Hidanovo znovuzrodenie V. - Starí známi

„Takže si to ty!“ Sivovláska sa zarazila. Ten hlas. Ten hlas, pri ktorom ju vždy pochytili zimomriavky a husia koža. Ten drzý tón, z ktorého priam vyžaroval škodoradostný úškrn. Ten hlas, pri ktorom mala pocit, že sa jej okolo krku zvíja jedovatý had. Taký pocit mala len zo svojho pána, zopár jeho blízkych posluhovačov a... z neho. To snáď nie...

V tieni, tam, odkiaľ by na ňu zvyčajne vyskočil neznámi útočník, stál niekto, koho prítomnosť netešila ani ženu a ani Hidana, ktorý mal pocit, že sa jeho partnerka strnulo zhlboka nadýchla, akoby jej nezostávalo iné, akoby čakala na úder. Aj on si však bol istý, že táto dievčina, by si s ním poradila a tiež, že ďalší chlap na scéne nezaútočí. Prečo však žena zaťala nebadateľne zuby, ako keby sa snažila presvedčiť sa, že to nie je a nikdy nebude skutočnosť. To, čo sa práve odohráva a čo pravdepodobne naberie na strmom páde.
Sivovláska kútikom oka sledovala muža v tieni, ktorý robil to isté, len s badateľným zdvihnutým kútikom úst. Hidan nechápal, čo sa deje, ale mal pocit, že sa poznajú. Aj to bol dôvod, prečo radšej nechal všetko na nej a mlčal. V poslednom čase to bolo celkom často.

„Ale no ták! Stále mi neveríš?“ prerušil ticho chlap v tieni.
„To nevieš, že pri tebe sa musí mať na pozore aj vlastná matka?“ odvetila klasicky tichým hlasom.
Postava sa zasmiala ako starček, ktorý spomína na staré časy. „Stále si to ty, Akane.“
„Akane?“ ticho zopakovala, skôr pre seba, hlava. Tak sa žena volá? Uvažoval, že vlastne za celú tú dobu, čo sú na ceste, nepokladal za dôležitú neznalosť jej mena.
Neznámy sa pohol a prerušil tak všetky myšlienky. Vyšiel z tieňa do ponurého svetla opustenej uličky, až vtedy naňho bolo poriadne vidieť. Tmavé, strapaté a naježené vlasy, ktorých pramienky mu zakrývali jazvu blízko oka a padali do čiernych očí. Oblečenie mal dotrhané a voľné, v podstate ako všetci v tomto meste s tým rozdielom, že tie jeho poukazovali na jeho hodnosť ninja a vôbec nevyzerali ako vytiahnuté zo smetiaka, hodili sa k nemu. Aj on však nemal čelenku. Presne ako sivovlasé dievča. Ruka vo vrecku a v druhej takmer prázdna fľaša alkoholu.
„Aj ty.“ Pozrela na fľašu. „Stále piješ?“ spomenula si, ako sa spolu občas kedysi rozprávali a ako sa snažil presvedčiť ju o svojej dôveryhodnosti nekonečne dlhým rozprávaním o jeho minulosti, aby mala pocit, že mu môže prezradiť tú svoju, i keď ju dávno poznal. Vyrastal v bare, ktorý vlastnil jeho otec. Odjakživa podvádzal, hazardoval, pil a nemal ženy práve v najväčšej úcte. Len Akane, teda Hidanova spoločníčka, si získala jeho rešpekt už prvým očným kontaktom pri zoznámení, tak ako už mnohí, ktorých stretla.
„Nebudeš mi odopierať to posledné, čo mi zostalo! Mám na neho nárok. Nevieš, čím všetkým som si prešiel.“ Zaskučal.
„Ale viem. Viem to zo všetkých najlepšie. Preto som od teba vždy očakávala skôr pochopenie a malé náznaky slabých chvíľ súdržnosti voči priateľom, než zradu. Ja som si toho preskákala viac, než ty.“ Prestala pôsobiť chladnokrvne a trochu horkokrvne odpovedala. Spomínala... na ten pocit krivdy a zrady, čo síce očakávala, ale netušila, že ju to bude emocionálne tak rozožierať. Uprene na neho hľadela ako na najposlednejšiu krysu.

Hidan vôbec nechápal, čo sa deje, ale už si zvykol na nevedomosť okolo záhadných okolností o spôsobe života spolucestovateľky a tiež potmehúdsky zazeral na novú potenciálnu obeť pre svoj rituál. Nový chlap sa mu tiež nepáčil, pripadal mu ako pekný hajzl*k.
„Náhodou, vieš aký som rád, že si za mnou prišla?“ hájil sa nenadväzujúcou témou.
„Neprišla som za tebou, Masayuki!“ rázne odvrkla.
„Neklam.“ Odbil ju.
Akane chvíľu nič nehovorila. Jediná vec, ktorá jej bránila vo vrhnutí sa na starého známeho a oplatiť mu všetko dvojnásobne, bola dôležitá a seriózna,... tak dobre, pre ňu seriózna, úloha – hlava. Nechcela žiadne konflikty, keď si plnila povinnosti, ten z pred chvíle jej stačil.
Nakoniec teda vzdychla a pripustila: „Máš pravdu, prišla som za tebou.“ Povedala to s odľahčeným tónom, ktorý naznačoval opadnutie kameňa z jej srdca a tým výdychom odfúkla aj všetku ťaživú atmosféru. Aj keď stále vo vzduchu niečo viselo, niečo ako odstup, nebezpečenstvo ani hrozba útoku už nehrozili. Hidanovi to pripomenulo staré časy, kedy visiacu vec vo vzduchu prisudzoval zápachu výmenných miest, skrytých vo zvláštnych úkrytoch. Aj teraz bolo určité napätie medzi tými dvoma, čo mu pripomínalo skôr obchod, ako keď vymieňal Kakuzu hodnotnú obeť za peniaze.
Počkať! Snáď ma nechce... – napadlo Hidanovi.
„Chceš pomoc?“ spýtal sa muž.
Ticho. Opäť. Žena si odmietala priznať, že potrebuje pomoc práve od tohto človeka.
„Myslím, že ti ju dlhujem.“ Celkom vážne dodal, snažiac sa udržiavať konverzáciu pri živote.
„Ak by si mi vôbec niekedy chcel splatiť svoje dlhy voči mne, všetky, musel by si žiť najmenej šesť životov.“ Odsekla, už obyčajne pokojne. „Chcem len informácie.“ S tými slovami si aj Hidan vydýchol.
Muž sa víťazoslávne uškrnul. Vedel, aké asi informácie chce. Hlavou mu prebleslo len – Tak na toto sa musím napiť.
„Hej! Ženská!“ chopil sa príležitosti Hidan. Ale sivovláska ho stále ignorovala. „Kto-...“ chcel pokračovať i napriek nezaujatosti oslovenej, ale prerušil ho nárek.
„Áááách...“ smutne prevrátil tmavovlasý fľašu hore dnom. Cez okraj úzkeho hrdla sklenenej nádoby padali kvapky červenej tekutiny. „Čo je smutnejšie, než prázdna fľaša vína?“ stonal.
„Toto.“ Vystretou dlaňou ukázala kráska na Hidana.
„Ku*va!“ vyvalil strapatý oči.
„Ku*va!“ zvolala hlava, keď sa k nemu chlap priblížil s úmyslom schmatnúť ho a prezerať si ďalší div sveta.
„Deb*l!“ vyštekla a prudko obrátila náručie tak, aby zabránila „priestupku“. „Toho sa nedotýkaj!“ trochu tichšie dodala.
Strapatý vystrel dlane a dvihol ich na znak kapitulácie, zatváril sa nevinne, ustúpil do primeranej vzdialenosti a obzrel si odtiaľ skvost. „Dobre, dobre... Ku*va!“ zopakoval. „Asi by som predsa mal prestať piť.“ Poškriabal sa za hlavou, zdalo sa mu totiž, že hlava rozprávala.
„Masayuki, toto nie je žiadna halucinácia, ale moja nová... misia.“ Objasnila. Hidan si nebol istý, či je to výhovorka, alebo pravda, ale tváril sa, že prepočul.
„Misia? Od koho? Nie si náhodou v podstate nukenin?“
Žena sa zapýrila. Hlavu to prekvapilo. Zrazu pochopil. Takže preto to schovávanie, vyhýbanie sa mestám, maskovanie a tak.
„To ťa nemusí zaujímať.“
„Máš pravdu. Tak, čo chceš za info? Mám zopár vecí, ktoré by ťa mohli zaujať.“
Akane sa začala obzerať po okolí. „Nie som vyberavá, ale uprednostnila by som viac súkromia. Nerada by som...“
„Och! Máš pravdu.“ Začal skúmať priestor aj Masayuki. Potom si strčil obe ruky do vreciek, pokrčil plecami a zatváril sa nevinne, ako keby o nič nešlo.
„Poď-“ zarazil sa a vrhol pohľad na hlavu. „Poď-te za mnou.“ Naznačil im smer cesty a nechal sa nasledovať krásnou ženou po vyjdení zo zabudnutej uličky.

Obe postavy, žena a strapatovlasý muž, prechádzali ulicami mesta. Sivovlasá kráčala meter, dva za starým známym. Ten rýchlim tempom kráčal vpred. Hidan už nebol prikrytý, no i napriek svojej neobyčaje si ho hlboko vnoreného do náručia a hrudi ženy, keďže sa o svoj „poklad“ bála v tomto civilizáciou zabudnutom meste, takmer nikto nevšimol. Domy boli zastarané, pripomínajúce opustené chatrče, pri tom boli celkom početne obývané. Ulice mesta boli zaprášené, rozľahlé a väčšinou ľudoprázdne, nakoľko trhy na dnes skončili. Všade samí hrozivo vyzerajúci kriminálnici, zločinci a utečenci, stojaci na prahu dverí do pochybných podnikov. Niektorí ich nespustili z očí, kým sa im nestratili z dohľadu a sledovali nevídanú krásu ženy s karmínovými očami. Prezerali si jej čarokrásnu tvár a... iné. Hidanovi však, na rozdiel od ženy, ani nenapadlo, že ak by mohli, dávno by sa na nich všetci zločinci vrhli a okradli ich a že jediný dôvod, prečo to neurobili nebol v tom, žeby sa historka o silnej záhadnej žene rozšírila tak rýchlo po meste, ale preto, že sú tu ľudia, ktorým sa radno vyhýbať a k ním patrí aj Masayuki.

„Sme tu!“ Zastal tmavovlasý chlap pred dom uprostred ulice.
„Toto je dom?“ zvraštila hlava čelo pri pohľade na stavbu, z vonku pripomínajúcu dvojposchodovú psiu búdu. „To je vážne na pi**.“
„Hidan!“ zasyčala karhavo žena. Následne sa obrátila na muža. „Ospravedlňujem sa.“
„Za čo? To by sa mal skôr on nám! Vážne, toto je pod moju úroveň.“
„Vraví odťatá hlava.“ Skonštatoval Masayuki. Tento krát vrhla žena pohľad na tmavovlasého.
„Viem, že to nie je nič luxusné, ale nič lepšie v tomto meste nezoženiem.“ Ospravedlňujúco zvesil obočie. Ukázal na dom a vyzval ich: „Len poďte ďalej!“
Sivovláska na nič nečakala a po pozvaní pristúpila k dverám. „A nespadne nám to na hlavu?“ neodpustila si hlava tichú poznámku.
Stavba mala jednoduchý pôdorys. Dve miestnosti na prízemí a kuchyňa, dve na poschodí, plus kúpeľňa. Aj napriek tomu, že zvonku vyzerala byť budova úzka a schátraná, vo vnútri to vyzeralo byť celkom útulné. Všetky izby boli tmavé, pochmúrne, no čisté a jednoducho zariadené. Žiaden zbytočný luxus či ozdoby ako kvety, porcelán, obrazy, len zopár kníh na poličke a jednoduchý nábytok. Okná zakrývali hrubé, ťažké závesy, cez ktoré prenikal sotva badateľný tenký lúč svetla, čo rušil šero. Úkryt ako stvorený pre zločincov.
„Tak... vítajte!“ pristúpil Masayuki k žene, ktorá si pri dverách obzerala priestor. „Nie je to nič luxusné, ale môj dom, tvoj hrad.“ poškriabal sa za hlavou.
„Poviem to ešte raz: Je to vážne na-“ nedokončil, pretože mu sivovláska rukou prikryla ústa. Bolo jej jedno, ako sa vzpiera a snaží sa hrýzť. Mala to urobiť už dávno.
„Má to svoje čaro.“ povedala.
„Vďaka. Len sa usaďte a urobte si pohodlie.“ ukázal na pohovku uprostred izby.
Žena prešla na ukázané miesto. Všimla si, že jedny dvere boli privreté. Vykukol z nich lesk svetla na kovových predmetoch, hlavne zbraní. Tmavá izba plná harabúrd, ktorá mala svoj systém uložených predmetov. Vyzeralo to ako nejaký sklad. Aj odtiaľto bolo vidieť, aké poškodené, doškriabané sú niektoré predmety, napríklad zbrane. Akane rýchlo došlo, o čo sa jedná.

„Masayuki! To snáď nie. Vykrádači? To už obchoduješ aj s nimi?“ pýtala sa tmavovlasého.
Masayuki sa mykol pri týchto slovách. Túto vlastnosť na starej známej neznášal. Občas to vyzeralo, že všetko vie. Samozrejme, keďže on je jedným z mála ľudí, ktorý vedia, čím je, neprekvapovalo ho to, ale vždy sa mu to zdalo otravné.
„Mno... Čo ti na to povedať? Nie som vyberavý.“ žalostne sa pousmial, no potom si vybral lepšiu, pravdivejšiu výhovorku. „Po vojne úplne spadol trh a ako nastal definitívny mier a pokoj, obchody nejdú. Za to na čiernom trhu sa mi v poslednom čase celkom darí. Na rozdiel od vás a vašej malej organizácie. Všetci sa chcú nechať vyliečiť, takže máte zákaziek plno. Práve preto ťa tak urputne hľadajú.“ Uškrnul sa.
„P-rejdime k obchodu.“ rýchlo prešla k dôvodu svojej návštevy, Masayuki neúmyselne prezrádzal viac, než bolo treba neznalej hlave.
„Och, jasné!“ spomenul si chlap a zutekal k preplneným zásuvkám. Z tých vyhrabal zopár papierov a zvitok s červeným pruhom. „Tu!“ podával ho dievčaťu.
Než sa však žena po zvitok stihla poriadne načiahnuť, chlap rýchlo zrolovanú listinu stiahol. „E-e! Už som povedal, že obchody nejdú a ja potrebujem peniaze... Takže, keď mi dalo takú prácu zohnať to, pretože som si to požičal od ANBU...“ hral sa so zvitkom v rukách s očakávaním zisku.
Žena jemne pokrútila hlavou a pohrabala sa vo vrecku. Po pár zlostných pohľadoch vybrala z vrecka za hrsť ďalších peňazí, tentokrát pekne zrolovaných do útvaru valca. „Bude toto stačiť?“
„Že sa pýtaš!“ chňapol po bankovkách tmavovlasý.
Dievča nechápavo sledovala jeho správanie, keď počítal ich hodnotu. Nechápala, čo je to s tými ľuďmi, keď sa jedná o peniaze a Hidan, tiež sledujúc Masayukiho, si lámal hlavu nad tým, odkiaľ ich tá ženská berie.
„Teda, Akane-chan, ty si sa vôbec nezmenila.“ Popri svojej zaneprázdnenosti vravel. „Doteraz si pamätám tvoje historky o tom, ako si chodievala do obchodov a vyvaľovala na predavačov kopy strýkových peňazí so slovami – drobné si nechajte. Stále, ako vidím, nepoznáš hodnotu peňazí.“ Dopočítal.
„Medzi hodnotou a cenou je veľký rozdiel.“ Odpovedala jednu zo svojich častých hlášok, čo zvykla neustále opakovať a štvať ňou bohatú spoločnosť, v ktorej vyrastala.
Masayuki sa zasmial na svojej pravde, ktorej sa vždy držal: „Ľudia sa nemenia.“ Povedal a pristúpil k sivovlasej. „Až na to, že aj keď som neveril, že je to u tvojej dokonalej krásy ešte vôbec možné, opeknela si.“
Pohladkal ženu s karmínovými očami po líci a hral sa jej s pramienkom vlasov medzi prstami, pričom sledoval každú krivku jej chutnej tváre. Ona len odvrátila zrak. Neznášala takýto druh pozornosti, aj keď vedela, že si z nej len uťahuje.
„Haló! Hrdličky!“ ozvala sa hlava. „A na mňa ste zabudli?“
„Och! Prepáč.“ Spomenula si sivovlasá, že títo dvaja sa ešte nepoznajú. „Hidan, toto je Masayuki Michi. Starý známy. Masayuki, Hidan.“ Ukázala na hlavu.
„Teší ma.“ Skúsil na hlavu tú svoju slizkú zdvorilosť. Hidanovi sa to vôbec nepozdávalo.
„Mňa teda nie.“ Odvrkol a hlboko sa zamračil. Napadlo ho, odkiaľ donedávna neznáma žena pozná jeho meno. Pokiaľ si dobre spomína, nepovedal jej ho.

Žena roztvorila zvitok, čo jej medzi tým strapatý Michi podal, položila Hidana na nízky stôl a prezerala si krasopisne napísaný text. Po chvíli však začalo jej behanie očami po papieri naberať na prudkej rýchlosti a na tvári sa jej začalo črtať zhrozenie a starosti. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa... neomdlieť?
Akane sa roztriasla a nemo sa postavila, zvitok jej spadol z rúk. Rýchlosťou svetla si prečítala celú listinu a to jej zrak spočinul len na prvých slovách, vetách. Nie, bolo tu niečo iné, čo ju znepokojilo a uviedlo do takého stavu, šoku. Spomienka... Stopa po spomienke člena ANBU, už dávno mŕtveho. Na oči, hoci zatvorených, sa jej nalepil pohľad. Nezaostrený, matný, ale plný zdesenia... Pohľad muža, oného člena ANBU, ktorý sledoval ženu so sivými vlasmi, ako kľačí pri mŕtvom... Jediný pohľad na dievča, ufúľané od krvi, čo ho v momente zbadalo, obrátilo naň zrak, ho presvedčil o mylnej predstave... V rozostretom obraze nerozoznala črty svojej tváre, ale tie žiariace oči, čo svietili ako kaluži krvi s jagavým odrazom hviezdneho svetla všade okolo, tie spoznala... Stopercentne boli jej... Pocítila náznak prekvapenia, ohrozenia, hnevu a strachu... Ten muž v maske, písateľ tohto spisu, sa bál, i keď dosiahol úrovne, akej sú hodní len najlepší... V jej pohľade sa skrývalo niečo nebezpečné... v nej je niečo nebezpečné.

„...-ne... Akane!“ sivovlasá prestala nemo civieť na zem, akoby ju niekto zlomil. Pomaly zdvihla hlavu a otočila ju na Masayukiho. Pozerala sa na neho výrazom, z ktorého sa nedali určiť žiadne emócie, ani myšlienky, pohľadom tak typickým pre ňu a jej druh, ale zároveň takým nezvyčajným pre jej pevnú povahu, ako keby sa v nej niečo pomaly lámalo.
„Si v pohode?“ spýtal sa a zamával jej nevinne rukami pred tvárou. „Tak čo? Čo na to vravíš?“ ukázal na zvitok na zemi.
„Hrôza.“ Po chvíli ticha hlesla. „Spravili zo mňa-“ nedokončila, no nikto ani nepoznal, že niečo dodala, pretože poslednú vetu zamrmlala, ako keby stratila hlas.
„Moja reč.“ Pritakal strapatý chlap. „A to nie je to jediné, videla si, čo o tebe píšu ďalej? Teda, viem, že ty by si nikomu nevinnému neublížila, ale videli ťa tam a na mnohých miestach pri podobnej príležitosti, takže...“
„To s tebou nemienim rozoberať. Narobil si mi ešte viac starostí a to som ich mala už predtým dosť.“ Vyčítala mu, ale nie veľmi prítomne. „Odkiaľ o mne majú toľko informácii.“ Zišlo jej na um a podozrievavo sa pozrela sa starého známeho.
„Pre-čo sa to pýtaš pravé mňa?“ zatváril sa prekvapene.
Žena si vzdychla, nemusela sa ho to ani pýtať, sama poznala odpoveď. Čo mohla čakať, keď je niekto ako Masayuki Michi na slobode a bez dozoru. „Môžu odhaliť moju identitu.“
„No tak, Akane-chan. Neboj sa. Vieš predsa, že na mňa je niekedy aj spoľahnutie. Všetko z dokumentov ANBU, po mojej nezvanej a nepovšimnutej návšteve, o tebe zmizlo. Nikto na teba v podstate neberie ohľad, bolo to v starých záznamoch, takže po tom nikto pátrať nebude. Ani si to nevšimnú. Nie je tam po tebe ani stopy. Len tento zvitok som ušetril pre teba, vedel som, že sme sa iste nevideli v minulosti naposledy.“ Ubezpečoval ju.
Strapatý chlap podišiel k nej a po krátkej reči sa kráska s nepríjemným pocitom jeho blízkosti odtiahla a vzala si do rúk hlavu. Pre istotu.

„Neznášam ťa.“ Zahundrala na adresu tmavovlasého.
„Au, tak toto som si nezaslúžil!“ chytil sa za srdce.
„Ale netáraj!“ pridala sa hlava. Vtedy naňho obaja strhli pozornosť.
„Povedz, Akane... myslíš to vážne?“ ukázal na zvláštne čudo prstom.
„Momentálne je moja jediná starosť on.“ Usmiala sa naň širokým a pohŕdavým úsmevom.
„Ja mám aj meno.“
„Viem, Hikari.“
„Hidan.“ Opravila ho hlava s výrazným podtónom.
„Jasné, prepáč, Hidan...“ naznačoval mu, aby pokračoval. Chcel, aby mu hlava prezradila jeho celé meno.
„Výborný postreh, tak sa volám.“
„To mi došlo, ale Hidan aký.“
„Momentálne hlavatý, ale potom, ako sme ťa zasponzorovali, mohol by si byť trochu ohľaduplnejší.“
„Bože, s tebou je to ťažké... čí si?“
„Mno... Predovšetkým Jashinov, ale nie som si istý, kúpila ma táto žena.“ Uškrnul sa.
„Kone-... počkaj!“ zarazil sa. Povedal práve to, čo si myslí? „Jashinov? Jashinov?“ zopakoval.
„On je dementný?“ pozrel Hidan na Akane. „Máš s tým nejaký problém?“
„Ja nie, ale tuto Akane trochu...“ zdvíhal zrak na sivovlásku, ktorá pre zmenu stratila pevnú neutrálnosť a začala hľadať odreagovanie v slabnúcich lúčoch zapadajúceho slnka, presvitajúceho cez škáru medzi závesmi. „... zdá sa, že nie.“ Povedal to nepočuteľne, no vedel, že ona mu určite rozumela.
„Akane-chan, mohla by si ísť na chvíľu vedľa? Niečo by som s tebou rád prediskutoval ohľadom... určitých vecí.“ Pri posledných slovách sa pozrel na Hidana, ale tak, že to v hlave vyvolalo znepokojenie. Našťastie, pevný charakter ženy nesklamal ani tento krát: „Nie.“ Stručne odmietla, akoby nemala o ničom ani tušenie, aj keď bolo zjavné, že jej je vytvorená atmosféra nepríjemná.
Michi zdvihol obočie, čím sa mu na čele vytvorili poskladané vrásky a spľasol rukami. „Fajn!“

Žena stále obrátená k oknu sledovala ďaleký obzor. Zračili sa na ňom ružové zore, tak známe v Zemi Ohňa pri každodennej večierke. Nad pásmi odtieňov ružovej až červenej svietilo zopár slabých svetiel a kontrastovala tmavnúca obloha. Slnko sa strácalo pod suchou planinou a s ním aj všetok život v meste. Dievča si nebolo isté, či deň v tomto meste by mohla prirovnať k životu. Mesto kriminálnikov, dokonalé prostredie pre jej starého známeho. Ako náhle slnko zaľahne, začne nočný teror, na tomto mieste sa žije hlavne v noci, a nie veľmi pekným spôsobom.
„Masayuki.“ Oslovila tmavovlasého. Ten opäť spozornel.“Mám na teba ešte jednu prosbu.“
„Ánooo?“ zaspieval šibalským tónom. „Počúvam.“
„Nenašla by sa tu nejaká nocľaháreň, kde sa nemusím báť odložiť peňaženku a Hidana?“ spýtala sa, neodvracajúc pohľad od okna.
„Iste! Ja som ti k dispozícii. Môžeš zostať tu!“ navrhol.
„Michi, povedala som – kde sa nemusím báť odložiť veci.“ Dôrazne zopakovala.
„Ale no tak! Vravím to vážne. Zostaň tu! Hore mám voľnú izbu. Pokojne tam prenocuj. Vieš, aj keď mám mnoho skúseností s tým, čoho si všetkého schopná, nechcem ťa pustiť do nočného masakru. Je totiž celkom nebezpečné v noci vyjsť na ulicu, nie to ešte prechádzať sa tri bloky až k ubytovni.“ Argumentoval. „A si unavená.“
Akane sa zamyslela a sledovala tmavovlasého neprítomnými, zato peknými očami. „Vďaka.“ Šepla.
„Dobre! Idem tebe a tomu tvojmu Jashinistovi pripraviť izbu.“ Odišiel.
Žena a Hidan zostali v izbe, teraz ešte tmavšej, než predtým, sami.

„Srá*!“ zasyčal Hidan. „Ts! Čo má proti môjmu vyznaniu? No veď počkaj, neveriaci budú nechutne kruto potrestaní samotným Jashinom-sama, keď-“
„Hidan!“ prerušila ho sivovláska.
„Eh?“ pozrel hore.
Čakal, kým niečo povie, cítil, ako ho začala nevedomky zvierať, alebo skôr svoje náručie sa snažila priškrtiť, ako keď je človek pod tlakom a keď po dlhom mlčaní otvoril ústa s tým, že niečo povie on sám, povedala: „Už nikdy to nehovor.“
„Čo?“
„To meno. Už nikdy – ho – nevyslovuj!“ ublížene povedala.
„Prečo?“
„Nevyslovuj ho!“ rozkázala ráznym tónom, až hlavu pri tej zmene správania trhlo.
„Em...“ zasekol sa. Chvíľu sa čudoval takému správaniu, bol na to zvyknutý, no nie pri nej, okrem toho, toto priraďoval skôr osobným dôvodom. „Fajn!“ dostal zo seba s bezočivým tónom a trucovito sa zamračil.