Láska, viera, túžba a sny... 6

Tanaris a čitateľom

Ďakujeme veľmi pekne každému, kto si prečíta našu spoločnú poviedku a dúfame, že vás to neomrzí! Veľmi si ceníme každého komentára a nesmierne nás teší, že sa vám poviedka páči. Dúfame, že si ju poriadne užijete a nesklameme vás!
Nika - to tvoje písanie na určitých miestach domu ma ohromuje a totálne dostáva do kolien ďakujem za zlepšovanie dní!

Mojimi poslednými slovami pred zaspaním bolo, že nechcem, aby ma chránil pred sebou samým... potom som zaspala takmer v jeho náručí.

Niečo sa mi špáralo do príjemného sna... Boli to slnečné lúče presiakajúce cez okná do izby. Pomaly som sa prebudila pretierajúc si oči. Otvorila som ich a usmiala sa. Gaara už pri mne nebol. Bol v práci. Posadila som sa a prehrabla som si mierne strapaté vlasy. Poobzerala som sa a spomenula som si na sen, z ktorého ma slnko vyrušilo.
Bol to sen z detstva... o Kankurovi. Povzdychla som si a ľahla si naspäť. V tom som si uvedomila čo sa stalo pred tým než som zaspala. To ako som chcela Gaaru zabiť, ako som sa mu potom zviezla do náruče, že sme spolu ležali v posteli a to posledné... že som túžila po ňom. Čo sa to do pekla so mnou, alebo s nami, stalo? Veď len toť, sme jeden druhého skoro roztrhali v zuboch. Lenže potom, čo som v noci spravila... som ho potrebovala. Nie niekoho. Ale jeho. Prečo? Chytila som sa dlaňou za hlavu a rozmýšľala som.
Prečo sa ma začal dotýkať? Chcel ma snáď upokojiť? Asi to... ale. Ach, ja neviem. Najprv to vyzeralo, že ma chce len upokojiť, čo sa mu aj podarilo, no potom už mi to pripadalo, že to chce. Že sa ma chce dotýkať, nie že ma chce len upokojiť. Bože... ja neviem...

Toto bola pre mňa strašne ťažká filozofia hneď z rána a tak som to nechala tak a išla sa naraňajkovať. Na stole som našla jedlo s odkazom:

Dobré ráno Itami, dúfam, že si sa vyspala dobre a dúfam aj v to, že ti moje jedlo bude chutiť. Dobrú chuť,
Gaara.

Musela som sa pousmiať. On sám niečo spravil? To som ho nevidela celý čas čo som tu u neho. Gaara ukuchtil rámen. Normálne rámen... nechápala som. To by som asi ani ja nedokázala uvariť. Bol skvelý, skvelý. Po jedle som sa potrebovala ísť vyvetrať, lebo som zase premýšľala nad tým, čo sa so mnou deje, že začínam úplne meniť svoj postoj ku Gaarovi. Ochránil ma. Ja... odpustila som mu to, čo spravil on. Neviem, či to vie... mala by som mu to povedať, keď sa vráti.
„Henge no Jutsu,“ premenila som sa na ninju zo Zeme Železa a nenápadne som sa dostala na ulice Suny a chvíľu som sa poprechádzala.
Zobrala som z domu zopár peňazí, čo mi nechal Gaara a išla som do obchodu. Vrátila som sa domov, premenila som späť na seba, obliekla som si oblečenie - kraťase, tričko a červený plášť. Najprv som si sadla na gauč s knihou a potom ma niečo napadlo...
Vytiahla som veci z chladničky a pustila sa do prípravy onigiri. Milujem tie ryžové trojuholníčky s náplňou... hádam budú aj jemu chutiť.

Zo spánku ma vyrušilo tiché dychčanie vedľa mňa. Chvíľu som len tak ležal a premýšľal, čo to je. Keď som sa po čase odvážil otvoriť oči, zistil som, že v mojej posteli leží Itami. Bola mi otočená chrbtom a jej dlhé čierne vlasy ma pošteklili na tvári. V tom som si uvedomil, že ju objímam jednou rukou odzadu. Držala mi ju ohnutú okolo jej útleho tela. Cítil som, ako jej srdce pokojne bije, čo sa o mojom nedalo povedať. Tlak mi vystrelil do výšin. Opatrne som sa od nej oslobodil a postavil sa z postele. Pomrvila sa a prevrátila na druhý bok. O sekundu neskôr si ľahla na moju polku a môj vankúš skrčila a objala ho. Chvíľu som ju pozoroval. Odmietol som premýšľať nad všetkým, čo sa stalo včerajší deň. Bolo toho veľa. Až príliš.
Dal som si sprchu a zišiel dolu. Dnes som vstal skôr, ako inokedy a mal som ešte kopu času. Rozhodol som sa, že uvarím rámen, pretože v chladničke už nič nebolo a Itami bude hladná. Príprava trvala len chvíľu, ale nevedela mi odohnať myšlienky od tej noci.
Dotýkala sa ma... a ja som jej to dovolil. A sám od seba som sa dotýkal jej. Chcel som to... ale prečo? V mojom hrudníku rástol divný pocit. Nevedel som ho identifikovať. Bola to úzkosť a zároveň vzrušenie.
Potriasol som hlavou a vytiahol kúsok pergamenu. Naškriabal som na neho zopár slov a vyšiel do slnečného rána. Suna bola stále tichá, ešte takmer všetci spali.
Sadol som si do kresla v kancelárii a pustil sa do tej hory papierov, ktoré sa mi tu nakopili. Okolo desiatej som sa potešil, keď som zistil, že konečne mám všetko dopísané, ale v tom mi do miestnosti vošiel brat a držal ďalšiu horu dokumentov. Kde sa to všetko do pekla berie? Povzdychol som si, keď som ich zrovnával do úhľadnej kôpky.
,,Takže, Gaara...“ Kankurou sa postavil oproti mne a dlane si oprel o môj stôl. To, ako ma oslovil ma upozornilo, že ma nečaká príjemný rozhovor. Určite ma zasa bude dobíjať za to, že sa im nevenujem. Ani som sa na neho radšej nepozrel a zobral som hneď prvých niekoľko strán a začal ich čítať.
,,Včera som stretol Matsuri,“ začal hovoriť a mne prišlo blbo. Ruka mi zamrzla a hrot pera sa mi zasekol pri čítaní.
,,Áno?“ spýtal som sa s nezáujmom, ale pri tom som pociťoval miernu paniku.
,,Išla trénovať na cvičisko, ale bola riadne... mimo a uplakaná.“ Matsuri plakala? Čo sa to tým ženám porobilo?
,,A čo ja s tým?“ ako dobre som si uvedomoval, že ju stretol tesne pár minút po tom, čo opustila môj dom!
Potvrdenie misie do Kirigakure. Podpísal som to a zobral si ďalší.
,,Zaujímalo by ma, aká žena to bola u teba v dome.“ Jeho hlas bol celkom normálny, ale ja som vedel, že ním lomcuje zvedavosť.
,,Čo ti povedala?“ odložil som pero a oprel sa do kresla. Kankurou si sadol oproti mne a pozorne sa mi zadíval do očí.
,,Pýtal som sa jej, prečo plače. A ona mi povedala jedine to, že máš priateľku.“ Takže Itami mala pravdu. Mal som čo robiť, aby som si nezložil tvár do rúk.
,,Kvôli tomu rušíš naše víkendové stretnutia, Gaara?“ do šľaka, čo mu poviem?
,,No, mám isté záležitosti na práci. To som ti už povedal vo dverách.“ Pokúšal som sa hocijako vyvliecť z tejto divnej konverzácie, ale on ma nepustil.
,,Hej, viem si predstaviť tie tvoje záležitosti. Ale žena? Ty a žena? Nechápem to.“ Kankurou očividne strácal reč a mne tak vyschlo v krku, že som zo seba ledva súkal nejaké slová.
,,Čo ťa na tom udivuje?“
,,Nemôžem uveriť tomu, že práve ty by si si narazil nejakú ženskú. Nie si ten typ. Ako nehovorím, už by bolo na čase, ale ani mi to nepovedať?“
,,Máme spolu čisto pracovný vzťah.“ Odvetil som stroho a zamračil sa.
,,A preto s ňou tráviš celé víkendy?“
,,Áno, lebo cez týždeň nie je čas riešiť to. Som tu.“ Zavrčal som potichu, pretože ma jeho dotieravé otázky začínali iritovať.
,,A kto to vlastne je?“ naklonil sa bližšie a pozoroval ma. Chcel sa uistiť, že neklamem.
,,Keď príde vhodný čas, Kankurou. Zistíš to.“ Videl som, že s takouto odpoveďou sa neuspokojil. Vďaka Bohu, že Temari dnes ráno odišla zo Suny. Nechcem si ani predstaviť, akoby reagovala, keby sa o tomto dopočula.
,,A čo riešite?“
,,Kankurou.“ Povedal som varovne, načo zdvihol porazenecky ruky.
,,Dobre, dobre. Verím ti.“
,,Fajn. Keď už sme doriešili nepodstatné veci, mám tu jednu podstatnú. Tvoj tým musí odísť za našim feudálnym pánom a odniesť mu tento list. Neskôr ho odprevadiť do Zeme Ohňa, kde si ho preberie Narutov tým.“ Nadchol som sa, keď som si uvedomil, že keď sa ho na chvíľu zbavím, ľahšie sa mi vyriešia problémy, ktoré som mal. Nepotreboval som, aby mi teraz vtrhol do domu. Kankurou prikývol.
,,Kedy máme vyraziť?“
,,Najlepšie zajtra za úsvitu.“ Pozrel som sa do papierov, aby som si to overil.
,,Dobre braček. Uvidíme sa o pár dní.“ Usmial sa a poškriabal sa na hlave. Dnes na sebe nemal kostým. Potom sa zdvihol a s rozlúčkou šiel zariadiť všetko zo svojim týmom.

Okolo tretej poobede mi dnu vošiel Baki.
,,Kazekage-sama, rada starších dnes odvoláva stretnutie. Vraj sa väčšina členov nemôže dostaviť a chceli by to presunúť na zajtra.“ Do pekla a ja som sa s nimi dnes chcel znovu porozprávať o Itami. Nuž, bude to musieť počkať do zajtra. Ale aspoň nebudem vidieť ich tváre a zbytočne sa s nimi dohadovať.
,,Dobre, Baki. Môžeš ísť.“ Zamrmlal som a znovu sa pustil do papierov.
Slnko už zapadalo, keď som zistil, že mám všetko hotové. Vstal som a zhasol svetlo. Zamkol som kanceláriu a pustil sa nočnou osvetlenou dedinou domov, myšlienkami blúdiac k Itami. Celý deň sa moja myseľ k nej vracala a snažil som sa ju zamestnať. No teraz som sa vracal domov a vedel som, že tomu už neujdem. Začínal som pociťovať nervozitu. Čo jej poviem? Ako sa k sebe teraz budeme správať? Ako sa na ňu vôbec mám pozrieť?

Akurát som doumývala posledný riad, keď sa ozval zámok domu a ja som sa strhla. Mohol by mať Kankurou alebo Gaarova sestra kľúče od domu? Zvýšil sa mi tep, no hneď ako sa dvere otvorili započula som neistý Gaarov pozdrav: „Ahoj, Itami. Som doma.“
Tep sa mi teda moc neukľudnil, netušila som ako sa mám k nemu správať. Vyšla som z kuchyne: „A-ahoj, Gaara.“
Bože, ja sa totálne zbláznim. Čo teraz? Stála som a usmievala som sa na neho ako hlúpa. Dúfam, že si o mne nič nepomyslel.
Oboch nás zachránil jeho nos: „Itami, čo to tak rozvoniava z kuchyne?“
Fúúf, to som si vydýchla. Vďaka bohu.
„No... vieš, ehm... dúfam, že ti to nebude vadiť, ale uvarila som večeru. Máš rád onigiri? “
A do pekla... začervenala som sa!

Nútil som sa viesť konverzáciu o hocičom, lebo som vôbec netušil, čo jej mám povedať. Ako sa k nej chovať.
,,Onigiri mám rád.“ Červeň z tváre jej ustúpila. Na moment som sa pozastavil nad úvahou, čo vyvolalo ten rumenec, ale nevedel som prísť na odpoveď. Odložil som vestu a dal dolu červený plášť a prehodil ich cez pohovku.
Mlčky sme prešli do kuchyne, kde bolo všetko naservírované. Pochválil som ju a sadol si. Chutilo to naozaj výborne. Po celý čas sme boli ticho a Itami sa po čase začala ošívať.
,,Prečo si tak potichu? Stalo sa niečo?“ spýtala sa nakoniec, asi to už nevydržala. Prekvapene som sa na ňu pozrel a prestal jesť.
,,S Matsuri si mala pravdu.“ To som niečo horšie zo seba dostať nemohol? Cítil som, ako som očervenel a rýchlo som sa pozrel naspäť do taniera. Perfektné. Chceš s ňou viesť konverzáciu a dostaneš zo seba tú najväčšiu hlúposť! Okríkol som sa a čakal na jej reakciu. Zasa sa pohádame? Ale prečo by sme mali? Veď to je smiešne.

Sadli sme si za stôl a ja som nevedela čo mám povedať. Absolútne som zostala mimo. Ale po chvíľke som to už nevydržala a musela niečo povedať. Ale čo?
„Prečo si tak potichu? Stalo sa niečo?“
To bolo prvá konina, ktorá ma napadla. Nevadí, aj tak som bola zhovorčivejšia než Gaara. Ach, ja som... nemehlo. Inokedy mám hubu obrovskú ako celá zem Vetru a teraz nič. Odpovedal mi, že som mala pravdu s tým, že je Matsuri do neho zamilovaná. Sakra... ako ja viem, že sa snaží nejako držať konverzáciu, ale nech sa nehnevá toto ma nejako extra nezaujíma. Zaujíma ma s tou Matsuri, či ako sa volá len to, že či ma spoznala, že som nukenin.
Dobre... takto to ďalej nejde. Zložila som si paličky a položila som si ruky na stôl: „Gaara... nehnevaj sa, ale... mali by sme sa porozprávať o tom, čo sa stalo lebo pozri sa – nedokážeme sa spolu normálne rozprávať a ja nechcem mať tu takú atmosféru.“
On prikývol a teraz nastala dilema: kto začne prvý rozprávať. Videla som, že to nemá budúcnosť čakať a tak som začala ja: „Gaara... ak ti to bolo akokoľvek nepríjemné, čo som robila, tak sa ospravedlňujem. Mal si ma zastaviť.“
Ani neviem prečo som to povedala... v skutočnosti som to povedala preto lebo som vedela, že on nezačne a preto, že som bola zvedavá, že prečo začal prvý on. Silno pochybujem, že mu to bolo nepríjemné... inak, by.. inak by čo?! Neviem čo, ale nesprával by sa podľa mňa tak, ako sa správal. Myslím si teda, viem, že on nie je klasický muž, že je trocha iný, ale až tak sa moc neodlišuje, či?! Och, mňa klepne!

Keď to navrhla, zostal som prekvapený. Čakal som hocičo, ale to, že sama naberie odvahu rozprávať sa so mnou o tom a vôbec začať prvá, ma zaskočilo.
,,Nepríjemné?“ zopakoval som potichu a zapozeral sa na ňu. Nebolo mi to nepríjemné.
,,Bolo?“ spýtala sa a ruky si zložila pod stolom. Odsunul som stoličku a zobral svoju porciu. Odniesol som ju na linku a potom sa o ňu oprel. Až teraz som si uvedomil, že som k nej bližšie ako pred tým. Opieral som sa iba meter od Itami a srdce sa mi rozbúšilo. Do čerta, čo to je? Prečo sa takto cítim?
,,Pozri sa. Ja... nie som na takéto veci. Nikdy som sa s nikým takto... no, nikdy som to nerobil. V mojom prípade bol dotyk iba keď bol nejaký boj, či podávanie si rúk. Ale hladiť niekoho.“ Prišiel som o trošku bližšie k nej a kľakol som si, aby som sa jej mohol lepšie pozrieť do očí. Nemá cenu klamať ju, či klamať samého seba, keď to tak cítim. Natiahol som ruku a znovu ma zalial ten zvláštny pocit a horúčava. Dotkol som sa jej líca a vzdychol som si.
,,Bože môj.“ zamrmlal som s námahou, pretože som nemal ani kyslík v pľúcach. Zabudol som pri nej dýchať.
,,Dotýkať sa teba, Itami, je to ako sen.“ Pripustil som konečne a bruškami prstov prešiel po jej hornej pere, ktorá sa zatriasla pod mojim dotykom.
,,Nechápem čo sa to deje.“ Zašepkal som a voľnou rukou sa chytil za čelo.
,,V jednej sekunde sa ideme zabiť, pociťujem k tebe nenávisť a v druhej...“ nedopovedal som, pretože som netušil čo mám povedať. Ako to dopovedať. Vedela ma rozčúliť do nepríčetnosti, ale byť pri nej tak ako včera, bolo to ako neskutočne skutočný sen, hmatateľný a zároveň vzdialený za oponou. Mal som pocit, že pri nej nie som dostatočne rýchlo a dostatočne blízko a to som bol od nej sotva pár centimetrov.

Gaara zostal z ničoho nič tak zasnený. Doslovne zasnený. On sa prstami dotkol mojich pier. Veľmi to zašteklilo a ja som opäť dostala husiu kožu. Povedal, že dotýkať sa ma je ako sen. Ja to cítim rovnako. Úplne rovnako...
Byť tak pri ňom ako som bola teraz v noci... bolo neskutočné, úžasné a nevídané. Keď som bola pri ňom celé moje JA horelo niečím, čo som nikdy necítila. Ja to ani nedokážem opísať ten pocit. Neviem. Nenachádzam na to slov.
Ach, to je zamotané... raz sa ideme pozabíjať a potom sa láskame, ešte k tomu u neho v posteli...
„To nie je normálne.“
On sa zarazil a odtiahol ruku odo mňa. Usmiala som sa a chytila ho za ňu: „Nie je normálne... že takto striedame obaja nálady. Pozri Gaara... ten strach z teba zo mňa opadol. Opadol. Niekedy mám znepokojivý pocit ale to len vtedy, keď vidím v zrkadle svoj krk.“
Gaara ma prerušil: „Prepáč, prosím. Viem, jednoduché prepáč nestačí, ale mrzí ma to.“
Pomaly som sklopila viečka a opäť dvihla: „Ja viem.“
Na tvári som zrazu miesto úsmevu mala pochmúrny výraz. Chytila som si miesto, ktoré som mala ešte vždy podliate krvou a pozrela sa na Gaaru. On mal tiež zvraštený výraz v tvári. Chytil ma rukou za opačnú stranu krku, kde som mala fialové modriny.

Pocítil som nehorázny smútok, keď som videl jej výraz. Chytil som ju z druhej strany a druhou rukou odsunul tú, čo mala na modrinách. Prestala dýchať v sekunde, kedy som sa dotkol tých škvŕn, ktoré som jej spôsobil. Obkreslil som ich líniu a pohladil ju tak, aby to nezabolelo.
,,Už ti neublížim. Budem ťa chrániť.“ Sľúbil som šeptom a stiahol ruku naspäť. Vystrel som sa do svojej plnej výšky.
,,Si určite unavený, že? Mal by si si dať sprchu.“ Zamrmlala a zdvihla sa.
,,Itami,“ spýtavo sa na mňa pozrela, ,,nechám ťa chvíľku samú. Viem, že to potrebuješ.“ Musela sa ukľudniť sama. Nechcela, aby som ju takto videl, pretože odvracala tvár. Prikývla a tak som vyšiel hore.

Keď som o niekoľko minút otvoril dvere z kúpeľne na chodbu, všade bolo ticho a tma. To si už šla ľahnúť? Dokráčal som do svojej izby a otvoril dvere. Ležala v mojej posteli.
Nechcel som ju zobudiť a tak som čo najtichšie prešiel po parketách.
,,Som hore.“ Povedala, až ma na okamih zamrazilo na mieste od ľaku.