Forever or never 79: Domov...

Otáčali sa vôkol a vyzerali zmätene. Vôbec si neuvedomovali, že boli niekoľko dní mimo času a nehybní. Vysvetľovať im to nikto nemienil, veď kto by to pochopil?
„Videli ste ten záblesk?“ spýtala sa žena, ktorá bola zástupkyňou riaditeľa na škole a pozerala sa na portál. To bolo zrejme to posledné, na čo sa pamätali, keďže všetci súhlasne prikyvovali a hmkali.
„Budeme to hrať s nimi,“ navrhol Keita a poobzeral sa. Nikde nevidel Riko ani dvojčatá, „kde sú?“ zmätene sa spýtal.
„Nezabúdajte, že oni sú tí traja tínedžeri, čo po prvom spustení boli prevezení do nemocnice, kde upadli do kómy. Takže teraz sú zrejme tam,“ vysvetlil im potichu Daisuke, aby ich niekto aj cez neutíchajúce rozhovory nepočul.
„Ale prečo teda mohli byť tu, keď sme bojovali?“ nechápal Otany.
„Zrejme preto, lebo čas ešte nebol v pohybe. A teraz sa museli vrátiť na svoje miesto,“ aj na toto mal Daisuke vysvetlenie, „ale to je len môj odhad. Mám pocit, že ten portál má toľko tajomstiev, že nie sme schopní ich všetky odhaliť.“
Ďalej sa už nemohli rozprávať, lebo ľudia im začali venovať pozornosť. Daisukeho hneď zobrali ku študentom, kde aj patril a spytovali sa ho, ako sa dostal tak blízko portálu. Odpovedal im na to a ak aj za tým bolo niečo viac, nepamätal si na to, lebo odvtedy mu po mysli behali iné veci.
Sora, Keita a Otany vysvetľovali ľuďom, že stroj nemôžu opäť spustiť, pretože po prvom spustení, ktoré zapríčinilo ich prechod, to samozrejme nepovedali, nastal skrat a tým pádom by nebolo dobré, aby sa o to znova pokúsili čím by mohli spôsobiť výpadok prúdu v celej budove. No ľudia ešte stále neodchádzali. Pamätný deň po troch rokoch, keď bol portál zapnutý po prvýkrát, ešte trval a stále sa to tam hemžilo ľuďmi. Tých štyroch oddelil húf ľudí. Starý priatelia, bývalí spolužiaci a učitelia, deti z nižších ročníkov sa ich pýtali nekončiace a dookola sa opakujúce otázky o portáli, ktorý sa už podľa nich nikdy nezapne. Pridávali sa k nim aj ľudia, ktorých v živote videli prvýkrát a to práve v tej chvíli.
Keď sa to konečne skončilo, podarilo sa im navzájom nájsť.
„A je po všetkom,“ hlesol Otany a klesol na lavičku v parku. Už aj zabudli, že v deň, keď prešli portálom bolo slnečno a len sem tam sa na oblohe objavil biely chuchvalec oblaku.
„Hej,“ pridala sa Sora a s ostanými si sadla k nemu. Keita si k nej sadol bližšie, ako by urobil predtým a jej to nevadilo.
„Ktovie, čo sa tam teraz deje,“ zamyslel sa Keita. Nechcel teraz začať tam, kde skončili, predtým ako ich vyrušilo Svetlo. Chcel mať na to súkromie. Vtedy mu to síce nevadilo, ale to pripisoval Sorinmu náhlemu objatiu.
„Z Akatsuki prežil už len Zetsu,“ povedala Sora, „možno sa teraz skrýva, možno sa našiel niekto, kto s ním šiel do vojny. Nemŕtvy to nie sú, lebo Kabuta sme zabili, takže som zvedavá, kto mu pomáha. A Hidan sa do Akatsuki už ani nepočíta. Tipujem, že sa nepriatelia vzdajú,“ ukončila myšlienku takýmto istým vyhlásením.
„Na niekoho si zabudla,“ dodal Otany, „Orochimaru ešte stále žije,“ pripomenul.
„Je pripútaný na lôžko,“ argumentovala, „nezmôže nič viac ako novorodené batoľa.“
„Lenže on má nejaké vedomosti a techniky, ktoré batoľa nemá,“ pripomenul jej Daisuke a Sora iba prevrátila očami, lebo sa jej nechcelo hádať, pravdepodobne po prvý raz, čo prešli portálom do sveta Shinobi, a chcela si vychutnať pocit, že sú od toho všetkého preč.
„A čo tá tvoja teória, Daisuke,“ spomenul si Keita, „tá ohľadom Orochimara, že ako je možné, že ešte žije.“
Daisuke prikývol, lebo si tiež spomenul a oni čakali, kým začne rozprávať. „Bol napojený na hadičky, takže je jasné, že sám žiť nemôže. No nezabúdajme, že má pečať, tak ako my, ktorá nám umožňuje prechádzať cez portál a žiť v tom svete. Svetlo mi vlastne objasnilo jednu vec. Kebyže nemáme pečate, tak by svet Shinobi stál v čase kým by sme neodišli, tak ako stál ten náš, aj keď sme sa vrátili a bol tu Tobi.“
„Ale ty si nemal pečať, keď sme prišli. Objavila sa až potom,“ nechápal Otany.
„Lenže portál bol označený. Podľa toho, čo vieme, označil ho Orochimaru, takže ak niekto prejde z nášho sveta tam, tak sa mu pečať objaví. Buď to prežije, alebo nie. A to, že náš svet stál potvrdzuje to, že to funguje iba týmto smerom, preto bol Tobi parazit,“ pochopil to Keita a hneď to aj vysvetlil.
„Takže Orochimaru by teoreticky, keby mal viac síl, mohol prejsť sem, alebo označiť našich nepriateľov, že?“ spýtala sa Sora.
„Na obe veci je veľmi slabý. A neurobil by to,“ podotkol Daisuke a všetci naňho spýtavo pozreli, „má takú istú pečať ako my. Nie takú akú mal Sasuke, lebo mi máme vylepšenú prekliatu pečať. Ja osobne si myslím, že je napojený na naše životy a preto by sem nikoho nepustil, aby nás zabil.“
„Prečo si myslíš takú hlúposť?“ krútila hlavou Sora.
„Pretože inak by nám neprezradil polohu portálu. Mohol nás poslať na smrť, dobre, pripúšťam, že to vážne nebolo ružové, keďže Riko zomrela a ty skoro tiež, ale v podstate to nebola pasca, lebo určite nevedel o Tobiho pláne. Myslím, že nikto z Akatsuki nevedel. Ale určite vedel, že Akatsuki čo chvíľa padnú. To, že sa nám podarilo oslobodiť ťa, čím sme ich obrali o zbraň...“
„Nikdy by som im nepomohla,“ vyhlásila.
„Ja viem, ale čo ak by mali na teba niečo, čo by ťa prinútilo. Čo keby mali jedného z nás a vyhrážali sa, že nás zabijú? Nebol to dôvod prečo ste hneď zorganizovali utečeneckú akciu, keď uniesli Sakuru? Aby ju nepoužili proti tebe?“ kládol jednu otázku za druhou a Sora ho stopla, keďže toto už, chvalabohu, nemuseli riešiť. Tak pokračoval v teórii, „A potom, keď nás do pasce naviedla Kabutova myšlienka, sme ho našli a povedali mu o tom, že sme zabili Kabuta. Takže už nemali teba ani Kabuta na oživovanie mŕtvych a liečenie zranených. Vedel, že čoskoro padnú aj ostatní. Hlavne po tom, čo si všimol, že Hidan je s nami. Jediný člen Akatsuki, ktorý nikdy nemohol byť skutočne mŕtvy. Len mi vieme, kedy môže Hidan zomrieť a akosi to už ani nemáme komu povedať. Preto nám Orochimaru povedal, kde je portál,“ zavŕšil.
„Stále tomu akosi nerozumiem,“ priznal sa Otany.
„Orochimaru vedel, že Akatsuki časom padnú, lebo ich triumfy sa im rozpadli pomedzi prsty, a tak mu došlo, že my to nejako prežijeme. Ukázal nám, kde je portál, aby sme sa dostali mimo dosah nebezpečenstva a zostali nažive. Áno, využil naše prežitie v prospech toho svojho. Vedel, že v našom svete sme v bezpečí. Takže teraz sa mu to buď podarilo a on má dosť síl, aby mohol z tej kobky odísť, ak ešte stojí a nepostarali sa o ASN alebo Akatsuki, alebo je mŕtvy,“ vysvetlil to jednoduchšie.
„K čomu sa prikláňaš ty?“ zaujímal sa Keita.
„K prvej možnosti. Tobi dokázal byť v spojení s Temnotou aj vo svete, kde žiadna nie je.“
„Lenže on bol Prenášač,“ ozvala sa Sora.
„Pečate sú svojim spôsobom tiež Prenášače. Ak sa nemôžeme po prechode nachádzať v pohyblivom svete vďaka nim, tak vďaka čomu? Prenášajú energiu, ktorá je potrebná na to, aby prenášaný predmet alebo osoba, mohli v tom svete žiť. Nie len sa nachádzať, ale žiť.“
„Odkiaľ to všetko vieš?“ žasol Otany a Keita so Sorou takisto.
„Sú to len dohady a dal som si dokopy to, čo už vieme, ale to neznamená, že je to naozaj tak.“
„A čo keby sme to teraz už neriešili a šli sa pozrieť na Riko a dvojčatá?“ navrhla Sora s čím všetci súhlasili a vstali z lavičky. Keď sa pohli, Keita chytil Soru za ruku a zadržal ju. Nevzpierala sa.
„A čo keby ste šli napred a my by sme vás dohnali?“ navrhol on a Otany s Daisukem sa len uškrnuli.
„Takže,“ otočil sa k nej, „kde som to skončili?“
„Myslím, že som ti hovorila, že ti to trvalo akosi dlho,“ uškrnula sa Sora.
„Môžem sa brániť iba tým, že mi to vždy niečo prekazilo,“ usmial sa, chytil ju okolo drieku a pritiahol k sebe. Nebránila sa, iba ho jemne objala okolo krku, „ale teraz mi v tom nič nebráni, nie?“ dal si tvár bližšie ku tej jej až sa dotýkali nosmi.
„Nie?“ spýtala sa ho.
„Nie,“ zašepkal a pomaly sa k nej nahol, dával jej čas sa oňho odtiahnuť, no nakoniec to bola ona, ktorá spojila ich pery a trvalo dlho, kým sa zasa odpojili.
„Milujem ťa,“ hlesla.
„Ja som to chcel povedať prvý,“ vyčítal jej naoko.
„Ale však ty si to povedal prvý, tak sa nerozčuľuj,“ povedala mu so smiechom.
„Ideme za nimi?“ spýtal sa Keita po niekoľkých minútach doberania a času, ktorý mali konečne pre seba.
„Asi áno. Viem si živo predstaviť poznámky dvojčiat na našu adresu, takže zrejme ich budem mať chuť zabiť.“
„Takže sa ti veľmi nechce,“ poznamenal Keita.
„No rozhodne je lepší nápad zostať tu s tebou takto stáť, ale so svojou schopnosťou ich môžem pomôcť viac ako lekári s liekmi.“
„A keď si predstavím čas, ktorý budú musieť stráviť zotavovaním,“ usmial sa nad tou predstavou a že ich niekoľko dní nebudú prenasledovať ich ironické poznámky.
„To bolo tak krásne škodoradostné, až ma to dojalo,“ zasmiala sa Sora, preplietla si prsty s Keitom a ťahala ho smerom k nemocnici.

„Fuj, nech idú preč!“ zvolal Shinichi, keď Sora s Keitom vošli do izby, kde boli spolu s Riko a už tam sedeli aj Daisuke s Otanym.
„Aj tebe sa z nich chce tyčkovať?“ spýtal sa ho Seiichi.
„Áno, isto to je z týchto hrdličiek. Nemocničnú stravu nedostávame, keďže nejaký čas budeme na infúzkach, takže to môže byť jedine tým,“ pritakal Shinichi, načo sa k sebe Keita so Sorou pritúlili.
„Už to ide hore,“ zachrapčali naraz, čo všetkých rozosmialo. Dokonca aj Riko. Kvôli nej sa zatvárili previnilo, keď sa správali takto zamilovane, tak krátko potom, čo prišla o Naokiho.
„Netvárte sa tak,“ napomenula ich s úsmevom, „mne a Naokimu stálo v ceste priveľa prekážok, ktoré sme nedokázali zdolať, tak si to vy dvaja užite, lebo vám nič nebráni byť spolu.“
„Oh, už aj Riko?“ hlesol zarazene a šokovane zhíkol Shinichi.
„Vy dvaja buďte ticho!“ zahriakla ich s úškrnom Sora.
„A to už prečo, zamilovaná?“ spýtal sa Seiichi.
„Pretože ak nechcete byť na infúziách dlhšie ako musíte, mali by ste byť ku mne milší.“
„Dopekla, Seiichi, myslím, že naráža na svoje liečiteľské schopnosti, ktoré môže používať aj v tomto svete,“ hoci si prikryl ústa rukou tak, aby to mohol počuť iba jeho brat a šepkal, aj tak Shinichiho slová počuli všetci.
Taký istý postoj zaujal aj Seiichi. „Tiež ma to napadlo. Otázkou zostáva či nemocničnú stravu oddialime, alebo to rýchlejšie pretrpíme.“
„To je naozaj zásadné,“ súhlasil. Zrejme im dávali nejaké lieky na upokojenie, keďže sa vôbec nehádali, čo bolo naozaj zvláštne, „ja som za vyliečenie. Budeme mať z tých bielych stien akurát tak depku.“
„Fajn,“ prikývol Seiichi a potom sa narovnal na posteli ako len mohol a pozrel sa na Soru s Keitom s predstieraným dojatím, „no vy ste ale zlatí, že Shinichi?“
„Áno,“ nadšene prikyvoval, „Sorinka a Keitinko sú na zožratie, keď sú spolu,“ zašvitoril.
„Teraz je zle mne a to z tým zdrobnenín,“ zasmial sa Keita.
„Asi sa najprv postarám o Riko, a potom uvidím či aj o vás,“ povedala Sora a dvojčatám padla sánka.
„Ale my sme sa snažili,“ hlesli zronene.

Sora ich napokon vyliečila, lebo po odchode z nemocnice by sa neustále ponosovali na jej nevôľu a to si uvedomovala. Zatiaľ kým sa oni bavili a boli v bezpečí a šťastní, vo svete Shinobi zúrila vojna...