Povedz mi tvoje želanie, Sasuke-kun... 2 - Uchiha klan v plnej kráse a Sasukeho sukničkársky život

,,Sasuke, vstávaj!“ prevalil som sa na druhý bok. Jasné.... už vstávam.
,,Uchiha Sasuke!“ vystrelil som z postele od ľaku a hlavou som takmer prerazil strop.
,,Dopr...“ Prikrčil som sa a chytil sa za boľavé miesto. V momente mi tam navrela hrča. Au... to bolelo. Rukou som si pretrel zlepené oči a zadíval sa pred seba.
Kde to som?
Modré steny, posteľ s tmavými návlečkami, veľká skriňa so zrkadlom, písací stôl na ktorom som mal knihy, shurikeny a kunaie.
A v tom mi to prišlo... moja rodina žije. Som u nás doma, v Uchiha štvrti. Priskočil som k balkónovým dverám a otvoril ich do korán. Vyšiel som na balkón a porozhliadol sa. Po ulici behali malé deti, ktoré si hádzali loptu, hrali sa naháňačku či vymýšľali misie do svojich ninja hier. Dospelí sa zdravili a sem-tam sa niekto pristavil, aby prehodili zopár slov. Neveriaco som zízal na úkaz pred sebou. Nemôžem tomu uveriť.
Trojica asi pätnásťročných dievčat stálo pred domom mojej tety a zrejme na niečo čakali. Z posuvných dverí vyšla moja sesternica, ktorú som si pamätal ešte ako malú. Kráčala k svojim kamarátkam a nadšene im kývala. Spomenul som si, ako sa so mnou chcela hrať, keď sme boli deti, ale ja som ju odmietol s tým, že musím trénovať, len nech prekonám svojho staršieho brata.
Ako som to neskôr ľutoval, že som si na ňu nenašiel čas... Teraz z nej bola mladá kunoichi, ktorá hrdo nosila čelenku Listovej.
,,Akemi!“ zvolal som na ňu, aby si ma všimla. Mal som chuť vynahradiť jej všetky tie razy, kedy som ju odmietol. Porozhliadla sa po ulici a potom ju napadlo pozrieť sa smerom k nášmu domu. Keď ma zbadala, jej tvár nadobudla červenú farbu. Nechápal som prečo. Jej kamarátky sa obrátili mojim smerom a začali sa chichotať. Jedna z nich dokonca odpadla, čo ma vyviedlo z mieri. Prečo tak zareagovali? Je niečo v neporiadku so mnou? Zhrozene som sa na seba pozrel a zistil som, že stojím na balkóne len v boxerkách. Keby to boli iba boxerky, prehryzol by som to. Ale mal som na nich motív medvedíkov. Okamžite by som mohol Akemi oponovať. Rumenec som mal hádam, že až niekde pri pätách. Okamžite som sa stiahol dnu a zahanbene za sebou zabuchol dvere. Chvíľu som sa rozdýchaval a až potom som sa rozhodol, že je na čase obliecť sa.
Zo skrine som vytiahol prvé čo som chytil, pretože som sa už tešil kedy uvidím mamu. Navliekol som na seba bielu košeľu, čierne nohavice a topánky. Ešte stále som si pamätal, kde bola kúpeľňa a trafil by som tam poslepiačky. Umyl som si tvár, vyčistil zuby a zbehol schody dolu.
,,Mladý pán sa uráčil vykopať z postele?“ mama... stála v kuchyni a mala na sebe svoje zvyčajné oblečenie. Dlhé čierne vlasy mala rozpustené a mračila sa na mňa. Bez jediného slova som prešiel k nej a ako v tranze som si ju prezeral. Nezostárla ani o deň. Vždy bola nádherná.
Tuho som ju objal a vôbec som ju nechcel pustiť. Do očí sa mi nahnali slzy radosti a smútku zároveň. Prišiel som o tak veľa. Ale teraz to môžem napraviť. Teraz môžem dobehnúť každú jednu chvíľu. Opätovala mi stisk a do nosa mi udrela známa vanilková vôňa. Usmial som sa a ešte chvíľu som tak zotrval a vychutnával si ten okamih.
Keď som sa od nej odtiahol, prekvapene sa pousmiala a postrapatila mi vlasy.
,,Dobré ráno, Sasuke.“ Ako úžasne znelo, keď vyslovila moje meno. Ten pocit, keď na mňa prehovorila bol na nezaplatenie.
,,Ako si sa vyspal?“ podala mi misku s jedlom a lyžičku. Vďačne som si ju od nej zobral a až teraz som si uvedomil, aký som hladný.
,,Vynikajúco.“ Usmial som sa na ňu a sadol si za stôl. Cítil som sa tak dobre, ako nikdy v živote. Tak slobodne. Konečne som mohol dýchať.
Najedol som sa a rozprával sa s ňou o všetkom čo mi len napadlo. Snažil som sa popri tom tváriť nenápadne, aby si nevšimla nejakej zmeny.
,,Bol tu Naruto a hľadal ťa. Vraj sa máte o jedenástej stretnúť pri Ichiraku.“ Ten pako je aj tu môj najlepší priateľ? No, nič iné som od toho nemohol očakávať. Koniec koncov, vždy bol.
Zrazu sa odsunuli dvere a dnu vošiel otec s Itachim. V prvom momente som mal pocit, že asi vyletím z kože, ale potom som si uvedomil, že toto nie je ten Itachi, ktorého som chcel zabiť.
,,Synak, dnes som počul veľa chváli od veliteľa Anbu. Vraj minulú misiu zvládli len vďaka tebe.“ Otec... vždy som chcel, aby ma pochválil, uznal moju silu... počkať, som v Anbu? To naozaj?
,,Sasuke bol vynikajúci. Nebyť jeho chladnej hlavy, určite by si už ani neškrtli.“ Itachi ma pobúchal po chrbte až mi zabehlo. Chvíľu mi trvalo, než som si zvykol na ten pocit mať opäť brata či rodinu.
Celé doobedie sme strávili spolu a rozoberali všetko, čo sa dialo za posledné dni. Medzi Itachim a otcom prebehla ostrá výmena názorov ohľadom vedenia klanu.
,,Keby sme urobili vtedy ten prevrat-“
,,Otec, prestaň. Hyuugovci aj Uchihovci sú najsilnejší klan v Konohe. Čo viac ešte chceš? Viesť ju?“
,,Keby si ty a tvoj kamoš neťahali proti nám, mohli sme ju viesť.“
,,Nebuď smiešny. Keby sme sa skutočne vzbúrili, Konoha by nás prevalcovala. S pomocou ostatných klanov a hlavne Hyuugovcov by sme skončili na plnej čiare. Takto je to správne. So všetkými si vychádzame a žijeme vo vzájomnej symbióze. Tak to má byť a nie vytláčať jeden druhého.“ Itachi hovoril kľudným hlasom a otec zazeral. Ja som ich pozorne sledoval. Netušil som o čom to hovoria.
,,Ohrozil by si vtedy ešte len šesťročného syna? Mohli by zabiť Sasukeho v strachu, že bude ďalším revolucionárom ako ty, či Madara v ktorého šľapajách si sa vydal.“ Počúval som ich a snažil sa zorientovať.
Čo ak skutočne prišlo k tomuto pokusu a preto bol nás klan vyvraždený? Ale nie, to je hlúposť. Veď to bol práve brat, kto to urobil. Takže... žiaden prevrat. Alebo, že by tak chcel zabrániť prevratu? Ale nie, to nedáva zmysel. Strácal som sa v tom. Nie... toto je úplne iný svet ako ten môj. Nemôžem sa tu spoliehať na život, ktorý som žil doteraz. A pýtať sa nemôžem. Vzbudil by som podozrenie.
Pozrel som sa na hodiny a zistil, že už je čas vyraziť. Rozlúčil som sa s nimi s pocitom, že večer sa sem opäť vrátim a to mi vylepšilo náladu ešte viac. Nepamätám sa, že by som mal takú dobrú náladu za celý svoj život.
Dokráčal som k Ichiraku a poobzeral sa. Bol som tu presne na čas a Naruta nikde. Samozrejme. Konoha ani Naruto sa nezmenili. Všetko bolo také isté a to mi vyhovovalo.
,,Sasuke!“ známi krik, tak otravný, ale bolo skvelé počuť ho. Otočil som sa a zaostril na Naruta v oranžovo-čiernej kombinéze, ako kráča ku mne a jeho úsmev bol vidieť z kilometra.
Prišiel ku mne a odhrnul látku. Kývol hlavou smerom k pultu a tak sme si sadli.
,,Som rád, že si si našiel čas. Od kedy si odišiel z nášho týmu a vstúpil k Anbu, skoro vôbec ťa nevídam.“ Zafrflal si popod nos naštvane, čo ma celkom pobavilo. Vôbec sa nezmenil. Bol presne taký, akého som si ho pamätal. Až teraz som si uvedomil, že mi skutočne chýbal. On, aj Sakura. A čo je vlastne s oboma? Ako sa majú, čo teraz robia?
,,Prepáč. Veľa práce.“ Ospravedlnil som sa mu a napil sa čistej vody.
,,A čo robíš ty celé dni?“ zaujímalo ma, čo sa s nimi stalo. Aspoň tu sa ich na to môžem spýtať.
,,Babča ma menuje o týždeň Hokagem, ale to vieš. Takže teraz plním ešte nejaké tie misie.“ Takže Hokage? Nakoniec sa splnil jeho sen.
,,A čo Sakura?“
,,Och, Sakura-chan? Stále pracuje v nemocnici, takže ju tiež málo vídam. Má veľa práce, ale deti ju zbožňujú.“ Pousmial som sa. Budem sa za ňou musieť zastaviť.
,,Počul som, že si zachránil jednu misiu. Hovoril to Kakashi.“ Prehltol jedlo a zazubil sa na mňa. No jasné, on asi tiež vstúpil naspäť k Anbu. Náš tým skončil a všetci sme sa rozdelili.
Dojedli sme rámen a vybrali sme sa prejsť po Konohe.
,,Inak, od kedy chodíš s Ino?“ úsmev mi zamrzol na tvári a nálada poklesla. Čože? Prosím? Neprepočul som sa náhodou? To nemyslí vážne!
,,Čože?“ ovládol som sa, aby som to zo seba nevykoktal a v hrôze som sa na neho pozrel. Naruto mi uštedril kamarátsku ranu do pleca a zasmial sa. Dúfal som, že si len strieľa.
,,Ale no ták, Sasuke. Už to nemusíš tajiť. Kiba vás vraj predvčerom videl. Len kedy to stíhaš popri tej práci?“ Totálne mi došli slová. Videl?
,,K-de?“
,,No veď... v tom parku na lavičke... ako ste sa... no, veď vieš.“ Začal sa rehúňať a mne to vohnalo červeň do tváre. Ani neviem, či som bol naštvaný, alebo zahanbený. Ino Yamanaka?! Toto je snáď zlý vtip!
,,Hej, my o vlku a ...“ vydesene som nasledoval jeho pohľad a zbadal som Ino, len niekoľko metrov pred nami. Dlhé blonďavé vlasy mala vyčesané a mierila si to rovno k nám.
Kam sa skryjem? Mal som chuť skočiť do kontajnerov, len nech ma nevidí. Nech ma obíde, nech som neviditeľný, alebo hocičo, len nech pokračuje vo svojej ceste.
A vôbec! Čo som bol pred tým slepý? Ino? Ako som si mohol naraziť práve toto blonďavé strašidlo!
Zmätene som zaspätkoval, ale už nebolo úniku. Už len meter a bude pri mne. Obaja sme s Narutom zastali. Ako sa mám tváriť? Ako jej priateľ? Čo jej mám povedať? Mám ju pobozkať? Fuj! Asi sa povraciam!
,,Ahoj, Ino.“ Donútil som sa k úsmevu, keď zastala a pozrela sa na mňa.
PLESK!
Oči som mal doširoka otvorené od totálneho šoku. Narutovi vedľa mňa spadla sánka až na zem a mňa nehorázne štípalo líce.
,,Ty idiot! Ako si mohol?! Takto ma využiť!“ vrieskala po mne a ja som absolútne netušil, čo pre Boha som spravil! Všetky pohľady na ulici sa na nás otočili a sledovali nás. A že ich bolo dosť!
Ino sa so slzami v očiach rozbehla preč a za rohom som zbadal už len jej vlasy.
Pozrel som sa na Naruta, ktorý užasnuto zízal.
,,Čo to do frasa malo byť?" spýtal som sa ho, načo on nechápavo pokrútil hlavou.
,,Sasuke!“ otočil som sa smerom odkiaľ na mňa niekto kričal a zazrel som Tenten. My sme sa niekedy v živote rozprávali?
Zbadal som len jej hnedé rozhnevané oči - ako rýchlo sa premiestnila predo mňa - a v tom som dostal takú ranu, že som mal dojem, že mi minimálne zlomila sánku.
,,Čo ti preskočilo? No si normálna?!“ vyprskol som naštvane a pohýbal ňou. Tá teda má ranu!
,,Ty vieš za čo to bolo!“
,,Chodil som aj s tebou?“ blbá otázka, ale bol som v takom šoku, že na nič iné som sa nezmohol.
,,To si uhádol. Som tebou znechutená.“ Otočila sa a skôr, ako som stihol niečo povedať, odkráčala preč.
,,No, Sasuke. Nezdáš sa.“ Naruto očividne našiel reč a asi sa aj bavil.
,,Nepríde mi to vôbec vtipné.“ vrčal som a masíroval si sánku. Takto fackať Uchihu! Pred všetkými! Nie, nie... musím sa ukľudniť.
,,To muselo bolieť.“ Prezrel si ma a stisol pery, aby sa nerozosmial.
Dal som sa do kroku a rozhodol sa, že už sa viac k tomu nebudem vyjadrovať. Stačilo, že na tej ulici boli snáď úplne všetci a momentálne som bol ako magnet. Cítil som, ako nás všetci pozorujú.
Hľadel som si na nohy a snažil sa vysvetliť si, prečo som bol taký idiot. Keď už viac báb, tak aspoň tak, aby sa to nezistilo, nie? Ale Tenten? Nechápem to... začína sa mi pozastavovať mozog.
Tvrdý náraz sprevádzalo menšie zakolísanie, ale Naruto ma zachytil.
,,Čo nevieš pozerať, alebo čo?“ vyštekol som prudko na osobu, ktorá to do mňa napakovala a až potom som sa pozrel pred seba na neznáme dievča, ktoré na mňa vyjavene pozeralo. Mala modré oči a červeno-čierne vlasy. Mohla byť o rok mladšia odo mňa. To bolo všetko, čo som si stihol všimnúť pred tým, než otvorila ústa a na celú ulicu začala hulákať ako pomätená.
,,Teba som hľadala. Kiba mi to povedal! Už ťa nikdy... počuješ? NIKDY nechcem vidieť!“
PLESK!
Tento krát to schytalo druhé líce, až mi hlava odletela nabok. Snažil som sa to rozdýchať, ale nešlo to... do ****! Čo som nejaký fackovací panák?! Vrátil som hlavu do svojej pôvodnej pozície a pozrel sa na ňu.
,,Ty.... ty..." ani rozprávať som nevládal, aké som mal nervy. Čo si o sebe myslia? Že sa tu nechám mlátiť bandou ujačaných, tupých, neznesiteľných, šeredných ženských?! JA?!
S odvrknutím sa mi otočila chrbtom a vlasmi mi tak švihla do tváre, že som predpokladal, že som jej zožral minimálne červenú polku gebule. Vypľúval som vlasy z úst a utieral sa do rukáva.
Toto bola tretia rana behom pár minút a spodná časť tváre mi meravela. Pozrel som sa na Naruta a pošúchal si boľavé miesto. Začínal som sa cítiť neskutočne ponížene a túto verziu samého seba som pomaly, ale istotne začal nenávidieť viac, ako hocikoho na svete.
,,Túto ani nepoznám.“ Povedal som mu nakoniec, načo sa on začal smiať na mojom výraze.
,,Keby... k-keby si sa... vid-.... ha ha ha ha... videl! Ha ha ha ha ! Kto vie, koľko ich ešte je!“ od smiechu sa chytal za brucho a utieral si slzu, ktorá mu vytiekla z kútika oka. Mne ale do smiechu rozhodne nebolo. Toto im spočítam aj s úrokmi. Budú platiť...
,,Sasuke, mal by... mal by si si dávať pozor na to, ako randíš. Ešte ťa tu všetky ženy znenávidia.“ Naruto si asi povedal, že by bolo od neho milšie, keby sa začal správať, ako kamarát.
,,Ja vôbec nechápem o čo tu ide. Proste...“ absolútne som netušil, čo to má znamenať. Že by som bol taký hlúpy? Toľko žien? Z jednej dediny! Muselo mi preskočiť... alebo lepšie povedané, muselo preskočiť Sasukemu predo mnou.
,,Neboj sa kamoš... ja som s tebou.“ Naruto ma súcitne potľapkal po chrbte, ale ušiel mu menší smiech, no hneď sa ovládol.
Zhlboka som sa nadýchol a potom pomaly vydýchol a až potom sme sa dali do kroku.
,,Pozri, Hinata. Konečne nejaká normálna.“ ozval sa zrazu Naruto a až nadskočil od radosti, keď ju zbadal. Nadšene na ňu zavolal, načo sa ona obrátila naším smerom. Keď zočila Naruta, mierne sa pousmiala. Potom preniesla pohľad na mňa a pustila plnú náruč ovocia na zem, ktoré sa dokotúľalo až k naším nohám. V tom sa odvrátila a s plačom utiekla preč. Zarazene som zastal a Naruto urobil tak isto.
,,Prečo sa rozplakala?“ spýtal som sa ho a udivene obrátil pohľad na blondiaka po mojej pravici.
,,Ja nev-“ Naruto sa poškriabal vzadu na krku a potom sa zasekol.
,,Nebodaj si s ňou randil?“ tak, teraz ho môžem podpichnúť ja. Aspoň vie, aký to je pocit, aj keď nie do takej mieri. Ale už sa mi nebude môcť vysmievať. Ha!
Naruto sa na mňa pomaly otočil.
,,Nie,“ povedal a zložil ruku, ,,to TY si aj s ŇOU randil!“
,,Čože?!“ tentoraz som zhrozene skríkol a cúvol pred jeho výrazom. Bol ako býk... niekto si zo mňa strieľa?!
,,Naposledy, keď sme sa stretli, tak som ti hovoril, že som sa do nej zaľúbil! A ty si sa s ňou zahrával?!“ ponad hlavu mi preletel shuriken. Bleskovo som skočil za rozostavaný murovaný plot a prikrčil som sa.
,,Čo ti šibe?! NIKDY!“
,,Jej výraz hovoril za všetko! A vraj priateľ! Ty odporný potkan!“ vzduchom preletel kontajner a zhnitá zelenina mi popadala na hlavu. Znechutene som si zmietol rajčiny z pleca. Moja biela košeľa... to bola posledná čistá! Už žiadnu inú nemám! Všetky mi Orochimaru zobral, vraj ich dá vyprať. To určite. Nevidel som žiadnu už vyše mesiaca. Buď sa z nich snaží zobrať moje DNA, alebo ich fetuje. Fuj...
,,Preskočilo ti?! Nikdy v živote som sa s ňou nerozprával! Ani som nevedel, že existuje!“ zakričal som na neho a vykukol. Hups... červené oči. Zlé znamenie. Rýchlo preč!
,,Zabijem ťa!“ toto bola vážna hrozba. A verím, že sa k nemu pridá každá jedna s ktorou som si začal. Nemal som pri sebe žiadnu zbraň. Do čerta! Idiot! D*bil! Kde som nechal hlavu?!
Neváhal som ani sekundu a chytil som najbližšie kvetináče a hodil som ich po ňom. Vybehol som z úkrytu a neohliadal som sa. Za sebou som počul len Narutovo zarevanie sprevádzané ženským bojovým pokrikom.
No v žiadnom prípade tu nechcem zostať! Pokiaľ som bol taký magor, radšej sa vrátim k tomu sliziakovy!

Mačka, kôň, pes!

,,Robíš si zo mňa srandu, alebo čo?!“ vrieskal som na plné kolo, keď som sa vypotácal zo skrine, pričom som si hlavu tresol o tyčku na vešanie. Nohy sa mi zamotali do opasku a potkol som sa. Rozčapil som sa na zemi, rovno pred Orochimarove nohy.
Viedol som boj s tou fialovou mašľou dorých desať minút, pri tom som sebou hádzal zo strany na stranu, lebo som mal pocit, že ma začína škrtiť. Konečne som to zo seba skopal a naštvane sa postavil. Orochimaru sa celý čas tváril prekvapene, akoby vôbec nechápal o čo ide.
,,Čo sa stalo?“
,,Spravil si zo mňa *********!!!“ od hnevu som si ani nevidel pred oči. Triasol som sa na celom tele a snažil sa ukľudniť. Stratím nervy... prídem pri ňom o nervy.
,,Ale no tak, Sasuke-kun. Chcel si obnoviť svoj klan, tak som si povedal, že aspoň budeš mať na výber a budeš mať viac žien. Rozšíriš svoj genetický kapitál v tamtom svete.“
,,V tamtom svete som to ani nepotreboval, keďže celý klan žil ty idiot!" zareval som jeho smerom a priskočil zopár krokov k nemu.
,,Och, chybička se vloudila." nahodil výraz ťažkého smútku a ospravedlnenia, no pre mňa to bol skôr čistý výsmech.
,,Takže žiadne plodenie potomkov? Vieš, užiť si a tak..." zaťal som sánku a zatvoril oči. Takéto otázky pri ktorých myslí na ktovie aké prasačiny, nech si nechá.
,,Chcem obnoviť svoj klan, ale ani s jednou z nich!“ snažil som sa vyčistiť si myseľ od odporných predstáv Orochimara, ktoré sa mi vynárali pred očami. Neúspešne.
,,Dobre, tvoje želanie splním.“ Prudko som otvoril oči, aby som videl, ako spravil zopár pečatí a ja som nechápal čo to malo znamenať.
,,Č-čo si to práve urobil?“ a ukázal som na neho roztraseným prstom. Keď som videl, že sa trasiem, okamžite som si dal ruky za chrbát. Nesmiem mu ukázať strach.
,,Povedal si, že chceš obnoviť svoj klan, tak už si ho obnovil.“
,,Čože?“ ozval som sa a môj hlas preskočil o niekoľko oktáv vyššie.
,,Počkaj chvíľu a zistíš. A teraz ma ospravedlň, ale som nejaký unavený. Idem si ľahnúť.“ Nato sa otočil a vyšiel dverami. Stál som namieste ako prikovaný a snažil sa prísť na to, čo sa práve stalo.
,,Sasuke-kun! Zlato!“ spevavý hlas sa ozýval z chodby až ma zamrazilo. Ako v tranze som sa obrátil smerom, odkiaľ vyšiel Orochimaru, aby som zočil na vlastné oči tú pohromu.
,,Sa-su-ke." zapriadla spokojne, keď ma zbadala a mne začínalo byť do plaču. Panebože... prosím, nech je toto len zlý vtip, nočná mora, moja halucinácia...