New Life 29

dôležitá info xD

Maey: Ďakujem za komentár, už aj ho pridávam
Sabaku no Tanaris: ďakujem, síce dokonalosť nie je moje druhé meno Ale tak dúfam, že po tomto diele ma nezabije nik, pretože je iný ako ostatné, aspoň podľa mňa Ďakujem ti za komentár Nikuš
lunaru: ty si si skrátila meno, či sa mi to len zdá? uľahčila si mi to v tom prípade! Dúfam, že tento diel zodpovedá tvojej predstave
NO a nakoniec chcem upozorniť, že toto je predposledný diel mojej série. Písala som ju ako prvú a dokončujem ju až teraz, za čo sa hanbím, ale podstatné je, že bude dokončená. Nemám rada nedokončené veci a hlavne príbehy :)

Prudko som zastrela rolety a zamračila som sa. Stála som v dome, kde som sa nachádzala sama a nervózne som prešľapovala z miesta na miesto. Zmietali sa vo mne pocity a mala som pocit, že sa každú chvíľu roztrhnem na dve polovice.
Jedna časť chcela zanovito trvať na svojom a uchovať si svoju hrdosť. Druhá časť chcela ísť... nie, to je slabé slovo. Chcela utekať za Gaarom a zistiť kde je a čo robí s Matsuri. Veľmi dobre som vedela, že ona má o neho záujem. A o to viac ma štvalo, že on je teraz s ňou a ešte k tomu má k nemu tak ľahký prístup už len z dôvodu, že bol jej sensei. Zmučene som znovu prstami rozhrnula rolety a vykukla von oknom. Tma sa znášala príliš rýchlo na Sunu a mňa to znervózňovalo. O päť minút bude taká tma, že sa zapnú všetky pouličné lampy. Tak dosť... idem za ním do kancelárie.
Nad ničím som už nepremýšľala, popadla som ľahký plášť, ktorý ma mal uchrániť pred narastajúcou zimou a vybrala som sa von. Celý čas som si popod nos frflala nezmyselné poznámky a ani som si neuvedomovala čo mi vlastne behá hlavou.
Ignorovala som vietor, ktorý mi vháňal ostré zrnká piesku do očí. Nevšímala som si opilcov s fľaškami saké v ruke, ako sa snažia ísť rovno a zapáchajú. Nehľadela som nikam, iba pred seba. Po ceste do Kage budovy som stretla minimum ľudí. Všetci už odchádzali domov. Bodaj by nie. Slnko tu zapadalo až okolo deviatej večer, takže bolo naozaj neskoro, aby sa niekto iba tak ponevieral po cestách. Vedela som však, že Gaara býva v práci dlho do noci, zvlášť keď pre neho je spánok nič. No teraz som o tom mohla pochybovať. Ak je v tom bare, kde som bola pred tým kedysi s Torom, tak... ale veď Gaara nie je hlúpy, nenechal by Matsuri, aby sa tak ľahko opila... a vôbec, veď ani on nepopíja. Drží sa zásady a zákonu. Nedovolil by, aby sa mu Matsuri opila pred očami... že?
Pozdravila som sa s hliadkou, ktorá vymenila našu starú a vošla som dnu. Než som vyšla tie hlúpe schody, po celý čas som v hlave kliala. Keď už som sa dostala na chodbu, kam som mala naplánované ísť, držala som sa za bok a zotierala som si kvapky potu z čela.
Zastala som pred dverami a zhlboka som sa nadýchla. Fajn, teraz zaklopem... a keď tam bude, čo mu poviem? Ahoj? Téda... mala by som sa mu ospravedlniť za to, ako som sa voči nemu zachovala. To je dosť dobrá výhovorka, ak by sa pýtal čo tam robím. Zaklopala som, ale nik sa neozval. Srdce mi vyletelo až niekam do krku... možno... možno ma nepočul. Znovu som tri krát zabúchala päsťou na drevené dvere s oznamom Kazekage, ale stále nič. Sťažka som prehltla a skúsila som kľučku. Bola nehybná.
Otočila som sa na opätku a zúrivo som sa vydala do toho baru. Tak dlho tam popíjajú? Veď ubehlo niekoľko hodín! Čo tam môžu robiť tak dlho?
Nevšímala som si prekvapené pohľady ninjov na stráži a vrútila som sa do najbližšej zašitej uličky. Preplietala som sa nimi ako pavučinami a snažila som sa vyplieniť si z mysli zvuk rozbíjajúceho sa skla.
,,Hej! Rozbil si mi saké!“
,Huh?“
,,Za to zaplatíš! Daj mi to svoje!“ dvaja bezdomovci sa doťahovali o poslednú fľašku a vôbec nezaregistrovali, že som prešla okolo nich. Už som sa objavila v tej štvrti, ktorá mi bola povedomá. Pozrela som sa na dvere, ktoré boli mierne pootvorené a bolo stadiaľ počuť smiech a štrnganie. Otvorila som dvere a rozhliadla som sa. Tlmené svetlo mi to jasne zhoršovalo a tak som sa pohla z miesta. Pohľady chlapov v strednom veku mi boli dosť nepríjemné, ale všimla som si, že sa tu nachádza aj veľa mladých chalanov. Partia tak osemnásť ročných hralo gulečník. Jeden sa sústredil na svoj šťuch a vymeriaval si vzdialenosť. Ďalší si bral kriedu a sledoval toho hráča. A dvaja ďalší stáli pri nich a opierali sa o tágo. Pozorovali ma pohľadmi z ktorých som nevedela nič vyčítať. Pri stole sa kúsok odtiaľ na mňa ohliadol ďalší hlúčik chalanov hrajúcich poker. Pochybná štvrť... ale alkohol prístupný pre všetkých. Odvrkla som si a nahliadla som do nefajčiarskej miestnosti. Nič. Nakoniec som to vzdala a došuchtala som sa k baru. Barman sa na mňa otočil a utierku, ktorou čistil poháre odložil.
,,Želáte si?“ spýtal sa ma a odhalil rad žltých zubov. Jeho hlas bol hrubý a nepríjemný. Vôbec nie taký, aký som si pamätala z toho jediného razu čo som tu bola.
,,Áno,“ povedala som ostražitým hlasom a naklonila som sa k nemu. Snažila som sa nebrať na vedomie divný zápach, ktorý sa z neho šíril.
,,Nebol tu dnes náhodou Kazekage s mladou kunoichi?“ spýtala som sa ho a pomaly som odtiahla, aby som si mohla premerať jeho mimiku. Zistím, keď mi bude klamať.
,,Kazekage? Čo by tu robil?“ zasmial sa nahlas až tak, že dvaja zákazníci, ktorý sedeli u baru sa rozrehotali s ním.
,,Klameš.“ Prižmúrila som oči a sledovala ho. Videla som, ako si nervózne poklepkával prstami po pulte.
,,Ale, ale, slečna je nejaká drzá.“ Zavrčal na mňa a uškrnul sa.
,,Dobre, spýtam sa ťa ešte raz. Bol tu, alebo nie?“ môj hlas znel výhražne, aj keď som sa ho snažila ovládať, ale začínala som mať nervy. Nechcela som tu byť.
Prehliadol si ma od hlavy až po päty a stále mlčal. Vytiahla som peňaženku a podala som mu dostatok yenov na to, aby musel podať akú takú informáciu. Potešením sa mu rozšírili oči a zhrabol ich. Skôr, ako si ich stihol pritiahnuť k sebe som mu zatlačila na ruku silou a znehybnila som mu ju o pult.
,,Nie tak rýchlo. Chcem odpovede.“ Zasyčala som pomedzi zuby, načo sa on na mňa zadíval s hnevom v očiach.
Trhol rukou, ale ja som jedným pohybom vytiahla kunaj a zarazila som mu ho medzi prsty. Zbadala som, ako zbledol a rozklepal sa.
,,Netrafila si.“ Povedal už menej odvážnym hlasom a snažil sa ovládnuť triašku.
,,Nechcela som trafiť. Ale nabudúce bude môj cieľ tvoja ruka.“ Upozornila som ho sladkým hlasom a usmiala som sa.
,,Ako si mám byť istý, že si ho neprišla zneškodniť?“ spýtal sa ma a jeho oči skúmali tie moje. Odhrnula som si plášť a ukázala som Anbu tetovanie.
,,Stačí ti to?“ spýtala som sa a opäť som si nechala plášť padnúť na rameno.
,,Odišiel pred desiatimi minútami aj s jednou kunoichi. Teda, myslím, že to bola kunoichi. Mala čelenku Suny okolo krku.“
Milo som sa na neho usmiala a pustila som mu ruku. Prudkým pohybom som vytiahla kunai a otočila som sa k nemu chrbtom.
,,Vďaka. Viac som od teba nechcela. Mohli sme si ušetriť tú srandu.“ Takmer nikto si nevšimol menšej roztržky medzi nami okrem sediacich pri bare, ktorý sa už nesmiali ako pred tým, ale len na mňa civeli.
Vyšla som von a hneď som vyskočila na strechu. Bežala som po nej a hľadala ho. V akom stave sú? Čo s ním chce Matsuri robiť? Čo mala za lubom? Potrebujem ho vidieť. Chcem ho vidieť. Chýba mi. Jeho hlas, jeho vôňa, jeho tvár a slová... Je mi to ľúto... nemala som sa tak zachovať.
,,Matsuri...“ počula som tiché povzdychnutie neďaleko mňa a to ma donútilo zastať. Stála som na budove, ktorá bola v prerábke a všade sa nachádzalo náčinie, škridle a tehly. Prešla som na kraj strechy, naklonila sa a zbadala Gaaru a Matsuri ako stoja oproti sebe na ceste. Chvíľu som ich pozorovala. Matsuri stála a rukami si zakrývala tvár, zatiaľ čo Gaara k nej potichu prehováral. Nepočula som čo hovoril, ale videla som, že Matsuri stále viac a viac plače. Usudzovala som to z jej vzlykov. Čo sa to deje?
,,Prepáčte Gaara-sama. Bolo to nevhodné. Neviem čo to do mňa vošlo. Nechcela som.“ Zašepkala pomedzi prsty a dala si dolu ruky. Odhalila svoju fľakatú tvár a sklopila pohľad k zemi.
,,To je v poriadku. Mala by si ísť domov vyspať za z toho.“ Nakázal potichu, ale stále hlasom, ktorému sa nedalo odporovať. Matsuri prikývla a s ďalším ospravedlním sa pomalým krokom vydala preč.
Gaara stále stál na mieste a pozeral sa za ňou ako odchádza. Za čo sa mu ospravedlnila? Čo sa stalo? Zúfalo som to chcela zistiť a tak som sa naklonila ponad strechu ešte bližšie, bez toho, aby som si to uvedomila. Lakťom som strčila do tehly, ktorá bola položená vedľa mňa a tá s rachotom padala cez niekoľko poschodí dolu. Stuhla som. Chcela som sa skrčiť a tváriť, že som tu nebola, keď v tom som počula Gaarov hlas.
,,Anamo, zlez odtiaľ.“ Keby som sa ukryla, bolo by to detinské. Ešte viac ako to, že som ho sledovala. Cítila som ako sa mi do tváre nahrnula červeň, keď na mňa prehovoril a to sa ani neotočil!
Keď som sa nepohla, otočil na mňa hlavu a ponad plece sa na mňa zadíval. Prisahala by som, že jeho výraz bol pobavený.
Opäť bol celý v čiernom a jeho krvavé vlasy žiarili vo svetle mesiaca. Ani slovo som nepovedala.
,,Čo tam robíš?“ spýtal sa po chvíľke a otočil sa mojím smerom. Ruky si zastrčil do nohavíc a nadvihol obočie.
,,Prechádzam sa.“ Vyštekla som na neho, ale neho to očividne nerozhodilo. Nadvihli sa mu kútiky úst.
,,Po streche a zhodou okolnosti v mieste, kde sa nachádzam ja?“ možno to ani nebola otázka ako strohé konštatovanie. S meravým výrazom som prikývla. Čo iné mu na to môžem odpovedať, že?
,,No tak zlezieš?“ spýtal sa vážne hrubým hlasom, ale v očiach mal stále smiech. On sa na mne zabával. Zaprskala som ako mačka a chcela som mu povedať niečo nepríjemné, keď som zrazu ucítila ako ma niečo strčilo a letela som vzduchom. Zvýskla som, pretože som sa nevedela zorientovať. Kde je spodok a kde je vrch?
Stisla som pevne oči a čakala na tvrdý náraz. Spadla som rovno do niečoho mäkkého. Nie úplne mäkkého, ale nemohla som povedať, že by ma ten dopad bolel. Otvorila som oči a civela som na Gaaru a jeho pery, ktoré sa roztiahli do úsmevu. Pristála som rovno v jeho náručí. Zízala som na neho a on sa rozosmial hlasným smiechom a pohodil hlavou dozadu.
,,Ty si... ty si ma zhodil.“ Povedala som neveriaco a oči mi šli vypadnúť z jamiek.
,,Len poštuchol.“ Opravil ma a privinul si ma bližšie k sebe. No ja som naopak dala ruky na jeho hruď a snažila som sa od neho odtlačiť. Zahľadel sa na mňa a nechal ma, nech sa mu vysúkam z náručia. No nedostala som sa príliš ďaleko, lebo len čo som sa postavila na zem nohami, chytil ma okolo pásu a pritiahol si ma bližšie. Zaboril si tvár do mojich vlasov a zhlboka sa nadýchol. Znovu som použila svoje ruky, aby som sa od neho odtiahla. Ako sa môže ku mne správať, akoby sa nič nestalo? Je uvoľnenejší ako kedykoľvek pred tým. Takéhoto som ho nevidela... no... veľmi dlho. Cítila som, ako z neho srší sebavedomie a trochu arogancia. Ale to z neho šlo vždy.
,,Hmm... príjemne voniaš.“ Poznamenal akoby mimochodom a nasal moju vôňu. Celá červená som sa od neho odtrhla a ustúpila som o krok ďalej.
,,Tomu sa hovorí sprcha... mydlo, šampón, horúca voda...“ povedala som automaticky a zadívala som sa na neho. Uškrnul sa a prišiel o krok bližšie.
,,Nahota. Áno, to poznám...“ povedal a v očiach sa mu odrážalo ešte väčšie pobavenie ako pred tým. Zasekol sa mi dych v hrdle. To slovo vo mne vyvolalo predstavy, ktorým som snažila zabrániť. V duchu som si trieskala hlavu o stenu. Ja sa z neho zbláznim!