Forever or never 75: Zachráňte Tobiho...

„Daisuke!“ vykríkla Sora on to hneď pochopil. Tobiho nohy sa prestali dotýkať zeme, iba kopal v vzduchu rukami aj nohami, akoby plával, vyzdvihol ho ešte o niečo vyššie a odhodil dozadu na zem, po ktorej sa ešte chvíľu šmýkal až nakoniec zastal a zastenal.
„Musíme ho stoj čo stoj udržať nažive inak sa tu dostane Temnota,“ hovorila rýchlo Riko.
„To vieme, vieme,“ mávol rukou, „boli sme ešte chvíľu stuhnutí, keď sme prišli, ale sluch nám fungoval. Vieme všetko,“ oboznámil ju Shinichi.
„Výborne,“ prikývla Riko.
„Najlepší nápad by bol, keby sme ho hodili späť do sveta Shinobi,“ povedal Keita, „tam Temnota už je, takže ju tam nemôže aktivovať jeho smrť. A vkuse ho udržiavať pri živote tu by bolo naozaj náročné, lebo by sme pri ňom museli byť nonstop, aby sa nakoniec nezabil.“
„Čo takto ho strčiť do nejakej cely?“ hádal Otany.
„To by mu nezabránilo trieskať si hlavu do steny. Nie je to najúžasnejšia smrť, ale na vypustenie Temnoty postačí,“ argumentoval Daisuke a tým aj zrušil Otanyho nápad.
„Cvokhauz?“ spýtal sa Seiichi.
„Zvieracia kazajka?“ v tej istej chvíli aj Shinichi.
„To by šlo, ale tiež by to chcelo neustálu opateru o to, aby predsa len niečo nevyviedol,“ zareagoval znovu Daisuke.
„Zostaneme pri Keitovom nápade,“ rozhodla sa Sora, „zbavíme sa ho a na nikoho nebudeme musieť dávať pozor. Len si musíme pohnúť.“
„Prečo?“ nechápala Riko. Nebola pri lúčení s Hidanom a tak nevedela, o čom jej reč.
„Hidan má za úlohu ho zničiť, takže nemáme veľa času,“ odpovedal jej Keita a zapozeral sa na portál. Vedel, že kým tam navrchu bliká malinké červené svetielko, tak je prechod možný, no ak zhasne, tak je koniec. Budú sa musieť do konca života starať o Tobiho a aj tak jedného dňa zomrie.
„Čo keby sme použili Svetlo, aby sme z neho vytiahli Temnotu?“ spýtal sa Shinichi svojho dvojčaťa.
„To nepôjde!“ zakričal na nich Tobi, ktorý všetko počul, „Ja nie som ako vy. Ja som Prenášač! Chápete? Vo mne je zakorenená Temnota. Som ako jej sídlo. Ani netušíte koľko námahy si dalo Svetlo kým oslobodilo Soru a tam bol len malý kúsok Temnoty. Nemáte šancu!“
„A čo ak to hovorí iba preto, aby sme to neskúsili, hm?“ zamyslel sa nahlas Shinichi a nadvihol obočie a s takým výrazom sa spýtavo pozrel na ostatných.
„Nemyslím si,“ pokrútil hlavou Seiichi, „keď odo mňa Svetlo odišlo, bolo z toho unavené. Neviem, ako som to zistil, ale vo svojej mysli som to bol stále ja a tak som to cítil,“ mračil sa, keď sa snažil rozpamätať si na viac, „takže si myslím, že Temnota v Tobim je naozaj silnejšia, už keď z neho urobila Prenášača, chápete? Jej vytiahnutie z jeho tela, by mohlo byť pre Svetlo osudné.“
„Tak ho hodíme do Shinobi sveta a tam nech si zomrie,“ pokrčila plecami Sora a urobila krok vpred.
„Temnota ťa iba zneužíva!“ zakričal Shinichi na Tobiho, ktorý sa len zasmial nad tou hlúposťou, „Hneď ako sa dostane sem, bude vládnuť sama! Bez teba! Neoživí ťa! Potrebovala sa iba nejako dostať sem a použila teba. Nevidíš to? Ty tu nebudeš vládnuť po jej boku. Zatiaľ čo ona tu rozšíri svoj tieň, ty budeš ovoniavať kvety zospodu!“ spomenul si na to, čo povedala Temnota Svetlu, keď na tú chvíľku ovládlo Seiichiho telo. Neveril, že by Tobiho o tom presvedčili, ale na nejaké to odpútanie to stačilo.
„A v akom tele by vládlo, ak nie v mojom?“
„Akoby tu tiel nebolo dosť!“ ukázal Shinichi dookola.
„Ale tie neprijali Temnotu! Nemôže sa v nich usadiť!“
„Ale je tu jedno telo, ktoré prijalo Temnotu a ktoré je v tomto svete a nehovorím o tebe!“ v tom okamihu sa všetky pohľady presunuli na Riko a ona sa nervózne zavrtela. Zasa má šancu to pokašľať?
„Tak v tom okamihu svoju smrť nechám tak,“ povedal Tobi čím každého prekvapil, no ich prekvapenie pominulo v okamihu, keď dodal: „najprv zabijem tuto Riko a tým Temnota bude musieť použiť moje telo!“ a rozbehol sa proti nim.
„On sa zbláznil,“ poznamenala Sora a vystrela ruku pred seba. V tom okamihu vyrazili z podlahy jej čisto zelené nite a obmotali Tobiho tak, že sa nemohol absolútne vôbec pohnúť.
„Bolo to ľahšie ako som čakal,“ poznamenal Otany, „až príliš,“ dodal.
„Možno sa na nás konečne usmialo šťastie,“ potešil sa Daisuke a rýchlo sa pohol k portálu, aby ho aktivoval.
„Zdá sa to iba mne, alebo nedýcha?“ podozrievavo sa spýtal Shinichi a sústredil sa na zvuk okolo seba a naozaj. Nepočul nádychy a výdychy, ktoré mali patriť Tobimu, „zadržal dych!“ skríkol a rozbehol sa k nemu.
„Čože?“ neveriaco zvolala Sora.
„Ale čo jeho poistka s Riko?!“ nechápal Keita a šiel za Shinichim.
„Choď pomôcť Daisukemu, nech je to rýchlejšie. My ho vzkriesime,“ povedala Otanymu a aj so Seiichi a Riko sa ponáhľala za ostatnými.
Zelené nite spadli a Shinichi s Keitom ho zachytili, aby nespadol tvrdo na zem.
„Riko, dávaj pozor na jeho myšlienky, keby sa náhodou takto dorozumieval s Temnotou. Seiichi, priprav sa použiť svoje svetlo, keby sa Temnota aj napriek tomu, že Tobi ešte nie je mŕtvy chcela vydrať von. Shinichi, dávaj pozor kedy zavolajú, že je portál pripravený. V takom prípade ho schytíme a prehodíme,“ vydávala rozkazy počas liečenia Sora a všetci prikývli.
Po chvíli už Tobi nezadržiaval dych, ale pravidelne dýchal. Keita použil zem, ktorú vytvaroval do nití podobných Soriným, a spútal ho, aby sa nemohol pohnúť.
„A teraz už len počkáme,“ vyhlásila Sora a počul ju aj Tobi, ktorý bol zasa pri vedomí.
„Sora, mohla by si sa zatiaľ pozrieť na Naokiho?“ poprosila ju Riko a ona súhlasila. Spolu sa vydali k jeho telu, ale aj tak chalanom prizvukovala, nech na ich zajatca a nepriateľa dávali pozor.
„Udrel si hlavu,“ vysvetlila jej Riko, keď si k nemu kľakli, „odhodil ho Tobi, keď ma bránil.“
Sora dala nad neho ruku a ožiarila ju zelená chakra a položila mu ju na hruď hneď po tom, čo ho s Riko pomaly prevalili na chrbát. Chvíľu prechádzala z miesta na miesto a čím ďalej tým viac sa mračila.
„Čo je?“ ihneď sa spýtala Riko a znela vystrašene. Bála sa, že či Naoki nestratil vedomie aj kvôli niečomu inému ako zranenie na hlave. Sora od neho odtiahla ruku.
„Tep má pravidelný, takisto aj dych. Bezvedomie spôsobil úder do hlavy, tak ako si hovorila, no...“ odmlčala sa a sklopila zrak ku Naokimu a neustále sa mračila, „je tu niečo, čo nechápem.“
„Čo je to?“ spýtala sa rovnako ako predtým.
„Jeho chakra...je divná,“ povedala začudovane a pokrútila hlavou, „má jej čoraz menej. Toto som ešte nevidela.“
„To viem,“ rýchlo prikývla Riko.
„Vieš?“ zdvihla pohľad Sora a začudovane sa na ňu pozrela. Nerozumela odkiaľ by to mohla vedieť.
„Viem,“ opäť prikývla, „ide o to, že keď ste vy prišli, tak v tomto svete ste nemohli používať chakru...Naoki je v poriadku, keď sa takto rozprávame?...“ spýtala sa Sory, ktorá po tejto otázke nemohla odolať, aby sa nezačala smiať, ale vzhľadom na vážnosť situácie, to nutkanie potlačila a iba sa uškrnula.
„Vážne si myslíš, že keby bol v ohrození života, tak by som sa s tebou len tak rozprávala?“ odpovedala otázkou a Riko už spokojnejšie pokračovala.
„A kde som to skončila?“ zháčila sa.
„Že predtým sme nemohli používať chakru,“ pomohla jej Sora.
„No lenže tým, že Tobi prišiel sem sa to vymenilo.“
„Vymenilo? To vieme. Preto nemôže Tobi používať chakru a my nie. Teraz chápem tú zmenu, ale prečo Naokimu ubúda? Je z Shinobi sveta nie z tohto, takže logicky by tu nemal mať vôbec žiadnu chakru, nie?“
„Podľa toho, čo hovoril Tobi, Naoki je naviazaný na mňa. Iba preto mal nejakú chakru, no časom sa mu minie.“
„A potom sa stane...“ natiahla do otázky.
„Netuším,“ pokrčila plecami, „ja len dúfam, že...“ po pohľade na Naokiho v bezvedomí nedokázala dopovedať, ale Sora si vedela domyslela, čo malo byť posledné slovo, ktoré zostalo visieť medzi nimi vo vzduchu.
„Bez chakry dokáže človek žiť. Len si vezmi, že väčšina ľudí nie sú ninjovia. Ale čo sa stane s ninjom, ktorý stratí chakru to neviem,“ povedala úprimne Sora a potom si povzdychla, lebo si všimla, že Riko začala myslieť na najhoršie, „skúsme ho prebrať a uvidíme ako sa bude cítiť, dobre?“
Riko nepatrne prikývla a pozorne sledovala jeho tvár.
Sora priložila zasa zelenú dlaň na jeho čelo a o chvíľku začal klipkať očami až sa nakoniec úplne prebral.
„Riko!“ vyhŕkol okamžite.
To ten chlapec nemysli na nič iné? Pomyslela si Sora s úsmevom a potom sa ho spýtala: „Ako sa cítiš, ale tentoraz úprimne ,“ dodala výhražne.
„Ehm,“ zamyslel sa a kvôli Riko dával pozor aké vyberá slová, „chakry mám stále menej, ak mám byť úprimný.“
„Nejaké náznaky únavy alebo...do r*ti! Tieto doktorské otázky mi nejdú!“ nadávala Sora.
„Nie, len mi trieska v hlave,“ posťažoval sa a chytil sa za ňu. Riko ho chytila za druhú ruku a Sora mu znova položila dlaň na čelo. To, že bolesť postupne ustupovala, videli to na Naokiho tvári. Až keď mal výraz plný úľavy, Sora stihla ruku.
„To je lepšie,“ pochválil si.
„Máš nejakú predstavu, čo by sa ti mohlo stať, keby si prišiel o chakru úplne?“ jemne sa ho spýtala Sora, ale nie kvôli nemu. On to znášal pomerne dobre, no Riko vôbec.
Naoki mlčal. Nevedel ako to povedať, aby to Riko zvládla. Už zažil, čo sa stalo, keď zistila, že bezpodmienečne zomrie.
„Nestarajte sa o mňa, akoby som bola z cukru. Ja to...ja to zvládnem, len to musíte povedať normálne a nechodiť okolo horúcej kaše,“ ozvala sa rozhodne Riko a taký istý mala aj pohľad.
Prikývli. Naoki sa počas odpovede nepozeral na ňu, ale kamsi neurčito dopredu.
„Som v podstate mŕtvy. A keďže nie som z tohto sveta, nemám tu čo robiť. Ale Riko mi povedala o jej dohode s Temnotou. Tým zabezpečila, že sa dostanem do tohto sveta. Ale keďže je to Temnota, čo už samo o sebe hovorí, že určite nie je čestná, myslím, že tu je háčik. Ja som napojený na Riko, vďaka ktorej som tu mal akú takú chakru, ktorá postupne mizne. Preto si myslím,“ tu sa konečne pozrel na Riko, „že po tom, čo už nebudem mať žiadnu chakru...zomriem. Nadobro.“
Riko nasucho preglgla a klipkala očami, aby sa nerozplakala. Naoki sa nahol k nej, keď sa od skupiny chalanov ozval výkrik. Sora sa prudko otočila a videla, ako Tobiho ruka klesá k jeho boku a z krku sa mu valí krv.
„Ten šmejd sa podrezal,“ zanadávala potichu Sora a už aj vstávala, „zostaňte tu! Daj pozor na Naokiho,“ povedala im a už trielila zachrániť čo sa dá.
„Čo sa stalo?“ hodila sa na kolená a zastavovala krvácanie.
„Šiel som po ten kunai...“ habkal Keita, „...keby ho bolo treba a on mi ho akosi nenápadne vybral, vôbec som si to nevšimol, lebo Seiichi mi akurát hovoril, že Temnota sa akosi rozrastá a on musel zatiaľ prerezávať tie putá. A potom sme len zaregistrovali pohyb a už bolo neskoro.“
Sora si zahryzla do jazyka, aby mu na to niečo nepovedala a radšej sa sústredila na liečenie. Snažila sa ako sa len dalo, no rana sa nezmenšovala a krv tiekla stále rovnako rýchlo.
„Čo s tým je?“ skríkla Sora.
„Čo sa deje?“ spýtal sa jej opatrne Keita, lebo sa obával, že naňho ešte vyskočí kvôli tomu incidentu s kunaiom, ale on sám si uvedomoval, že to pokašľal. A že to ešte isto bude mať následky.
„Jeho telo sa nechce vyliečiť!“
„To Temnota!“ zvolal Seiichi neďaleko, „To spôsobuje ona. Môžeme sa aj staviť!“
„Nerobte to! Nech je to ako chce, on to zariadi vždy tak, aby vyhral on. Oberie vás o prachy...“ odhováral ich od toho Shinichi.
„Drž hubu! To nikoho nezaujíma!“ oborila sa naňho Sora.
„Čo budeme robiť?“ spýtal sa jej Keita, no jeden pohľad na ňu ho usvedčil, že mu slušne neodpovie.
„Ako je to s portálom?“ zakričal smerom k Daisukemu a Otanymu.
„Nechce sa spustiť!“ zakričal mu ponad rameno Daisuke a ani si nevšimol, že sa niečo deje.
„Tak si pohnite!“ skríkol na nich Seiichi.
„A čo je toto?!“ skríkla Sora a pozerala sa na niečo, čo tieklo z Tobiho tela popri krvi. Ale...ono to netieklo, bol to skôr čierny plyn, ktorý vychádzal z jeho rany.
„To je Temnota,“ zachrapčal Shinichi a nemohol z nej spustiť oči. Nedokázal si predstaviť, že sa Temnota dostane z jeho tela ešte predtým, ako zomrie. A to, že bola na dosah ruky, ho desilo.
„Už?“ nechápala Sora, „Ešte žije...skôr živorí! Ale aj tak!“
„Možno už k tomu nemá ďaleko,“ poznamenal Keita.
„Kam to ide?“ zvolali naraz dvojčatá a ani sa nezačali hádať.
Všetci pozorovali, ako sa čierny dym vznáša tesne nad zemou a niekde to smerovalo. Ani počas toho neprestala liečiť Tobiho i keď to už ani nemalo zmysel.
„Ide to k Riko alebo sa mi to len zdá?“ zamračil sa Keita.
„Do r*ti!“ zvolali opäť naraz Seiichi a Shinichi...