Hidanovo znovuzrodenie IV. - Ďalšia záchrana

„Toto?“ zvrieskol na chudého obchodníka so zeleninou svalnatý obor. „Tomuto hovoríš zárobok?“
„Pre-prepáčte, pa-ne. Viac nemám.“ Naprázdno prehltol vystrašený, vyziabnutý starček asi o polovicu menší, než veľký chlap pred ním.
„Vyzerám snáď, že ma to zaujíma, ty mag*r?“ zahučal ešte hlasnejšie, než predtým a prevrátil mu v hneve a na dôkaz svojej sily, vozík so zeleninou.
Bolo jej tam chabo málo, no i to bola pre starčeka veľká strata. V poslednom čase mu šla starostlivosť o záhradu a skleník nie veľmi od ruky, keď o ne musel dbať navyše sám, pretože mu ochorela žena. Aj kupujúci na trhu odvracali dnes zrak od jeho potravín, preto ten nízky zisk. Našťastie, tu mohli obyvatelia o luxuse len snívať, takže mal aspoň toľko peňazí, aby chorej manželke kúpil lieky.
„Veď toto nepokryje ani tvoje dlhy!“ reval ďalej fučiaci muž.
Okoloidúci sa zo strachu zháčili, keď vozík dopadol na zem a rozbil sa a odmerane sa oddialili od hroziaceho nebezpečenstva. Zelenina sa rozkotúľala po ulici a všetci od nej utekali, ako od bômb. Nikto sa nestaral o to, čo bude so starčekom, ľudia sa len súcitne prizerali. Takéto scény vídali často. Chudák starý muž sa triasol. Vystrašenému mu stekali kvapky potu po tvári s vydeseným výrazom.

Toto mesto patrilo k najväčším zapadákom, aké v zemi sú. Bolo postavené na skalnatej rovine, jedinej v širokom okolí - v zaprášenej a pustej krajine tak netypickej pre Zem Ohňa. Aj tak bolo mesto veľké a plné obyvateľov, ale len máloktorí v ňom boli slušnými občanmi. Takí žili v chudobe, hlade, boli skromní, plachí, odmeraní a prežívali v žalostných podmienkach. Tú lepšiu životnú úroveň predstavovali len zločinci, surovci, hľadaní kriminálnici a stratení ninjovia triedy S, gangy a lovci odmien. Väčšina z nich terorizovala mnoho ľudí, akým je tento úbohý starček. Pýtali od bezbranných ľudí peniaze a ak nedali, zmlátili ich, ak dali, budú vedieť, že predsa len nejaké peniaze majú a prídu k ním nabudúce. Nehovoriac o občasných turistov a prechádzajúcich. Takto fungovala „práca“ oných zločincov a surovcov na tomto mieste.

„Pa-pane! Prosím, ospravedlňte moju trúfalosť, ale... ale-“ jachtal skrčený pestovateľ zeleniny so strachom vysloviť požiadavku.
„Ale, ale, ale... Vieš, ako to slovo neznášam!“
„Viem, pa-ne, ale...“ padol starček na kolená a čelom sa dotýkajúc zem začal prosiť. „Prosím, odpusťte mi to. Tú moju drzú trúfalosť... ale mohli by ste s vyplatením počkať? Mám chorú ženu. A ja potrebujem peniaze na lieky. Je na tom veľmi zle a v tomto veku ju môže choroba ľahko...“ nedokázal vysloviť strašnú pravdu. „Ja vám tie peniaze neskôr zoženiem. Sľubujem, že všetko... všetko zaplatím! Buďte taký láskavý a... vr-vráťte mi peniaze. Prosím!!!“ rozhodol sa vyjsť s pravdou von.
„Láskavý? Tak láskavý!!!“ zhúkol naň chlap po chvíli zízania. „Keby som nebol láskavý, už dávno by si skončil ako iný, čo neplatili – mŕtvy! Táto láskavosť ti nestačí?!“ Hromový hlas chlapa sa ozýval po uliciach široko-ďaleko. Ľudia okolo zutekali. Vedeli, čo bude nasledovať rovnako, ako to vedel aj starček. Schúlil sa do malého klbka a rukami si v poklone chránil hlavu. O chvíľu to schytá.
„Ukážem ti, aký viem byť láskavý!“ rozohnal sa rukou, zovrel päsť, a než stačil uštedriť starému mužovi silný úder, medzi nich sa postavila osoba zahalená v sivom plášti.

„Ha?“ zarazil sa chlap a uvoľnil ruku. „Uhni, špina!“ pohrozil neznámej postave. Keď však uvidel, že záhadnú osobu nijako nezastrašil, ani len sa netriasla, prinútilo ho to upriamiť na zahaleného viac pozornosti. Uvedomil si, že nikto v ich blízkosti nie je, ulica je prázdna a ľudia sa poschovávali a táto osoba sa teda schválne postavila do cesty. Schválne! Všimol si aj, že má na chrbte kosu. Taká nápadná zbraň. V rukách držala zvláštnu vec, prikrytú šatkou. Na sekundu sa zamyslel, čo bolo pre neho netypické – toto mesto dobre pozná a vie ktorí ľudia sú len odpad, ktorí platia a neplatia, ktorí majú a nemajú prácu, a hlavne na ktorých si smie dovoľovať, s kým by sa rád pobil, a aj že sú v tomto meste ľudia, ktorým by sa mal veľkým oblúkom vyhýbať, i keď takí sú tu len máloktorí. Túto osobu nepoznal. Malý záblesk zamyslenia sa však neandertálcovi hneď stratil z dohľadu.
„Teda! Parádna zbraň, človeče! Ty musíš byť silný.“ Uškrnul sa. Je to predsa kriminálnik. Mal rád silných protivníkov, preto nemal žiadne obavy a nedochádzali mu výstrahy. Zmyslel si, že je to len nejaký hrdina s veľkým sebavedomím.
„Vďaka.“ Siláka prekvapil sladký hlas ženy, vychádzajúci spod kapucne. Žena? Tak s ňou si ľahko poradím – zasmial sa v duchu a uškrnul sa.
„Čo chceš, krasotinka? Mám tu prácu, takže uhni.“
„Inak čo?“ tichým hláskom sa spýtala. Nevyznelo to drzo, avšak ten pokoj, vyrovnanosť a náznak povrchnosti štval.
„Inak ťa budú zoškrabovať zo steny, ty šla*ka!!!“ zvrieskol.

Žena sa zasmiala, akoby neverila, že to dokáže. Chlap zaťal zuby a než stihol akokoľvek zareagovať na tlmený, nenápadný zvuk, dievča prehovorilo: „Nechcem, aby som skončila ako mastný fľak na stene.“ Z jej hlasu vyznel sarkazmus. „To len on.“ Obzrela sa. Starček mal mierne zdvihnutú hlavu, stále chránenú rukami a v momente, keď na neho žena ukázala, zrak opäť sklonil.
„Čo s ním?!“ čudoval sa chlap hromovým hlasom.
„Môžeš prestať vrieskať? Chcem len zaplatiť za neho.“
„Čo?“ chrapľavým hlasom sa ticho začudoval malý mužík.
„Čo?!“ zreval surovec.
„Je snáď v poriadku, keď zaplatím miesto neho, nie? Budeš mať peniaze? Budeš! Tak neviem, v čom je problém.“
„No... to je pravda, ale...“ škrabal sa za hlavou. Toto ešte nikto nikdy neurobil. Svalnatý chlap nevedel, ako sa zachovať. Jediné, čo mu napadlo, bola otázka: „Prečo by si to robila?“
„Nemôžem si pomôcť. Môj dar je mojou prácou.“ Pozrela na schúleného muža. „Je moja povinnosť pomáhať ľuďom a pristupovať ku každému s láskavosťou. Chápeš?“
Veľký kulturista však nechápal jej bľabotaniu o láskavosti. Poznal vôbec význam toho slova? Žena si vzdychla, potom dodala: „Koľko je dlžný?“
„Dosť.“
„Och, bude toto stačiť?“ vytiahla z vrecka za hrsť bankoviek. Chlapovi zaiskrili oči pri pohľade na toľko peňazí. „Áno!“ chňapol po nich a rátal ich hodnotu. Žena ho nechápavo sledovala so zveseným obočím. Vôbec nechápala, čo to je s tými ľuďmi, keď ide o peniaze.
Keď si muž spočítal všetky peniaze, zatváril sa blažene, ale po chvíli sa mu v očiach zaleskla iskrička šibalstva alebo skôr zla. „Ale... je tu jeden problém...“
„Aký?“ spýtala sa dievka.
„Ty! Ty si ešte neplatila!“ žena ukázala prstom na seba. „Áno, ty! Iste ti ďalšie drobné chýbať nebudú, keď máš toľko peňazí len tak v jednom vrecku.“ Odpovedal jej na nemú otázku.
„Prepáč, ale ja viac nemám.“ Pokrčila plecami.
„A čo tá kosa?... alebo...“ pozornosť upriamil na vec, čo držala prikrytú v rukách. Keď sa po ňu však načiahol, žena sa stiahla.
„Povedala som – prepáč, viac nemám.“ Pokojne zdôraznila. Začala ustupovať pred chlapom, keď sa na ňu začal oboriť.

Žena niesla zahalenú vec ako najvzácnejší poklad, ako dieťa si ho vinula k hrudi a jemne stískala, bojac sa, že oň príde. Dievča nie je odtiaľto, to vedel a myslel si, že má teda mnoho „nepotrebných“ pokladov, ku ktorým, s určitosťou, patrí aj skrytá vec. „Navaľ to!“
Chlap zahnal dievča do kúta. Široko-ďaleko len málo ľudí a aj tí sa skrývali, sledujúc, čo bude nasledovať, zvedaví na odpovede na nemé otázky: Kto je to dievča? A čo to drží v rukách? Prečo neuteká?
Nikto ani len netušil, že v rukách síce držala poklad, ale ako pre koho. Muž zaťal päste. Pochyboval, že by mala žienka proti nemu šancu.
Vtom urobila žena niečo tak nepodobné jej charakteru - škodoradostne sa usmiala: „Ani ma nenapadne.“
„Aha! Tak ťa budem musieť prinútiť zmeniť názor!“ zreval, znovu sa zahnal rukou so stisnutou päsťou a chcel protivníčku, teda obeť, udrieť. Jeho hlúposť mu ale stála v ceste a jeho veľkosť, sila hrala až priveľkú úlohu v jeho štýle boja. Logicky mu ani nenapadlo, že ak príde tak tajomná žena s toľkými peniazmi pri sebe, nápadnou a nebezpečnou zbraňou na chrbte, podozrivo bedlivo strážiac zahalenú vec, zastávajúc sa odvážne bezbranných občanov, staviac sa do cesty mužovi dvakrát tak veľkému, ako je ona sama, a s tak pokojným a vyrovnaným správaním, do ich zločineckého mesta a nebojí sa – nemá prečo.
Žena sa jedným malým pohybom vyhla výpadu silného, avšak nešikovného bojovníka, prikrčila sa a pravým hákom udrela muža do brucha značnou silou. Ten vyletel do vzduchu s bolestným a prekvapeným výrazom. Dievča v sivom plášti neváhala ani sekundu a využila chvíľu jeho bezbrannosti, vyskočila do výšky letiaceho chlapa, schúlila sa, spravila kotrmelec, aby zvýšila silu nasledujúceho úderu a ľavou nohou chlapa odkopla asi tridsať metrov od nej. Pri lete si chlap niekoľkokrát narazil hlavu o zem a následne vrazil do múra na konci ulice. Pri tom doň spravil kruhový odtlačok, puklinami pripomínajúci pavučinu. Následne sa odlepil od steny, zvalil sa tvrdo na zem a už nevstal. Aj z diaľky bolo vidieť, že mal rozbitú hlavu, nos, sánku, vylomené zuby a narazené rebrá.

Skrytá dievka ľahko dopadla na zem, ako mačka do prikrčenej pózy, vystrela sa a pozrela na svojho protivníka. Skoro jej ho bolo ľúto. Ani si nevšimla, že šatka spadla z prikrytého predmetu, až kým vec neprehovorila.
„Do pekla!“ žasol Hidan, ktorý celú akciu sledoval. Látka bola tenká, takže cez ňu celkom dobre, v dennom svetle, videl. „Och!... Zlato!... Tomu hovorím taijutsu! Si správna ženská.“ Pozrel hore. „Začínaš sa mi páčiť.“ Uškrnul sa. Žena sa pri útoku ani nezapotila, ani tlak jej nestúpol. Akoby nič. Cítil to, predsa len ho pri hrozbe boja pevnejšie stískala s obavami, že bude aj hlava zranená.
„Neznášam takých basta*dov!“ okomentovala svoje činy a oprášila si plášť. To bolo prvý raz, čo hlava počula, že vyslovila z úst nadávku.
„Presne! Ten by sa krásne hodil na môj rituál.“ S malou nádejou, že dosiahne aj svojho cieľa, prisvedčil.
„Nie!“ zamietla a otočila sa od rozrytej zeme, stopa po letiacom surovcovi. Hidan zaúpel.
Starček stále čupel na zemi a užasnuto sledoval nehybného chlapa. Tak ľahko premohla neznáma jeho tyrana. Keď si všimol, ako prechádza okolo neho, vystrašene sa pomrvil, ako ryba na suchu. Kráska zastala, dala si dole kapucňu a muž na ňu aj s okolitými ľuďmi pozrel zvedavým pohľadom. Sivovlasá žena s anjelskou tvárou, karmínovo červenými očami, nevídanou silou, trojčepeľovou kosou a... odťatou hlavou v rukách. Bol na ňu skutočne zaujímavý pohľad.
„Si v poriadku?“ spýtala sa priateľským hlasom pestovateľa zeleniny.
„Že sa pýtaš!“ Hidan vyštekol svojim obvyklým spôsobom komunikácie, „Pri tých atletických cvikoch, čo si tu stvárala, mám závrate a všetka krv sa mi nahrnula do hlavy-“
„To nebolo na teba, ty trúba.“ Prerušila ho, „Navyše, neviem, či ti vôbec nejaká krv zostala, keď je z teba len hlava. To bolo na neho.“ Ukázala na starčeka.
Sivovláska držala v rukách malú guču papierov, bankoviek. Nejako sa jej v rýchlosti podarilo vytrhnúť ich z rúk surovca počas útoku. Keď starec neodpovedal, za hrsť peňazí mu hodila bez slov.
„Na!“ bezočivo za ňu povedal Hidan. Kráska starému mužovi venovala jeden krátky úsmev a potom jej výraz nabral opäť vážnej chladnokrvnosti, s tým sa odvrátila a prestala sa o zachráneného starať.
„Tak čo? Stále si myslíš, že má cenu ma schovávať?“ skonštatoval Hidan a poukázala na všetkých ľudí, ktorý sa začali vynárať z úkrytov a čudovať sa zaujímavým skutočnostiam. Žena sa rýchlo otočila, zháčila sa, aby jej nebolo vidieť do tváre. Uvedomila si svoje správanie, v duchu si nadávala, prečo je taká hlúpa. Takto pateticky sa zachovať... V rozpakoch zatvorila oči a užitočnými vyhľadávacími schopnosťami skontrolovala, či sa nevystavila nejakému, napríklad, lovcovi odmien. Našťastie, nič.
„Mali by sme ísť.“ Prezrela si posledný krát, pre istotu, okolie a vydala sa na cestu. Keď tu ju hneď po pár krokoch, čo sa zvrtla do blízkej, opustenejšej a tmavšej uličky, mimo dosahu zraku prekvapeného obyvateľstva, zastavilo, jej dobre známe, oslovenie.

„Takže si to ty!“ v tieni stál muž. Sivovláska sa zarazila. Hlas... ten, pri ktorom mala pocit, ako keď nechty prechádzajú po tabuli a so škrípavým zvukom sa do materiálu zarývajú.
„To snáď nie...“ šepla.