Povedz mi tvoje želanie, Sasuke-kun... 3 - Uchiha NIKDY neškúli!

Do dverí vošla Karin s bruchom ako balón a v tehotenských šatách. Pri pohľade na ňu sa mi zahmlilo pred očami a určite som zbledol. Cítil som, ako mi z tváre mizne všetka krv. Orochimaru... ďalšie zo želaní v r*ti! Už mám len jedno a potom mu budem musieť dať svoje telo?! Nie.. v žiadnom prípade! Počkať... obnovil som klan s červenovlasou Karin!? Tehotnou Karin!? Pane Bože!
Prešla ku mne a so sladkým úsmevom ma objala.
,,Zlato, všade som ťa hľadala. Som strašne vyčerpaná a pôjdem si odpočinúť. Mohol by si sa postarať o naše deti?“ zapriadla mi do ucha a prstom mi prešla po pere. Odvrátil som hlavu, aby som sa mal možnosť nadýchnuť. Takmer sa mi nahrnuli slzy do očí od zúfalstva.
,,Deti?“ docvaklo mi po chvíli a zmohol som sa len na zašepkanie.
,,Och, veľmi vtipné Sasuke. Dvojičky sa niekam stratili, budeš ich musieť nájsť a Benjiro sa hrá niekde na chodbe s hračkami.“ Takže máme tri deti... a štvrté je na ceste. Kriste pane. Keď som chcel obnoviť klan, nikdy som nechcel viac ako dve deti! Veď to len plače a kaká a ciká a zasa plače!
,,Kde sa stratili?“ spýtal som sa snažil sa neznieť znechutene.
,,Ale veď vieš koľko chodieb je tu.“ Mávla rukou a sadla si na posteľ. Oprela sa o stenu a spokojne si oddýchla.
,,Prečo sme v Orochimarovom úkryte?“ keď už mám mať niekde decká, tak ich nebudem vychovávať v podzemí ako krt. Alebo áno?
,,Sasuke, nechcel si ich vystavovať nebezpečným nástrahám vonku. Veď sme sa na tom dohodli. Pamätáš?“ udivene prižmúrila oči, akoby premýšľala, prečo jej pokladám také otázky.
,,Tati!“ zvrtol som sa na päte a zbadal asi štvorročného chlapca, ako sa čaptá ku mne. Čo som mal deti v trinástich?! To Orochimaru veľmi nedomyslel. Ako vždy a všetko.
Zastal pri mne a nadšene natiahol ruku. Sklonil som sa a prezrel si ho. Mal červené oči a červené vlasy zostrihané ako ja. A moje gény? No, nemusí mať čierne oči, ale Sharingan mať bude. Počkať... oči. On škúlil! Žiadny Uchiha nikdy neškúli! A toto nebolo normálne škúlenie! Ani som netušil, či sa na mňa vôbec pozerá. Toto je zlý sen... celý tento deň je len nočná mora. Teraz sa uštipnem a zistím, že som vlastne celý čas len spal. No jasné. Pocítil som bolesť a otvoril oči. To škaredé dieťa sa na mňa ešte vždy pozeralo. Nie je to sen...
,,Kichiro...“ Karin oslovila malého, ale ten sa na ňu ani nepozrel. Takže to bude jedno z dvojičiek. Bože, čo zač je to druhé? A čo Benjiro?
,,Uhryzni!“ prikázal piskľavý hlasom a vyhrnul si rukáv. Masochista...
,,Kichiro, nechaj ocka! Čo som ti o tom hovorila?! Nechci ma nasrať!“ Karin vybuchla ako atómová bomba, až sa malý rozplakal. Rýchlo som sa k nemu zohol a zobral si ho na ruky, pretože ten plač mi trhal ušné bubienky. Len čo sa dostal do mojej náruče, prestal plakať a začal ma ťahať za vlasy. Beštia malá...
Než som sa dostal ku dverám, držal som ho na celú dĺžku mojich rúk od seba a zložil ho na zem. Chvíľu mi trvalo, než som sa ho striasol. Bol ako lepidlo.
,,Choď nájsť... súrodenca. Za chvíľku za vami prídem.“ Pokúšal som sa ho nejako zamestnať, ale nič nezaberalo. Až po chvíľke prehovárania prikývol a utekal do tmy jednej z chodby s hustou gučou mojich vlasov v rukách. Toto je šialené... nenormálne...
Otočil som sa na Karin, ktorá sa na mňa pozerala psími očami. Zamrzol som. Čo je?
,,Sasuke-kun?“
,,Čo?“ tak strašne som sa bál toho, čo na mňa vybalí. Sladko sa usmiala. Asi si vlastne myslela, že to je sladký úsmev.

Asi o päť minút som sa vracal z Orochimarovej „kuchyne“ kde mal chladničku. Karin chcela kyslé uhorky a nutellu a ja som pre ne šiel s väčšou ochotou ako len veľkou. Vôbec som nechápal načo to chce. Prechádzka do Orochimarovej kuchyne, kde mal okrem jedla aj rôzne orgány v zaváraninových pohároch mi celkom prospela. Potreboval som chvíľu na to, aby som sa dostal z prvotného šoku zo škaredého syna. Dokonca aj tie oči v nejakej tekutine ma vystrašili menej ako to decko.
Vošiel som do izby a podal jej to. Nadšene chytila jednu z uhoriek a namočila ju do čokolády. Zhrozene som sa díval na to, ako sa jej táto gebuzina blížila k ústam. Keď sa do nej zahryzla, musel som zatvoriť oči a odvrátiť sa, ako sa mi nadvihol žalúdok. To je tak nechutná kombinácia. Počul som už o hocičom čo sú schopné tehotné ženy spratať, ale toto je už aj na mňa moc.
Zrazu sa ocitla predo mnou s divným úškrnom v tvári. Na kútiku mala ešte zvyšky nutelly, ktorú si jazykom oblizla. Ach, aké... nechutné. Ruky premiestnila na môj krk a začala sa nebezpečne blížiť k mojim perám špúliac ústa. Vypleštil som oči a okamžite ju chytil za plecia a odtláčal ju.
,,Sasuke-kun, vieš... som tehotná a mám chuť...“ zachichotala sa a zasa sa ku mne priblížila. Čo nevidí, že sa jej snažím striasť?! Začal som cúvať.
,,Chuť? Veď si dostala to čo si chcela.“ Vyhŕkol som a vrazil do niečoho. Posteľ.
Postrčila ma a ja som sa na ňu zvalil až struny zaškrípali. Vyliezla na mňa a obkročmo si sadla. Som uväznený a teraz ma znásilní! Zneužije ma žena... panebože... keby môžem, tak niečo urobím. Odstrčím ju, odsotím, odkopnem! Ale nebudem si brať na svedomie smrť nejakého malého dieťaťa, ktoré sa ešte ani nenarodilo!
,,Som tehotná, chute sa mi menia, ale veď to vieš. A teraz mám chuť na teba.“ Zhrozene som sledoval, ako mi rozopína košeľu. Nasucho som prehltol. Cítil som sa ako nejaká š****a.
,,To... to nie je zdravé, keď si tehotná. To...“ chytil som ju za ruku, ktorou mi začala rozväzovať fialový opasok. Z hrdla sa mi vydralo niečo medzi ufňuknutím a vyjeknutím.
,,Ja som čítala, že to vraj len prospieva. A ešte nie som v takom štádiu, aby sme nemohli.“ Okamžite som ju zo seba zosadil. Kupodivu to šlo ľahko, aj keď je z nej sud. Postavil som sa a začal si zapínať oblečenie.
,,Ehm... ehm...“ odkašľal som si, pretože som nevedel nájsť hlas.
,,Ja by som takým časopisom, čo to tvrdia neveril. Vlastne im vôbec neverím. Ublíži to tomu malému... malej... neviem čo to bude.“ Ďalšie strašidlo. Spravil som zopár krokov dozadu.
,,Ale no tak... v minulosti si s tým nemal problém. Ešte keď mi praskla plodová voda, tak si-“
Zacpal som si uši rukami a opäť cúvol, až som prepadol cez stoličku. Tomuto neverím, že som s ňou bol dobrovoľne! Ležal som na zemi na chrbte a vôbec nevnímal bolesť. Len som pokračoval vo svojej púti a kĺzal sa dozadu, stále sa na ňu dívajúc.
,,Bolí ma hlava.“
,,Výhovorky. Aj o tom som čítala. Sasuke-kun, poď ku mne.“ Potľapkala miesto vedľa seba a pozrela sa na mňa...no, asi to mal byť zvodný pohľad.
,,Musím ísť pozrieť deti. Sama si to hovorila.“
,,Počkajú. Čo už nie som pre teba príťažlivá?“ nikdy mi tak ani neprišla! Začala posmrkávať.
,,Ako správny otec... musím ísť za nimi.“ Precedil som pomedzi zovreté zuby a vstal, ignorujúc jej otázku.
Z miestnosti som vystrelil behom sekundy. Zabuchol som za sebou dvere a hlavou sa oprel o studenú stenu. V hlave mi šlo len jediné: zbláznil som sa. Prehrávalo sa mi to ako pokazená páska a postupne som tomu začínal veriť.

Z chodby sa ozýval smiech malého dieťaťa. Narovnal som sa a nastražil uši. Spravil som krok tým smerom a zvuk sa zosilnil. Čím bližšie som k nemu bol, tým viac som si bol istý, že sa blížim k sekcii najnebezpečnejších monštier, aké tu kedy Orochimaru zmutoval. Slabé biele svetlo osvetľovalo priestor predo mnou. Vošiel som tam a naskytol sa mi pohľad na samé mreže v ktorých sa nachádzali tie beštie. Zvuk smiechu utíchol. Lepšie som sa prizrel a zbadal som, ako sa malé dievčatko s čiernymi vlasmi blíži k páke. K páke... na otváranie mreží!
,,Počkaj!“ zrúkol som na ňu, ale ona sa len obrátila mojím smerom, zasmiala sa a znovu sa o kúsok posunula. Rozbehol som sa za ňou. Už len jeden meter! Hodil som sa na brucho práve včas, keď sa zavesila na páku. Videl som, ako sa pomaly prehýba na druhú stranu. Okamžite som ju schmatol a trhol naspäť, až malá vyletela do vzduchu. Dvere sa nepohli ani o milimeter. Prevrátil som sa na chrbát, keď v tom mi dievča dopadlo na hrudník. Na pár sekúnd mi vyrazila dych. Snažil som sa nadýchnuť, ale zatiaľ neúspešne. Dýchacie trubice sa uvoľnili vo chvíli, keď som si myslel, že je po mne.
,,Och... vďaka Bohu...“ zašepkal som vďačne, keď som pocítil kyslík a položil som hlavu na zem. Drobec sa mi vykrútil z ruky a už utekala preč.
Malé, mrňavé, hlúpe, neposlušné decká. Kto by povedal, že je s nimi toľko práce.
Keď som sa dostatočne ukľudnil, postavil som sa a oprášil sa. Šuchtavým krokom som kráčal po chodbách a hľadal tretie dieťa. Prosím, nech je aspoň to normálne. Prosím, prosím.
,,Ume, šo to tam máš?“ z nejakej izby sa ozval hlas malého Kichira. Zbystril som a zastal. Neprešiel som náhodou tie dvere?
,,Prešo ja také nemám?“ paráda, ešte aj šušlú. To ich Karin nenaučila normálne vyslovovať? So stiahnutým obočím som spravil tri kroky vzad, až som sa ocitol pred pootvorenými dverami, odkiaľ sa ozývali hlasy dvoch malých detí. Otvoril som ich a zbadal dvojičky. Ani jedna z nich si ma nevšimla. Boli hlboko zabraté do svojej práce.
Keď si moje oči privykli na šero, musel som sa zachytiť zárubne, aby som nespadol. Ume mala zdvihnutú sukňu a malý Kichiro sa jej pod ňu pozeral, popri tom sa vykrúcal na všetky strany, aby to zahliadol aspoň jedným okom.
,,Hej, hej, hej! To sa nerobí!“ zdesene som vyvreskol a rozsvietil svetlo. Dvojičky sa na mňa otočili a Ume spustila sukňu až k nohám. Celý belasý v tvári som stál vo dverách a díval sa na mojich potomkov. Nie... toto nemôže byť moja krv.
,,Tati, šo to má Ume tam dole?“ Kichiro sa zvedavo pozrel mojim smerom. Nahlas som prehltol.
,,Ono to... to nemá meno.“ Je tu nejako teplo nie? Asi sa mi zdvíha tlak. Zhlboka som sa nadychoval. Nepodľahnem panike... jasné, že nie... prečo by som mal? Už som zvládol oveľa horšie veci. Vrahov, besniace zvery, najnebezpečnejších ninjov, jasné... toto nič nie je. Len deti...
,,A prešo je to iné, ako mám ja?“
,,No, vieš... všetci chlapci majú iné, ako dievčatá... tamtie... veci.“ Ooo vďaka Bohu za dvere a zárubne. Keby som sa ich nedržal, zaručene som vykotený na zemi.
,,Aj ty máš také?“ Kichiro si nedal pokoj a sypal na mňa otázku za otázkou. Ume sa na mňa pozerala očami, ktoré tiež zdedila po Karin.
,,No...“ v ústach mi vyschlo.
,,Áno, má. Raz som pošula, ako maminka hovorila, še taťo má prebrať Šašíka. A my žiadneho Šašíka nemáme.“
Ó. Môj. Bože. Sasík?! SASÍK?! Nie, deti sú horšie ako krvilačné zvery! Tvár som si skryl do dlane, pretože som cítil, ako sa mi oči plnia slzami.
Niečo ma poťahalo za nohavicu. Vďačný, že nemusím reagovať, som sa pozrel dolu na nejaké malé čudo s plienkou väčšou, ako ono samé.
,,Tata.“ Benjiro s malým čiernym chuchvalcom vlasov na hlave... teraz som mal pod dohľadom všetky deti. A čo teraz s nimi? V hlave sa mi objavil obraz, ako ich strkám do miestnosti s monštrami a tie vypúšťam... myslím, že pri pohľade na nich by aj tie monštrá zaliezli naspäť do klietky.
Moje čuchové bunky zaznamenali hrozný zápach šíriaci sa od malého chlapca. No v žiadnom prípade ho nebudem prebaľovať! Toto je už moc!
Orochimaru! Ten z**d! Toto si vypije!
Prekročil som prcka a bez jediného slova som utekal preč. Nechal som ich za sebou a ani som sa neobťažoval obzrieť sa. Zapchal som si uši, aby som nepočul ten srdcervúci nárek tých... indivíduí.
Dupal som ako namosúrený býk. Práve pretiekla posledná kvapka.
Nechcem deti! Nie s ňou! A nechcem Karin! Kašlem na celú pomstu! Chcem sa vrátiť do Konohy! K hlúpemu Narutovi a otravnej Sakure! Všetko som si rozmyslel! Už tu nezostanem ani o sekundu dlhšie! Mám toho plné zuby. Zabijem toho odporného, slizkého, vychrtlého, zmagoreného, perverzného, smradľavého, prasáckeho, všivavého, zadubeného, drzého, špinavého, nechutného, podlízavého hada!
Zastal som pred dverami do jeho izby. Bol som si na sto percent istý, že tam je. Najskôr som sa vydýchal, než som bol schopný vyrovnať sa bez toho, aby ma pichalo v boku a pozrel som sa cez kľučku. Bol tam. Bez jediného mihnutia oka som použil techniku a prerazil som dvere. Ha! Orochimaru ležal na posteli a v údive otvoril ústa z ktorých sa mu vyvalil ten hadí jazyk dlhší ako jeho vlasy a dopadol na zem.
,,Sa-su-ke-kun.“ Zašepkal a z úst mu vytiekol prameň krvi. Napriek tomu, že zomieral, z jeho hrdla sa ozýval klokotavý smiech. Zamračil som sa.
,,Ruší sa naša dohoda. Všetko využívaš vo svoj prospech. Mám ťa plné zuby. Išlo ti o to, aby každé želanie nevyšlo, len nech dostaneš telo. Ale mám novinu. Posledné želanie nevyslovím.“ Priblížil som sa k nemu a ešte viac som ju zosilnil.
,,S-ssss-ssss.....s-ssss...“ uškrnul som sa.
,,Čo by si rád?“ mierne som naklonil hlavu, aby som sa mohol pozrieť ako trpí aj z iného uhla pohľadu. Neodpovedal. Ako by aj mohol? Zmohol sa len na syčanie.
,,Zdochni, ty hajzel.“ Ako som si vychutnával jeho smrť! Celé telo mi naplnili endorfíny, nepotreboval som ani čokoládu, ktorú tak neznášam, či ženskú spoločnosť. Nie že by som pred tým nejakú v skutočnosti mal. Ehm...
Behom pár sekúnd bolo po všetkom. Bez jediného pohľadu na neho, som sa obrátil. Vo vnútri mňa všetky orgány tancovali Hula-hula od radosti, že som sa striasol toho chuja.
Odrazu sa začala celá miestnosť chvieť. Nevedel som udržať rovnováhu a zmätene sa obzeral dookola.
Zemetrasenie! Aké výstrahy to dávali, keď sa začína zemetrasenie? Skryť sa pod stôl! No jasné! Okamžite som si vliezol pod Orochimarov stolík a poskladaný som tam prečkával tie otrasy. Asi po dvoch sekundách mi došlo, že to nebude žiadne zemetrasenie, ale následok Orochimarovej smrti. Nepoužil som pred tým pečate a tak sa zrušila technika, tým, že zomrel Orochimaru. Preto to chvenie. To znamená, že aj tretie želanie by sa malo zrušiť. Nie?
Vyliezol som spod stola a snažil sa pozbierať posledné zvyšky dôstojnosti, pretože teraz som sa hanbil aj sám pred sebou, že som sa vopchal pod jeho stolík ako sardinka do konzervy.
Vykukol som do chodby, ale nikde som nič nevidel. Takže... zbavil som sa aj tých deciek a Karin? Určite?
Počas celej cesty som bol na pozore. Všetky zmysli som mal napnuté a jediné šuchnutie myši ma nútilo tasiť katanu.
Pootvoril som dvere svojej izby a nazrel opatrne dnu. Žiadna Karin. Takže už je koniec.
Vyčerpane som sa zviezol na zem popri stene. Cítil som sa tak unavený.
,,Sasuke, čo sa stalo?“ pomaly som zdvihol hlavu a zbadal Karin ako stojí oproti mne. Najskôr som skoro zjačal od strachu, ale potom mi došlo, že pozerám na jej ploché brucho. Žiadny balón... toto je skutočná Karin. Nahlas som si vydýchol.
,,Si v poriadku?“
Začal som sa smiať na jej otázke. Bola to taká úľava vedieť, že sa všetko už konečne skončilo. Áno som v poriadku... možno... Môj hysterický smiech sa niesol po celej chodbe. Po chvíli som dostal štikútku a tak som s tým prestal.
,,Orochimaru je mŕtvy.“ Vstal som a opäť nahodil svoj zvyčajný výraz. Takto som sa cítil byť sám sebou. Nemôže ma hocičo len tak vystrašiť. Som predsa Sasuke Uchiha. Takže od teraz sa musím starostlivo kontrolovať.
Karin na mňa chvíľu vyjavene zízala.
,,To ty si ho zabil?“ spýtala sa mierne prísnym hlasom. Zdvihol som hlavu do väčšej výšky aby som zdôraznil moju nadradenosť.
,,Ak s tým máš problém, mňa to nezaujíma.“
,,Ale ja s tým nemám problém... vieš,“ mierne sa sklonila a špičkou topánky začala kopať do zeme.
,,To znamená, že... môžeme byť spolu...“ zašepkala a očervenela.
,,Karin, na to zabudni.“ Vyhlásil som rozhodne pevným hlasom, aj keď v duchu som sa na sekundu zľakol. Otočil som sa a premáhal sa, aby som šiel normálnym krokom. Chcel som odtiaľto doslova zdrhnúť.
,,Odchádzam...“ povedal som ešte, aby som tomu dodal ten správny rez. Toto bola najväčšia chyba môjho života. Pridať sa k Orochimarovi... ts...