Povedz mi tvoje želanie, Sasuke-kun... - Epilóg

Každou sekundou som sa blížil ku Konohe. Nespomaľoval som, neobzeral sa. Utekal som a hoci som už bol na pokraji síl, nezastavoval som sa. Išiel som dva dni v kuse. Ráno, večer, keď bola noc chladná, alebo deň spaľujúci horúčavou. Nejedol som, neodpočíval som, bežal som.
Všetko ma prenasledovalo. Malé deti, ktoré z Uchihovcov nemali absolútne nič, tehotná Karin, ktorá bola snáď horšia ako strašidlo Ino. Naruto, ktorý ma chcel zabiť kvôli Hinate, s ktorou som sa v živote ani nerozprával. Itachi, ktorý bol neľudsky silný a nezraniteľný. Prežil som moju osobnú nočnú moru.
Najväčšia chyba v živote bola pridať sa k Orochimarovi. Hoci som chcel získať silu za každú cenu, takmer som prišiel o rozum.
Zastal som pred bránou Konohy a chvíľu zízal na majestátny múr, ktorý sa tiahol po celom okolí.
Som doma. Nukenin sa vracia. Príjmu ma vôbec? Niekoho, kto nepočúval, nechcel, nevidel a ani sa o to nesnažil. Ubližoval všetkým naokolo, zradil každého jedného na kom mu záležalo, hoci si to uvedomil tak neskoro. Prijali by snáď takú ľudskú trosku, ako som ja?
A ak hej... čo so mnou urobia? Zaslúžim si šibenicu za zradu. Keby sa to ešte praktizovalo, dávno mám slučku okolo krku. Určite ma zatvoria.
Ale za cenu toho, že uvidím Naruta a Sakuru strávim ten čas za mrežami. Som ochotný podstúpiť tento trest. Je to to najmenej čo môžem urobiť.
Sám pre seba som sa zasmial. Sám sebe som sa vysmial. Ako môžem premýšľať nad takýmito vecami? Skôr by ma malo začať trápiť to, či ma vôbec budú chcieť vidieť. Vždy tu je možnosť, že odo mňa znechutene odvrátia zrak. Že sa mi otočia chrbtom tak, ako som im ja ukázal ten svoj. Pocítil som, ako mi nervozitou a strachom stiahlo žalúdok. Tieto pocity som nemal tak dlho...
,,Hej!“ ozval sa nejaký pokrik a dvaja ninjovia s čelenkami Konohy vyrazili mojim smerom. Kotetsu a Izumo. Stále strážili bránu? Nič sa tu nezmenilo. Nič.
,,Čo tu chceš?“ obrátil som sa na Izuma, ktorý ku mne dorazil prvý. Keď ma zbadal, otvoril ústa.
,,Uchiha Sasuke!“ vyštekol a okamžite chytil kunai do ruky.
,,Potrebujem sa stretnúť s Tsunade. Prišiel som v mieri.“ Prehovoril som na neho potichu a natiahol ruku dozadu.
Neuveria mi. V žiadnom prípade. Kto by vôbec uveril niekomu, ako som ja?
Opatrným pohybom som zobral svoju katanu a podal im ju. Nechal som ich, nech ma prehľadajú a zbavia všetkých zbraní. Zrejme dali vedieť Tsunade, pretože tá sa tu objavila behom pár sekúnd.
,,Uchiha Sasuke,“ vydýchla neveriaco a potom sa mierne zamračila, ,,za akým účelom si prišiel do svojej rodnej dediny?“ po jej boku stáli ďalší štyria ANBU ninjovia v maskách. Aké pekné uvítanie.
,,Chcem sa vrátiť.“ Taká prostá odpoveď a ako ju prekvapila.
,,A ty si myslíš, že sa len tak jednoducho vrátiš?“ udivene nadvihla obočie.
,,Viem, že to nepôjde tak ľahko. Preberám zodpovednosť za svoje činy.“ Udržiaval som s ňou očný kontakt, aby videla, že to myslím skutočne vážne.
,,A čo Orochimaru?“
,,Zabil som ho.“
,,Len tak?“ Tsunade sa oči rozšírili šokom a hľadela na mňa, ako na ducha.
,,Mal som svoje dôvody.“
,,Naozaj?" neveriaco si ma premerala a prižmúrila oči.
,,Iste... skončil som sa ním. Tak rozhodnite čo so mnou urobíte.“ Nechcel som sa zbytočne zdržovať. Mlčala a ešte stále na mňa hľadela.
,,Ak mi neveríte, predpokladám, že jeho telo, ktoré som tam nechal nájdete v starom úkryte na okraji Zvučnej zo severnej strany pri malej dedine, ktorá bola zničená požiarom.“ Určil som im lokalitu posledného úkrytu, kde sme sa zdržiavali, aby mi uverili. Tsunade pokynula dvom ANBU, ktorý sa vybrali na to miesto, aby to preverili.
,,Sasuke, za svoje činy musíš byť vo väzení. Na dva roky minimálne.“ V tom k nej pristúpil jeden z ANBU a niečo jej zašepkal do ucha.
,,Máme plno... zabudla som.“ Zvraštila obočie a založila si ruky v bok.
,,Tak, čo s tebou urobíme?“ nemal som žiadny návrh a tak som čakal. Je Hokage. Ona o mne rozhodne.
Cítil som sa, ako hlupák. Do akej situácie som sa to dostal? Nechávam rozhodovať o svojej slobode?
,,Do doby, kým mi potvrdia tvoje slová o Orochimarovej smrti budeš strážený ANBU jednotkami. Inak budeš v domácom väzení. Máš zakázané pohybovať sa mimo Konohu. Mimo to, keď sa mi tvoje správy potvrdia, budeš pozorovaný sledovacím zariadením. Prijímaš tieto podmienky?“ no tak to je zaručene lepšie, ako dva roky žiť v miestnosti o rozmere dva krát dva metre. Bez námietok som prikývol a natiahol ruku k druhému z ANBU, ktorý ku mne pristúpil a z vrecka vylovil čip a sekundu na to mi ho implantoval pod kožu. Nepríjemne to zabolelo, ale musel som to podstúpiť.
,,Kde je?! Kde?“ zastretý hlas doliehal až do mojich uší. Obrátil som sa tým smerom a zbadal len dve šmuhy, ktoré predo mnou prudko zastali. Naruto... nevyzeral byť naštvaný, tak ako som ho videl naposledy. Bol som za to úprimne rád. Vidieť ho rozčuľovať sa, som dnes naozaj nemal náladu. Civel na mňa v nemom úžase. No... čo by som mal povedať? Ahojte?
Sakura, ktorá stála vedľa neho sa na mňa vrhla a zavesila sa mi okolo krku. Vrazila do mňa s takou silou, že som sa takmer zatackal. Zvierala ma tuhšie, ako len tuho. Cítil som z nej, ako sa ma bála pustiť. Mala strach, že zasa odídem. Chlácholivo som ju pohladil po chrbte a potom ju opatrne objal. Aké zvláštne bolo mať ju v náruči. Cítiť jej krehké telo otrásajúce sa vzlykmi bolo také zvláštne a zároveň príjemné.
Nikdy som jej neopätoval dotyky. Nikdy som ju nechcel objímať. A teraz? Tuhšie som ovinul ruku okolo jej útleho pásu a užíval si ten pocit. Po chvíli sa odo mňa odlepila a tričkom si utierala slzy.
,,Čo tu...“ Narutovi sa vytratil hlas. Pozrel som sa na neho, ale nebol som schopný odpovedať. Odrazu som nemohol nájsť slová.
,,Sasuke sa vrátil do Konohy, ale bude v domácom väzení na dva roky.“ Bol som Tsunade vďačný, že odpovedala namiesto mňa.
,,A čo O-oro-chimaru?“ Sakura ledva rozprávala a pochybujem, že na mňa vôbec videla cez toľko sĺz.
,,Orochimaru nám už nebude robiť starosti.“ Tsunade sa obrátila a pokynula nám, aby sme ju nasledovali. Kráčala smerom do Konohy. Keď som prešiel bránu, cítil som sa taký slobodný, akoby všetka ťarcha zo mňa opadla.
Všetky pohľady sa na mňa zamerali. Boli zhrození, ustráchaní, prekvapení, podozrievaví. Len Naruto a Sakura boli šťastní... a mne to stačilo.
Celý večer som strávil s nimi dvomi. Išli sme sa najesť a boli sme sa pozrieť po mojom starom byte. Ako som zistil, nedovolili, aby sa tam niekto nasťahoval. Obaja verili, že sa raz vrátim. Hrubá vrstva prachu nás zavalila, len čo som otvoril vchodové dvere a než som sa nazdal, Naruto aj so Sakurou navrhli, že mi pomôžu upratať. Aspoň s nimi strávim viac času.
Aby nám to tak dlho netrvalo, Naruto prišiel opäť s jedným zo svojich nápadov a vytvoril desať klonov, ktoré nám pomohli. Síce sme sa poväčšine zrážali, keď sme chodili z miestnosti do miestnosti, aspoň sme to mali behom hodiny všetko spravené. Naruto a Sakura šli ešte niečo narýchlo odniesť Tsunade a ja som medzi tým zabehol do sprchy.
Voda z vodovodného kohútika... záves, sprchový kút... to som u Orochimara nepoznal. Večne som liezol do jazier a vodopádov. Nevadilo mi to, ale odvykol som si na obyčajný život. Toto bolo také ľudské a normálne, až mi to prišlo divné a smiešne.
Nemal som čo robiť a tak som im šiel naproti ignorujúc všetkých naokolo. Natrafil som na nich presne v strede cesty a tak sme si šli sadnúť do najbližšieho a vlastne aj jediného parku v dedine. Rozprávali sme sa o všetkom čo sa udialo za posledné roky. Okolo polnoci Naruto zaspal na lavičke na ktorej sme všetci sedeli a tak sme mu so Sakurou pomohli do bytu.
Stále žije tam kde pred tým. Bolo fajn vedieť, že sa nič nepohlo až tak dopredu, aby som to nemohol dobehnúť. Ešte vždy som vedel, kde mám hľadať svojich priateľov.
Položili sme ho na posteľ a nechali ho snívať. Očividne mal dobrý sen, pretože sa prihlúplo usmieval. Uškrnul som sa a zatvoril dvere na jeho byte.
Vyšli sme na ulicu a spolu so Sakurou sme sa vydali smerom k jazeru, ktoré bolo neďaleko. Natiahol som sa do trávy a pozoroval hviezdy. Sem som chodil, keď som bol malý. Sakura si sadla vedľa mňa do tureckého sedu a trhala púpavy.
,,Čo si tak stíchla?“ celkom ma zaujímalo, prečo je taká mĺkva. Doteraz sme sa rozprávali a teraz sa správa, akoby jej niekto vyrezal jazyk.
,,Nepomstil si svoj klan. Nezabil si Itachiho.“ Zamrmlala sotva počuteľne, ale neodvážila sa mi pozrieť do očí. Zamrzol som.
,,Hmm...“ nevedel som čo jej na to mám povedať.
Mala pravdu. Nezabil som ho... roky som sa naháňal len za jedným a zanedbal som všetko ostatné. Keby nebolo Orochimara a tých jeho stupidných želaní, určite by som ešte vždy bažil po pomste a neuvedomil si, že mi chýbajú. Ale teraz som v Konohe.
,,Ja sa nechcem každé ráno zobúdzať so strachom, že zmizneš. Nechcem ťa znovu hľadať a márne sa ťa snažiť priviesť do Konohy,“ posadil som sa a zahľadel sa na jej sklonenú hlavu.
,,Neznesiem pohľad na Naruta, ktorý sa kvôli tebe trápil. Nechcem zaspávať so slzami v očiach.“ Niečo sa zalesklo vo vzduchu a dopadlo do trávy. Kvapka slanej vody. Plakala.
,,A aj napriek tomu, že som tu... roníš slzy.“ Zašepkal som a prisunul sa bližšie k nej. Cez závoj vlasov som jej nevidel do tváre. Rukou som jej odhrnul pramene z očí.
,,Ja mám strach, že... že odídeš. Zasa. Lebo si nesplnil...“ zavzlykala nahlas a pozrela mi do tváre.
,,Nie... Neodídem. Prisahám. Nechcem dokončiť svoju pomstu. Nestojí mi to za to. Po toľkom čase som si konečne uvedomil, že to nemá cenu. Že mi...“ zasekol som sa. Ako ťažko sa to nahlas vyslovuje. Sám seba som nespoznával. Bol to prejav citov a na to som nebol zvyknutý.
,,Že ti?“ Sakura si utrela slzy a spýtavo sa na mňa zadívala.
,,Chýbate...“ vydýchol som potichu, ale vedel som, že ma počula, pretože zadržala dych. Vzdal som to... čo si to tu nahováram?
,,Sakura,“ môj tlmený hlas sa rozliehal ponad jazero a znel hlasnejšie, ako som mal v úmysle. Rukou som jej prešiel po vlhkom líci a všimol si červeného rumenca. Pousmial som sa. Bola roztomilá, keď sa hanbila. Zelené oči klopila k zemi a rúžové pery mala mierne pootvorené.
,,Prečo ti toľko na mne záleží? Aj po tom všetkom... “ Prekvapene na mňa vzhliadla. Ani som nečakal na odpoveď. Nepotreboval som ju počuť. Už mi to raz povedala a dokazovala to niekoľko rokov. Nikdy sa ma nevzdala.
Chcel som sa jej dotknúť. Ucítiť vôňu jej vlasov a chuť pier. Bruškami prstov som skúmal jej jemnú pokožku a obkreslil som líniu jej úst. Túžil som ich ochutnať. Ani som si neuvedomil kedy som sa k nej nahol. Zrazu stuhla. Asi som bol príliš blízko. Zamrzol som len zopár milimetrov od tej dokonalej tváre a čelil tým odzbrojujúcim mačacím očiam.
,,Už ťa nikdy neopustím.“ Šepol som potichu. Prosím... uver mi. Myslím to skutočne vážne... nedopustím, aby si trpela. Nie kvôli mne. Prosím...
Zatvoril som oči a čakal. Cítil som jej dych, ako mi naráža na pokožku. Hlavu mi naplnila jej vôňa. Čerešne.
Pomedzi prsty mi prekĺzol prameň jej rúžových vlasov. Boli také jemné na dotyk, úplne ako páperie.
,,Už žiadna pomsta?“ niečo sa zľahka dotklo mojich úst. Na chvíľu som sa zľakol a chcel som ucuknúť, ale potom som si uvedomil, že je to ona.
,,Žiadna pomsta.“ Moje pery sa obtreli o jej a celé telo mi z toho elektrizovalo. Ucítil som jej úsmev a neubránil som sa tomu ani ja.
Dychtivo som ju pobozkal. Opatrne ma objala okolo krku, ale ja som chcel viac. Chcel som ju cítiť čo najbližšie pri sebe. Strhol som ju k sebe a zvalil ju do trávy. Ochutnával som jej pery, jej sladkú pokožku, cítil som tep jej srdca, ako mi naráža do rebier. Počul som jej myšlienky, ktoré priam kričali moje meno. Konečne som sa cítil naplnený. Šťastný.
,,Nerobíš to len kvôli obnoveniu klanu, že?“ spýtala sa odrazu, keď ma od seba odtlačila. Prekvapene som sa zasmial a sklonil hlavu.
,,O tom momentálne nepremýšľam ani v najmenšom.“ Uistil som ju, načo sa rozosmiala tiež, chytila ma za košeľu a stiahla na seba.
Dneškom sa začína nová etapa môjho života. Bez pomsty, nenávisti, bolesti, utrpenia. Dnešok je môj nový začiatok.
Volám sa Sasuke Uchiha a som späť.