Forever or never 74: Sila...

„Ty hajzel!“ kričala naňho Riko a pozorovala, ako z rany na Sorinom bruchu vyteká krv. Najprv jej to prišlo divné, ale došlo jej, že Sora sa v tomto svete nemôže hýbať, kým sa tu nedostane cez portál. Tým pádom nemôže ani prejavovať bolesť alebo nadávať. Prestala myslieť na to, že jej priateľka je nehybná a že s tým momentálne nič neurobí, a rozbehla sa proti nemu.
On sa len neveselo zasmial, znelo to skôr ako uchechtnutie, a pripravil sa do bojovej pozície. Riko sústredila chakru do chodidiel a tým zvýšila svoju rýchlosť a za chvíľu už bola pri ňom. Napriahla ruku a chcela ho udrieť, no bola v takom vytržení a hneve, že jej uhol a schytil jej ruku za zápästie. Riko sykla od zlosti a chcela si vyslobodiť ruku, no on jej ju skrútil až zjajkla. Trochu ju to dostalo do kolien, zdá sa, že aj napriek tomu, že tu Tobi nemal chakru, mal dosť veľkú silu. Chakru z nôh presunula do ruky a vzpierala sa. Akosi sa jej podarilo vymaniť z jeho zovretia a teraz ho ona chmatom ruky schytila. Držala ho pevne, aby jej neušiel a vrazila mu do brucha až sa prehol a zakašľal. Lakťom mu vrazila do chrbta a on spadol na zem a prerývane dýchal. Zrejme nie je zvyknutý na boj bez chakry.
„Nemal si sem liezť!“ precedila naňho Riko pomedzi zuby. Veď keby neprišiel, nikdy by sa sila chakry neobrátila.
„Je jedno, že nemám chakru,“ zachrapčal.
„Vážne?“ nadvihla jedno blond obočie, „Vyzerá to tak, že bez nej si bezmocný,“ poznamenala.
Znovu sa zachechtal. „Keď si myslíš, že prežiješ...tak ži v tej naivite.“
„Každý raz zomrie.“
„Asi som nebol dostatočne presný. Myslel som, že či si myslíš, že prežiješ dnešok?“
„Dnešok?“ zháčila sa. Čo sa má dnes stať?
„Hmmm...“ započula neďaleko seba. Obzrela sa a videla, ako sa Naoki pomaly zviecha zo zeme.
Ako to, že si taký doriadený? Nechápala.
Neviem ako ty, ale ja cítim, že chakra pomaly zo mňa vyprcháva. Zdôveril sa jej a tackavo sa postavil.
Nie si z tohto sveta...zamyslela sa...to preto ti chakra nevydrží. Lebo...
...sem nepatrím. Dokončil za ňu.
Ale si tu, takže...
Nehľadaj v tom nič. Sama si hovorila, že som odmenou za tvoju spoluprácu s Temnotou. Ako dlho myslíš, že tu budem? Vážne si si myslela, že v tom nebude žiaden háčik?
Keď ho tak počúvala, mal pravdu. Naozaj bola taká naivná? Ale to znamená, že ho znovu stratí. A aj on si to uvedomoval, ale jeho hlas znel tak...zmierene. Ako vtedy, keď vedel, že zomrie. Vedel, že s tým nič neurobí. Že sa to nedá zmeniť. A je to tu znova...znova oňho príde a už ju to prestávalo baviť!
Jej pesimistické zmýšľanie narušil pohyb pri jej nohách. Tobi švihol nohou a skosil ju. Dopadla na zadok a na chvíľu jej to vyrazilo dych. Kým ona sa spamätávala, čo sa stalo, Tobi sa zviechal na nohy. Pokiaľ sa ona spamätala, Tobi už stál nad ňou s kunaiom poznačeným od Sorinej krvi v ruke. Riko sa zľakla. Chce zabiť aj ju...všetkých ich zabije, ak ho niekto nezastaví.
„Vravel som ti, že sa nemáš spoliehať na to, že prežiješ dnešný deň. A tu to máš,“ povedal jej a namieril na ňu kunai. Podoprela sa rukami vzadu a rýchlo dýchala.
Čo mám urobiť? Už nezmôžem nič. Napriahol sa. Teraz to príde. Zomrela som vo svete Shinobi, lebo som nebola dostatočne silná, aby som odolala Temnote. A zomriem aj tu, lebo nie som dosť silná na to, aby som porazila nepriateľa. Je koniec...
Zavrela oči a odvrátila tvár, keď sa pred ňou zaleskol kov. No náraz neprišiel. Ani bolesť sa nedostavila. Práve naopak, cítila sa úplne v poriadku. Keď pootvorila jedno oko, videla, ako za Tobim stál naštvaný Naoki a držal ho za ruku, aby jej neublížil. On ju zachránil. Znova.
„Naoki...“zašepkala a pozerala naňho ako na zjavenie.
„Spamätaj sa!“ skríkol na ňu až ňou trhlo, „Ty si tu najsilnejšia! Si najsilnejšia. Si silnejšia ako ja či on! Ty jediná si schopná ho zabiť! Tak sa vzchop a bojuj, lebo máš v sebe tú silu!“
Ja že som silná? Najsilnejšia? To teda nie. Ja som bola vždy najslabším článkom a tak to aj ostalo. Nie Daisuke, ktorý je z nás najmladší a najmenší. Nie Shinichi, ktorý mal najbližšie k Temnote. Nie Otany, ktorý si nikdy neveril. Nik iný....ja...ako to, že som najsilnejšia? Nie. Nie som. Sú to prázdne slová, ktoré ma majú povzbudiť. Nie je to pravda. Akoby aj mohla? Kebyže mám vybrať najsilnejšiu osobu z nás všetkých, bola by to s najväčšou pravdepodobnosťou Sora. Zvládla toho toľko, no nikdy jej nezmizla bojovná iskra z oka a sarkastické poznámky z úst. Kdeže by som ja mohla byť najsilnejšia? Ha, to je smiešne.
Tobi sa rýchlo otočil, schytil Naokiho ruku, vykrútil mu ju tak, ako predtým Riko, kopol ho do píšťali, Naokimu sa podlomili nohy a padol na jedno koleno a zanadával. Tobi mu kolenom vrazil do tváre a Riko počula prasknutie. To mu Tobi zlomil nos a jemu z neho vytekala teplá červená krv. Chrbtom ruky sa Naoki snažil zastaviť prúd krvi, no nedarilo sa mu. Krvi bolo čoraz viac a viac. Potom ho Tobi pustil a schytil za golier trička. Vyzdvihol ho do výšky a Naoki mu daroval nebojácny a pohŕdavý pohľad. Potom presunul pohľad na Riko a zachrapčal: „Si najsilnejšia v tomto svete. Ver tomu...dokáž to.“
A potom doňho Tobi celou silou kopol a Naoki odletel, keď dopadol, udrel si hlavu a upadol do bezvedomia. A Riko sa tomu iba prizerala. Nič neurobila...nič, aby mu pomohla. Nemohla. Bola úplne paralizovaná z toho všetkého.
Po líci jej stiekla slza.
Ako som to mohla dopustiť?...Naoki...Zasa kvôli mne leží na zemi...iba kvôli mne. Ja som na vine...ja som na vine...všetkému. Keby som nebola taká hlúpa a vedela, čo sa stane, nedovolila by som Naokimu, aby sa za mňa obetoval. Nezomrel by. Ešte stále by žil a bol Hľadačom na čo bol predurčený. A na čo som predurčená ja? Aby som všetko kazila? Veď keby som odolala volaniu Temnoty, nikdy by ma neovládla a ani Soru. Dostali by sme sa domov oveľa skôr a uzavreli ho. Ani Tobi by tu nebol a toto by sa nebolo stalo. Nedobýval by náš svet...náš domov. Moja vina...len moja...ako môžem byť najsilnejšia? Há?! Naoki! Ako môžem byť ja najsilnejšia?! AKO?!
„A teraz ty,“ otočil sa k nej a ona k nemu pozdvihla hlavu. Pozerala sa na smrť. Potom ju sklonila, „neboj sa. O chvíľu za tebou prídu ostatní.“
Zabije mňa a potom aj ich. Zabije ich, lebo ja nie som dostatočne silná. Sklamala som...ale to už sa nestane, lebo...
Tobi pevne zovrel kunai a už bola jeho ruka na polceste k Riko, keď ho znova niekto zastavil. A on tomu nemohol uveriť. Už si myslel, že je s ňou koniec a ono sa to opäť zvrtlo. Tentoraz ho zastavila sama Riko. Jej pohľad už nebol ustráchaný, ale zlostný a on si uvedomil, že sa rozhodla bojovať.
...ja som momentálne najsilnejšia v tomto svete! A preto ho musím ochrániť! Naoki mal pravdu, len ja som bola slepá a nechápala význam jeho slov. Ja môžem používať chakru a on nie. Som silnejšia ako ona a nielen tým. Ja mám oveľa väčšiu motiváciu bojovať!
Postavila sa a druhou rukou, ktorou ho nedržala, mu vytrhla z ruky kunai a odhodila ho. Nebude ho potrebovať. Zabije ho vlastnou silou.
Za domov!
Vrazila mu do brucha.
Za priateľov!
Ďalší úder.
Za Naokiho!
Znova! Aj pod týmto sa sklonil.
Za slobodu!!
A tentoraz ho pustila a on letel ešte a oveľa ďalej ako Naoki.
Za to budem bojovať! Toto je MOJE svetlo, ktoré ma bude napĺňať! Toto je moja sila! A týmto ťa porazím!
Pohla sa smerom k nemu a on sa zviechal zo zeme. Najprv stál veľmi nestabilne, no potom našiel rovnováhu.
„Tu nemáš žiadnu silu,“ povedala mu Riko, no pokračovala v kráčaní.
„Iba teraz.“
„Ako to myslíš?“ nechápala.
„Keď to tu ovládne Temnota, budem najsilnejší!“ vyhlásil a rozhodil majestátne rukami.
„Lenže to sa nestane! Zomrieš slabý.“
Zasmial sa. „Ty si vážne myslíš, že Temnota nepríde na tento svet? V živote som nevidel naivnejšiu bytosť!“
„Presne to si myslím. Nedovolím to,“ povedala odhodlane a zovrela päste. Už ich delilo asi len desať metrov a vzdialenosť sa zmenšovala.
„Tak ty to nedovolíš,“ zvolal posmešne.
„Nie.“
„No jasné, lebo máš chakru tak si najsilnejšia čo?“ pohŕdavo povedal a naklonil hlavu nabok, „Lenže ja mám niečo, čo ty nie a je to niečo oveľa silnejšie ako tá tvoja chakra.“
„Čo to je?“ zaujalo ju to a mimovoľne spomalila. Ani si to neuvedomila. Žeby mu niečo pomáhalo? Niečo iné ako Temnota?
„Tvoj milý Naoki bol schopný bojovať s chakrou preto, lebo je naviazaný na teba. Ale jemu sa sila minula, a preto padol,“ ukázal na jeho bezvládne telo na zemi neďaleko miesta, kde sa Riko nachádzala.
„A čo viaže teba?“
„Nepočúvaš?!“ skríkol, „Ty by si mala byť schopná počúvať viac ako ostatní, lebo počuješ viac. Ale netráp sa nazeraním do mojej hlavy. Teraz som maximálne sústredený a aj tak ti to poviem. Ja nepoužívam chakru. Aspoň v tomto svete nie. Takže ma neviaže nič. K tomuto svetu nie.“
„Čo ti teda pomáha?“ mračila sa Riko, lebo tomu absolútne nechápala.
„Temnota!“
„Čože?“ zhíkla a potom sa zháčila, „Tá tu predsa nie je!“
„Ale je vo mne,“ buchol si do hrude, „a nezabúdaj, že nie som z tohto sveta! Ja som viazaný so svetom Shinobi! A tam Temnota je!“
„Ale...ja tomu nerozumiem,“ zastala a krútila hlavou. Ako môže mať v sebe Temnotu...teda...ako môže byť Temnota v ňom, keď je vo svete, kde Temnota nemôže byť?! To nedáva zmysel.
„Uzavrel som dohodu. Prijal som Temnotu. No nie ako vy! Ja som ju prijal úplne! Ja som jej kompletne oddaný!“
„Blázon! Si blázon! Všetko si len namýšľaš!“ kričala naňho Riko.
Nemohol úplne prijať Temnotu. To sa predsa nedá! A dá sa vôbec prijať polovične? To je hlúposť! Vymýšľa si, aby ma zmiatol. Chce nabrať silu, aby mi mohol odporovať, kým sa tu nedostane Temnota. A ako by sa tu mohla dostať?! Tu neprežije. Tu nie...dorazím ho. Keď bude mŕtvy, už bude jedno, akú silu používal. Už bude jedno ako prijal Temnotu. Lebo on už nebude...
V momente, keď chcela opäť vykročil proti nemu, jeho slová ju zmrazili na mieste.
„Temnota odo mňa nikdy neodíde! Vždy je vo mne! Moje oči budú navždy čierne! A preto som sa stal Prenášačom! Ja som sem priniesol Temnotu už len tým, že som sem prišiel!“ správal sa šialene. Kričal šialene. Ale hovoril pravdu. Týmto oduševnením sa jej otvorila jeho myseľ a videla, že je to tak. Dostal ich. Prešiel všetkým cez rozum...všetkým...
„Prenášačom?“ zhrozene sa spýtala a dokonca o krok cúvla.
„Stačí už urobiť len jednu vec, aby sa Temnota dostala von. Aby sa aktivovala.“
„Čo to je?!“
„Musím zomrieť! Tak poď,“ vyzýval ju, „poď sem a zabi ma. Ale tým zahubíš svoj svet. Zostaň kde si a zabijem sa sám. No ty nezostaneš bez viny. Osud tvojho sveta máš na pleciach. A akokoľvek sa rozhodneš, zničíš ho!“
„Lenže ty budeš mŕtvy! Neverím, že necháš Temnote vládu nad svetom!“
„Lenže Temnota je dostatočne silná, aby ma priniesla späť!“ kričal šialene, „Jediní, kto bude mŕtvi budeš ty a tvoji priatelia. A, samozrejme, každý, kto sa pokúsi odporovať! Tak poď a zabi ma a vezmi na seba vinu za všetky životy tohto sveta!“
Riko to otriaslo.
Moja vina! Opakovala stále dookola. Zničí vlastný domov. Nemohla tomu uveriť.
Zrazu vzduch zhustol a spustil sa rýchly vietor. Hral sa im s vlasmi, no ani jeden sa nepohol. Nezaujímali sa o zmenu ich okolia. Pozerali sa do očí a uvedomovali si, že čoskoro sa rozhodne o tom, čo sa stane. O malú chvíľku. A ide o rozhodnutie ich oboch. Tobi to svoje vlastne už učinil, keď prijal Temnotu a uzavrel s ňou dohodu. A teraz je na rade Riko. Ako sa rozhodne...
Všetko ustalo. Všetko bolo tak ako predtým, ako sa stali tie čudné veci, ktoré ani nezaregistrovali. Ale...nie...všetko nie. Niečo sa predsa len zmenilo. Niečo bolo inak ako predtým. Predtým sa nikto nehýbal. Všetci obyvatelia tohto sveta, okrem Riko, samozrejme, boli zmrznutí v čase. Avšak...šesť postáv sa začalo hýbať. Najprv sa popreťahovali a uvoľňovali stuhnuté svaly. Potom urobili krôčik alebo dva. Keď už boli schopní pohybu, otočili sa smerom k Riko a kráčali k nej.
Keď započula za sebou kroky, prudko sa otočila. Nemohla uveriť vlastným očiam. Stáli tam jej priatelia. Všetci. Sorina rana sa pomaly začala zmenšovať a krv začala miznúť. Na ich tvárach sa pohrával úsmev. No v ich očiach videla záchvev boja. Chystali sa bojovať za svoj domov.
Prišli najsilnejší. Sme zachránení! Zvolala v mysli a jej oči žiarili radosťou.
„Nie je len na jej pleciach,“ prehovoril Keita.
„Na našich,“ ozval sa Shinichi.
„Presne tak, na našich,“ pritakal Seiichi.
„To som povedal!“
„Pch! To je jedno!“
„Nie, nie je!“
„Sme v tom všetci,“ prehlušil ich Otany.
„Spolu,“ dodal Daisuke.
„Berieme si svoj domov späť. A nechceme v ňom ani teba, ani tú mizernú Temnotu! A keď už nemôžeš zomrieť, vyhodíme ťa von! Všetci spolu!“ zavŕšila to Sora.
„Páči sa mi, ako za seba dokončujete vety,“ posmešne poznamenal Tobi, no neušlo im, že o krok cúvol.
Riko podišla k nim.
„Hádam ste všetci nezomreli?“
„Prešli sme portálom,“ upokojil ju Seiichi.
Usmiala sa. Pridala sa k nim a otočila sa čelom k Tobimu, ktorý tam stál ako skamenený.
„My sme najsilnejší! Sme tu spolu a nedovolíme, aby si nás premohol. Ani ty, ani Temnota! Budeme bojovať zo všetkých síl a do posledného dychu. A to nás robí silnými. Nevzdáme sa....nevzdám sa. Už nikdy!“ zvolala Riko.
„Buď zachránite svoj svet od Temnoty navždy, alebo už nikdy neuvidíte svetlo!“ kričal na nich, no nimi to ani nepohlo, „A ja sa prikláňam k druhej možnosti!“ a rozbehol sa ku kunaiu, ktorý predtým Riko odhodila.
„Nesmie sa k nemu dostať!“ skríkla Riko...

Poznámky: 

Tak v prvom rade vám prajem všetko čarovné v novom roku! :3 :3 :3
A v novom roku sa môžete tešiť, že diely budú vychádzať načas Ľudia, cez prázdniny som došla až ku 78. časti, ktorú som začala písať Takže niekoľko týždňov tu budete mať načas niekoľko častí. Dúfam, že sa tešíte ako ja, lebo pomyslenie, že nebudem dopisovať časti na poslednú chvíľu je úžasné
Taktiež som už aj rozmýšľala nad konečným číslom kapitoly. A akosi mi to nevyšlo Keď som si v hlave rozdelila, že čo sa ešte stane, do kapitol, vyšla mi rovná 80! Ale to nie je konečné číslo. Pretože to, čo v mojej hlave malo vojsť do jedného dielu sa vo worde doňho nevošlo. bolo to príliš dlhé Tak som to musela rozdeliť na tri časti! A myslím, že tam pridám k tomu ešte jednu kapitolu, aby to bolo kompletné a nemusela som tam vynechávať niektoré veci Takže teraz je to 82, ale pridaním toho ďalšieho dielu je to 83 A to ešte neviem, ako mi to vyjde s tými ostatnými. Ja to vážne nechcem predlžovať! Čestné čarovné! Ale ono sa to všetko proste nedá natrepať do pár kapitol (Možno to pre niekoho bude aj dobrá správa, že to tu bude dlhšie ) Je to vesmír! To nie je moja chyba

Jedna dôležitá otázka, na ktorú potrebujem úprimnú odpoveď v komentári. Vopred ďakujem

A tá otázka znie: keď dokončím FoN (hádam, že sa pri tom neustálom predlžovaní toho dožijem ), chceli by ste pokračovanie?
Aby som to uviedla do pravej miery: pokračovanie by malo 10-15 častí. No ale keďže to píšem ja, tak to zaokrúhlime na takých 20, jop? FoN nemienim skončiť napínavo, že keby chcete vedieť ako to skončí, tak si musíte prečítať pokračko Nie, bude to voľné pokračovanie s novým príbehom, ale keďže je to predsa len pokračovanie, tak sa tam moje šialene čarovné (JK) postavy objavia.
Tak čo poviete?
Edit: chcem požiadať dve osoby (ony vedia), aby boli pšššt! Ďakujem :D