Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 18

Prišli sme do Konohy. Kakashi nám oznámil, že ide za Hokage, oznámiť mu, ako sme dopadli. Dal nám na zvyšok dňa voľno.
Uchiha a Haruno išli okamžite domov, ja som sa rozhodol pozrieť na Iruku. Neurobil som ani päť krokov a hneď sa okolo mňa zjavili asi desiati ninjovia. Pozerali sa na mňa, ako keby som niečo spravil.
„Ty si Naruto, že?“ spýtal sa ma jeden z nich s úsmevom.
Prikývol som.
„Pôjdeš s nami, dobre?“
Nemohol som sa brániť, inak by zistili, že niečo skrývam.
Išiel som s nimi. Očkom som pozoroval ninjov. Všetci sa tvárili vážne. Až príliš. Nepáčilo sa mi to. Ako keby sa dozvedeli niečo, čo nemali. Nechcel som to ani vedieť.
Vstúpili sme do budovy Hokage. Potichu som zanadával. Bolo mi jasné, že sa dozvedeli o Kyuubim. Ale ako? Hatake mal predsa zablokované spomienky, nemohol si ako spomenúť na ten incident v lese.
„Ahoj Naruto. Ako sa máš?“ spýtal sa ma Hokage.
Neodpovedal som. Len som naňho pozeral. Vedľa neho stál Hatake. Nejako sa technika blokovania prelomila. Potiahol som nosom. Nenávidel som to tu. Bol som v tejto miestnosti už niekoľko krát a vždy to tu páchlo rovnako. Teraz som zachytil aj iný pach. Otočil som hlavu doprava a zbadal som Iruku. Cez hlavu mal previazaný obväz. Na tvári mal leukoplasty. Vyhýbal sa mi pohľadom. Bolo mi to jasné. Hatake im musel napísať, aby vypočuli Iruku. Ten im však nechcel nič povedať. Nebola to jeho chyba. Bola to moja.
„Naruto, vieš prečo som si ťa dal zavolať?“ spýtal sa ma Hokage.
Pokrútil som hlavou.
„Vieš, donieslo sa mi, že si sa spojil s démonom. Vieš koho mám namysli?“
„Deväťchvostého líščieho démona? Žeby?“
„Presne. Niekto mi povedal, že ťa videl s líškou rozprávať sa. Čo je na tom pravda?“
„Poviem vám to takto,“ začal som s pokojným hlasom. „Chcem Kyuubiho-sama pustiť spod pečate....“
„Neprístupné“
„Čože?“
Šepot ninjov ma nevyviedol z pokoja a pokračoval som, „...keď na to budem dosť silný. To, čo daná osoba videla, bola moja chakra sformovaná do Kyuubiho-sama. Takto sa môže dostať von ale len na určitý čas. Hovorí sa, že chakra sa nedá sformovať do postáv ani tvarov. No ja, to viem. Dokážem svoju chakru sformovať do hocičoho. Prepožičiavam svoju chakru Kyuubimu-sama, len keď sa chceme rozprávať...“
„Naruto, nemôžeš ho pustiť von. Zničil by dedinu. Ledva sme tome zabránili pred dvanástimi rokmi. Vďaka štvrtému Hokage. Teraz...“ začal Hatake.
„Vy mu nerozumiete. On je ten, kto bol využiný, ovládaný! Prestaňte sa k nemu chovať, ako keby bol netvor, ktorý baží po krvi,“ trochu som zvýšil hlas.
„Naruto, ty musíš mať snáď vygumovaný mozog! Deväťchvostý ti zahmlyl myseľ! Chceš snáď Konohu zničiť??!“ skríkol na mňa jeden z ninjov.
„Nie, samozrejme, že túto dedinu nechcem zničiť. Ak chcete, môžete ma sledovať dvadsaťštyri hodín denne. Pokiaľ by som urobil niečo podozrivé, mohli by ste zasiahnuť. Tentokrát to je na vás, Hokage,“ usmial som sa.
Po prvý krát videl môj úsmev aj niekdo iný, než len Iruka alebo líšky. Boli celkom zarazení. Hokage uvažoval nad tým, čo som mu povedal. Uvažoval nad mojím návrhom.
„Dobre. Prijímam tvoj návrh. Budeme ťa sledovať na každom kroku. Presne ako si sám povedal,“ prikývol hokage. „Ale, Kakashi mi povedal, že pri vstupnom teste ti došlo zle a začal si vracať krv. Je to pravda?“
Ale, ale, ale. Hatake si dokonca a spomenul aj na to? Ako, preboha??! Vzdychol som si.
„Áno, je to pravda. A to, že som vracal krv nebolo prvý krát. Tipujem, že zo spomienok Iruky-senseia, ste videli niekoľkokrát, ako som vracal krv. Kvôli čomu to je, sám netuším. Ale nechcem to ani teraz zistiť nejakými zdravotnými vyšetreniami. Dokonca ajj Kyuubi-sama sa s tým snaží niečo urobiť, ale nedarí sa to zastaviť,“ povedal som potichu. „Jednotlivé záchvaty sú nepredvídateľné.“
„Ešte jedna vec, Naruto. Čo sa ti stalo s pravím okom? Má to niečo spoločné s tým, čo si mi tu teraz povedal?“
„Nie, oko s tým nemá nič spoločné.“
Myslel som si, že sa ma to spýta. Na oku som mal vatu prelepenú lekárskymi lepiacimy páskami. Po boji so Zabuzom som sa od Kyuubiho dozvedel, že som počas súboja prepadol do pokrvného spánku. Vraj som zo seba vypudil toľko krvy ako nikdy predtým. Kyuubi vravel, že to mohlo byť okolo dvoch litrov. Oči mi zčerneli z dôvodu, že mi v nich praskli cievky.
Odlepil som z tváre vatu. Vedel som, že dúhovku mám už modrú a zreničku zase normálnu, okrúhlu. Len černeň z oka išla veľmi pomaly. Oko som mal červeno-čierno-biele. Teda, tej bielej tam fakt boli asi len tri škvrny. Väčšina oka bola červená, vonkajší kútik čierno čierny a vnútorný sa pomaly čistil. V spojení s modrou dúhovkou to vyzeralo naozaj perfektne. Plus, aby toho nebolo málo, oko mi neustále slzilo.
„Naruto, nemal by si si to dať ošetriť do nemocnice?“ spýtal sa ma Kakashi.
„Nie, ďakujem. Vystačím si aj sám,“ pokrútil som hlavou. „Pokiaľ je to všetko, ja pôjdem.“
Uklonil som sa a vyšiel som z miestnosti.
.
Asi týždeň potom, ako si ma dal Hokage zavolať, som bol sledovaný dvadsaťštyri hodín nonstop. Podarilo sa mi spojiť s Irukom, ktorému som sa ospravedlnil, za spôsobené problémy. Mal som si vtedy dávať lepší pozor. Bol som až príliž ľahkomyseľmný. Nenapadlo ma, že by ma Hatake sledoval. Ďalší problém bol, že som vôbec nechápal, ako sa Hatakemu podarilo zrušiť moju vymazávaciu techniku. Stále som po tom pátral.
Irukovy som prisľubil, že prestanem zabíjať pre radosť. Jedine z nutnosti. Keby zistili, čo niekedy vystrájam, vyhlásili by ma za Nukkenina
.
Ubehol nejaký čas a Hatake nám oznámil, že nás prihlásil na Chunninské skúšky, ktoré mali byť v Konohe. Haruno ani Uchiha boli prekvapení.
„My? Ale prečo, Kakashi-sensei?“ spýtala sa Haruno.
„No, ste už dosť skúsení, tak prečo to neskúsiť,“ povzbudil ju Hatake.
„Ale nie sú Chunninské skúšky náhodou o spolupráci? Ako sa ich môžeme zúčastniť s ním?“ povedal Uchiha a ukázal na mňa.
„Sasuke má pravdu,“ pridala sa k nemu Haruno. „ Naruto nie je vôbec typ človeka, ktorý by s niečím pomohol. On by najradšej všetko urobil sám.“
Vzdychol som si. To naozej o mne majú takúto mienku? Nech, mňa to netrápi. Ale nechcem zostať Genninom naveky.
„Taký, aký som už nezmením, ale to neznamená, že sa kvôli tomu vzdám príležitosti. Budem s vami spolupracovať, ale len do určitej miery. Stačí vám to?“ spýtal som sa ich.
Pozreli sa na seba.
„Stačí.“
„Že preto....“ zamrmlal som.
„Čo si si teraz hovoril?“
„Ale nič...Už môžem ísť?“
„Hej.......Narutooooo!!!“ skríkla za mnou Haruno.
„Čo kričíš? Veď si povedala že môž......Huh!“ zasekol som sa v polovici vety.
Potiahol som nosom. Cítil som pach zabijaka. Dokonalého zabijaka. Taký, čo si nezašpiní ruky ani vtedy, keď svoju obeť rozmliaždi na kašu. A nebol ďaleko od nás.
Vyskočil som na plot a rozbehol som sa tam, odkiaľ sa šíril pach. Všimol som si, že Uchiha aj Haruno idú za mnou. Nech aj, mňa zaujímalo jedno: Kto je ten zabijak?
Dorazil som na miesto, kde sa mal ten zdroj pachu nachádzať. Boli tam šiesti ľudia. Tri malé, veľmi známe deti. Hlavne jedno z nich, vnuk Tretieho. Ďalší traja boli neznámi. Nepoznal som ich. Nikdy som ich v Konohe nevidel.
„Prestaňte!“ skríkla Haruno, „Veď mu ublížite!“
„Haruno, drž hu*u. A ty, ty so zvitkami, pustiti ho, prosím,“ slušne som požiadal chalana v čiernom.
„Keď tak pekne prosíš, tak tu máš,“ povedal a sotil Hokageho vnuka smerom na mňa. Keďže som vedel, že za mnou stojí Uchiha, schválne som sa uhol.
„Naruto!!! Čo to, preboha, robíš?“ vzkypel.
„Pokoj, dobre? Vy choďte zaviesť deti do škôlky a ja tu chvíľku zostanem,“ odohnával som ich rukou.
Po tom, ako sa Uchiha s Haruno a krpcami stratil z môjho dohľadu otočil som sa späť na neznámych.
„Ospravedlňujem sa za nich,“ pokojne som povedal. „Vy ste tu kvôli Chunninskym skúškam, nie je tak?“
„Ako to vieš?“ spýtalo sa ma jediné dievča z trojice.
„Nie je ťažké uhádnuť, že ninjovia zo Skrytej piesočnej prídu do Skrytej listovej len vtedy, pokiaľ sa konajú skúšky. Viem veľmi dobre, že vzťahy medzi našimi dedinami nie sú práve najlepšie,“ odpovedal som jej na otázku.
„Hádam, že aj ty na ne ideš? Mám pravdu?“ spýtal sa ma pomaľovaný chalan. „A tí, ktorých si pred chvíľou poslal kade ľahšie, boli z tvojho tímu, že?“
„Áno. Je to tak, ako hovoríš. Musí to byť rozhodne skvelé pracovať ako tím, keď ste všetci traja súrodenci,“ doložil som.
„A toto odkiaľ vieš?“ videl som, že boli zaskočení. „A kto vôbec si, že sa s nami rozprávaš s takým kľudom?“
„Tipol som si. Máte totiž rovnaký tvar tváre,“ a skoro rovnaký pach, ale to som si radšej nechal pre seba.
„Moje meno je Uzumaki Naruto. Rád by som počul vaše. Nikomu ich nepoviem. Sľubujem,“ povedal som nevinne.
„Ja som Temari,“ povedalo to dievča.
„Kankuro,“ zamrmlal chalan s fialovým lemovaním na tvári.
Ten najmenší sa nepredstavil. Len sa na mňa uprene pozeral. Vedel som, že ten pach zabijaka ide od neho. Ten pocit by normálneho človeka ochromil. Mňa nie. Ja som bol zabijakom tiež.
Už som sa chystal niečo povedať, keď som zacítil nechutný slatkastý pach. Nebol to nikto iný, než Haruno. Bože, jak ja som ju nenávidel. Prišla vždy v tej najhoršej chvíli.
Krátko som sa uklonil ninjom zo Suny a zmizol som im z dohľadu. Objavil som sa na plote, keď prve tadiaľ prehádzala Haruno.
„Naruto, kde si bol tak dlho?....(nádych, výdych).......Čo, si s nimi riešil?“ spýtala sa ma.
„Vysvetľoval som im, že nie je dobré ubližovať malým deťom,“ odpovedal som.
„Naozaj, dobre. Musíme sa ísť pripraviť na skúšky. Mal by si sa tiež,“ povedala a už bežala tým smerom, odkiaľ prišla.

Ten blonďatý chalan, Naruto, bol zvláštny. Odkiaľ mohol vedieť, že sme súrodenci? Nevedela som.
Rozhodli sme sa vydať do hotela, kde sme boli ubytovaní.
„Gaara, čo si o tom chalanovi myslíš?“ spýtala som sa môjho malého brata.
„Podľa mňa je divný. Vedel veci, ktoré by mladý ninja nedokázal ani len tipnúť,“ povedal Kankuro.
„Teba som sa nepýtala.“
„Je iný než ostatní,“ zamrmlal Gaara.
„Hmm?“
„Rovnako nebezpečný ako ja.“
Rovnako nebezpečný? Mohlo to znamenať, že bol rovnaký ako Gaara? Ale choval sa úplne inak. Bolo vôbez možné, aby mal v sebe niečo podobné ako Gaara?
Jedna vec bola jasná. Pokiaľ Gaara povedal, že je tento chalan nebezpečný, znamenalo to, že nš plán narazil na ďalšiu prekážku.