Povedz mi tvoje želanie, Sasuke-kun... 1 - Sasuke VS neporaziteľný Itachi

Dopadol som na suchú a tvrdú zem. Chvíľu mi trvalo, než som sa spamätal. Ten náraz ma na pár sekúnd ochromil a v hlave mi dunelo. Postavil som sa a poriadne sa porozhliadol. Praskliny na povrchu znamenali, že sa nachádzam niekde, kde sa už dávnejšie viedli boje a príroda bola zničená. Nikde na blízku sa nenachádzala žiadna zeleň. Všetko bolo čierne, spustošené, opustené. Nado mnou sa kopili mraky. Začínal som mať klaustrofóbiu. Akoby sa na mňa tlačili.
,,Prišiel si...“ ozval sa mi za chrbtom tichý hlas. Tak povedomí... tak nenávidený. Zamrzol som a okamžite aktivoval Sharingan. Pomaly som sa na neho otočil a zabodol svoj pohľad do jeho.
Stál len zopár metrov za mnou v čiernom plášti s červenými mrakmi. Akatsuki.
,,Povedal som ti, že za mnou máš prísť, až budeš mať také oči, ako ja.“ Nebudem vraždiť vlastného priateľa kvôli jeho očiam. Nebudem ako on.
,,K tomu, aby som ťa zabil, nepotrebujem mať také oči.“ Precedil som pomedzi zuby a v jeho očiach sa tiež zablysol Sharingan.
,,Braček...“ mal som čo robiť, aby som nezaprskal.
,,Už dávno nemáš právo nazývať ma tak.“
,,Vždy budeme rodina, Sasuke. Na to nezabúdaj.“ V sekunde mi zmizol z očí. Vytiahol som katanu a vykryl jeho ranu. Odskočil som o pár metrov dozadu a použil ohnivú guľu. Nasal som všetok čerstvý vzduch, ktorý moje pľúca boli schopné zvládnuť a prudko vydýchol.
On použil tú istú techniku a v plnej sile do seba narazili. Snažili sme sa jeden druhého pretlačiť, ale v tom tie moje pohltili čierne plamene. Prestal som vydychovať oheň a rozkašľal som sa. Dlho som túto techniku nepoužil. Asi si vyberajú moje pľúca daň za to. Do čerta aj s ohnivou guľou. Keď som si uvedomil, že môj oheň zaniká, v šoku som odskočil.
Prekliata pečať mi nepríjemne zapulzovala, aby dala na vedomie, že ju mám a tak som ju uvoľnil. Nechty sa mi predĺžili, vlasy zmodrali a vzadu mi narástli krídla. Nikdy sa mi nepáčila táto moja nová podoba. Neznášam zmeny, ale pokiaľ ide o získanie sily, kľudne nech mám aj tesáky a vlasy až po zem.
Itachiho čierne plamene sa ku mne rýchlo blížili.
,,Predstavujem ti moju techniku, braček. Amaterasu!“ jeho hlas sa mi ozýval v ušiach, keď som utekal a snažil sa im vyhnúť. Keď sa ma dotknú, už sa ich nezbavím. Spália ma. Vedel som to. A v tom sa mi chytilo pravé krídlo. Dopekla! Potkol som sa o nohu a zvalil sa na zem. Takmer som si odhryzol jazyk. Vypľul som krv a bolestivo zasyčal. Neskutočne to pálilo. Metal som sa zboka na bok, aj keď som vedel, že ich neuhasím. Použil som Orochimarovu metódu a zbavil som sa svojho tela. Zvliekol som ho zo seba, akoby to bola moja druhá koža. Opäť som obnovil prekliatu pečať a v ľavej ruke sa mi zablyslo chidori. Rozbehol som sa jeho smerom, ale vyhol sa mi. Hodil som po ňom dva fuuma shurikeny. Obom sa vyhol, ale ten jeden bol len návnada. V ruke som zovrel drát a potiahol smerom k sebe. Namiesto toho, aby ho to preseklo, alebo vôbec sa to do neho zarylo, odrazilo sa to od neho, akoby bol celý zo železa. Ako je to možné? Uškrnul sa nad mojim pokusom a potom sa rozosmial. Rozbehol som sa na neho a vytvoril som si klon.

Bojovali sme snáď niekoľko hodín a on stál bez jediného zranenia! Ani plášť nemal roztrhnutý a fialový lak na nechtoch bol nepoškodený! Začínal som pociťovať paniku. Toto nie je možné... nemôže po tom všetkom stáť len tak, akoby sa nič nedialo. To jednoducho nejde! Siahol som na dno všetkých mojich techník a deväťdesiat percent ho zasiahlo!
Na rozdiel od neho som na rukách a nohách mal hlboké rany a silno krvácali. Spodné rebrá som mal zlomené a ťažko sa mi dýchalo. Dopadol som na zem a bradou narazil o kameň. Niečo nepríjemne zapukalo a pocítil som čosi v ústach. Bolo to tvrdé. Vypľul som to a asi desať sekúnd civel na svoje dva predné zuby. Pre boha! Ja nemám zuby! Otočil som sa na neho s prudkými nadávkami, aj keď väčšina mi nebola rozumieť, pretože sa mi z úst valila krv a zbadal som, ako sa okolo neho utvára akýsi červený chakrový obal. Čo to do pekla je?!
,,Susanoo...“ Itachi, akoby mi odpovedal na moju otázku a začal sa šialene smiať. Zježili sa mi všetky chlpy na tele, ešte aj tam, kde som ich nemal. Toto vôbec nie je vtipné! Po toľkej príprave, po toľkých pretrénovaných dňoch a nociach bez spánku! A môžem po ňom triafať shurikeny, prebodávať ho katanami, používať rôzne techniky a nemu sa nič nestalo?! Čo je neporaziteľný, alebo čo?!
Chakru som mal na dne a hrozilo, že každú chvíľu skolabujem. Pred očami sa mi objavovali hviezdičky a vdychoval som prach. Snažil som sa preplaziť z jeho dosahu, ale počul som, že je len kúsok odo mňa. V tom mi jeho noha dopadla na lýtko, až sa ozvalo prasknutie. Vykríkol som od bolesti a prudko sa otočil.
,,Daj tú nalakovanú paprču preč!“ zvreskol som na neho a vytrhol sa mu s ďalším zajačaním.
,,Nepáči sa ti fialová farba? A ja som si myslel, že ju máš rád, keď sa tak pozerám na tú tvoju rozkošnú mašličku.“ Prekliaty Orochimaru. Ústa vykrivil do posmešného úškľabku a odhalil rad bielych zubov. Pripomenulo mi to moje vyrazené zuby. Zovrel kunai v rukách.
,,To iste! Si horší ako ženská!“ znechutene som vypľul krv a snažil sa spomenúť si na tie pečate, ktoré mi hovoril Orochimaru. Nemôžem tu zomrieť. Nie! Toto nebolo v pláne!
,,Ale stále silnejší.“
Mačka, kôň, pes! Spomínam si! Rýchlo! Zdvihni tie ruky! Makaj!
Kunai sa nebezpečnou rýchlosťou blížil k môjmu hrudníku a uši mi naplnil jeho hlas, vyslovujúci moje meno.

,,Sasuke-kun, už máte po tom?“ opäť som na niečo dopadol, ale tentoraz to bolo mäkké. Moja posteľ. Otvoril som oči a zbežne sa prehmatal. Ani škrabanec. Chytil som si dvomi prstami zuby. Mal som ich. Mám svoje zuby! Vďaka Bohu.
Orochimarov hlas sa ozval len kúsok od môjho ucha. Prudko som sa postavil na nohy a než som sa nazdal, pritlačil som ho ku stene.
,,Čo je?“ vyzeral celkom prekvapene, ale mňa rozhodne neoblbne.
,,Čo to malo znamenať?! Veď si z neho urobil neporaziteľného!“ prskal som pomedzi pery a zatlačil mu na krk až zmodrel.
,,Tvoje želanie bolo, stretnúť sa s ním. Musíš byť konkrétnejší.“ Zasyčal potichu mojím smerom a oči sa mu zaleskli. To je všetko? Musím len presne definovať svoju prosbu? Nič viac?
Pustil som ho a nechal mu priestor, aby sa nadýchol. Chytil sa za krk a pomasíroval si ho. Ale, no ták. Snáď som mu neublížil? Chudáčik... Mňa skoro zabili!
,,Želaj si, čo budeš chcieť... napríklad, opäť vidieť svoju rodinu. Len to musíš povedať presne.“ Vedel, čo má povedať. Okamžite ma to vyprovokovalo. Vidieť svoju rodinu? Počuť svoju matku? Žiť normálnym životom? Neprísť o nikoho? Áno... chcem ich znovu vidieť. Byť s nimi.
,,Máš už premyslené, čo by si chcel?“ ruku zložil a sadol si na tvrdú stoličku. Zadíval som sa do zeme. Nebol som schopný poraziť Itachiho... nespravil som mu ani škrabanec. Tak čo keby som si želal....
,,Chcem sa vrátiť do Konohy, kde Uchihovci neboli vyvraždení mojim bratom.“
,,Ako si praješ, Sasuke.“ Ten tón, akým večne vyslovoval moje meno mi naháňal hrôzu. Radšej som zatvoril oči, aby som sa na neho nemusel pozerať v slabom svetle sviečky.