Dve oči- Kapitola I. Prenasledovaná

Predstavenie: Tento príbeh je zasadený do deja a prostredia Naruta od prvých dielov. Vznikal postupne v mojej fantázii a teraz som sa konečne odhodlala ho celý spísať. Je to môj prvý pokus tak dúfam, že sa vám to bude páčiť. Vekové hranice som kúsok posunula, takže nie sú úplne rovnaké, ako v mange.

„Yuki, Yuki!“ počula som kdesi v diaľke.
Niekto ma volal. Všade okolo mňa bol chaos. Predierala som sa po plnej ulici a všade oko mňa pobehovali zmätene ľudia. Ako to vyzeralo, útočili na celú Konohu. Lenže kto? A prečo? Slepá k dianiu okolo mňa som postupovala stále dopredu, spoliehajúc sa na môj inštinkt, že ma včas upozorní na blížiace sa nebezpečie.

„Yuki!“ ozval sa hlas bižšie.

Vychádzal z jednej z bočných uličiek, ktorá bola tak úzka, že by som ju určite bola prehliadla. Bola akurát tak široká, aby som tam vbehla otočená bokom. Zo šera sa vynorila postava. Automaticky som siahla po kunai, pripravená sa v prípade potreby brániť.

„Mami?“ ostala som v šoku, a hneď som dýku odložila, „ako to, že si v Konohe? Veď si predsa bola na misii. A vôbec, prečo tu v toľkom chaose vykrikuješ? Niekto ťa mohol objaviť predo mnou.“
„Volala som na teba v mysli. Vidno, že nie si sústredená. A pokojne som mohla byť aj ilúzia.“ karhala ma. Jej dlhé hnedé vlasy po pás sa zavlnili a v očiach sa jej nebezpečne zablýskalo.
„Ako by to bolo možné na mňa použiť nejaké genjutsu,“ trpko som poznamenala.
„Práve to je to, prečo som sa vrátila. Musíš ihneď zmiznúť. Tí ninjovia tu prišli kvôli tebe. Prišli kvôli tvojim očiam.“
„Toto všetko...to sa deje kvôli mne? Toľko ľudí už musí byť mŕtvych.“ zdesene som sa na ňu obrátila, čakajúc od nej aspoň nejakú útechu. Tej sa mi však nikdy nedostalo. Od nikoho okrem mojich bratov. Pre ostatných, vrátane svojich rodičov som bola len tajný experiment. Pokus o vyrobenie super bojovníka. Mutant. A to všetko len kvoli tým nenávidenýcm očiam.
„Yuki, počúvaj. Musíš okamžite odísť. Do Konohy sa nejakú dobu nemôžeš vrátiť.“
„Nie! Nedovolím, aby kvôli mne trpeli iní! Dokonca ani ty nie, aj keď tebe na mne vlastne nezáleží.“
„Yuki,“ oslovila ma nežne, „pre mňa a tvojho otca si nikdy nebola experiment. Hoci tvoje splodenie bolo naplánované najvyššou radou, tvoj otec aj ja ťa veľmi ľúbime. Napriek rozkazom sme sa vrátili, aby sme ti ponúkli ešte jednu šancu.“
„Ešte jednu šancu?“ nechápala som.
„Šancu na útek, ale aj šancu na nový život. Rada bude predpokladať, že ťa uniesli, alebo zabili. Vezmi si toto.“ podávala mi akúsi zelenú pilulku.
„Zjedz to teraz hneď."

Neschopná slova som pilulku prehla. Telom mi prešla ostrá bolesť. Bolo to, ako keby sa mi od nôh predierala smerom na hor pulzujúca, žeravá láva. Keď sa dostala až do hlavy, zrazu všetko sčernelo. Oslepla som.

„Nepanikár,“ upozornila ma mama, „je to len na pár sekúnd, ale kým to úplne zaberie ubehne ešte niekoľko minút. Preto sa na nikoho priamo nepozeraj. Mohli by ťa odhaliť.“

Pomaly sa mi pred očami začalo opäť rozjasňovať. Pozrela som a na mamu. V očiach sa jej zrkadlil strach a prvýkrat aj úprimná láska. Už som sa pomaly otáčala, keď ma zastavila.

„Toto je dar na rozlúčenie od tvojho otca,“ podávala mi čierny plášť. Na chrbte mal vyšitý strom, v ktorého korune sa skrýval zelený drak. „A teraz už bež, cítim, že už vycítili moju čakru. Určite si domyslia, že som ťa šla varovať.“
„A čo otec? A bratia? Povedz im...“
„Nemáš už čas!“ vykríkla na mňa.
„Utekaj a neobzeraj sa. Neobzeraj sa za žiadnych okolností. Nezastavuj sa.“
„Uvidíme sa ešte niekedy?“ pýtala som sa zo slzami v očiach. Boli podozrivo horúce a pálili ma na pokožke. V duchu som však vedela odpoveď. Pre mňa tu miesto nikdy nebolo.
„Príde čas, keď sa budeš môcť vrátiť. Potom začneme od znovu, sľubujem. Ale teraz už bež!“ vyháňala ma a oči sa jej sfarbili na červeno. Vedela som, čo to znamená.

Bez slova som sa otočila a utekala som smerom k východu z uličky. Plášť vial za mnou. Hneď ako som sa ocitla späť na ulici, omráčil ma príval hluku a svetla. Musíš ísť ďalej, hovorila som si, keď v tom som za sebou začula srdcervúci výkrik. Dobre som vedela, komu patrí. Takmer pološialená žiaľom som sa chcela obrátiť, ale bola som pridobre vycvičená. Len sa nezastavuj, vavela som si, len bež ďalej a stále rovno. Len sa nezastaviť. To je najdôležitejšie. Len bež, zúfalo som na seba v mysli kričala a po lícach mi stekali tie vriace slzy. Čo sa mi to vlastne stalo s očami? Nad tým som sa ale v tej chvíli nemohla zaoberať. Prestala som vnímať všetko okolo seba. Z cesty predo mnou sa stala len rozmazaná mozajka svetiel a zvukov. Vnímala som len moje kmitajúce nohy a cieľ kdesi ďaleko predo mnou. Cieľ? Ja som nemala už žiaden cieľ. Jediné, čo mi ostalo, bola túžba dostať sa odtiaľ, odísť, len odísť a nechať to všetko za sebou ako zlý sen. V tom zmätku okolo mňa ma niečo seklo do nohy. Prudká bolesť ma čiastočne prebrala z apatie, ale len na toľko aby som si ranu v behu skontrolovala a upravila svoj smer.

Bežala som dlho. Bežala som, kým som nenechala všetky zvuky boja ďaleko za sebou. Bežala som, kým som nevbehla hlboko do lesa a všade okolo mňa sa rozhostilo ticho. Bežala som aj vtedy, keď mi poranená noha horela v kŕčoch bolesti. Bežala som kým som nevládala ani poriadne prepletať nohami a aj potom som sa potácala ďalej. Kdesi v tom jedinom príčetnom kúsku mojej mysle som si uvedomila, že som musela stratiť mnoho krvi. Podľa tej ma mohol nájsť aj priemerný stopár. A ninjovia, ktorí si po mňa prišli do Konohy boli všetko, len nie priemerní.

Vynadala som si, že som bola tak neopatrná. Na podobné chyby som nemala nárok. Odtrhla som čo najmenší kúsok látky z plášťa. Trhalo mi to srdce, že takto ničím dosť dobre to posledné, čo mi ostalo po otcovi a matke. Pri pomyslení na ňu sa mi oči opätovne zaliali slzami. Stále boli horúce, ba možno ešte viac vriace ako predtým. Potom, ako som si ranu provizórne obviazala, som si stanovila priority. Musím sa čo najrýchlešie dostať k rieke. Pokiaľ sa bude dať prejsť, stratia moji prenasledovatelia výhodu mojej stopy. Že ma niekto prenasledoval som si bola úplne istá.

Opatrne som dostúpila na poranenú nohu. Bolesť, ktorá sa v nej ozvala bola silná, no znesiteľná. Ďakovala som všetkým bohom, že rana sa nestihla zapáliť a čepeľ nebola otrávená. Rozbehla som sa tým smerom, o ktorom som si myslela, že by tam mohla byť nejaká rieka. Nadávala som si, že som počas rokov tréningu nevenovala toľko pozornosti prežitiu v prírode a namiesto toho som sa oháňala všetkými možnými zbraňami.

Kdesi za mnou sa ozvalo prasknutie vetvičky. Nech to bolo čokoľvek, nastal čas pohnúť sa ďalej. Čo najtiššie som sa rozbehla ďalej do noci. Zrazu sa okolo mňa rozjasnilo. Chvíľu trvalo, kým som si uvedomila, čo to je. Spoza mrakov sa vyhupol mesiac a jeho studené svetlo teraz presvitalo pomedzi konáre. Nepochybovala som, že túto akciu niekto dlho pred tým, ako sa uskotočnila, dopodrobna naplánoval. Mesiac bol dnes v splne, čím mi ponúkal oveľa menšiu šancu splynúť s okolím.

Asi dvesto metrov za mnou sa čosi kovovo zalesklo. O pár sekúnd mi popri uchu zasvišťala čepeľ. Tam sú teda moji prenasledovatelia. Boli oveľa bližie než som si myslela. Súdiac podľa toho ako vysoko bol mesiac na oblohe som musela utekať pár hodín. Nechápala som, ako sa mi podarilo v stave, v akom som bola, unikať tak dlho. Teraz sa mi už čas krátil. Každé odrazenie sa zanechávalo za mnou krvavú stopu. Mala som len poslednú možnosť. Ubehla som ešte pár desiatok metrov, potom som sa opatrene vrátila v svojich šľapajách asi 5 krokov a vyskočila čo najvyššie, dúfajúc, že nájdem úkryt v korunách stromov. Pokračovala som, teraz už pomalšie a opatrnejšie po konároch smerom dopredu a nahor. Preskákala som tak asi po 9 stromoch, keď v tom sa predo mnou prudko otvorilo nebo a pod nohami som nemala nič.

Na poslednú chvíľu som sa v páde zachytila rukou konára, z ktorého som sa zošmykla. Z puzdra som druhou rukou vybrala kunaj a bleskovo ho zabodla hlboko do kôry a tým definitívne zastavila pád. Vyšvihla som sa naspäť do koruny stromu. Bol to, chvalabohu košatý, pomerne robustný strom, ktorý mi poskytol aspoň relatívny úkryt. Pritlačila som sa ku kmeňu, prehodila som si cez seba svoj plásťa znehybnela som. Neodvážila som sa ani dýchať, lebo moji prenasledovatelia boli nesmierne blízko. Počula som ich tiché hlasy, ako sa o niečom horúčovite radia.

Uvidela som ich, až keď boli skoro pod stromom, na ktorom som sa skrývala. Boli celí v čiernom, iste boli z elitných jednotiek. Od čeleniek sa im odrážalo mesačné svetlo, takže nebolo vidno žiaden znak.

„Tu sa stopy strácajú,“ zašepkal jeden z nich.
„Možno prešla cez rieku,“ ozval sa druhý hlas, na moje prekvapenie ženský.

Takže som sa predsalen nejako dostala k rieke. Bola som tak blízko k tomu, aby som získala aspoň akú-takú výhodu, ale moja noha ma musela zradiť akurát teraz. Neostávalo mi nič iné, len čakať a dúfať, že sa rozhodnú hľadať ma aj ďalej, za riekou.

„Neblázni, Syna,“ počula som zase toho prvého muža, „k tej rieke nevedú žiadne stopy.“
„To si hovoríš stopárka?“ pridal sa k nemu ešte niekto tretí a ďalší z nich, ktorého som ale nevidela sa pobavene zachechtal.

Boli teda štyria. Zovrelo mi žalúdok. Ani pri najvčšom šťastí som nemala šancu ich dostať všetkých. O úteku nemohla byť ani reč. Nezostávalo mi nič iné len čakať a dúfať v zázrak. Štyria ninjovia boli však natoľko zabratí do tichej debaty, že si nevšimli minimálny pohyb pomedzi stromami kdesi za nimi. Ja som si to ale všimla a zaostrila som pohľad tým smerom. Bože, snáď to nie je ďalší? Moje dni sa veľmi rýchlo krátia. O to rýchlejšie, ak im prišli posily. Bude to veľmi bolieť, keď mi budú rvať oči z lebky? Zabijú ma aspoň pred tým? Adrenalín z úteku postupne opadával a ja som sa cítila čoraz slabšia a slabšia. Kŕčovito som zvierala kmeň stromu a čakala, modliac sa aby ma moja noha znovu nezradila.

V nasledujúcich minútach sa stalo niečo, čo by som neočakávala ani v divokom sne. Pomedzi stopárov sa prehnal akýsi rozmazaný tieň. Tí ako na príkaz skameneli, v očiach výraz absolútneho prekvapenia. Potom sa naraz paralyzovaní zrútili k zemi. Každému trčali z krku dve dlhé a tenké kovové ihly. To už na mňa bolo priveľa. Cítila som ako mi svaly vypovedali službu. Podlomili sa mi nohy a ja som padla dole. Dole z najvyššej časti v korune stromu, na ktorú som dokázala vyliezť. Dole na zem to muselo byť aspoň 10 metrov. Aj tak sa mi však zdalo, že padám pridlho a akosi do boku a nie k zemi. V tom som si uvedomila dve ruky, ktoré ma držali na chrbte a pod kolenami. Z vypätím posledných síl som obrátila pohľad nahor a pozrela som sa do tváre môjho osudu.

Prečo je Yuki prenasledovaná? Kto sú jej rodičia a bratia? A kto ju zachránil? Bola vôbec zachránená? To sa dozviete v ďalších dieloch poviedky Dve oči.