New life 30

DIEL JE VENOVANÝ LUNARU Ďakujem za podporu v Reset aj tuto

Zažmurkala som a cúvla o ďalší krok dozadu.
,,Veľmi vtipné.“ Zavrčala som pomedzi zuby a snažila som sa tváriť... ani neviem ako. Asi nahnevane. Stále ma štvalo toľko vecí, ale on ma dokázal tak rozhodiť, že som cítila ako mi proti mojej vôli na tvár vystupuje rumenec.
,,Áno...“ zahľadel sa niekam do hora a potom opäť svoje oči zabodol do mňa. Tentoraz boli skúmavé, ale na perách mal letmí úsmev.
,,Čo to bolo s Matsuri?“ vyhŕkla som a mala som čo robiť, aby som si nedala ruky vbok.
,,Si rozkošná, keď žiarliš.“ Jeho úsmev sa ešte viac prehĺbil a priblížil sa ku mne. Opäť som o krok ucúvla.
,,Ale, Gaara... ty so mnou flirtuješ?“ bože, cítila som sa ako nejaká pomätená pubertiačka! Vyznelo to koketne a pri tom to mala byť úplne jasná a strohá otázka. Chcela som, aby s tým prestal. Som z neho nervózna! Takéhoto ho nepoznám, v živote sa takto nesprával. Najhoršie bolo, že sa mi to istým spôsobom páčilo a to ma rozrušilo ešte viac. Ten jeho tón, ktorý používal, pohľady, ktoré hádzal.
,,Pripadá ti to tak?“ spýtal sa šeptom a nadvihol obočie.
,,Chcem odpoveď na moju otázku.“ Nástojila som pevným hlasom a tentoraz som prišla o krok bližšie ja. Možno som ho chcela zastrašiť. Snažila som sa ignorovať fakt, že mu siaham ani nie po bradu.
,,Dostala si ju.“ Ruky si založil na hruď a stroho odpovedal. Pobavenie a smiech mu zmizlo z očí aj pier.
,,Ale na tú otázku pred tým.“ Nevzdávala som sa. Zvážnel a to neveštilo nič dobré.
,,Aj na tú si dostala odpoveď.“ Prudko vydýchol, akoby bol zo mňa unavený. Jeho zmeny nálady ma zaskočili.
,,Normálnu odpoveď.“ Zasyčala som pomedzi pery a bola som svojim spôsobom rada, že sa konečne prestal usmievať a provokovať ma.
,,Nič to nebolo. Poslal som ju domov po tom čo sa rozplakala. A to si videla aj ty sama.“ Zreprodukoval mi to, čo vedel, že som postrehla a prižmúril oči. Nechcel mi na nič odpovedať. Možno by som to ani nemala chcieť vedieť.
,,Prečo plakala?“ teraz som sa začala cítiť dotieravo, ale ja som jednoducho potrebovala odpovede. Zaslúžim si to po tom všetkom, nie?
,,To je jej osobná vec.“ Skvelé. Nič čo sa týka neho nie je jej osobná vec!
,,Klameš.“ Rozhodila som rukami, pretože som mala chuť ho udrieť do hrude, ale snažila som sa ovládnuť. Premýšľala som nad tým, že chcem späť toho Gaaru pred chvíľou. Hravého a arogantného.
,,Pravda by sa ti nepáčila.“ v ústach mi vyschlo. Takže sa niečo stalo a on mi to odmieta povedať.
,,Chcem ju aj napriek tomu počuť. Klamal si mi už dosť. Nemyslíš?“ keď som tieto slová vyslovila, zatvoril oči a prstami si stisol koreň nosa. Unavovala som ho svojimi otázkami, ale to ma absolútne nezaujímalo. Keď bude treba, pritlačím ho o ten múr a nepustím ho aj niekoľko dní, pokiaľ mi neodpovie. Pre mňa za mňa nech aj prosí o vodu. Bez odpovedí sa odtiaľto ani jeden z nás nepohne.
,,Pobozkala ma.“ Ruku spustil pozdĺž tela a vzdychol. Pozrel sa na mňa a čakal na odpoveď a ja som mala čo robiť, aby som sa nezatackala dozadu. Proti mojej vôli sa môj pohľad premiestnil na jeho rúžové pery a predstavila som si, ako ešte pred chvíľou Matsurine ústa dobíjali tie jeho. Stuhla som, ale snažila som sa tváriť, že sa nič nedeje.
,,Č-čo-... super.“ Na viac som sa nezmohla. Hneď ako som to dopovedala, napadlo ma, že ju vyhľadám a zabijem. Hneď teraz. S námahou som sa nadýchla a celé telo sa mi naplo ako pri útoku. Zadržala som dych a potom prudko vydýchla. Zabijem ju!
,,Žiarliš.“ Zrazu prižmúril oči a kútik sa mu nadvihol. Opäť som zostala vyvedená z mieri. Čo to na mňa hrá?
,,Prečo by som mala žiarliť? Veď spolu už nie sme.“ Povedala som pravdu, aj keď ma bolela. Mala by som byť na neho naštvaná! MALA – a to je ten problém.
,,No aj tak žiarliš.“ Stisol pery, akoby zabraňoval smiechu a ja som mala pocit, že mi to hovorí všetko schválne. Nevedela som odkryť jeho úmysle.
,,Čo je to s tebou?“ vyprskla som, pretože som mala pocit, že si zo mňa uťahuje a to sa mi nepáčilo. Mala som čo robiť, aby sa mi do očí nenahrnuli slzy.
,,Mám dobrú náladu.“ Pokrčil ramenami a opäť si skrížil ruky na prsiach.
,,Nie... ty si si vypil.“ Upodozrievala som ho, pretože trochu z neho bolo cítiť. No mohol vypiť maximálne jedno saké. Nebol opitý a ani z neho nerazilo toľko, aby som mohla povedať, že vypil veľa. Okrem toho som vedela, že on nepije. Prípitok nie je nič. A on si s Matsuri bol sadnúť. Určite si dali po jednom saké, alebo aspoň on. Nasala som vzduch, aby som si potvrdila svoje podozrenie. Áno, cítila som saké, ale už to slablo. Viac ten pach prebíjala mäta. Stavím sa, že si dal mätový čaj. Ten bol jeho obľúbený.
,,Veď hovorím, že mám dobrú náladu. Všetko čo bolo potrebné vyšlo. Teda... až na jednu vec.“ Stiahol obočie a kruhy pod očami sa mu zvýraznili.
,,Až na jednu vec?“ nechápala som o čom hovorí a celkom ma to zaujalo. Čo sa veľkému Kazekagemu nepodarilo? Odvrkla som si v duchu.
,,Teba.“ Zamrmlal sotva počuteľne až som musela napínať uši, aby som sa uistila, že som správne počula.
,,Čo tým chceš povedať? Počkaj, vráťme sa k tomu bozku...“ som masochistka. Čo o tom bozku chcem ešte viac počuť?
,, Čo o ňom chceš počuť? Že bol sladký a nežný, plný lásky?“ čítal mi myšlienky. Teda, nie všetky, pretože toto som rozhodne počuť nechcela!
,,...to stačí.“ Hlas sa mi trochu zatriasol, keď som zašepkala. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ale snažila som sa ich zahnať. Choďte naspäť! Silou vôle som sa ich snažila zatlačiť na svoje miesto.
,,Teraz som klamal.“ Aj on prešiel do šepotu a bolo nás ledva počuť cez povievajúci vietor, ktorý sa hral s čiastočkami piesku. Bola som taká zmätená a cítila som, že sa zvnútra začínam pociťovať bolesť. Už nechcem nič počuť. Žiadne ďalšie klamstvá, žiadne ďalšie slová. Žiadne reči o Matsuri a bozkoch.
,,Prestaň...“ teraz sa mi hlas zlomil a zahmlilo sa mi pred očami.
,,S čím?“ spýtal sa hlbokým hlasom celkom prekvapene. Prekvapuje ho, že chcem, aby bol ticho? Aby mi už nič nehovoril? Aby ma nemučil?
,,Ubližuješ mi.“ Hlas sa mi tak triasol, že tie slová bolo ledva rozumieť a vyšla mi s nimi aj jedna slza. Nie... nechcela som presne toto povedať, nie nahlas.
Gaara otvoril naširoko oči a sledoval, ako mi spadla z oka a dopadla do piesku. Spustil plecia a pohol sa smerom ku mne. Asi by som aj uhla, keby som nemala nohy ako z olova. Natiahol ku mne ruku a keď už bol sotva pár milimetrov od môjho líca, zasekol sa a spustil ju naspäť. Sklopil pohľad k zemi a zaťal sánku.
,,Nechcem ti ubližovať. Áno, pobozkala ma, ale ja som sa odtiahol. Preto plakala, lebo som ju odmietol a ona to ľutovala. A to, že mi nevyšla jedna vec a to ty, som myslel tak, že síce sme vyhrali vojnu, prežili sme takmer všetci, Suna je v poriadku a Aliancia funguje, ty nestojíš po mojom boku a cítiš ku mne hnev a... mrzia ma naše posledné stretnutia. Všetko čo sme si povedali a čo sme urobili. Nebolo to správne a pokiaľ ma aj tak nenávidíš, tak...“ aj jeho hlas zakolísal a zhlboka sa nadýchol.
,,Tak?“ zopakovala som zatretým hlasom a v mojom vnútri sa zdvihla vlna čohosi známo neznámeho.
,,Nehovor mi to... nechcem to počuť. Nech mi to hovorí hocikto, ale predstava, že by som to počul od teba ešte raz ma asi zabije.“ Až teraz som si všimla, že sa mi akosi rozostruje. Keď som lepšie zaostrila, všimla som si, že sa trasie po celom tele a prsty stíska do pästí. Pozrel sa na mňa odhodlaný čeliť mojej reakcii, ale ja som sa nezmohla na slovo. Jeho tyrkysové oči nahradila čierna linka kruhov keď ich zatvoril v očakávaní niečoho zlého.
,,Nie... medzi láskou a nenávisťou je len krôčik, sám to vieš. Ale ja ťa aj napriek všetkému milujem.“ Vyhŕkla som po dlhšom tichu, kedy som sa dívala na jeho napnutú tvár. Odhodlala som sa spraviť krok a pohla som sa jeho smerom. Akoby som ho mohla nenávidieť? Od prvého dňa kedy som ho uvidela som ho milovala. Bol dobrý človek s temnou minulosťou a bál sa o mňa. Snažil sa spraviť všetko pre to, aby nestratil jedinú osobu, ktorú miloval a ona neho čistou, úprimnou láskou. Tak ako by som sa mohla na neho hnevať? Ako som mu mohla povedať také hrozné veci? Mala som chuť sa za to sfackovať. Prešla som bližšie k nemu a cítila som, že sotva dýcha. Stál tak niekoľko sekúnd, než mu došli moje slová a roztvoril doširoka oči.
,,J-ja... áno, cítila som hnev, ale ten je pominuteľný na rozdiel od lásky, ktorú k tebe prechovávam. Ospravedlňujem sa ti.“ Dotkla som sa jeho vlasov a zľahka som mu prebehla prstami po znaku lásky.
,,Prosím, sľúb mi, že mi už nebudeš klamať a nebudeš pre mňa chcieť len to najlepšie v tom zmysle, že mi urobíš proti.“ Zaprosila som a zadívala sa do jeho tváre, na ktorej sa vždy zračil dávny smútok. Vždy tam bol aj keď sa usmieval. Všetky hrôzy života, všetko utrpenie sa mu navždy vtislo do tváre a nikdy to úplne nezmizne.
V nemom úžase prikývol a v tej sekunde som bola pritisnutá na ňom. Zaboril si tvár do mojich vlasov a stískal ma. Ani som si neuvedomila, kedy okolo mňa ovinul ruku.
,,Zopakuj to... prosím.“ Zašepkal mi do vlasov a cítila som, ako sa chveje. Odtiahol sa, ale len tak ďaleko, aby videl ako sa moje pery pohli. Chcel vidieť, že som to skutočne vyslovila.
,,Milujem ťa.“ Vedela som presne čo chcel počuť. Usmiala som sa, keď som to povedala a ruky som mu ovinula okolo krku. Jeho srdce mi narážalo do rebier a videla som ako vydýchol úľavou.
,,Bál som sa, že ma naozaj nenávidíš.“ Odmietavo pokrútil hlavou, akoby chcel tú myšlienku vypudiť z mysle.
,,Nikdy...“ chcela som pokračovať, ale v tom jeho pery tvrdo narazili na moje a naliehavo ma pobozkal. Bola som z neho v takom šoku, že som nečakala takéto reakcie, ale keď som si to uvedomila, že konečne prišiel vytúžený bozk na ktorý som čakala a priala si ho niekde v podvedomí od kedy som sa vtedy prebrala v nemocnici, pritiahla som si ho ešte bližšie.
,,Prosím, nechcem byť dnes bez teba. Chcem ťa len mať po svojom boku. Kľudne môžeme spať s oddeľovacou čiarou medzi nami, len nech sa na teba môžem dívať. Tak dlho som ťa túžil vidieť... tak dlho som bol bez teba...“ Zaprosil potichu, keď vzal moju tvár do svojich dlaní a skúmavo sa mi zadíval do očí. Prikývla som, pretože som túžila aj ja po tom, aby sme boli spolu. Musela som sa zasmiať nad jeho vetou s deliacou čiarou. Chcel dať najavo, že mu nejde o to a ja som sa uškrnula.
Bola to len sekunda, kedy som postrehla, že urobil nejaké pečate. Ani som sa nenazdala a zrazu sme sa ocitli v jeho obývačke. Okolo nás poletovali zrnká piesku. Použil piesočné premiestnenie. Pokrútila som hlavou a vo veľkom úsmeve som ukázala zuby. Opätoval mi úsmev a pustil mi ruku. Šiel do kuchyne pripraviť čaj A tak som sa rozhodla nájsť kúpelku. Kým sa tam zabával, prešla som sa do chodby a otvorila prvé dvere na ktoré som narazila. Bingo. Ocitla som sa v kúpeľni zariadenej do hnedej a pieskovej farby. Vyzliekla som sa. Vliezla som si do sprchy a pustila horúcu vodu, ktorá mi v tenkých pramienkoch stekala po chrbte. Porozhliadla som sa a našla som šampón. Keď som dokončila procedúru, ešte chvíľu som stála v sprche. Ruky som mala opreté o kachličky a užívala som si pocit uvoľňujúcich sa svalov. Kým som tam takto relaxovala, v hlave som si predstavila Gaaru, ako tu takto isto stojí, opiera sa o stenu rukami, hlavu má sklonenú a ťažké kvapky dopadajú na jeho nahé telo. Celá som sa začervenala, keď som sa pristihla. Takéto myšlienky... nesmiem o ňom takto zmýšľať.
Otočila som kohútikom a odsunula posuvné sklené dvere. Rozhliadla som sa po okolí, až som si všimla skrinku s čistými osuškami. Zamotala som sa do bielej osušky a utrela si vlasy. Keď som sa zapozerala do zrkadla, uvedomila som si jednu podstatnú vec. Pyžamo... ja tu nemám pyžamo. Tvár mi horela až po korienky vlasov, keď som pootvorila dvere a zavolala na Gaaru. Počula som, ako sa tichým krokom presúva do chodby, až sa ocitol pri dverách. Premeral si ma a jemne vykrivil ústa do zvodného úsmevu.
,,P-potrebujem pyžamo.“ Zakoktala som sa, keď som videla jeho tvár a nervózne som prešliapla. Privrel v oči v geste, ktoré znamenalo, že chápe a zmizol mi z očí. Behom pár sekúnd sa objavil pri mne a podal mi dlhé čierne tričko s krátkymi rukávmi. Jeho tričko. Keď som si ho zobrala, natiahol ruku a zotrel mi kvapku, ktorá mi stiekla z vlasov a dopadla na mihalnice. Jedným prstom mi jemne prešiel po líci a zanechal mi tam vriacu krv, ktorá mi bublala pod pokožkou. Otočil sa na päte a zamieril naspäť do kuchyne.
Rýchlo som zo seba zhodila uterák a natiahla som si cez hlavu tričko, ktoré mi siahalo do pol stehien. Premerala som sa v zrkadle a mokré vlasy som si zhrnula dozadu. Vyšla som von a stretla som sa s ním presne na pol ceste, keď sa sám chystal do kúpeľne. Bez slova okolo mňa prešiel a potom som zrazu ucítila, ako ma schytil za lakeť a zvrtol k sebe. Prudko som sa otočila na päte a moje ruky spočinuli na jeho hrudi. Mal na tvári samoľúby úsmev a oči sa mu šibalsky leskli. Ucítila som ako si ma pritiahol k sebe za boky a keď moje telo vrazilo do jeho, nasucho som prehltla.
,,Si nádherná.“ Zašepkal zastretým hlasom a privinul si ma k sebe. Nepobozkal ma ani sa o nič iného nepokúsil a to moje srdce trochu ukľudnilo, aj keď som v hlave pocítila nutkanie a sklamanie zároveň.
Keď som sa ocitla sama v miestnosti, porozhliadla som sa a sadla som si na pohovku hneď oproti zapálenému kozubu. Cítila som v kolenách slabosť a nohy sa mi chveli. Pozorovala som tanec plameňov a stratila som sa v myšlienkach. Kto by si bol pomyslel, že veci sa môžu takto zvrtnúť?
Asi za desať minút vyšiel Gaara. Jednou rukou držal uterák a sušil si vlasy, druhú mal spustenú pozdĺž tela a svoj zrak upieral na mňa. Pozeral mi rovno do očí. Zadržala som dych, keď som si uvedomila, že je do pol pása nahý a čierne nohavice má spustené nízko v pase. Sťažka som prehltla a snažila som sa hľadieť inam. Hocikam inam, len nie na jeho svalnatú hruď. Nikdy som si neuvedomila, že má také telo. Nikdy!
Hodil osušku na operadlo pohovky a natiahol sa pre biele tričko, ktoré mal prehodené hneď vedľa a ktoré som si pred tým nevšimla. Natiahol si ho na seba a zvalil sa vedľa mňa. Teraz sme obaja voňali rovnakou vôňou – po kokose. Pustili sme sa do reči a rozprával mi o boji na frontoch. Čaj už vychladol a nastalo v miestnosti ticho.
,,Sme tu sami?“ preťala som menšie ticho, ktoré medzi nami panovalo a zahľadela som na kozub. Bola som nervózna a nechcela som sa na neho pozerať, pretože mi to prišlo nemiestne. Mala som pocit, že si bude myslieť, že na neho zízam.
,,Mmmm.“ Súhlasne prikývol a odložil čaj na stolík. Potom mi zobral prázdnu šálku od čaju z rúk a dolial tam posledné kvapky tekutiny.
,,Prečo sa pýtaš?“ spýtal sa po chvíľke, keď si sadol do tureckého sedu a otočil sa mojím smerom. Trup som tiež otočila k nemu a pokrčila som plecami.
,,Je tu ticho. Nie ako naposledy.“ Spomenula som si na svoju prvú a aj poslednú návštevu jeho domu a videla som, že sa v jeho očiach zablyslo poznanie. Pamätá sa.
,,Sme tu sami, tak veľký dom a zíva prázdnotou. Je to smola.“ Sklonil hlavu a zadíval sa na mňa spopod dlhých hustých mihalníc a mne sa roztopilo srdce. Zachvela som sa, ale tým príjemným spôsobom.
,,Naposledy keď som tu bola, pozerala som sa na fotografie zatiaľ čo ty si šiel do izby.“ Tvár sa mi rozjasnila, keď môj pohľad padol na policu a musela som sa zasmiať.
,,Áno... videla si len obývačku. Viac som ti z domu ani neukázal.“ Zádumčivo sa zahľadel niekam ponad mňa a potom vyskočil na nohy. Chytil ma za ruku a priam som vyletela z pohovky ako mnou trhol nahor.
,,idem ti poukazovať všetky miestnosti.“ Zazubil sa nadšene a už ma aj ťahal smerom do kuchyne. Potom sme pokračovali cez chodby a nazreli do každej izby a vždy mi o nej niečo povedal. Napríklad, že jeho otec vždy sedával v čiernom čalúnenom kresle, keď mal večer voľno. Izba Štvrtého Kazekageho mala zvláštnu atmosféru. Takú, že už dlho je neobývaná a dlho aj bude.
Zistila som, že Temarina izba je zariadená vo fialovej. Asi si na tú farbu potrpí. Kankourou mal všade bábky a to ma trochu zarazilo. Neviem si predstaviť, že by som spala na mieste, odkiaľ by na mňa pozeralo tisíc párov oči drevených bábik. Dom mal tri kúpeľne, štyri hosťovské izby plus izby Temari, Kankura a Gaary, jednu obývačku, malý salónik a kuchyňu.
Nakoniec sme sa ocitli úplne na konci chodby a zastali sme.
,,Tvoja izba?“ spýtala som sa a dotkla som sa drevených dverí, ktoré odkrývali istý druh tajomnosti a Gaarov vlastný svet. Tam mal všetky svoje osobné veci. Prikývol a otočil kľučkou. Dvere sa s tichým protestom otvorili a všade bola tma. Natiahol sa spoza mňa a rukou zapol svetlo. Ten pohyb mal nacvičený.
Prechádzala som skúmavým pohľadom po každej jednej veci v miestnosti. Veľká drevená skriňa z tmavého dreva a zrkadlom stála pritisnutá na stene. Kúsok od nej bola manželská posteľ s obliečkami farby piesku. Všade bolo veľa vankúšov a mala som chuť okamžite sa medzi nich hodiť. Pocítila som únavu, ktorá ma zmáhala.
Oproti posteli bol hnedý gauč a na parketách hrubý koberec tej istej farby.
Písací stôl mal zahádzaný knihami, ale všetky boli starostlivo poukladané do vežičiek. Celú západnú stranu steny mal presklenú. Videla som len skaly a ponad nich hviezdnatú oblohu.
Prešla som do stredu miestnosti a ďalej pozorovala každý detail.
,,Budem spať na gauči a ty na posteli.“ Ozval sa Gaara a to ma prinútilo otočiť sa na neho. Zatváral dvere od izby, ale pred tým zhasol na chodbe.
Odmietavo som pokrútila hlavou.
,,A čo to, že budeme spať na posteli s oddeľovacou čiarou uprostred? Je dosť veľká, takže sa tam staneme obaja aj s tou oddelovačkou.“ Musela som ho podpichnúť a neubránila som sa úškrnu. Gaara sa potmehúdsky zasmial a pokrčil ramenami.
,,Ako si praješ.“ V jeho hlase sa ozval akýsi tón, ktorý naznačoval potešenie, že môže byť tak blízko pri mne. Nedovolím, aby spal na gauči tak ďaleko odo mňa. Nedovolím, aby sa odo mňa pohol už ani na meter.
Zhasol svetlo a ocitli sme sa iba v dopadajúcich lúčoch mesiaca, ktorý vyšiel spoza skál a dostatočne osvetľoval miestnosť, aby som videla úplne geniálne takmer ako za denného svetla a dosť na to, aby som zistila, že Gaara si dáva dolu tričko.
Počul ako som sa prudko nadýchla a zasekol sa práve vo chvíli, keď chcel tričko položiť na operadlo stoličky.
Zadíval sa na mňa a videla som, ako zneistel.
,,Pokiaľ ťa to rozptyľuje, môžem si ho nasadiť naspäť. Len sa mi pohodlnejšie spí takto.“ Videla som, že je v menších rozpakoch. Očividne sa obával, že ma vystraší. Sledovala som líniu jeho vypracovaných brušných svalov so zatajeným dychom. Moju pozornosť stále priťahovali jeho nohavice, ktoré boli tak nízko v pase, že je to až hriešne a cítila som sa za to hlúpo. Pristúpila som k nemu bližšie zatiaľ čo on ustrnul a myslím, že prestal aj dýchať. Ruky som mu položila na hrudník a dokonale som kopírovala jeho svalstvo... nedýchal.
,,Mne to takto vyhovuje.“ Šepla som a zadívala som sa mu do očí v ktorých sa odrážal mesiac. Bez varovania ma strhol k sebe do náruče a pritisol si ma na rozpálené telo. Odrazu bol všade. Jeho pravá ruka prechádzali po mojom chrbte a pritláčal si ma k sebe čo najviac, zatiaľ čo druhú zaboril do mojich vlhkých vlasov a pery premiestnil na môj krk. Cítila som ako ma bozkával vyššie až na sánku a jeho zrýchlený dych mi narážal na pokožku. Rukou prešiel z mojich bokov nižšie. Bol to len letmí dotyk, ale vyvolával vo mne chvenie. Ucítila som ako mi zovrel stehno a zdvihol mi nohu. Ohol si ju okolo pásu a zaklonil ma viac dozadu. Počula som, ako sa mi z hrdla vydral zvláštny pazvuk. Niečo medzi prekvapeným zjojknutím a slastným vzdychnutím. Pevnejšie ma chytil a nadvihol. Obe nohy som mu obmotala okolo pásu, ruky som mu zaborila do vlasov a jemne som ho za nich potiahla, aby som ho mohla znovu pobozkať. Nežne mi zahryzol do spodnej pery. Celá mi brnela a nechty som mu nechtiac zaryla do lopatky. Necítil to, pretože sa ani nestrhol. Namiesto toho ma stisol v páse, až som nemohla dýchať, ale mne to vôbec neprekážalo a položil ma do mäkkej postele.