Povedz mi tvoje želanie, Sasuke-kun... - Prológ

Ležal som na posteli s rukami za hlavou a sledoval strop. Nachádzali sme sa v jednom z úkrytov vo Zvučnej. Každý týždeň sme sa museli premiestňovať a už ma to nebavilo. Toto bola asi jeden z jeho najnebezpečnejších skrýš. Mal tu rôzne laboratória, pokusných a zmutovaných ninjov, chodby v spleti labyrintu a Karin. Bola otravná, ale za to veľmi užitočná.
Večere som trávil premýšľaním nad plánom a konečne som ho dnes doviedol k dokonalosti. Aspoň v hlave. Zabijem Orochimara a vytvorím svoj vlastný tým. A k tomu ju budem potrebovať. Každý deň som ju vídal vonku. Keď som trénoval, sedávala pod stromom, ale inak bývala zalezená vnútri a strážila tie monštrá. Nebude také ťažké nájsť ju tu.
Tma v izbe bola taká hustá, že som si nevidel ani na konček nosa, ale to ma vôbec netrápilo. Hlavu som mal plnú myšlienok, ktoré sa točili okolo môjho sna, ktorého som sa pevne držal od kedy Itachi vyvraždil rodinu. Zabiť ho a obnoviť klan.
Po ničom inom som netúžil, ako po tomto. Potreboval som to viac, ako kyslík, ktorý som dýchal. Žil som len pre svoju pomstu. Nič viac ma nezaujímalo. Na nič iné som si nedovolil myslieť. Dotiahnem to dokonca. Už som pre to urobil toľko. Dokonca som sa pridal k Orochimarovi a zradil Konohu.
Ticho až rezalo uši a bolo počuť len moje srdce. Cítil som vnútri isté vytrženie, ktoré som sa snažil identifikovať. Mal som potrebu niečo robiť, ale z tréningu som prišiel len pred malou chvíľou. Musím si odpočinúť.
Do pekla! Kedy odtiaľto konečne vypadnem? Už je to tak dlho... toľko rokov. Trénoval som každý deň do úmoru. Stálo ma to krv, pot, bolesť...
Už tu dlhšie nebudem. Dnes to ukončím... dnes zabijem Orochimara. Iba tak od neho odídem. Len musím vystihnúť vhodnú chvíľu a potom presvedčiť Karin, aby sa ku mne pridala. A neskôr vyhľadať Juuga a Suigetsa.
Zatvoril som oči. Ovládalo ma toľko emócii... netrpezlivosť, radosť a možno trochu strach...
Chcem to urobiť dnes? Som dostatočne pripravený? Mám silu na to, aby som porazil Itachiho?
,,Už nech je po tom...“ až po chvíli som si uvedomil, že som to povedal nahlas. Bola to len jednoduchá myšlienka, ktorá mi zablúdila na jazyk. A v tom sa odniekiaľ ozval smiech.
Zježili sa mi vlasy na krku od toho zvuku. Orochimaru. Bol ako duch. Kedy sa mi dostal do miestnosti?
Posadil som sa a snažil sa v tme nájsť jeho siluetu. Nemusel som sa ani veľmi snažiť. Počul som škrknutie zápalky a v tom sa sviečka na mojom stole zapálila a osvetlila jeho hadiu tvár. Na perách mu pohrával úsmev a jazykom si ich navlhčil. Zdvihol sa mi žalúdok, ale nedal som to na sebe poznať.
,,Čo tu chceš?“ spýtal som sa ho a prižmúril som oči. Nemá tu čo robiť. Neznášam, keď ma niekto vyrušuje a on to vie.
,,Ale, ale Sasuke...“ znovu sa zasmial, akoby sa skvele bavil, ,,buď prívetivejší k niekomu, kto sa ti snaží pomôcť. Tvoja arogancia nemá hraníc, ale nakoniec, práve preto sa mi páčiš.“ Pohodlne sa oprel o stôl a založil si ruky na hrudi.
,,Dobre vieš, že neznášam, keď ma niekto otravuje.“ Ignoroval som jeho slová, pretože mi nehovoril nič nové a neboli vôbec podstatné.
,,Keď si tu, znamená to, že niečo chceš.“
,,Ako vždy bystrý...“ premeral si ma a zmĺkol. Nepáčila sa mi jeho prítomnosť. Chcel som pokoj.
,,Tak čo tu chceš?“
,,Vravel si, že už chceš mať po všetkom?“ počul ma, ale ako vedel, že myslím práve na to? Mlčal som a podozrivo si ho prezeral. Stále som sa snažil prísť na to, kedy sa mi vkradol do izby. Keď som bol zahĺbený? Ale ako to, že som si to nevšimol?
,,Práve som dokončil prácu na istej veci. Dá ti všetko čo chceš... stačí vysloviť želanie.“ Neubránil som sa výsmešnej grimase.
,,O čom to hovoríš, Orochimaru?“
,,Mám možnosť použiť jednu techniku. Ale len štyrikrát. Povedz čo chceš a dostaneš to. Len štyri želania, Sasuke-kun.“ V očiach som mu videl, ako baží po mojej odpovedi. Čo chcem a len tak to dostanem? To určite...
,,A čo za ne chceš?“
,,Ale no ták, Sasuke... o tom sme sa už dávno bavili. Tvoje telo.“ Samozrejme, ale to nemám v pláne.
,,Hmm...“
,,Sasuke-kun, premýšľaj nad tým. Splním ti štyri želania a dáš mi za to svoje telo. Budeš mať všetko, čo si zaželáš. A potom splníš aj ty svoju časť dohody.“ Zamračil som sa. Lákalo ma to, ale ako sa vykrútiť z darovania toho tela?
,,A prečo len štyri?“
,,Táto technika nie je vôbec jednoduchá a je obmedzená.“ Premýšľal som nad tým... toľko želaní, a pri tom potrebujem len dve. Zabijem Itachiho, obnovím klan a potom... ďalšie dve už nevyužijem, tým pádom mu nebudem musieť dať telo. Škodoradostne som sa usmial. Orochimaru nemá takmer nikdy všetko domyslené až do konca.
,,Dobre. Tak spečaťme svoju dohodu.“ Orochimaru sa s úsmevom pohol smerom ku mne a vytiahol kunai. Spečatiť krvou? To sa ešte vôbec robí? Zarezal si ním do ruky a z rany sa mu vyvalila červená krv. No... v jeho prípade som čakal skôr zelenú. To by ho vystihovalo.
Podal mi ho a tak som si ho zobral. Nastavil som dlaň a priložil ostrý hrot. Potiahol som a trochu to zaštípalo.
,,Ruku na to.“ Aj keď mi z toho prichádzalo nevoľno, stisol som mu ju. Mal som dojem, že ma drží dlhšie, akoby sa hodilo. Krv sa nám zlepila.
Nakoniec ma pustil a o pár krokov odstúpil.
,,Dobre, Sasuke-kun. Keď sa budeš chcieť vrátiť, použi pečate mačky, koňa a psa. A teraz, povedz mi... aké je tvoje prvé želanie?“ zapozeral som sa do sviečky, ktorá sa prehýbala na rôzne smery a chvíľu som naberal odvahu. Cítil som, ako mi v krku navrela hrča. Konečne je to tu.
,,Chcem sa stretnúť s Itachim.“