Forever or never 66: Portál...

„To snáď nie,“ hlesol Keita, keď si všimol očí Riko a Sory.
„Kedy sa to mohlo stať?“ nechápal Shinichi, no jeho dvojča si veľmi dobre pamätalo na to, ako mu Riko rozprávala, že počula Temnotu. No povedala mu, že sa nenechá ovládnuť a on jej veril, lebo neoznal nikoho, kto by sa vedel tak ovládať ako ona. Ale iba do smrti Naokiho...žeby Temnota využila jeho, aby Riko presvedčila? Lebo iba to bola jej jediná slabina. Zaťal päste. Nemal to nechať len tak, mal to niekomu povedať a dali by na Riko pozor. Teraz, keď boli tak blízko domova, na niekoľko krokov, im zasa niečo postavilo prekážku do ich cesty. A to iba preto, lebo boli neopatrní. Temnota ich tak rýchlo nepustí, nevedia ani, čo za dohodu uzatvorili, a on už nemá svetlo, ktoré by mohol použiť. Stačil mu iba jeden pohľad na ne a vedel, že ich telá toto nerobia dobrovoľne. Temnota ich ovládla úplne. A to situáciu, ktorá už aj tak bola zlá, zhoršovalo.
„To si zo mňa robíte, ku*va, srandu?!“ skríkol Hidan na plné hrdlo.
„Tieto deti priťahujú problémy,“ lamentoval starec, no nikto ho nepočul. Tentoraz ani Hidan, lebo bol príliš zaujatý tým, čo videl pred sebou.
Na Rikinej a Sorinej tvári sa zjavil úškrn. „Hádam ste si len nemysleli, že to bude také jednoduché?“ spýtali sa provokatívne.
„Dúfal som, že sa s Temnotou už nestretneme,“ povedal potichu Daisuke.
„Musíme odtiaľto zmiznúť!“ zvolal Shinichi a všetci sa naňho pozreli. Dokonca aj Sora s Riko.
„Šibe ti?“ zhúkol naňho Hidan.
„Musíme sa postarať o Soru a Riko,“ dohováral mu Keita. Nemôžu predsa teraz odísť! A ony s nimi momentálne dobrovoľne nepôjdu.
„Máš pocit, že nás budú počúvať?“ spýtal sa pochybovačne Otany. Ani on nemohol uveriť, že sa im takto blízko cieľa stane toto.
„Ak to bude potrebné, odnesieme ich nasilu,“ vyhlásil Shinichi a postúpil o krok dopredu, avšak Sora s Riko zostali nehybne stáť na miestach a nebrali ich vyhrážky vážne, „hlavne odtiaľto musíme zmiznúť!“ trval na tom.
„Klon, ono bude potrebné ich zobrať nasilu,“ opravil ho Hidan a veľavýznamne naznačil, že si myslí, že Shinichi (a tým pádom aj Seiichi) je úplne na hlavu.
„Shinichi, čo sa deje, že sa musíme tak ponáhľať? A prečo preč odtiaľto, keď nám tak dlho trvalo, aby sme sem došli?“ pýtal sa Daisuke, ktorého Shinichiho netrpezlivosť znepokojovala.
„Spustil sa alarm, keď Hidan rozbil stenu,“ informoval ich, „sú na ceste sem.“
„Nehádž to, ku*va, iba na mňa! Ty si pomáhal!“ oháňal sa Hidan.
„Kto sem ide?“ ignoroval Keita Hidana.
„Niekto, kto vám zabráni prejsť cez portál,“ ozvala sa Riko a Sora dodala: „Ak vás rovno nezabijú.“
„Dopekla!“ zanadával Otany a obzrel sa, akoby očakával, že hneď na nich niekto skočí, „Akatsuki?“ spýtal sa ostatných.
„Možno áno, možno nie,“ odpovedal nervózne Daisuke.
„Dobre, najprv ich odtiaľto vezmeme a potom sa budeme starať o nepriateľa,“ povedal Keita, „a teraz plán...“
„To, že sa rozdelíte a napadnete nás nie je práve najlepší nápad,“ poučila ich posmešne Riko.
„Vlastne, nič, čo vymyslíte nevyjde,“ povzdychla si s predstieranou ľútosťou Sora.
„Jasné,“ došlo Daisukemu ako prvému, „Rikina schopnosť.“
„Čo teraz?“ spýtal sa starec a Hidan ho pretlmočil.
Daisuke bol schopný vymyslieť nejakú stratégiu, no tá zlyhala v tej chvíli, čo ju vymyslel a to bolo na nič. Rikino čítanie myšlienok všetko komplikovalo. A kým niekto stihol Hidanovi a starcovi odpovedať, do miestnosti s portálom sa nahrnuli stráže na čele s Tobim.
„Pi*e!“ zahrešil Hidan a zaujal bojový postoj. Musel sem dôjsť práve ten člen Akatsuki, o ktorom vedel najmenej a o ktorom si myslel, že je retardovaný idi*t, ktorý dokáže človeka (smrteľného alebo nie) na mieste rozčúliť?
„Okrem tých dvoch dievčat všetkých zabite!“ rozkázal Tobi a jeho hlas už nebol poplašený aký si pamätal, ale hlboký. Takže Tobi si z nich celý čas robil dobrý deň. Hidan zaškrípal zubami.
Stráže prešli popri ňom a pustili sa do chalanov a Hidana. Tí sa bránili a až sa nakoniec museli presunúť mimo miestnosti s portálom, lebo tam nebol dostatok miesta. A k tomu sa Hidan stále snažil prebiť k Tobimu a dať mu príučku, čo sa mu nedarilo, lebo strážcov tam bolo ako smetí.
„A vy dve,“ pristúpil k Sore a Riko, „alebo by som mal hovoriť iba jednej osobe?“ v hlase mu bolo počuť, že sa usmieva.
„Bol by som rád, kebyže oslovuješ mňa a nie tieto dievčatá, ktoré naletia všetkému, čo im povieš,“ odfrkla Temnota cez Sorine ústa.
„Ako si želáš,“ vyhovel Temnote Tobi. A podľa toho, ako sa s ňou rozprával, poznal ju, „vieš, čo treba urobiť. Nemali tu prísť tak skoro. Skomplikovalo to...veci.“
„Samozrejme, že viem,“ zavrčala Riko, „inak by som neurobil takéto opatrenia,“ kývla hlavou k Sore, ktorá nadvihla obočie.
„Takže pokračujeme v pláne,“ povedal Tobi a pristúpil k portálu. Sora s Riko ho obišli a prešli k diere, cez ktorú pred chvíľou vošli dnu.
„Nepobabri to,“ odporučila mu Sora.
„A nezabudni,“ pripomenula mu Riko.
Tobi sa k nim otočil. „To by ma ani nenapadlo. V stávke je príliš veľa, aby som si to mohol dovoliť.“
„Jedna hlúposť a tvoj život je fuč. Uvedom si to vždy, keby si chcel zmeniť hoci len detail v pláne,“ žmurkla naňho Sora a prešla cez otvor.
„Vidíme sa neskôr. Ale myslím, že už nie v týchto telách,“ uškrnula sa Riko a šla za Sorou.
Tobi podišiel k portálu. Prešiel rukou po jeho chladnom povrchu a slastne si vzdychol. Je to tu. Prišiel jeho čas. Pomaly sa jeho ruka blížila ku gombíkom na pravej strane portálu. Stlačil červený a tá vec pred ním, ktorú tak dobre skrýval pred celým svetom pred jeho očami ožila. Jeho vnútro sa hmýrilo tisíckami farieb a pripomínal mu šíri vesmír. Povzdychol si. Obzrel sa či ho náhodou niekto nemieni rušiť. No nevidel nikoho. Temnota sa o to iste postará. Otočil sa späť a podišiel o krok bližšie a cítil ako ho portál ťahá bližšie. Ako ho priťahuje. Ešte jeden krok vpred a už ho nebolo.

„Čo je to za zvuk?“ spýtal sa Tieň svojich ľudí, keď započuli akési kvílenie vychádzajúce zvnútra. Aj jeho ľudia boli znepokojení. Najmä tí štyria, ktorí nahradili strážcov pri budove, ktorú mali najprv zničiť. Nevedeli, čo majú robiť. Len tam tak stáli a obzerali sa. Čakali na rozkazy od Tieňa, ktorý bol ich vodca. Ale ten mal čakať na Sorine rozkazy. Ale ako ich má dostať, to nevedel. Povedali mu len, že má pozorne počúvať, no jemu to nešlo do hlavy. A teraz už vôbec nie. Musí niečo urobiť, lebo to, čo počuje je isto alarm. Počítal aj s možnosťou, že ich chytili. Čo budú potom robiť? Čo bude on potom robiť?
Zrazu, až sebou trhol, mu dal niekto ruku na rameno. Bol to jeden z väzňov, ktorý k nemu priviedol chalana s blond vlasmi, ružovovlasé dievča a čiernovlasého chlapca. Nemal ani poňatia, kto by to mohol byť. Aj sa mu predstavili, no jemu to bolo fuk.
„Je mi jedno kto ste. Mňa zaujíma, čo tu robíte,“ vybehol na nich.
„Poslala nás Hokage,“ odpovedala okamžite Sakura predtým, ako stihol Naruto vypustiť niečo hlúpe.
„Hokage...“ zopakoval Tieň, „prečo?“
„Nazdávala sa, že by ste potrebovali našu pomoc,“ automaticky ďalej odpovedala Sakura a klamala až sa za ňou prášilo.
„Ja sa nazdávam, slečinka, že mi klamete a absolútne netušíte, čo sa tu deje,“ povedal jej chladne.
Sakura už otvárala ústa, aby klamala ďalej, avšak Naruto ju predbehol.
„Máš pravdu. Neprišli sme k vám na rozkaz babky Tsunade. No na jej rozkaz ideme tadiaľto. Najprv sme si mysleli, že ste nepriatelia, no potom sme zistili, že nie.“
„Zachytili ich naši senzibili,“ oznámil muž, ktorý ich doviedol Tieňovi.
„Hovorila som to,“ zašomrala Sakura.
„Keď už sme tu, môžeme vám pomôcť,“ navrhol Sasuke. Títo ľudia netušia, kto sú, aj keď pre istotu ho predstavili bez priezviska. Azda nie je jediný Sasuke na svete.
„Kapitán, ich skupina sa nevracia! Čo máme robiť?!“ dobehol ďalší z bývalých väzňov a z hlasu mu bola cítiť panika. Tieň si povzdychol a zaťal päste, „Alarm sa ozýva po okolí a oni sú ešte stále vo vnútri! Máme zničiť budovu?“
„Nie!“ zahriakol ho Tieň rozhodne, „Tá budova musí zostať stáť! Čakáme na rozkazy!“
„Na koho rozkazy?“ pýtali sa ďalší.
„Na rozkazy vodcu predsa!“ zavrčal.
„Lenže Sora je vo vnútri a nemôžeme vedieť či ich nezajal nepriateľ!“ protestovali.
„Sora? Sorina skupina?“ zbystril pozornosť Tím sedem.
„Poznáte ich?“ otočil sa k nim Tieň. Žeby im mohli naozaj pomôcť?
„Iste,“ prikývol Sasuke.
„Čo sa tu deje?“ zaujímal sa Naruto.
Tieň sa poobzeral po okolí a hľadal podporu vo svojich ľudí. Väčšina prikyvovala, že im to má povedať. Keď ich poznajú (rozhodne lepšie ako oni), určite im pomôžu viac ako oni. A tak im povedal, o čo v tejto misii ide a Tím sedem súhlasil, že pomôže ako bude môcť.

Hidan sa opäť ocitol s dvojčatami. Bojovali proti najväčšej skupine strážcov, pretože po chvíli, čo vyšli z miestnosti s portálom Riko na strážcov niečo zakričala a oni sa vrhli na týchto troch. Hidan, Seiichi ani Shinichi nevedeli, kde sa podeli Riko so Sorou a ostatní z ich skupiny. Odrážali útoky strážcov a vracali im ich tak ako sa dalo. Všetko vyzeralo dobre, lebo už polovica padla a ostatní boli unavení viac ako oni. Prevažovali ich len počtom, silou určite nie. Ale prečo proti nim nebojoval Tobi, ktorý je určite oveľa silnejší, keď ich chcú zlikvidovať? Otázne však je: chcú ich naozaj zabiť?

„Dopekla!“ zanadával Otany, keď ho Riko, v ktorej sa usídlila Temnota, hodila o najbližšiu stenu a on sa po nej zošmykol na zem. Blížila sa ku Daisukemu, ktorý úporne rozmýšľal nad tým, ako sa brániť a pri tom jej nejako neublížiť. Najlepšie asi bude ju omráčiť, no na to bude potrebovať Otanyho pomoc a podľa Rikinho úškrnu vedel, že Temnota už vie, čo má za lubom a bude to niekoľkokrát ťažšie.
Daisuke začal cúvať až narazil na stenu a už nemal kam ísť. Riko napriahla ruku a chystala sa mu vraziť, čo by určite nebolo bezbolestné. Kútikom oka si všimol balvan v rohu a napadlo mu to v zlomku sekundy, a preto to Temnota nestihla zaregistrovať. Tesne predtým, ako by ho Riko trafila, sa kameň zdvihol a dostal sa medzi neho a ňu. Rozbil sa na niekoľko kúskov a on ich poslal smerom na Riko. Tá zjajkla a začala cúvať a šúchať si poranené miesto. Pozrela sa naňho vražedným pohľadom a chcela sa vydať jeho smerom, no odrazu v miestnosti, kde sa náhodou ocitli, začal fúkať strašný vietor. Kým sa Daisukemu a Otanymu len pohrával s vlasmi, Riko trhal šaty a na koži sa jej tvorili rezné rany. Nechceli Riko ublížiť, lebo to nebola ona, ale nemali na výber, keďže ona po nich šla s úmyslom zabiť. Otany poslal vietor preč, lebo Riko bola už dosť dorezaná a celý ten čas kričala. Po tom sa predklonila a podoprela sa o kolená. Sťažka dýchala a oni tam len tak stáli. Keď jej nevideli do očí, bola to stále Riko, ktorú poznali. Nemôžu jej predsa ublížiť, ako keby bojovali s niekým iným. V boji s Hľadačmi a Akatsuki to bolo iné, ale toto...Temnota nie je taká sprostá, ako to možno vyzerá...
„Úbohé telo...“ zamrmlala Riko a zdvihla pohľad, i keď bola stále v predklone, „čítanie myšlienok a nič iné? Úroveň boja je minimálna...“ odfrkla, čo bolo totálne nerikovské, „ Sora bude určite úspešnejšia...“ vyrovnala sa a vydýchla. Vyhrnula si rukávy na zelenom tričku, ktoré mala len do pása, pripravená na boj, „čas to skončiť.“
„Otany!“ vykríkol Daisuke, keď sa Riko rozbehla k nim a svojou schopnosťou vyzdvihol hodný kus zeme, ktorý tvorila podlaha, „ Improvizuj!“
Otany namieril rukou na kus zeme a vietor ho rozsekal na kúsky a Daisuke ho poslal na Riko, ktorá však vyskočila, že to preskočí a vyberala kunai z vrecka na zbrane a chystala sa ho hodiť, keď v tom ju zasiahol prudký vietor rovno do chrbta a nielenže narazila do všetkých kameňov pod ňou, ale aj preletela dierou, ktorá tam po odobratí zeme zostala a vpadla do miestnosti pod nimi a nehýbala sa.
„Myslíš, že je v poriadku?“ spýtal sa Daisuke Otanyho, ktorý len pokrčil plecami.
„Neviem, ale možno je v bezvedomí. Tak ju vezmime a poďme.“
Daisuke sa nahol, že sa pozrie, ako to s ňou vyzerá zvrchu, a potom po ňu pôjdu. No ona tam už nebola. Zrazu sa o kraj diery zachytili jej ruky a ona sa vyšvihla hore a tí dvaja iba rýchlo cúvali. Riko mala čudne vykrivenú hlavu. Chytila si ju, napravila až to zaprašťalo. Otany mal chuť všetko vyvracať a Daisukemu sa zatočila hlava. Zlomili Riko väzy. Oni ju zabili... ale predsa žije.
„Temnota je nesmrteľná, chlapci, a takisto všetko v čom prebýva,“ zasmiala sa strašidelným smiechom.
A to boli vlastne dve správy. Jedna dobrá a jedna zlá. Dobrá je, že Riko nie je mŕtva a zlá, že Temnotu tak rýchlo neporazia...ak vôbec.

„Sora, to som predsa ja,“ dohováral jej Keita, keď cúval pred ňou tunelom. No vedel, že hoci to hovorí jej telu, ona ho nepočuje. Počuje ho len Temnota a ona je tam uväznená. Čo bude robiť? Je to predsa Sora! Vždy sa snažil ju zachrániť a nie jej ublížiť!
„Sora nie je doma,“ s pocitom zadosťučinenia mu odpovedala Temnota v Sorinom tele, „som tu iba ja,“ rozhodil rukami. No Sora tam bola. A kričala na Keitu, aj keď ju nepočul, aby sa bránil ako najlepšie vie a nech neberie ohľad na to, že to je jej telo. A že keď sa teraz vzdá a znova zomrie, tak hneď ako sa dostane s tejto pekelnej situácie ho hneď potom, čo dôjde späť (ak vôbec) nakope do zadku a prizabije ho. No on sa iba pozeral do jej očí a nevidel tam tú Soru, ktorú mal rád. Videl tam iba Temnotu, ktorá ju ovládla. A vedel jedno: že Sora sa v takomto stave nemôže brániť.
Sora sa proti nemu rozbehla a on, či chcel alebo nie, musel proti nej bojovať...