Láska, viera, túžba a sny... 7

Gaara sa išiel osprchovať a ja som sa prezliekla do modrého pyžama, zhasla som svetlá a zaľahla som do postele. Počúvala som tok vody, ktorý šiel smerom z kúpeľne. Mala som privreté oči a usmievala som sa. Prišla som chvalabohu na iné myšlienky...

Zrazu počujem otvorenie dverí a tichučké kroky.
„Som hore,“ upozornila som ho, aby sa nemusel zbytočne plížiť.
„Prepáč. Nevedel som,“ akosi zaseknuto znel.
„V poriadku,“ mala som stále zavreté oči, takže som nevedela kde presne je, no zacítila som deformáciu postele.

Ľahol si na bok a zrejme sa na mňa pozeral. Myslím si to, lebo som jeho pohľad vycítila. Otvorila som oči a otočila na neho hlavu. On na mňa civel a zjavne premýšľal. Asi nad nami dvoma...aj ja som mala toho plnú hlavu celý deň. Ešte, že som sa odpútala tým varením. Ani som si neuvedomila, že počas tohto uvažovania som opätovne zavrela oči. Zistila som to až vtedy, keď som ucítila Gaarovu nežnú ruku na mojom líci. Stuhla som a hľadela naň. Neviem ako opísať ten jeho pohľad. Bol taký...ako to opísať...myslím, že slovo skúmavý to asi najviac vystihuje. Ja som pod jeho rukou hlboko sa nadychovala a vydychovala. Srdce mi znova tĺklo ako o život. Zošuchla som sa trocha vyše dole. A pritúlila som sa k nemu takým štýlom, že mala pery na jeho hrudi a on si jemne položil bradu na moje vlasy. Jeho ruky boli z prvopočiatku nehybné, avšak potom ma nimi objal. Keď ma jeho ruky prestali hladiť, ale nežne ma stískali, postrehla som ako rýchlo mu bije srdce. Tak rýchlo ako mne. Takže...je to vzájomné. Vzdychla som si...
„Čo sa deje, Itami? “ spýtal sa celkom zvedavo.
„Nič,“ pousmiala som sa a odtiahla sa od neho.
Počas toho, ako som sa pohla a išla od neho som cítila, že zmeravel. Asi sa zľakol, že mi nebolo príjemné byť tak pri ňom. Bože, ja vážne neviem, čo má v hlave...teda skôr v srdci.
Keď som si dala malý vankúš pod hlavu a zapozerala som sa mu do očí upokojil sa.
„Gaara? “ môj hlas bol v sprievode úsmevu a pohladenia po líci.
„Hm? “ na tvári mal jemný náznak úsmevu – neuveriteľné!
Čo sa to s ním stalo? A čo so mnou? Do pekla, pozerám sa na neho. Na jeho oči - pastelové oči, ktoré sa uprene dívajú na mňa.

Jeho vlasy...sfarbené krvou.
Jeho znak lásky...fascinujúci.
Jeho pery...nádherný tvar, boli ružovkasté a príťažlivé.
Je...tak... dych vyrážajúci.

Prenádherný. Pozerám naňho v úplnom úžase, zatiaľ čo on mi hľadí líce. Ten Kazekage ma totálne dostal. Ako to spravil? Neviem. V tom Gaara prešiel na môj krk a tiež ako ja včera skĺzol mi ku kľúčnym kostiam. Potichu som zastonala a zaborila mu zozadu ruku do vlasov. Jeho prsty sa roztriasli a vrátili sa naspäť na krk...a horko, ktoré ma z toho oblialo trocha ustúpilo.
Spomenula som si na to, čo som sa ho chcela spýtať: „Gaara? “
„Hm? “ dialóg sa znova opakoval.
„Pamätáš ako som ti jednu z prvých nocí povedala niečo o sebe? “ zostal celkom prekvapený mojou otázkou, prikývol a dal si ruku, ktorú nemal na mne položenú pod hlavu - čakal kým začnem rozprávať.
Ja som zložila jeho ruku z môjho líca a preplietla som naše prsty: „Tak, ja som ti už o sebe povedala. Povedz mi o sebe aj ty niečo. Nevidela som ťa deväť rokov,“ usmiala som sa a Gaara začal rozprávať.

,,Čo by si chcela vedieť? Keď si ma videla naposledy, bol som vraždiaci, nedotknuteľný stroj. Mal som osem. Hm... a všetci ma chceli zabiť, aj vlastný otec. Vlastní súrodenci sa ma báli. Vraždil som, aby som sám seba ochránil. Bojoval som sám za seba, až som potom nerozlišoval nepriateľov od obyčajných ľudí a vraždil som každého, kto sa dostal do mojej blízkosti.“ Ucítil som, ako sa striasla, ale naďalej mi hľadela do očí. Nehovorilo sa mi o tom ľahko. Zhlboka som sa nadýchol a pozrel sa na naše ruky. Aspoň teraz príde tá ľahšia časť.
,,A potom som šiel na chuuninské skúšky. Nebol v tom zámer, aby som sa stal chuuninom, ale my, piesoční súrodenci sme mali zničiť Konohu. Spojili sme sa so Zvučnou. Zasa som bol použitý ako zbraň.“ Trochu neveriaco som sa pousmial.
,,A tam som stretol Naruta, ktorý bol presne ako ja. Ukázal mi svetlo v temnote, ktorá ma pohltila. Na povrch vyplávalo, že môj otec je mŕtvy a po celý čas to riadil Orochimaru. Oklamal nás a ja som sa vtedy definitívne rozhodol. Od vtedy som sa nechal preradiť do iného tímu. Trvalo dlho, než sa ma prestali moji kolegovia báť. Vypracoval som sa až tak, že ľudia ma prestali brať ako monštrum. Trvalo to dlho, ale tá drina stála za to. Neskôr mi pridelili študentku, tak som bol jej senseiom. A asi mi neuveríš, ale síce som chcel byť Kazekage od momentu, kedy som stretol Naruta a tvrdo som drel, do teraz nechápem, ako som sa dostal na ten post. Čakal som to až niekedy po dvadsiatke.“ Trochu som sa zasmial.
,,Som najmladší Kage a hoci by všetci povedali, aké to je super, tak nechápu, aké to je ťažké. Všetci ostatní Kage sú starší, ostrieľanejší a ja som oproti nim ešte dieťa. A tak ma aj budú brať dosť dlho. Svoje názory si musím presadiť oveľa tvrdšou cestou.“ Po dlhej dobe som povedal toľko vecí, až sa mi z toho zakrútila hlava. Cítil som, ako mi spadol kameň zo srdca.
,,Nie je ľahké byť v mojej pozícii.“ Zašepkal som potichu, načo ma Itami pohladila po tvári. V očiach mala taký zvláštny výraz, ktorý som nevedel identifikovať.
,,Uvedomuješ si, že sme úplne rozdielni, Itami? Ja som vraždil pre potešenie... ty...“ nedopovedal som, pretože som si uvedomil, aký tenký je most, ktorý nás spája.

Žasla som nad tým čo hovoril, nie nad tým zlým, že bol ako psychopat ale nad tým ako rozprával o snahe, ktorú musel mať. Trpezlivosť a vieru, že raz ho nebudú brať ako monštrum. Musel to mať ťažké...bolo mi ho ľúto, no mrazilo so mnou, keď hovoril o tom ako zabíjal.
Navyše som si doteraz neuvedomila koľko toho kage musí mať na starosti. Videla som na ňom jednak radosť z toho, že sa stal kagem a že získal uznanie, no videla som, že ho štve, že nemá pomaly ani chvíľky pokoja alebo ľahší deň v práci. Veď sám to povedal, že je oproti ostatným kage dieťa. Nezávidím mu to...pohladila som ho. A javila som k nemu empatiu. Viem, že na to nevyzerám ale som veľmi empatický človek. V tom povedal, že sme my dvaja rozdielni a potom sa zasekol...uvedomil si, že sme si podobní a zároveň protikladní.
„Ja viem, Gaara,“ usmiala som sa a naklonila sa nad neho.
On ma pozorne sledoval...stuhol , keď som sa blížila svojou tvárou k tej jeho. Nahla som sa k jeho uchu a zašepkala som mu doň: „Sme ako oheň a voda...“
Trocha som sa odtiahla a on pootočil tvár smerom ku mne. Naše líca sa dotýkali a ja som ani nedýchala. Úplne som sa odtiahla a pozrela mu do pastelových očí: „Gaara...“
„Itami,“ zľahka sa usmial.
„Celý deň si mi chýbal.“
Opäť som si ľahla na bok, zavrela som oči a cítila ako si Gaara k sebe tesne prisunul...

Chýbal? Nikdy som nikomu nechýbal. Nikomu sa za mnou necnelo. A teraz tu je niekto, kto naozaj má rád moju spoločnosť.
Ľahla si na bok, tvárou ku mne a zatvorila oči. Začínal som si zvykať na ten pocit toho, že niekoho objímam a už mi to prestalo byť také divné, keď som okolo nej obmotal svoje ruky a pritiahol ju k sebe. Bradu som si opäť oprel o jej hlavu a jej horúci dych mi narážal na hruď. Jednou rukou sa zakvačila do môjho trička a spokojne si vydýchla.
Tak takýto je to pocit... držať niekoho.
Boli sme tak ako oheň a voda. Mala pravdu. V duchu som sa pousmial. Protiklady sa však priťahujú, nie? Tak mi to hovoril Kankurou, v ten večer, keď šiel na rande s nejakou kunoichi. Ale rozhodol som sa, že si z neho nebudem brať príklad. V ten večer prišiel s červeným lícom domov.

Bolo úžasné byť v niekoho náručí. A nielen tak niekoho...byť v Gaarovom. Spokojne som sa k nemu pritúlila a užívala som si tú jeho prítomnosť pretože ako ráno vstanem zase budem sama a budem na neho musieť čakať až do večera...

Moje vnútro horelo nadšením, že som s ním. Usmiala som sa a ani som si neuvedomila, že som mu vtisla jemný bozk na hruď cez tričko.
Do pekla! Stŕpla som...a čakala nejakú reakciu a modlila sa, aby žiadna neprišla. Rozhodla som sa zaspať.

Cítil som ako stuhla. Takže sa mi to nezdalo. Naozaj sa svojimi perami dotkla... trochu som si odkašľal a bolo mi horúco. Tuho som zatvoril oči. Netušil som, ako mám reagovať. Vývin situácie bol taký zvláštny a mätúci, že ma to paralyzovalo. Radšej na to nebudem reagovať. Musím si to premyslieť. Musím byť na chvíľu od nej a mať čistú myseľ. Pretože jej prítomnosť ma ovládala a robila so mnou divy. A vtedy som nevedel racionálne myslieť.
Ešte dlho som nevedel zaspať a myslím, že ani ona nespala. Len sme mlčky ležali a čakali.
Vydržal som dlhšie. Ona to asi po hodine upadla do hlbokého spánku a ja som ešte blúdil myšlienkami, než som sa poddal únave.

Ráno som sa zobudil ako prvý. V noci očividne precestovala celú posteľ, lebo som ležal na kraji a ona bola roztiahnutá a rozvalená po celej šírke aj dĺžke. Uškrnul som sa a vstal z postele. Prikryl som ju a šiel sa osprchovať. Chladnička bola plná, tak som sa nemusel obávať, že by nemala čo jesť.

Zapadol som do kancelárie a snažil sa zamestnať celú svoju myseľ, no stále blúdila k tomu bozku. Chcela to urobiť, ale bála sa mojej reakcie? V tejto chvíli som ľutoval, že som nič neurobil. Mal som... ani neviem čo spraviť... hocičo, nie len zostať ležať a tváriť sa, že som to necítil.
,,Kazekage-sama, rada starších na vás už čaká.“ Takmer som sa strhol od ľaku. Pozrel som sa smerom, kde stála Matsuri. Ako dlho tu vôbec bola?
,,Iste. Hneď som tam.“ Po mojich slovách vycúvala so sklopenou hlavou. Mal by som sa s ňou porozprávať. Alebo nie?
Bože, je toho tak veľa... asi ma roztrhne.
V mysli som odsunul tieto myšlienky dozadu a vstal som. Teraz musím znovu prebrať s radou Itamin návrat do Suny.

Ráno som cítila ako sa Gaara stavia z postele, no až tak ma to neprebudilo. Spala som ďalej, skoro až do obeda. Keď som sa už konečne zobudila poprechádzala som sa po dome, tak nejako v nádeji, že Gaara je doma. Márne. Ach, ja naivná. V dome bolo také ticho...
Mrskla som hlavou a pobrala sa do sprchy, potom do kuchyne na raňajky. Bolo pol jednej...uf, chcela som ísť von, ale teraz sú najväčšie horúčavy a to do toho tepla sa mi ísť nechce. Sadla som si teda na pomerne studenú zem v chodbe a čítala si knihu. Prečítala som dve strany...nebavila ma, lebo som ju už raz čítala. Och, toto je na nevydržanie. Stále som sa pozerala na hodiny a prosila, aby bolo čo najskôr večer. Čo budem teraz robiť? Nudím sa. Knihy ma už nebavia lebo som všetky prečítala a je moc teplo na to, aby som vyšla von. Išla som do kúpeľne...pozerám sa na seba do zrkadla. Fialové podliatiny na krku trocha hnedli. Výborne už sa mi hoja. Prehrabla som si vlasy a v tom ma niečo napadlo. Išla som do svojej izby. Bože, tak dlho som tam nebola. Otvorila som skriňu a zobrala si hnedú tuniku a šatku na hlavu. Obliekla som si obidve veci: „Henge no Jutsu! “

Premenila som sa na blonďavého chlapíka a zamotaná do šatky som vyšla do ulíc Suny. Že ma hneď nenapadlo si dať tú šatku a ísť skorej do mesta. Kúpila som si dve knihy, hrebeň a zopár gumičiek a sponiek do vlasov. Ešte, že moja chlapská verzia má vrkoč, inak by kupovanie gumičiek bolo divné.
Prišla som domov a vyzliekla som si rozhorúčavenú šatku a tuniku. Do kúpeľne som si zobrala sponky, gumičky a hrebeň. Prečesala som si vlasy a spravila si vysoký cop. Vyzeral skvelo. Vrátila som sa naspäť do kuchyne a pozrela na hodiny: skvelé bolo skoro pol piatej. Gaara príde možno už za hodinu. Nabrala som si vodu do džbánu a aj so pohárom som ho položila na zem, sadla som si a pustila sa do čítania novej knihy. Nevedela som sa na ňu vôbec sústrediť, lebo som mala vedomie, že onedlho príde Gaara...jednoducho neviem z tej knihy nič. Nevadí...aspoň som ten čas nejako zabila...

Vošiel som do miestnosti s veľkým okrúhlym konferenčným stolom a dvanástimi obsadenými stoličkami. Sadol som si na svoje miesto. Za mnou sa nachádzali sochy Kazekageov. Moja tam chýbala, ale vôbec som sa neobťažoval riešiť to, aj keď na mňa s tým už tlačili. Akoby som nemal dosť starostí. Toto je posledná vec, ktorú budem riešiť. Zložil som si lakte na stôl, spojil ruky a sledoval, ako sa medzi sebou dohadujú. Riešil sa dovoz zbraní, spolupráca s ostatnými krajinami a problematika rozpadajúcich sa budov.
Všade som už poslal ľudí, ktorí to postupne opravovali.
,,Stále sa im to rozpadá, nevedia udržať piesok pohromade.“ Rozčuľoval sa jeden z nich a zazeral na ďalšieho, ktorý mu oponoval. Vzdychol som si. Do miestnosti vošla opäť Matsuri a potichu ku mne pristúpila. Podala mi list a odišla. Bol z Konohy a bolo to naliehavé. Odpečatil som ho a rýchlo ho prebehol pohľadom.
,,Ja to vybavím. Všetky budovy budú ešte dnes opravené. Teraz sa chcem presunúť k naliehavejšej veci.“ Ozval som sa a každého si zmeral pohľadom. Zmĺkli a s otázkou v očiach sa na mňa zadívali.
,,Práve mi prišiel list od Tsunade-hime. Konoha práve tiež súhlasila so stretnutím so všetkými Kage. Máme sa stretnúť v Snežnej o mesiac. Tam preberieme mier a vojnovú stratégiu proti Akatsuki. Spojíme sa do jedného veľkého národa. Z nepriateľov sa stanú naši priatelia.“
,,To nemôžete dopustiť! Čo ak nás podrazia?!“ ruka Daruiho tvrdo dopadla na stôl a prudko sa postavil, až prevrhol stoličku. Pozrel som sa na neho.
,,S väčšinou krajín sme v miery. Chýba jedine Kirigakure no Sato, kam sme už vyslali jedného z našich ľudí a Zem Kameňa, ktorá sa tiež podpísala a príde na zraz Kage. Nevidím v tom žiadny problém. Každý jeden si uvedomujeme, že sa musíme spojiť. Myslím, že nikto teraz nebude viesť nezmyselné vojny. Takže ako Kazekage vám to oznamujem.“ Pristál som si na svoje, načo mi ani jeden z nich nevedel odpovedať.
,,Ďalšia vec, je ohľadne spomínanej Itami Kaede, ktorá ma dôležité informácie o organizácii, kvôli ktorej sa toto všetko organizuje. Chcem, aby išla so mnou na ten zraz a tam povedala čo vie. Od toho dňa bude právoplatná občianka Sunagakure no Sato. Poznal som ju ako malú a viem, že nepôjde proti svojej vlasti. Nikomu sa tu nič nestane. Chce žiť kľudným životom.“
Shigeo sa uškrnul. Och, ten starý protivný dedko. Čo mu zas prelietlo cez nos?
,,Je to nukeninka. Celý čas šla proti Sune. Zabila jedného z nás!“
,,Bola deväťročné vystrašené dieťa, ktorému zabili rodinu. Neospravedlňujem jej čin, ale prečo by sa nemohla po dlhej dobe vrátiť do Suny? Popremýšľajte nad tým. Ja som bývalý jinchuuriky. Zabil som dokopy viac ľudí ako všetci ninjovia z Piesočnej a aj napriek všetkému som sa dostal na post Kazekageho, pretože som sa zmenil a tvrdo som na sebe pracoval. Ona tiež. Ručím za ňu.“

,,Dobre, Kazekage-sama. Ak sa však mýlite, doplatíte na to. To vám je zrejme jasné, však?“
,,Vyhrážate sa mi, Shigeo?“ spýtal som sa ho, načo sa on trochu prikrčil, akoby sa zľakol mojej otázky. Potom sa opäť narovnal.
,,Iba vás upozorňujem, že vaše rozhodnutia môžu mať zlé následky.“ Potom si sadol.
,,Ak sa ukáže, že som sa mýlil, prijmem za to plnú zodpovednosť. Je niekto proti môjmu návrhu?“ spýtal som sa, pretože dohadovať sa s tým starcom nemalo cenu. Shigeo bol jediný, ktorý zdvihol ruku. Spokojne som si vydýchol.
,,Uvidíme sa o týždeň. Teraz ma ospravedlňte, ale mám prácu.“ S týmito slovami som sa zdvihol a odkráčal som. V hlave mi išiel prúd nadávok na toho odporného dedka.
Prvú vec, ktorú som urobil bola, že som šiel na strechu budovy. Porozhliadol som sa a potom som si pomohol púštnym pieskom. Pomaly sa zdvihol a prelial sa ponad skalu, ktorá obklopovala celú dedinu. V špirálovitých prúdoch sa hnal pomedzi dav ľudí a obaľoval každý jeden dom. Nechal som ho, aby stvrdol a ešte som ho trochu vylepšil.
Zdola sa ozval vďačný krik, ale veľmi som ho nevnímal. Zobralo mi to toľko chakry, až sa mi z toho zakrútila hlava. Zachytil som sa zábradlia a rozdýchával sa. Nesmiem zabudnúť na to, že už nie som jinchuuriky.

Knísavým krokom som sa vrátil do kancelárie. Po ceste som povedal ninjovy, aby sa postaral o to, aby ma nik nerušil a zabuchol som dvere. Sadol som si za stôl. Bol tam už len jeden dokument na preštudovanie, ale nevládal som ani posunúť ruku a chytiť ho. Počká to na neskôr. Líce som položil na studený mahagónový stôl a takmer v okamihu zaspal vyčerpaním.

Rozlepil som od seba viečka a pozrel sa na von oknom. Už bola tma. Koľko je hodín? Zadíval som sa na hodiny a zistil, že je niekoľko minút pred jedenástou. Zhrozene som vyskočil na nohy a zobral si dokument. Zamkol som pracovňu a behom cesty domov som rýchlo čítal o čom to je.
Keď som zbadal môj dom, kostolné hodiny práve odbíjali celú jedenástu hodinu.