Hidanovo znovuzrodenie III. - Hlava na cestách

Hidan sa prebúdzal z uspokojivého spánku. V momente, ako otvoril oči, spomenul si na všetko, čo sa stalo. Svetlo pred nimi, vychádzajúce slnko, mu poskytlo úľavu, že sa mu to len nesnívalo a skutočne je slobodný. Cítil, ako mu vánok omýva pleť. Vzduch ešte stále niesol stopy po vlhkom, studenom nočnom ovzduší, no tú už rušila vôňa kvetov a úrody z polí. Po jeho pravici polia prekypovali blahobytom, tento rok bola úroda úctyhodná. Po ľavici sa rozprestieral les. Lístie a koruny stromov zalievala zlatá žiara a zohrievala zem, všetko. I Hidanovi bolo príjemné nechávať sa hladiť upokojujúcimi lúčmi, užívať si nežný stisk, čo ho zvieral a strážil, ako bezbranné dieťa a mierneho mäkkého tlaku. Zhlboka sa nadýchol, plný eufórie z úplného uvoľnenia, ktoré malo pravdepodobne na svedomí jutsu tej ženy, a žiadnej bolesti. Do pozornosti sa mu dostalo vône ruží a hodvábu. Až vtedy začal počúvať svoje myšlienkové pochody, prebral sa z pretrvávajúceho povznesenia a uvedomil si, že ho nesie tá ženská, čo ho zachránila. Zdvihol na ňu zrak.

Stále sledovala cestu. Očami sa dívala do diaľky a nevšímala si Hidanovo zobudenie. Spoliehala sa na to, že jej jutsu ho stále privádzala do zvláštneho spirituálneho opojenia. Nanešťastie zabudla, že Hidan je Jashinov a preto na neho jej „očistec“ neplatil. Išla pomalým tempom, aby nárazmi krokov a kolísaním nevzbudila Hidana alebo mu nespôsobila nepohodlnú cestu a objímala ho tak, aby ho udržiavala v teple. Hlava nevedela, ako začať rozhovor a tak novú spolucestovateľku milo pozdravil:

„Hej! Nemôžeš trochu zrýchliť?“ vyštekol na ňu. Žena sa pozrela na hlavu, prekvapená, že na ňu prehovoril. Jej technika zlyhala? Veď mal zostať v, pre neho, príjemnej agónii. Nechcela ho uviesť do bezvedomia, aby mu cesta ubehla rýchlejšie a tak naň použila toto genjutsu.
„Prosím?“ spamätala sa.
„Ideš hrozne pomaly! Takto skapem skôr, než niekoho obetujem.“ Nahnevane krčil čelo a pri spomienke na rituály si spomenul, ako mu chýba zabíjanie.
„Ehm... prepáč. Ospravedlňujem sa, ale máme pred sebou dlhú cestu.“ Trochu zrýchlila. „Snažím sa trochu šetriť energiou. Nie každý je nesmrteľný!“
„Fajn, fajn! Ja len, že som sa ešte nestihol odvďačiť Jashinovi za záchranu.“
„Eh... čo prosím? Nemal by si sa skôr poďakovať mne za moju láskavosť?“
„Čo to... ááá, vlastne hej! Aj ty si celkom užitočná. Ale nepoďakujem ti, kým nebudem dosť fit na to, aby som zaj*bal toho sr*ča, čo mi to urobil!“ začal sa čertiť.
Žena si povzdychla. Aj toto bol dôvod, prečo použila to genjutsu skombinované s lekárskou technikou, ktoré dokáže len ona a jej kolegyne z čias jej zajatia. Nemohla uveriť, že dokáže z jednej hlavy vyžarovať toľko negatívnej energie.

Nastalo ticho. Ani jeden sa nemal s partnerom o čom rozprávať. Žena mala prirodzene tichú povahu, čo sa týkalo plnenia si povinností a toto brala čiastočne ako povinnosť. Hidan si nevedel zopár vecí vysvetliť. Napríklad jej prítomnosť dobre vplývala na okolitú prírodu a jej rast. Nebol si istý, či to nie je len tým ránom, ale kvety okolo sa začali pri jej príchode otvárať. To nebola chakra a mal pocit, že aj v jej technikách, s ktorými už mal tú česť, bolo primálo chakry, aby mali takú moc, akú predviedli. Bolo v tom čosi viac. Žena pôsobila priateľským a láskavým dojmom na každého, kto sa k nej priblížil. Aj jemu sa s ňou dobre cestovalo. No i keď bolo Hidanovi na jej hrudi celkom dobre, stále túžil niekoho obetovať svojmu bohovi! Navyše mal až priveľa otázok, aby zostal naďalej potichu. Vyhovovalo mu, že v túto rannú hodinu nikto na poliach nie je a mohli sa v súkromí porozprávať. Znovu však nevedel ako začať. Nebol práve spoločensky priateľský typ na rozhovor. A túto ženu by radšej urážať nemal.

Žena sa tlmene zasmiala svrbivému jazyku jej spoločníka. „Spusti.“ Kývla.
Hidan neváhal a hneď začal: „Tak za prvé – kto, ku**a, si?“
„To nemusíš vedieť. A prosím, vyvaruj sa vulgarizmu, áno?“
„Ale vedieť to chcem!“ ohradil sa.
Ticho. Žena očividne nechcela odpovedať. Nikomu o sebe nič nemienila vykladať. A hlavne nie jemu.
„Tak dobre, ééh... čo je to tá štvrtá veľká vojna ninjov?“ položil dievke zmysluplnejšiu otázku.
Tá zastala. „To myslíš vážne?“ začudovala sa. Hidanove mlčanie jej napovedalo, že asi áno. „Hm... musel si byť tam dole pochovaný dosť dlho. Neexistuje človek, ktorý by ešte nepočul o štvrtej veľkej vojne ninjov a neoslavoval Uzumaki Naruta.“
„Mno... tí haj*li, čo ma vydolovali, keďže si ma tam nechala,“ zdôraznil výčitku, „trúsili reči o nejakej vojne. A keď nad tým tak uvažujem ... nebol Uzumaki Naruto Jinchuuriki?“
„Och, áno! A veľmi významný.“ Pousmiala sa.
Hidan sa zamyslel. „Takže sa šéfovi predsa len podarilo vyvolať vojnu! Ale to by potom mal byť ten buzera*t Naruto mŕvi, nie? “ uškrnul sa.
„Eh... ty patríš k Akatsuki?“ došli jej spojitosti až prirýchlo.
„Jasné! Vadí?“
„Nie, ale skutočne práve kvôli Akatsuki vojna vypukla.“
„Ha!!!“ víťazoslávne zvolal. „No a ako dopadla?“
„Jinchuuriki Uzumaki Naruto zachránil svet.“
„Čožééééé?“ sklamane zaspieval Hidan, ako malé dieťa, čo nedostalo zmrzlinu. „Pein prehral? A sak*a! Pritom bol najsilnejší z celej partie. Teda, samozrejme, kým som sa k nim nepridal ja! Keby som sa vojny zúčastnil, určite by dopadla inak. Téééda! To by bol masaker.“ Fantazíroval. „Chamrať! Urobiť mne toto, veď sa pozri, a... a začať bezo mňa vojnu! Vsadím sa, že tam bola aj tá sr*č! Ten malý zas*an, tušim ten, čo som mu zabil majstra. Ts!"
„Neviem síce, kto je Pein, ale nepočula som o tom, že by vojnu vyvolal on. A podľa zvestí a dokumentov boli Akatsuki už od jej začiatku mŕtvi a vyvolaní pomocou techniky Edo Tensei.“ Pokrútila žena hlavou.
„O čom to, trepeš ženská? A kto ju potom, do pekla, vyvolal?“ neverila hlava.
„Hm... myslím, že sa volal Obito.“
„Prepáč, stará, ale toho nepoznám. Nevymýšľaš si trochu?“
„Nie! Bol to ten muž! Člen Akatsuki v maske!“ stála si za svojím.
„Aha-... Počkať!“ zarazil sa „V maske?!“
„Áno.“ Neisto, a potom trochu odvážnejšie prikývla. „Celkom určite. Najprv sa predstavoval ako Tobi, potom Madara a nakoniec Uchiha Obito.“
„Čo?! To sii zo mňa robíš pr*el? Tobi? Ten Tobi? Si si istá?“ stále sa nedal presvedčiť. Je predsa nemožné, aby kvôli Tobimu vyhladili celé Akatsuki a vypukla vojna. „Vieš, Tobi...! To je ten, ktorého hlava pripomína tekvicu a správanie utečenca zo psychiatrie.“
„Áno, som si istá, že áno! Je to on.“ Teraz už nahlas prisvedčila. Znovu.
„Ne-ne-ne-ne-ne-ne! Nie, nie! Nie, nie, nie, nie a nie! Ako mohol náš najhlúpejší člen spôsobiť vojnu?“ stále mu nedalo. „To je svi*ská kravina! Hej, žena! Ako ma môžeš takto odr*ávať?“
„Na mňa sa nesťažuj! Ja som bola v tom čase uväznená v zajatí. O vojne som len počula. Mnohí moji známi a kolegovia sa jej ale zúčastnili a všetko mi objasnili. Teda aspoň tí, čo to prežili.“ Zosmutnela.
„To je mi síce ľúto, ale... nie, počkať... nie je mi to ľúto! Tak mi tu netrep somariny od veci!“ svojim spôsobom ju vyzval, aby v rozprávaní pokračovala ďalej. „Ts! Tobi... keby toto počul Deidara...“

Žena hlave stručne vysvetlila celú situáciu, o ktorej jej rozprávali známi. Do bodky mu opísala celý dej, akoby tam bola. Aj tie detaily, ktoré jej síce tí jej kolegovia nevyrozprávali, ale niesli na sebe stopy tej spomienky a ona ju zaregistrovala a privlastnila si ju - jedna z jej schopností. Takto mohla krásne opísať neznalému celú udalosť. Všetko. O shinobi aliancii, o desaťchvostom bijuu, o Madarovi, o Edo Tensei a o vôbec všetkom, čo pochopila z prevzatých spomienok. Pri tom ju hlava občas prerušila poznámkami typu – „To nemyslíš vážne!“ alebo „Som len päť minút pod zemou a svet je hneď hore nohami!“, avšak kráska si komentáre nevšímala, len sa vyžívala vo vlastnom rozprávaní. Už dlho s nikým takto priateľsky nekomunikovala a spoločnosť jej už dlho chýbala, odkedy, ani nie pred pár mesiacmi, utiekla zo zajatia toho, čo ju vlastní.

„... a tak zavládol svetový mier!“ dokončila rozprávanie.
„Svetový Mier?!“ zdôraznil Hidan na znak odporu. Toto mu vôbec nevyhovovalo.
„Áno, svetový mier.“ Pritakala žena.
„No... vidím, že ma tu potrebujete. Mali by sme sa poponáhľať, aby sa nám svet nepremenil na cukrovú vatu.“
„Čože?“ nechápala.
„Kým tu budem ja, žiadny mier nebude! Ten chu*aj Tobi je predsa len neschopný.“ Sťažoval si.
„Vidím, že tvojej násilnej povahe dočasný mier nevyhovuje.“ Pokrútila dievka hlavou a chcela tým ukončiť debatu. Aký by to bol však Hidan, keby nezavrel ústa.
„Máš pravdu... mier je len dočasný, pretože ja som späť! A pekne to tu roztočím. Ukážem tím cukrovým primabalerínam, čo je to skutočný teror! “
„Nie, nie si a neukážeš, kým ťa nevyliečim-e.“ podarilo sa jej rýchlo opraviť preklep v poznámke. Stále sa predsa musela držať svojho scenára.
„Keď už o tom hovoríme, ako ma chceš... opraviť?“ začal novú, nadväzujúcu tému.
„Jednoducho.“ Mykla plecami. „Pôjdeme na hory Tara. Konkrétne na horu Taranaki.“
„O nej som nepočul.“
„To ma neprekvapuje.“ Pokračovala. „Vieš, raz-„
„Nie! Hlavne nie náuka o histórii...“ zastonal Hidan.
„Pokoj. Bude to súvisieť s tebou.“ na to sa Hidan odhodlal počúvať aspoň z časti. „Malá organizácia svätcov kedysi cestovala po svete a vysvätila si miesta vyhovujúce spirituálnej aure ich vyznania. Vieš, niečo podobné Feng šui. Vyhlásili tieto miesta za sväté. Nie len vládnuce zeme však neverili v presvedčení tejto skupiny, keďže ich myšlienkové chápanie je zamerané na chakrovú, nie nejakú duševnú podstatu človeka a neuznali zem za vysvätenú. Preto nie sú po svete známe a vyskytujú sa vyznačené len v máloktorých dokumentoch a na mapách. I tak tam však mnohí ľudia, žijúci okolo, nevstupujú. Tvrdia, že vysvätené územia sú predsa len niečím zvláštne a rešpektujú ich posvätnosť. Vysvätené hory, roztrúsené po svete, sa nazývajú hory Tara. Na hraniciach zemi Ohňa je málo známa svätá zem, ktorá je k nám najbližšie, takzvaná hora Taranaki patriaca k nim. Je tam svätyňa, chrám, v ktorom žije človek, čo ma zape-... v ktorom žije človek. Má v podstate veľkú, takmer božskú moc nad ľudským životom a časopriestorovým plynutím javov, udalostí. Ten ťa dokáže priviesť do pôvodného stavu bez nejakého kinjutsu.“ Vysvetlila.
„A na ktorej hranici presne?“ pýtala sa hlava. Žena hovorila celkom presvedčivo a stručne. Bola dobrým rečníkom, hlavne s takým príjemným hlasom ako stvoreným pre rozprávanie príbehov a spievanie.
„Na juho-juhovýchode na polostrove-“
„Ja chcem len vedieť, koľko bude trvať cesta.“ urýchlil to.
„Hm...“ mlčanie sa hlave vôbec nepáčilo. Čakal na odpoveď. „... možno aj niekoľko týždňov, hlavne keď sa budeme musieť vyhýbať väčším mestám, kde by sa mohli vyskytnúť ninjovia alebo lovci odmien.“
„Prečo? Počúvaj! Viem, že je to neuveriteľné, ale ja nie som až taký známy a aj tak si všetci myslia, že som mŕtvy.“
„Ja som hovorila o-...“ zmĺkla. Stále mu nechcela o sebe nič hovoriť. A tiež si niečo uvedomila. Blízko je mesto, kde by mohla prísť na nové informácie o ľuďoch týkajúcich sa jej minulosti.
„Čo?“ prepočul jej mrmlanie.
„Eh... nič. Máš pravdu. Prejdeme cez blízke mesto, ak sa dobre zamaskujem.“ nakoniec súhlasila.
„Načo? Nemôžeš ma niečím prikryť.“ Navrhol.
„Mohla,“ zasmiala sa, „ale tá kosa je trochu nápadná.“ Obzrela sa za seba a Hidan tiež zdvihol oči. Zbadal, že sivovláske na chrbte visí trojčepeľová kosa červenej farby. Tá jeho. „Super!“ usmial sa.
Žena pochopila, že to v jeho reči znamená „ďakujem“ a opätovala mimiku.
Mala by trochu pridať do kroku. Predsa len ich čaká dlhá cesta a ju naháňajú takmer všetci lovci odmien...