Akatsuki a čaro Vianoc

Pein, tak ako každé ráno, vošiel do kuchyne a sadol si za stôl, kde ho už čakala šálka horúcej kávy. Zapol čierny notebook s motívom obláčika na vrchnej strane a pustil sa do prezerania noviniek na Ninjabooku.
„Konan!“
Dotyčná pribehla k svojmu milému s nadvihnutým obočím: „Áno?“
„Uskutočnil Orochimaru v poslednom čase jeden z jeho zvrátených pokusov?“
„Orochimaru je mŕtvy.“
„Na to som zabudol,“ zamyslene sa poškrabkal na brade pri piercingu. „Zetsu dal určite zase do obehu tie jeho podivné rastlinky. A určite v tom má prsty aj Kakuzu.“
Konan sa nahla k obrazovke, aby zistila, aký problém nastal tentoraz. Všade boli statusy o radosti, láske, koledy a obrázky podivne vyzdobených perníkov. Na chvíľu sa zamyslela a vzápätí pribehla aj s obrovským vlastnoručne vyrobeným kalendárom, na ktorom svietil zvýraznený dátum.
„A do pr*ele. Konan, ihneď zavolaj ostatných!“

***

O chvíľu stálo osadenstvo Akatsuki v obývačke.
„Tak, zišli sme sa tu...“ zarazil sa. „Kde je Hidan?“
„Do toho bordelu tam nevročím,“ ohradila sa modrovláska, „odmieta si upratovať po rituáloch.“
„Tobi sa nebojí, Tobi pôjde!“
Oranžové čosi vybehlo z miestnosti a utekalo k izbe. Ignorovalo výstražný nápis na dverách a prerazilo ich.
„Hidan-san! Hidan-san!“
„****, Tobi! Vypadni z tejto *** izby, lebo ťa ****!“
„Tobi je do-...“
„Ty malé ho*ädo, nezačínaj s tým!“
Malé oranžové lízatko preglgo. „Hidan-san sa má stretnúť s ostatnými,“ vzápätí ho už nebolo.

„Kde je ten Hidan?“ viditeľne otrávený sa otočil na Tobiho.
„Tobi sa bojí!“ vyhŕklo z neho a snažilo sa skryť pod Deidarov plášť.
„***, Tobi! Padaj odomňa!“
„Som tu.“
„Tak, konečne môžeme začať...“
„Hidan, ty nechutné prasa, choď sa osprchovať!“ Konan si zakryla nos a ustúpila čo najďalej.
„***,****, aký so mnou máte zase *** problém?!“
„Tak a dosť! Konan, zlato, bež začať s pečením a ty, Hidan, máš dnes zakázané rituály!“
„***, ja sa na to môžem vys*ať.“
„Ako všetci dobre viete, dnes sú Vianoce a do večera musíme stihnúť prípravy, preto očakávam vašu plnú účasť!“
Ozývalo sa nesúhlasné mrmlanie.
„Itachi, Kisame, vybavíte kapra. A poriadne veľkého. Vy,“ ukázal na Deidaru a Sasoriho, „budete mať na starosti ozdoby. Zetsu, nie ty nie... Hidan s Kakuzom pôjdete zariadiť stromček. Ale najprv sa osprchuješ.“
„Vrahovia!“
„A Tobi? Tobi je dobrý chlapec!“
„Tobi, ty,“ tuho rozmýšľal a spomenul si na vianočnú reklamu chodiacu v televízii už od októbra. „Pôjdeš hľadať zlaté prasiatko a nevracaj sa, dokým ho nenájdeš.“
„Prasa!“
„Nie, Zetsu, ty máš za úlohu poupratovať dom. A nie že niečo zmizne v tvojich útrobách!“

***

„Daj tie slizké listy od mojich perníčkov preč!“ vykríkla Konan na zelenú rastlinku snažiacu sa ukradnúť čerstvo upečené cukroviny.
„Zetsu, máš upratovať!“ zakričal Pein.
„Nemám čím, čierna všetko zjedla,“ rozplakala sa biela polka a tým si vyslúžila od čiernej zaucho.
„Tak si zober handru, nejaké oblečenie, hocičo a padaj pracovať!“

„Kisame, pusti ju!“
„Niééé!“
„Rátam do troch!“
„Aj slepec ako ty musí vidieť, že je gravidná!“
„Kisame!“
Chodbu osvietili plamene, na čo sa tam naštvane prirútil Pein.
„Čo tu stvárate?!“
„Šéfe, Itachi sa znovu pustil do vyvražďovania rodín!“ nevydržal to a psychicky sa zrútil na zem.
„Itachi, tú rybu si mal priniesť, nie spáliť! Padaj pre novú!“
„Ale šéfe, toto bola posledná.“
„Tak ďalšiu choď uloviť, nezaujíma ma to!“

„****, Kakuzu, pomôž mi s tým ho*ädom!“
„Sklapni Hidan, počítam.“
„***,***,****.“
„****, chýba nám čiastka spred týždňa!“ chytil sa za dolné srdce v pravo a vyrútil sa za šéfom.
„Tu máte ten *** strom.“ Položil ho do obývačky pred Deidaru a Sasoriho, ktorý vytváral niečo podivné. Následne sa za nimi prirútili Pein s Kakuzom v pätách.
„Deidara! Tvoja kozmetika, šampóny a gély nás vyšli skoro polovicu zárobku! O tej novej sade hrebeňov nehovoriac!“
„Ale gély sú Hidanove! A jeden šampón je Itachiho, rovnako ako tie kvapky do očí!“
„Ty ***, aj tak si ten gél požičiavaš! A ten zas*aný Itachi tiež!“
„Navyše, Konan minie na kozmetiku omnoho viac!“
„Nezaťahuj sem Konan, tá si to aspoň odpracuje!“

„Niééé!“
Sídlom sa rozliehal srdcervúci nárek. Pein prerazil dvere do jednej z izieb a našiel tam Kisameho sediaceho na zemi držiac prázdne akvárko. Vedľa stál spokojný Zetsu vyšparkávajúc si korienkom zuby.
„Zetsu, povedz, že si práve...“
„Ďalšia vražda! Zabil Lindu a Bobiho!“
„Kisame, vzchop sa, boli to ryby.“
„Vycvičené ryby!“ Smrkol.

„Hidan, zavri Zetsua do klietky a pridaj mu tam trochu hnojiva. Sasori, čo to, preboha, je?!“
„Betlehem!“
„Kde je Ježiško? A čo tam robia tí bijuu?“
„Ježiško je tu,“ potom prešiel prstom na postavu vedľa, „toto je Rikudou Sennin a jeho bijuu farma.“
Novú konšpiračnú teóriu radšej nekomentoval, bál sa priznať, že začína nezvládať situáciu. „Kde je zase ten Kakuzu?!“
Buchli vchodové dvere a objavil sa mokrý Itachi s rybou v ruke.
„Výborne! Konan, zlato, Itachi priniesol rybu, máš už všetko ostatné pripravené?“
„Samozrejme, a ak mi toho kapra aj trocha ohreje, tak bude aj hlavné jedlo.“
„Ale len trochu.“

***

„Konečne večera, sme tu všetci?“
Akatsuki postávali pri stole vedľa svietiaceho vianočného stromčeka.
„Jedlo!“ ozvalo sa z vedľajšej izby.
„Hidan, vypusti už toho Zetsu, ale pre istotu mu daj náhubok.“
„Šéfe, nikde nevidím Tobiho.“
„Do prd*le, na toho som zabudol.“
„Moje želanie sa začalo konečne plniť!“ vyhŕkol Deidara.
„A videl niekto Kakuza?“
Všetci pokrútili hlavami.
„Deidara, daj tie uslintané ruky od tých perníkov preč!“
„Ale ja som hladný! A moje ruky tiež!“
„Deidara, neprovokuj, lebo vystriedaš Zetsu!“
Vtom sa do izby prirútilo oranžové stvorenie. Na zdesenie všetkých prítomných niečo zdvihlo do vzduchu.
„Tobi našiel prasiatko!“
„Tobi...“ vyhŕkol Pein, toto už bolo naňho príliš.
„Ale ono je ružové...“ poznamenala Konan.
„To je Tsunadino!“
„Preboha, Tobi, padaj ho vrátiť!“ zdesil sa Pein.
„Ale Tobi bol dobrý chlapec, Tobi ho chce!“ zanariekal.
Aby toho nebolo málo, vzápätí do izby vošiel fučiaci Kakuzu.
„Kakuzu? A čo je zase toto?!“ ukázal šéf na obrovské vrece na jeho chrbte.
„Našiel som to neďaleko odtiaľto. Šéfe, neuhádnete, na čo som narazil.“
Nebol si istý, či to naozaj chce vedieť, vyberajúc podozrivé tabletky však mávol rukou: „Pokračuj.“
„Vďaka blondíne,“ vrhol pohľad na Deidaru, „sme prišli o značné množstvo peňazí. Takže zatiaľ, čo vy ste tu chystali smiešne divadielko, ja som sa šiel postarať o úspory. Všetci boli doma, tak to šlo o niečo ťažšie, lenže potom sa na mňa usmialo šťastie. Pred jedným domom bol obrovský, dosť divný koč bez kolies ťahaný zmutovanými jeleňmi. Ale čo bolo najdôležitejšie... Bolo na ňom položené vrece. Bez dozoru! A plné vecí!“
Pozerali naňho vyjavené tváre.
„Kakuzu, ty si...“
„Nehovor mi, že si ukradol...“
„Tobi, daj od toho ruky preč!“ zdesenie preťal Deidarov výkrik. „Nejedz to, to nie je perník!“
Neskoro. Tobi zahryzol do anjelika visiaceho na strome.
BOOOM.