Keď zafúkal vietor...

Skrytý obsah

Ahojte, chcela by som Vás upozorniť na jednu vec: Ak chcete si prečítať aj neoficiálnu verziu príbehu. (neoficiálnu - pôvodne takú akú by som napísala, keby sa nemusím zmestiť do 12 000 znakov a nesmie tam byť erotika. Tak ak máte záujem: http://sameta.blog.cz/1404/ked-zafukal-vietor

Do sna o krásnom hnedovlasom dievčati s dvoma drdolmi, sa mi vkráda zvláštne svetlo. Pomaly otvorím oči a oslepí ma slnko. Rýchlo klipkám očami, aby som si zvykol na to svetlo. Ach, zabudol som si zastrieť žalúzie. Posadil som sa a pretrel si tvár. Koľko je hodín? Dúfam, že dlho nevyspávam, lebo dnes sa slávi Tanabata. Celkom sa na ňu teším. Porozhliadol som sa po izbe. Biela, presvetlená. Na stoličke moje veci a kunaie. Usmial som sa sám na sebe. Nikdy si po sebe neupracem veci pred spaním. Vstal som z postele a išiel do kúpeľne, kde som sa osprchoval a umyl si zuby. Vrátil som sa naspäť do izby a navliekol na seba biele tričko a čierne nohavice. Po ceste z izby som zobral aj ochrannú čelenku a zišiel po schodoch zaväzujúc si ju na čelo.
Ani som úplne neuzrel celú kuchyňu a nízky čierny stôl okolo, ktorého boli porozkladané malé vankúše, začul som ten vždy jemný hlas: „Dobré ráno, Neji nee-san.“
„Aj vám, Hinata-sama,“ mierne som sa usmial a sadol som si na vankúš, ako mi Hinata-sama pokynula rukou.
„Spal si celkom dlho,“ usmiala sa na mňa.
Moje mierne pozdvihnuté kútiky úst sa rozrástli do širokého úsmevu , keď mi povedala, že nám obom pripravila raňajky. Vždy, keď nemáme misiu, tak vstane skorej, aby spravila jedlo. Dokonca na narodeniny, ktoré som mal pred štyrmi dňami, mi doniesla raňajky aj s malou smotanovou tortičkou rovno do postele, kde som si to aj vychutnal. Všetko to priniesla na veľkej drevenej tácni a ja som mal čo robiť, aby som nepraskol. Hinata-sama je úžasná. Mám ju rád, no nikdy jej to moc nedávam najavo. Vlastne to nedávam najavo nikomu. Aj keď jednej osobe sa snažím už roky...

„Nee-san? Môžem sa ťa niečo spýtať?“ opýtala sa svojím typickým hanblivým hlasom.
Vždy som sa snažil, aby bola pri mne, čo najmenej ostýchavá. Veď som jej bratranec. Dlhšiu dobu chce, aby som ju formálne neoslovoval a nevykal jej, avšak ja by som si na to nezvykol. Totižto u mňa je to spôsob ako jej vyjadriť svoju náklonnosť. Nikdy som na takéto veci nebol, celkovo som odmeranejší typ človeka alebo by som skôr povedal vážny typ. Snažím sa to ale trocha zmeniť. Kvôli nej.
„Nee-san? Počúvaš ma?“ mierne sa zamračila.
„Gomene, Hinata-sama, len som premýšľal,“ napil som sa čaju a ona sa na mňa spýtavo pozerala.
„Môžem?“ opätovne sa usmiala, vydýchol som si, že sa nenahnevala.
Kývol som jej hlavou na znak súhlasu a ona mi položila svoju otázku: „Už máš prianie na dnešnú Tanabatu?“
„Ešte som nad tým hlbšie nepremýšľal,“ poznamenal som a rozhodol som sa, že keď si pôjdem zabehať, tak nad tým porozmýšľam.
Hinatu-sama táto odpoveď zrejme uspokojila, ja som sa nepýtal na jej prianie, lebo som vedel čo to bude, teda skôr kto. Naruto.
Po jedle som pomohol Hinate-sama popratať. Za ten čas mi ako-tak odľahlo v žalúdku a tak som si išiel do lesa zabehať, tak ako som to plánoval.

Mám rád, to ticho, ktoré obýva lesy. Dobehol som na malú čistinku s pekným výhľadom na Konohu. Sem chodievam často, je to tu veľmi príjemné a dá sa tu skvelo meditovať. Nuž prekrížil som si nohy do tureckého sedu, zavrel som oči. Chvíľku som premýšľal nad prianím na dnešný festival. Ani som nemusel premýšľať dlho. Potom som sa začal sústrediť a vnímal prírodu okolo seba.

Fúkanie vetra, cvrlikanie vtákov, šumenie trávy a zvuky neďalekej rieky. Tieto blahodarné zvuky pre moje uši zničil ten hlas, ktorý bolo počuť takmer všade kde sa ozval: „Etoo, Neji čo ty tu tak sám, -ttebayo? “
Pousmial som sa a otvoril oči, ktoré ma trocha pod náporom svetla zaboleli. Prvé sekundy som mal všetko ako keby domodra sfarbené a potom si moje oči zvykli a všetko naokolo nabralo normálnu farbu.
„Naruto-kun,“ oslovil som ho a otočil sa za seba, „zvláštne, že si prišiel tak nehlučne. Na teba nezvyklé. Meditujem.“
„Ja som sa už na hore Myoubokuzane nameditoval dosť. Vtedy to bolo fajn, ale teraz ma to už nebaví. Radšej by som si dal ramen,“ poznamenal a ponaťahoval sa.
V duchu som sa zasmial, on ten svoj ramen nikdy neopustí. Spýtal som sa ho na oplátku, že čo on v lese tak sám, no než mi stihol odpovedať počul som Akamarov štekot a z kríkov vyletel aj s Kibom na chrbte.
„Nazdar Neji,“ zosadol z neho a začal si z vlasov vyťahovať vetvičky a lístie, „ideš dnes na slávnosť? “
„Samozrejme,“ prikývol som a obaja si sadli oproti mne.
Nadšený som z toho moc nebol, lebo som sa úplne nezahĺbil do seba. Nestihol som a tak som chcel chvíľku ešte meditovať. No, je od nich milé, že sa chcú porozprávať. Toľko to hádam počká.

Začali sa rozprávať o tom, aké to tam bude. Sám som moc nevedel o prípravách. Predvčerom som prišiel z misie aj s Gai-senseiom, Leem a Tenten. Misia bola dosť náročná, no aj napriek tomu Gai a Lee si išli po príchode do Listovej zatrénovať. Sú to blázni. Istotne budú dnes vystrájať. Zapojil som sa do rozhovoru, po ktorom som sa s nimi pobral dole do dediny. Vrátil som sa domov, Hinata-sama bola stále doma: „Kde si toľko bol, nee-san?“
„Stretol som Kibu a Naruta.“
„Naruto-kun,“ zapýrila, stále ju to drží, „Neji nee-san, mal by si sa ísť prezliecť lebo už sú skoro tri hodiny a v uliciach sa už ľudia schádzajú od druhej.“
„Hai,“ vybehol som do svojej izby pre uterák a išiel sa osprchovať.

Vyliezol som zo sprchy a rýchlo si obliekol čierne nohavice a biele tielko, na ktoré som si navliekol slabofialové kimono. Prstami som si prečesal vlasy a spravil ten svoj typický cop. Išiel som ku dverám, kde ma čakala Hinata-sama v peknom, tiež fialovom kimone, no to jej bolo omnoho tmavšej farby. Pochválil som ju, že vyzerá dobre a ona s úsmevom a červenými lícami pochválila zas môj vzhľad. Koniec koncov, tie kimoná kúpila ona nám obom, vraj tieto boli v obchode šité špeciálne na dnešný sviatok. Aj tak bolo, nebol ten nejaký výmysel: na pravom rukáve boli vyšité dve súhvezdia. Súhvezdie tkáča a pastiera. Dve hviezdy týchto súhvezdí sa na oblohe stretali len raz do roka. A to dnes. Preto dnes slávime.

Prišli sme do ulice, ktoré bolo srdcom slávnosti. Všetci oblečení v kimonách, na vonku boli švédske stoly a v reštauráciách bolo tiež plno.
„Pozri nee-san,“ Hinata-sama ma mierne potiahla za kimono, nahla sa ku mne a prstom ukázala na drevené, asi dva a pol metra vysoké stožiare, na ktorom boli bambusové vetvičky. Na ne sa budú vešať farebné lístočky s prianím. Na výber máte päť farieb: modrá, žltá, červená, zelená a fialová.
„Neji nee-san, nepôjdeme sa najesť? Istotne musíš byť hladný.“
„Môžeme, Hinata-sama,“ rád by som niečo si dal pod zub, jedol som naposledy keď som vstal a to bolo o jedenástej.
Rozhodli sme sa ísť do Grillbaru, kde samozrejme sedela trojica Ino-Shika-Chou. Chouji sa napchával ako to len išlo, Ino si brala po malých kúskoch do paličiek a Shikamaru len unudene sledoval, ako sa oni dvaja ládujú.
„Ahojte,“ pozdravila nás Ino a my sme si k nim prisadli, „som tak nadšená dnešnou Tanabatou!“
„Tanabatou? To je Tabanata,“ ozval sa Chouji s plnými ústami.
„Nie. Chouji je to Tanabata,“ flegmaticky sa zasmial Shikamaru, „nie Tabanata.“
Prišla čašníka a my sme si objednali.

Ani sme nevedeli ako a už sa zotmelo. Zaplatili sme a s plnými bruchami vyšli z Grillbaru. Ulice boli presvietené červenými guľatými lampášmi, deti pobehovali v malinkých kimonách, ľudia sa prechádzali. Boli ich plné ulice, ani sme si to cez okno baru nevšimli. Vydali sme smerom k miestu, kde boli bambusové vetvičky. Hinata-sama s Ino začali obdivovať nádheru Konohy oslávenej hviezdnou slávnosťou. Sledoval som ako sa lístky bambusových vetvičiek hompáľajú vo vánku, mal som rád tento festival. Ako malý som sem vždy chodil s otcom. Keby tu tak aj teraz mohol byť...

„Neji nee-san, pozri,“ Hinata-sama ma opäť potiahla za rukáv kimona, „Tenten a Lee.“
Tenten...
„Zdravím vás všetkých! Tešíte sa na Tanabatu?“ Lee nám ukázal palec hore.
Tenten sa treskla po čele: „Lee aspoň nie tu.“
„Ahoj, Neji,“ zdá sa mi to, začervenala sa?
Mala oblečené červené kimono a nemala na sebe čelenku. Jej priateľské a krásne hnedé oči ma prebodávali. Z jej pohľadu som mal pocit, že sa mi za chvíľku podlomia kolená.
Čoskoro už pri nás stáli všetci, okrem Sasukeho a Sakury, došli s meškaním. Sledoval som ako Tsunade predstupuje pred dav, aby privítala ľudí na slávnosti. Ohnivá kage si napravila klobúk a začala rozprávať. Medzitým už ninjovia rozdávali obyvateľom farebné papieriky. Mali ich v košíkoch a každý si mohol vybrať farbu.

Podišiel k nám Izumo s košíčkom. Ja som si ako jediný vybral modrý. Chouji, Sakura, Ino a Kiba červený, ďalej Shino, Shikamaru a Lee si vytiahli zelený. Sasuke, Tenten a Hinata-sama zvolili fialový, no a Naruto so Saiom žltý.
Vytiahol som z vačku malé pero a napísal naň jedno jediné slovo, zatiaľ, ako som si všimol, ostatní písali slovné spojenia alebo vety.
„Eto,“ Naruto sa zmätene obzeral, „má niekto pero?“
„Naruto! Ty nemehlo, ani pero na Tanabatu si nevieš doniesť! “ začala sa rozčuľovať Sakura.
„Sakura, kľud. Na, tu máš,“ ozval sa Sasuke a podal Narutovi to svoje.
„Arigato, Sasuke.“

Všetci sme si napísali svoje priania a pozavesovali na vetvičky. Začala hrať slávnostná hudba a ľudia si užívali naplno celý večer, vrátane mojich priateľov. Sledoval som ako sa príjemný letný vánok pohráva s bambusom. Na malý moment sa vietor zdvihol a poriadne zafúkal. Z bambusov odvial tri lístky. Jeden z nich, modrý, išiel na Tenten a tá ho chytila a rozhodla sa ho naspäť zavesiť, no po ceste sa zasekla. Prečítala si obsah lístku. Asi pol minúty tuho stála a až potom ho znova zavesila na bambus.

Vrátila sa k nám úplne mimo realitu. Keď sa jej niekto niečo opýtal, tak ani nevnímala. Čo to s ňou je? Po necelej pol hodinke sme sa presunuli znova do Grillbaru, kde sa po začiatku osláv, začalo podávať festivalové jedlo. Bolo výborné a aj nálada bola skvelá, no Tenten bola stále akosi duchom neprítomná. Robilo mi to starosti. Rozhodol som sa, že sa jej spýtam, že čo to s ňou je. Nakoniec som si ju zavolal von pred Grillbar.

„Tenten, stalo sa niečo?“
„Prečo sa pýtaš?“ bola nervózna.
„Pretože si skoro celý večer ticho a mysľou nie tu,“ odôvodnil som svoje obavy, čo najjemnejším hlasom, nechcel som ju svojimi otázkami ešte vyše znervózniť.
„Vieš...Neji,“ odmlčala sa, no ja som už nerozprával, čakal som na ňu, „ten lístok, čo ku mne zavial bol tvoj.“
Prešiel mnou silný mraz a zároveň teplo. Čítala môj lístok? Bolo na ňom jej meno. Jediné, čo si prajem je ona. Vyschlo mi v krku. Preto je taká? Je nešťastná z toho, že som sa do nej...zamiloval?
„Neji,“ vyslovila moje meno, „ja len...nedokážem tomu uveriť.“
Tieto jej slová ma dostali do rozpakov. Ako to myslí? V zlom, alebo v dobrom? Jej ruka sa pohla a pohladila ma nežne po líci. Moje líce sa rozpálilo a ja som trasľavo vydýchol. Tenten...
Jemne sa začervenala: „Mohli by sme mať chvíľku pre seba? “
Vnútri som mal úľavu, že jej nič nie je a šťastie z toho, že ma neodmietla. Už chápem, prečo bola taká zasnená, lebo cestou z dediny som bol ja taký.

O pár minút sme ležali na tej čistinke, kde chodím meditovať. Ľahli sme si na mäkkú trávu a začali pozorovať hviezdy. Nádherne žiarili a s nimi aj moje pookriate srdce. Chcel som ju cítiť pri sebe. Jej hebkú pokožku a cítiť jej vôňu. Opatrne som preplietol naše prsty a ona mi ruku pevne stisla. Periférne som videl jej úsmev.
„Ktoré hviezdy to vlastne sú?“ zvedavo sa spýtala a ja som sa k nej priblížil, aby jej lepšie mohol ukázať hviezdy Altair a Vegu.
„Páni, krásne žiaria,“ neustále sa usmievala a ja som sa nemohol nabažiť pohľadu na ňu.
„A vidíš tam tie hviezdy na kope, ktoré vytvárajú päťuholník?“
„Uhm,“ prikývla a prisunula sa ku mne bližšie celým telom.
„Tak to je súhvezdie srdca, a hneď pod ním je chvost a tieto dve časti vytvárajú spodnú časť tela azúrového draka z východu.“
„Úžasné,“ vydýchla a v tom som cítil ako sa nadvihla, aby mi videla do tváre.
Zatajil som dych a očakával, čo spraví. Moment na mňa len hľadela a potom zaborila ruku do mojich vlasov. Strašne ma to pošteklilo a dodalo mi to náruživosti a tak som ju pobozkal na jej pery. Boli tak sladké a nežné...

Prevalil som ju na chrbát, aby bola podo mnou a obsypával ju celú bozkami až do bieleho rána...