniec otvoril fixu a napísal tam svoje želanie. Uviazal ho okolo bambusovej vetvičky rovno vedľa Meinej a zatvoril oči. Nevedel či v očakávaní, alebo z pocitu, že to dokázal. Naposledy viazal svoje želanie na Tanabate keď mal päť rokov. Dnes konečne nabral odvahu a dokázal to urobiť. Pocítil, že sa mu to v istom slova zmysle splnilo. Pocítil radosť z toho, že dokázal prekonať sám seba a zaželať si niečo v tento sviatok, prelomiť tak tú bariéru, ktorá bola v jeho srdci.
,,Splnilo sa ti to?“ Sasuke sa otočil na Mei, ktorá na neho prehovárala a mlčky prikývol. Ona sa nadšene usmiala ako malé dieťa a natiahla sa k nemu, sama si neuvedomujúc, že ho objala.
Keď jej došlo, čo urobila, chcela sa odtiahnuť, ale jeho ruky jej v tom zabránili.
Bola šťastná z toho, že bol šťastný on. Keď si to Sasuke uvedomil, cítil potrebu opätovať jej objatie. Cítil, že ju chce objať. Táto žena sa tešila z jeho šťastia, hoci ho poznala tak málo. U nej to bolo také úprimné. Sakura by si to nikdy neuvedomila, vedel to. Ona len chcela, aby bol pri nej.
Prekvapená jeho reakciou zdvihla hlavu a všimla si, ako mu z tváre skĺzla látka a teraz na ňu hľadel vo svojej plnej kráse. Sám nevedel čo robí, ale zatúžil pobozkať jej pery, tie pery, ktoré ho takmer zabili na zraze Kage. Boli vražedné a príťažlivé. Nikdy nikoho nebozkával, ale dnes cítil, že to má spraviť. Bol pri nej len pár centimetrov, no zarazil sa a uvažoval nad tým, čo práve robí.
Ona si dopomohla tým, že sa postavila na špičky a následne spojila ich pery. Moment zaváhania sa vyparil a ponoril sa do ich bozku s väčšou náruživosťou. Bozkával Mizukage v deň Tanabaty, v deň splnených túžob.
Aká bola tá jej? Prebleslo mu mysľou, ale niečo mu hovorilo, že to aj tak tušil od toho momentu, čo ho objala.