Láska z Konohy 4 - Záchranca

Prechádzala sa po lese a hviezdy osvetľovali jej postavu. Až teraz som si všimol, aká je z nej krásavica. Zatajil som dych a pozoroval ju. A vtedy ju Murashi pritisol k stromu.

- - -

Bola som úplne prekvapená a vystrašená. Murashi ma oboma rukami priprel k stromu a blížil sa ku mne ešte viac. Perami mi začal prechádzať po krku a jednou rukou podoprel moju hlavu.
„N... Nie, Murashi, nechaj ma.“ zašepkala som vydesene. Vôbec ma nepočúval a druhou rukou mi pomaly zašiel pod tričko. Rozplakala som sa.
„Nie, nechaj ma! Pusti ma!“ zvíjala som sa a krútila, bol však príliš silný a pevne ma držal.
„No tak. Trocha si užijeme krásavica.“ zašepkal mi vzrušene do ucha a ja som v hrôze úplne stuhla.

Som ninja, prečo sa neviem brániť? Mala som poslúchať Kibu a dávať si na neho pozor. Bola som taká hlúpa! Teraz je už neskoro. Všetci ostatní spia a ja sa nedokážem hýbať ani kričať. Z jeho dotykov mi bolo mdlo, keď som pocítila, že ho niekto odo mňa odtrhol. Zviezla som sa na zem. A vtedy som ho uvidela. Mojím záchrancom bol Kiba.

- - -

Držal som Murashiho pod krkom. Vrazil som mu päsťou do brucha a Akamaru ho zhodil na zem. Zapchal som mu rukou ústa a pritisol ho k zemi. Všetko vo mne vrelo.
„Ty sviniar, ak sa jej ešte niekedy dotkneš, zabijem ťa a je mi jedno, že si ma najal.“ zasyčal som mu do ucha a nakopol ho do žalúdka, až sa prehol. Vstal som.
„Akamaru, drž ho.“ prikázal som mu a pribehol som ku Kateme. Sedela na zemi a plakala. Nikdy som ju plakať nevidel. Vždy bola taká silná.
Jemne som ju zdvihol a odniesol do stanu. Chytila ma za rukáv.
„Nehovor o tom Narutovi. Nechcem, aby o tom ktokoľvek iný vedel.“ zašepkala.
„Dobre, upokoj sa. Pokús sa zaspať, ja sa postarám o Murashiho.“ vyšiel som do noci.

- - -

Kiba. Hlavou mi letela jeho tvár, keď udrel Murashiho. Mal v nej veľkú starosť o mňa a nenávisť k nemu. Bola som mu veľmi vďačná. Neopustil ma len tak a aj napriek nepriateľstvu medzi nami ma chránil. Prečo? A vtedy som si spomenula na ten moment v hájiku. Prečo vlastne? To neviem.
„Zvláštne..." usmiala som sa a pokojne som upadla do hlbokého spánku.

- - -

Vrátil som sa k Murashimu.
„Naruto sa o tom nedozvie, ani nikto iný.“ varoval som ho. „Máš šťastie, že to Katema nechce, inak by som ťa zmlátil ešte viac. Poď.“ vyzval som ho a vrátili sme sa do stanov. Akamarua som poslal strážiť pred jeho stan a ľahol som si vedľa Katemy.
Pozoroval som jej pokojnú tvár. Trochu sa zo sna usmievala. Je to naozaj prekvapujúce po tom, čo sa práve stalo. „Aj tak..." Nemohol som od nej odtrhnúť oči, ale nakoniec som zaspal.

Ráno nás zobudil Naruto.
„Budíček!“ zreval mi do ucha a rozchechtal sa. Nadskočil som, ale niečo ma stiahlo späť. Bola to Katema, ktorá sa mi túlila na hrudi. Len niečo zamrmlala a a privinula sa ku mne ešte viac. Naruto sa zase rozrehotal a zvonku na nás zakričal:
„No tak, hrdličky, vstávajte!“
Katema otvorila oči, zjačala a rýchlo ma pustila. Bolo mi to trochu ľúto, ale pustil som ju tiež.
„Prepáč!“ ospravedlnil som sa, keď vyletela zo stanu. Zarazil som sa. „Bolo mi to ľúto?“
Pomaly som si začal uvedomovať, že to dievča, hoci bolo ku mne vždy odporné, že ju...
„Nie Kiba, to sa nesmie stať!“ Napomenul som sa v duchu. „Aj keby si jej vyznal lásku, odmietne ťa. Budeš ponížený a so zlomeným srdcom.“ Pripomínal som si a vyšiel som zo stanu. „A to, čo si pre ňu včera urobil musí zostať medzi vami, takže neočakávaj v jej správaní nejakú zmenu.“ Prikázal som si a zbalil som stan.

Kupodivu, od tejto chvíle sa Katema snažila správať ku mne milšie a už sme sa toľko nehádali. Znova sme vyrazili a mne odľahlo, pretože dnes sme mali doraziť do Kirigakure. Celou cestou som Katemu sledoval a len som sa utvrdil v tom, že ju milujem.

- - -

Ráno som sa zobudila na Narutov smiech. A mal sa veru čomu smiať. Ja a Kiba sme spali v objatí. Vydesila som sa a zjačala som. Pustil ma a ja som rýchlo vyšla zo stanu. Ešte stále som cítila teplo jeho tela.
Keď som si spomenula, čo pre mňa včera urobil, pevne som sa rozhodla, že sa aspoň pokúsim chovať k nemu milšie. A zároveň som mala krásny pocit pri pomyslení na jeho tvár. Otriasla som sa. „Nezačínaj zase!“ okríkla som sa v duchu a pustila sa do prípravy raňajok.

Vyrazili sme a ja som dávala veľký pozor na okolie. V prvý deň nás síce nikto nenapadol, ale to sa mohlo v sekunde zmeniť. Predsa len eskortujeme syna boháča a, aj keď je to úchylný sviniar, je našou úlohou ho chrániť. V kroví naľavo som začula šuchot a hodila som tam kunai. Ozval sa výkrik a vyhrnulo sa odtiaľ päť mužov. Jedného z nich zasiahol môj kunai do ruky, ale to ho nezastavilo. Vrhli sa na nás s krikom a mávali zbraňami. „Amatéri." Pomyslela som si.

Naruto jedného spacifikoval klonmi a už bežal za druhým. Kiba bojoval s ďalším po boku Akamarua. Ja som sa so svojim vysporiadala bez použitia jutsu, ihneď som ho zasiahla shurikenami. Bolo po boji. Naruto schytil očividne vodcu, ale ten sa mu vyšmykol.
„Prosím, nechajte ma žiť!“ kričal zbabelo.
„Zbabelec.“ odfrkla som pohŕdavo. Nikto z nás neutŕžil ani škrabanček.
„Myslel som, že si viac dôležitý, že na teba pošlú aspoň ninjov.“ povedal Kiba s pohľadom upretým na Murashiho. Ten zaťal zuby, ale po včerajšku sa mu neopovážil nijako odvrávať. Naruto s úsmevom zavelil: „Pokračujme, už sme skoro tam!“ a očividne si nevšimol napätie medzi tými dvoma. Má dosť dlhé vedenie, čo sa niektorých vecí týka.

- - -

Hneď, ako sme dopravili Murashiho na miesto, vrátili sme sa späť do Konohy a išli sme sa ohlásiť u Tsunade.
„Výborne, misia je splnená. Môžete ísť.“ povedala Godaime Hokage spokojne.

Vyšli sme z jej kancelárie a Naruto veselo zahlásil: „ Aaaaach, dal by som si ramen! Idete aj vy?“ spýtal sa s tým svojím typickým úsmevom.
„Nie, nie som hladná.“ povedala Katema skleslo. „Majte sa.“ a odišla.
„Čo sa to deje s Katemou-chan?“ divil sa Naruto. „Nikdy predtým neodmietla ramen!“ poškrabal sa na hlave a pokrčil plecami.
„Ani ja nemám hlad, uži si to sám, Naruto.“ povedal som a nenápadne som sa pustil za Katemou.
„No tak, čo je s vami?!“ zakričal za mnou Naruto. Ignoroval som ho a dobehol som ju.
„Si v poriadku?“ spýtal som sa starostlivo.
„Áno, nestaraj sa.“ chladne ma odbila a hľadela uprene pred seba. Zaskočilo ma to, myslel som, že sme s hádkami prestali. Chcel som jej povedať, aby sa ku mne tak nechovala, ale znovu prehovorila.
„Pozri, za to, čo sa stalo na misii som ti veľmi vďačná, nikdy ti to nezabudnem. Ale kamaráti stále nie sme, tak sa nesnaž niečo predstierať.“ precedila a zrýchlila krok. Padla mi sánka.

Dúfal som, že sa konečne udobríme a chcel som aj niečo viac, ale teraz som pochopil, že mi to nie je súdené. Trestá ma za to, že som ju videl slabú? Celé je to nezmysel! Bol som hlúpy a naivný. „Baka..." Čo som si myslel?

Otočil som sa a vkročil som do krčmy. Vôbec sa mi tam nepáčilo a z tých pachov mi bolo zle, ale... Možno budem mať šťastie a zabudnem na to všetko...