Láska z Konohy 1 - Kiba?

Pri rieke s ozvalo cinknutie dvoch kunaiov.
"Nemôžem uveriť, že som sa dal na tréning práve s vami dvoma." zavrčal som ale ani jeden z tých mimoňov ma nepočul. Lee práve útočil na Naruta a kričal:
"Sila mladosti útočí!" Naruto sa stihol uhnúť práve včas, aby mu jeho päsť nepristála na tvári. No nasledujúcemu úderu sa už nevyhol.
"AAAAAAA!" zajačal Naruto a vzápetí čvachol do potoka, ale ihneď sa naštvane postavil.
"V žiadnom prípade sa nenechám poraziť niekým s účesom ako šerbeľ!"
Leeova tvár nabrala farbu paradajky.
"Čo si to povedal?! Toto je špeciálny aerodynamický účes Gaia-senseia! Zašiel si priďaleko, môjho senseia nebude nikto urážať!"
"Och, naozaj? Takže konečne sa ukázala tvoja pravá orientácia!"

V nasledujúcej chvíli sa z ich tiel stalo klbko rúk a nôh. Prevrátil som očami a rýchlo som sa k nim rozbehol. Snažil som sa ich od seba odtrhnúť, keď ma do nosa zasiahla Leeova päsť mladosti.
Teraz som sa naštval aj ja a s bojovým pokrikom som sa vrhol do klbka. Akamaru sa mi vybral na pomoc a už sme sa tam váľali všetci štyria.
Práve keď som sa pokúšal zasadiť Leemu poriadnu ranu do nosa, niečo ma odtiahlo a ocitol som sa zviazaný na brehu rieky. Na môj údiv, rovnako dopadli aj Naruto a Lee. Akamaru sa vrhol ku mne, aby ma chránil, to však nebolo potrebné. Namiesto nepriateľov tam stála ona.

- - -

Prečo sú chlapci takí detinskí? Vŕtalo mi v hlave, keď som zväzovala posledného. Poznala som ich, boli to moji kolegovia shinobi. Mohla by som povedať priatelia, lenže city medzi nami boli rozbúrené ako požiar. Nemala som ich veľmi rada, vlastne okrem Naruta a Leeho, ale musela som zasiahnuť, aby sa navzájom nedoriadili. Teraz som tu stála s rukami prekríženými na prsiach a vyčkávala som, kedy sa prestanú zvíjať.

Jeden z nich, Kiba, sa pomocou svojho psa dostal z pút a naštvane na mňa zazeral. Už od detstva sme boli rivali a v jednom kuse sme sa hašterili. Je to otrava.
„Prečo sa pletieš do cudzích vecí?!“ vykríkol na mňa naštvane, ale ja som mu rovnako naštvane odvetila:
„Pretože keby som vás nechala, porozbíjali by ste si tie vaše hlúpe makovice!“
„Mal som to pod kontrolou.“ zavrčal na mňa a ja som sa dopálila ešte viac.
„Prečo sa vy chalani musíte vždy chovať ako retardované nosorožce?! Stále sa mlátite!“ zajačala som. „Kašli na to, prečo som sa vlastne namáhala pomáhať takému idiotovi, ako si ty?!“ vykríkla som a sama som sa tomu udivila. Chcela som pomôcť jemu? Čo sa to so mnou deje??!!

- - -

Ako tam stála a kričala na mňa, mal som chuť vrhnúť sa na ňu. Prečo tam potom len tak stojím, keď by som sa s ňou najradšej pobil? Ako za starých čias, keď sme boli deti a stále sme sa bili. Ale ona už nie je to malé dievča, ktoré sa viac ponášalo na chlapca.

Len som sa odul a sledoval som ju, ako odchádza a naštvane si niečo mrmle popod nos. Určite to nebolo nič lichotivé. Od zlosti som vzal kameň a odhodil ho poriadne ďaleko do lesa.
Pristúpil som k Narutovi a Leeovi, ktorí to len nemo sledovali a rozviazal som ich. Mal som náladu pod psa, doslova.
„Idem domov, na dnes mám dosť.“ zahundral som a zachmúrene som vykročil domov. Akamaru bol po mojom boku.

- - -

Nechala som ho tam stáť a vracala som sa do dediny s vražedným výrazom na tvári.
„Toho chalana naozaj neznášam!“ uľavila som si a kopla som do kameňa. „Taký idiot!“ kopla som do ďalšieho. Okamžite som začala skučať a poskakovať na jednej nohe, pretože kameň bol o dosť väčší, ako som si myslela.
„Dočerta!“ zakričala som a s poranenou nohou som odkrivkala domov. Tam som si na ňu dala ľad. Bola len narazená, ale bolela ako sto čertov. Zvyšok dňa som teda strávila doma prevažne čítaním, kreslením alebo som sa len tak prevaľovala na posteli. Tak som zaspala.

- - -

Nedokázal som zaspať, hoci som bol veľmi unavený. Pred očami som mal jej tvár a to mi na pokoji práve nepridalo. Katema.
Rozhodla sa, že mi nedovolí spať? Hútal som a znova neúspešne skúsil zaspať. Nie, dnes to proste nepôjde.
Akamaru potichu odfukoval vedľa mňa. Nechcel som ho zobudiť, potichu som sa vytratil z izby v ústrety noci.

V zamyslení som si ani nevšimol kam kráčam a precitol som, až keď som stál pred jej domom.
Dokelu, čo tu robím? Prebehlo mi hlavou a rýchlo som sa vrátil domov. Namiesto toho, aby ma táto nočná prechádzka upokojila, bol som zmätený ešte viac. Ale nočný vzduch mal aspoň tú výhodu, že som konečne unavený zaspal.

- - -

Ráno som sa zobudila a noha ma už nebolela. Super, bola to otrava. Obliekla som sa a ešte oťapená som zišla do kuchyne na raňajky. Mala som dnes v pláne celý deň trénovať, pretože sme konečne po dlhom čase nemali nijakú misiu.
„Dobré ráno.“ pozdravil ma ospalo Shikamaru. Bývali teraz s rodičmi u nás, pretože im prerábali dom. Bol to, samozrejme, nápad jeho mamy. Jeho otec s tým mojím sú bratia.
„Dobré.“ ani som sa nenamáhala odpovedať celou vetou.
„Čo sa ti to včera stalo? Normálne som sa bál ti prihovoriť.“ povedal Shikamaru a ja som pri spomienke na včerajšok povzdychla a prevrátila oči v stĺp.
„To Kiba. Ten idiot sa mlátil pri rieke s Narutom a Leem. Odtiahla som ich od seba a potom sme sa s Kibom pohádali. Je to hrozný hlupák!“
Na rozdiel od ostatných členov klanu Nara som dosť temperamentná.
„To je otrava.“ povzdychol so Shikamaru, keď zistil, že nám došlo mlieko. „A tá noha?“ spýtal sa rezignovane.
„Nakopla som si od zlosti palec. Včera ma ešte bolel, ale už je to fajn.“ povedala som stále nahnevaná na Kibu, je to všetko jeho vina.
Shikamaru už dojedol a odišiel „trénovať“, no ja som vedela, že sa ide pozerať na obláčiky.

Na tréningu som sa teda poriadne zapotila, ale aspoň som si vybila hnev. Unavená som zamierila na moje obľúbené miesto. Je to osamotený hájik stromov blízko lesa a Konohy. Pod najväčším stromom sedávam najradšej. Je tam pokoj a ticho. Sadla som si pod strom a po chvíli som zaspala.

- - -

„Dnešný tréning je pohodička.“ povzdychol som si šťastne a pretože po neprespatej noci som bol menej čulý, dal som si najľahšiu aktivitu. Prieskum terénu, inak povedané som sa len túlal s Akamarom.

Zablúdili sme k malému pokojnému hájiku. Páčilo sa mi tam, ale celkový dojem kazila ona. Prečo, dokelu, sa musí objaviť a pokaziť mi náladu? Zrazu mi napadlo, že si z nej poriadne vystrelím. Hlboko spala, takže to nebol problém. Z blízkej rieky som vzal vedro vody a chystal som sa ho na ňu chrstnúť.
Už som sa nad ňou sklonil, keď sa na mňa nečakane vyrútila. Takže tá potvora bola celý čas hore! To si odskáče! Pomyslel som si, ale svoj zámer som už nestihol uskutočniť. Vedro a jeho obsah skončilo na mojej hlave a okamžite som bol mokrý.
„Dočerta!“ zvolal som a vyzliekol som si kvapkajúci zvršok. „Čo to robíš?!“ zreval som na ňu.
„Len to, čo si chcel urobiť ty mne!“ oplatila mi to a naštvane sa na mňa rozbehla.

Chvíľu sme spolu zápasili, ale nikto z nás nedokázal toho druhého poraziť. Nakoniec sa mi podarilo chytiť jej zápästia a dvihol som ich vyššie z môjho brucha. Riadne silno ma tam ešte stihla udrieť.
Obaja sme dychčali a ona mala v očiach vražedný pohľad. Ja tiež. Nevedela si vyslobodiť ruky, ale aj tak nimi neustále mykala. Keď si uvedomila, že je to zbytočné, pokúsila sa ma prinútiť pustiť ju tým svojím pohľadom.

Hrozivo mi pozerala do očí. A vtedy som pocítil zimomriavky. Boli príjemné a hruď sa mi chvela.