Forever or never 73: Cesty sa rozchádzajú...

„Sominka*! Somčááá!“ kričala na mňa Sora a keď som sa otočila všimla som si, že ku mne beží a v ruke drží dlhý papier, ktorý za ňou veje. Bola som na ceste do svojej izby, kde by som sa zavrela, aby som mohla bez ich otravovania písať ich ďalšie dobrodružstvá. Kebyže nado mnou stoja, tak sa, samozrejme, sťažujú pomaly na každú druhú vetu a pochybujem, že by som to, hlavne pri Sorinej povahe, vydržala.
Zastala som, aby som si od nej vypočula, čo má na srdci a na tom papieri, lebo dobre viem, akoby nie, však som ju vymyslela, že by mi trieskala na dvere, kým by ich nevykopla.
„Čo je, Sora? Vyzeráš ako po maratóne,“ poznamenala som, keď pri mne začala celá červená vydychovať. Párkrát sa pokúsila niečo povedať, lenže ešte stále nenabrala dych, tak len prevrátila očami a podala mi papier. Ani som si ho nemusela celý čítať, vedela som, čo to je, kvôli obrovskému červenému nadpisu úplne navrchu.

VIANOČNÉ ŽELANIA

A pod tým bol zoznam darčekov a želaní, čo by chceli vidieť alebo nevidieť pod stromčekom. Kým som sa ja mračila na papier čítajúc všetky položky, Sora nabrala dych a spýtala sa ma: „Tak čo?“ keď som jej neodpovedala, tak len mykla plecom a odvetila : „Asi žiaden problém,“ a odkráčala preč.
Ešte stále mlčky som odkráčala do svojej izby. Sadla som si za stôl a rozmýšľala. Ten zoznam nebol krátky, presne naopak. A za chvíľu sú tu Vianoce, to isto nestihnem všetko nakúpiť. Zapla som si televíziu...musím mať svoju v izbe. Pri nich sa totiž nedá nič pozerať. Predstavte si, že niečo pozeráte, ste do toho úplne zažratý a niekto z nich to zrazu prepne a vy kým sa dobijete ku ovládaču (aj keď ste silnejší, keďže ste ich vytvorili) je tá úžasná scéna preč a vy si môžete akurát tak hádzať od zúrivosti telku o stenu. A šla tam reklama: „Vy musíte chodiť do banky osobne?!“
„Jasné, keď ju chcem vykradnúť!“ poznamenala som a očkom som pozrela na zoznam, kvôli ktorému som vypustila tú poznámku z úst. Nemám toľko peňazí, aby som im to všetko mohla kúpiť. Na chvíľu, ale len na maličkú chvíľku, ma naozaj napadlo, že tú banku vykradnem. Však tisíc alebo dve tisíc eur im chýbať azda nebude. Ale myšlienka, že čas Vianoc strávim v chladnej a neozdobenej cele, kde je kopa plesne a syfilis ma veľmi nenadchla. Takže tento nápad hádžem obrazne povedané do koša. Radšej som tú bedňu vypla. Veď čo keď ma napadne nejaká hlúposť, čo ma dostane do problémov? Ako...človek sa učí na svojich chybách...ale nie na VIANOCE!
Zobrala som do ruky fixky, papier a načarbala som oznam, ktorý som hneď nato, ako bol hotový, vyvesila na dvere do obývačky, kde sa chodilo častejšie ako do chladničky (Nepočítame do výpočtu Otanyho chúťky, inak by bol tento výrok nepravdivý.) a pobrala som sa späť do svojej izby.
„TO ČO MÁ BYŤ?!“ vleteli všetci do mojej izby. Jediný dôvod prečo je zámok na mieste je, že som zabudla zamknúť.
Pozerali na mňa, akoby som im zjedla poslednú večeru a ja som sa nich pozerala pohľadom: ja- neviem- o- čom- to- točíte. Shinichimu sa ruka, v ktorej držal môj oznam, až triasla, keď mi ho ukazoval.
„A?“ spýtala som sa naoko nechápavo. Pravdupovediac, túto ich reakciu som očakávala.
„A?!“ skríkli všetci naraz.
„Je to zoznam všetkých zlých postáv, ktoré nič, opakujem, nič na Vianoce nedostanú!“ kričal na mňa Keita.
„Áno, je,“ prikývla som pokojne a čakala ďalej.
„Sme na ňom všetci!“ krútila nado mnou hlavou Riko a nechápavo hľadela a čakala, ako to mienim vysvetliť.
„A prečo som na ňom aj ja?“ skoro plačlivo sa ma spýtal Daisuke.
„No,“ začala som, keď som si všimla, že každý ma k tomu niečo povedať, „chcete mi povedať, že ste úplne dobrý?“ spýtala som sa ich a všetci zapochybovali pri tejto otázke...až na Daisukeho, ktorý horlivo prikyvoval.
„Že ste nikdy neurobili niečo zlé?“ pokračovala som ďalej a Daisuke ďalej prikyvoval i keď ostatní boli na pochybách.
„Že ste nikdy nezjedli jogurt z chladničky, na ktorom bolo moje meno?“ tu sa zamyslel a potom znova prikývol.
„Dobre,“ pripustila som, „Daisuke je asi jediný, ktorý si tam nezaslúži byť, ale v podstate som ťa zachránila, lebo ostatní by ťa asi zabili. To je tvoj darček. Šťastné a veselé! Spievať nebudem!“ dodala som výhražne.
„Ehm,“ odkašľala si veľavýznamne Riko, „ak k tomu môžem niečo povedať, a myslím si, že môžem,“ prevrátila som očami, „tak Daisuke si tam nezaslúži byť. Zabil ma predsa.“
„Nechtiac!“ dodal ihneď s vztýčeným ukazovákom.
„Ale urobil si to. Každý z nás niekoho zabil, takže preto sme na zozname zlých,“ rozmýšľal Seiichi a tentoraz som ja prikyvovala. Daisuke sa zatváril mrzuto a pomaly vyšiel z izby. Ostatní ho nasledovali a na prahu nechali papier zlých postáv.
Začalo mi to byť ľúto. Aj tak by mali niečo dostať na Vianoce. Oni nechceli nikoho zabiť, to je moja vina. Ja som to napísala. Hm, predsa im niečo dám. Rozhodne nie všetko, čo je na zozname, inak by mi museli doniesť bochník chleba a v ňom zapečenú pílku, aby som sa dostala z lochu.
Ale v tomto prípade to pre nich bude naozajstné prekvapenie. Myslia si, že nič nedostanú. Na tvári sa mi zjavil široký úškrn. A ešte jednu vec by ste mali vedieť. Sominka si nenecháva vianočné nákupy na poslednú chvíľu, a tak už má pre nich niečo nakúpené.
Otvorila som skriňu, odhrnula som veci, čo tam viseli, čupla som si a naklonila sa dnu. Zatlačila som do dosky a započula šťuknutie. Otvorili sa tajné dvierka a ja som začala pomaly vyťahovať darčeky, jeden po druhom pre všetky, opakujem, pre všetky moje postavy...

Dole v kuchyni sa ťahal dlhý stôl, ktorý vznikol spojením niekoľkých stolov dokopy. Niekde tam je aj môj z izby. Niektorí susedia boli ochotní poskytnúť ich stoly nám, niektorým sme ich museli čorknúť...ale nie...na Vianoce sa nekradne. To by sme neurobili. Chalani postavili stromček, dokonca sme im do rúk zverili aj výzdobu, kým my, dievčatá, sme trčali v kuchyni a pripravovali večeru a pripravili ju na stôl.

Večer by sa napätie dalo krájať. Všetci už boli netrpezliví, kedy sa pustíme do jedla. No všetci ako všetci, keďže na niektorých sme ešte stále čakali. Neustále sme sa pozerali na hodinky, na ktorých sa ručičky posúvali nebezpečne pomaly a našich hostí nikde. Zrazu zazvonil zvonček. Ku dverám sa rozbehla natešená Riko.
„Milášik prišiel!“ ponáhľala sa otvoriť. Skoro sa v topánkach na vysokom podpätku dvakrát zabila, ale aj tak bola schopná sa hodiť Naokimu do náručia. Vtiahla ho dnu a išli za ostatnými do kuchyne, kde sa usadil aj zvyšok. Riko s Naokim boli na sebe úplne nalepení.
„Skoro sa nedá rozoznať, kde začína a kde končí jeden alebo druhý, čo?“ poznamenal s úškrnom Keita, ktorý stál za mnou a pozeral sa na šťastnú dvojicu.
„Sú zlatí,“ bránila som ich.
„To hej. Kým nezistia, že na nich takto čumíme,“ povedal potichu a vzdialil sa. Ja som sa ešte raz pozrela na pár tohto večera a pobrala som sa ku dverám, že ich otvorím.
„No, tak som tu,“ zahrmel Tieň, keď si oprášil sneh a vošiel dnu, „strašne tu mrzne,“ sťažoval sa, „už som si začal myslieť, že som niekde zle odbočil a skončil v Rusku,“ a zamieril si to rovno ku radiátoru. Cestou sa pozrel na Naokiho s Riko, pokrútil hlavou a niečo si zamrmlal.
„Môžem ti dať aj deku, aby si sa zohrial, kým bude večera,“ navrhla som mu.
„Nie, bude to v pohode,“ zasa sa pozrel na párik, „láska hreje...“ poznamenal a ja som čakala, že možno existuje niekto, kto je jeho srdcu blízky, ale hneď som prišla na to, že asi nie... „ale radiátor je radiátor,“ dodal a otočil sa k nemu.
„Hej,“ došla som k Sore, ktorá sa práve o niečom sprisahanecky rozprávala so Shinichim. Keď ma zbadali a počuli, ihneď zmĺkli, „koho ste ešte pozvali?“
A vtom zazvonil zvonček. „Idem tam!“ zvolala Sora a prešla popri mne.
„O čom ste sa rozprávali?“ naklonila som sa k Shinichimu, no ten sa len uškrnul.
„Ale, ale, ale,“ kýval mi pred tvárou prstom, „tu je niekto zvedavý,“ vyškieral sa.
Zamračila som sa a založila si ruky na prsiach. „Máte predo mnou nejaké tajnosti?“
„Tak sa tomu predsa hovorí, keď niekomu nechceme niečo povedať, nie?“ nedvihol obočie a chystal sa prejsť okolo mňa. No v poslednej chvíli zastal, nahol sa ku mne a zašepkal: „Nielen ty dokážeš urobiť alebo napísať nečakané veci, to si pamätaj,“ a skôr, ako som sa zmohla na slovo už bol pri Seiichim a niečo riešili.
„Tak kde je tá párty, ku*va!“ zakričal Hidan v momente, keď vošiel dnu ako najväčší pán. Hodil kabát na vešiak, netrafil a ten spadol na zem a nikto sa ho neunúval zdvihnúť. Len som si povzdychla.
„Už sme všetci,“ zahlaholila Sora a veselým krokom sa pobrala do jedálne, kde sme si všetci posadali. Zapálili sme sviečky, ktoré sme rozložili po stole a zhasli svetlo, čo vytváralo tajomnú atmosféru a ja som v hlave znova počula Shinichiho slová. Čo len mohli znamenať?
„Kto sa pomodlí?“ spýtal sa Daisuke, na čo zareagoval okamžite Hidan.
„JA!“ jeho ruka vyletela do vzduchu a skoro až poskočil na stoličke.
„AMEN!“ zakričal Tieň, „A dobrú chuť,“ no tak to by sme mali k modlitbe. Hidan vyzeral mrzuto, no aj si dal oblátku z medom a pustil sa do kapustnice.
Počas večere sme boli všetci ticho. Nikto ani nepípol, Hidana nepočítam, lebo ten stíhal nadávať a hrešiť medzi hltmi. Bola to napätá večera a nikto sa nevedel dočkať, až sa pozrie popod stromček a čo tam uvidí. Celý čas som mala poker face a snažila som sa neusmievať ani nijako naznačiť, že odo mňa si predsa len niečo nájdu pod stromčekom.
Keď bol prázdny posledný pohár a keď posledný príbor cinkol o tanier, všetci sme vstali a plní očakávania sa presúvali do obývačky. Otany vydržal nejesť až do večera a preto držal v rukách prasiatko, ktoré sa ale veľmi neponášalo na to zlaté, skôr na to z Angry Birds.
„Je ich toľko!“ rozžiarili sa Daisukemu oči, keď sa pozrel smerom ku stromčeku, ktorý stál celý vysvietený skoro v rohu obývačky. Podbehol k nemu a začal sa tam hrabať, pričom škatule, kde nebolo jeho meno, hádzal mimo jeho dosah. Našiel ten so svojím menom. Celý naradostený ho odbalil a zistil, že je to kniha. Keď si všimol jej nadpis, úsmev mu zamrzol na tvári.
Podišla som k nemu a pozrela sa mu cez rameno. Stálo tam: 1001 spôsobov ako nemudrovať.
„To som mu kúpil ja!“ pochválil sa Hidan a začal sa smiať.
Ostatní už hľadali tie svoje a ja som medzi nimi tiež bola. Zaujímalo ma, čo také som dostala. Na chvíľu ma napadlo, že mi nedali nič. Však sa neustále sťažujú, že im znepríjemňujem život a ako sa tešia, až budú doma.
A zrazu som ho našla. Veľký kockovaný červený balík s mojím menom na vrchu. Najprv som tomu neverila, ale naozaj tam bolo napísané Sominke . A to som ja, ak sa nemýlim. Potiahla som ho bližšie k sebe, čo si všimli ostatní a prestali si odbaľovať darčeky. Ich zrak smeroval ku mne a ja som vedela, že čakajú až ho otvorím, ale ja som sa začala trochu báť. Čo tam bude?
„Však to otvor, preboha!“ zvolal Keita, začo si zaslúžil po hlave od Hidana.
Nadýchla som sa a začala odbaľovať. Najprv som zápasila s lepiacou páskou, ktorou rozhodne nešetrili. Strhla som obal a už mi nezostávalo nič iné ako otvoriť škatuľu predo mnou. Dúfala som, že tam nebude xy ďalších až nakoniec v tej najmenšej bude lístok: smola :P
Ale to nebolo ono. Ešte predtým ako som to otvorila, zo škatule vyskočil starec s výkrikom: „VZDUCH!!! Potrebujem vzduch!“
„Ty si fest ču*ák!“ skríkol Hidan, „Mal si vykríknuť Šťastné a veselé! Si to celé doj*bal!“
„Ja som ti vravel, že tam dlho nevydrží,“ začula som ako povedal Shinichi Sore.
„Ale vydržal dlho,“ poznamenala. Zrejme si z toho nič nerobila, „ešteže Tieň zrušil Hidanovo modlenie a poprípade obetovanie niekoho.“
Tak o tomto sa vtedy rozprávali. No to už ma vôbec nezaujímalo. Všimla som si totiž, že starý Hidan je oblečený ako Santa, dokonca mal aj bradu a mala som neblahý pocit, že mu ju tam prilepili sekundovým lepidlom, aby si ju nemohol dať dole.
Kľačal na zemi a rýchlo dýchal, tak chcel nabrať vzduch,
„Si v pohode?“ spýtala som sa ho a snažila som sa pri pohľade ne neho nesmiať.
Zrazu sa vystrel akoby sa nič nikdy nestalo a napravil si kostým. „Jasné, že som!“ vyhlásil, „Len oni si myslia, že keď som už ako Predchodca zomrel, tak sa mi v UZAVRETEJ škatuli bude dobre dýchať, že?!“ a ukazoval prstom raz na Soru, raz na Seiichiho, ktorí sa tvárili ako neviniatka a radšej na neho ani nepozreli.
Potom, akoby stlačením čarovného spínača, sa starec usmial a nahlas povedal: „Šťastné a veselé Vianoce, Sominka!“
Nebola som schopná povedať čo i len slovo. Dojali ma. Úplne. A teraz je čas na môj darček.
„Ďakujem,“ poďakovala som im najprv a potom som podišla ku stromčeku a vytiahla jeden dlhý, podlhovastý plochý balík, „som na rade. To je pre vás,“ podávala som im a oni sa s tým nepiplali ako ja. Bili sa o to, kto to otvorí až sa im nakoniec podarilo dať dole celý obal, s ktorým som sa babrala dosť dlho. A potom na to iba pozerali.
„To je...úžasné!“ zvolal Otany.
„Ale...povedala si predsa, že si nič nezaslúžime,“ povedala prekvapene Riko a jej pohľad preskakoval z darčeka na mňa a späť.
„To som mala pripravené dávnejšie. Povedala som to iba preto, aby som kvôli vašim darčekom nemusela vykradnúť banku.“
„Kde to zavesíme?“ spýtal sa hneď Seiichi a hľadal vhodné miesto.
„TU!“ ukázal Keita na miesto vedľa zväčšenej fotky z narodeninovej oslavy, „Ten obrázok musí mať spešl miesto a kde by to bolo lepšie?“
„Pomôžem s tým,“ podujal sa Naoki a o chvíľu visel obraz**, ktorý som im nakreslila, na svojom mieste.
„Prečo som tam aj ja?“ nechápavo pozeral na obraz Tieň.
„Ty si tiež moja postava,“ povedala som mu to ako samozrejmosť, „hádam si si nemyslel, že ťa vynechám.“
„Aha, si hneď vedľa mňa,“ ukazovala Riko Naokimu.
A zrazu sme počuli ako niečo, alebo lepšie povedané, niekto búcha na okno. Otvorili sme ho, do vnútra sa navial sneh až nás zamrazilo. Ale ešte viac nás zamrazilo, keď sme videli muža stojaceho vonku. Mal čiernu ofinu cez jedno oko a bol úplne na ľad. Čudujem sa mu, ako mohol zabúchať na to okno.
„Mali by sme zavrieť okno,“ povedala rýchlo Sora a už utekala ku mne.
„Mohli by sme prechladnúť!“ pridal sa k nej Keita a tiež sa ponáhľal.
„No tak to teda nie!“ zaprotestovala som, „Je to tiež moja postava a rozhodne nebude mrznúť vonku!“ povedala som rozhodne, „Zoberte ho dnu.“
Tieň vyskočil cez okno, bývam s nimi na prízemí, pre istotu, aj s Hidanom. Schytili ho a prehodili cez okno až to zadunelo.
„Teplo,“ zachrčal muž.
„Kto je to?“ spýtal sa Hidan so starcom, keďže ho nikdy nevideli.
„To je muž, ktorý pracuje pre Raikageho a ktorý velil pri evakuácii ľudí z Oblačnej ako si možno spomínate. Volá sa Yasuo.“
„Jáj, to je ten! A zdal sa mi akýsi známy!“ zvolala Sora a pozerala sa na Yasua, akoby čakala, že tu začne stepovať.
„Prečo ste ho nechceli pustiť dnu?“ zaujímal sa starec.
„Chcel sa tu votrieť už skôr, no my sme ho vyhodili,“ vysvetlil Keita.
„Ako tak naňho pozerám, vyhrala som stávku, Keita,“ uškrnula sa Sora a nastavila Keitovi ruku, nech jej zaplatí.
„Aká stávka?“ nechápal Naoki.
„Stavili sme sa, že či skončí v rieke. Ja som povedal, že nie,“ a dával Sore zaslúženým päť eur.
„Dajte ho bližšie k radiátoru a zabaľte ho do deky,“ povedal rýchlo Daisuke a Seiichi so Shinichim sa do toho hneď pustili.
„Tu máš,“ podala som mu čaj.
„Ď-ď-ď-ď-ďakujem,“ zadrkotal zubami.
„Nedáme mu medovinu na zahriatie?“ navrhol Hidan, čo som hneď zatrhla.
„Po tej oslave absolútne žiaden alkohol! Vylúčené! Dorozbaľujte si darčeky.“
„Však ty nás od toho neustrážiš,“ uškrnul sa Shinichi.
„O chvíľu tu je Silvester,“ zaspieval Keita.
„Bude sa oslavovať!“ zavýskala Sora.
Oh, len to nie....

*To som ako ja Nebudú tam po mne predsa kričať „Som čarovná! Som čarovná!“
**Obraz uvidíte...až ho nakreslím a potom bude pri jednej z kapitol...pravdepodobne pri poslednej Ale k tomu veľa nechýba, takže...