RM: Ako to bolo a bude 1

Naruto otvoril oči. Ešte sa rozpamätával na sen, ktorý sa mu sníval. Vlastne to nebol sen, to mu Kurama, deväťchvostý démon uväznený v jeho tele, porozprával, ako sa to všetko stalo. Ako to bolo a ako to je teraz.
Naruto sa posadil na svoju posteľ a spýtal sa Kyubiho: „To si mi prečo toto povedal? Aj tak tým nič nezmeníš.“
Kyubi iba posmešne odsekol: „Už bolo načase, aby si sa dozvedel pravdu.“
A to bol koniec ich rozhovoru. Naruto sa porozhliadol po neporiadku vo svojej izbe.
Upratovať to? A načo. pomyslel si s úsmevom na perách.
Potom sa ešte raz prihovoril Kyubimu: „Vieš, Kurama, ty nie si zlý chlapík, teda démon. Iba tak strašne vyzeráš, ale to vy démoni všetci.“
Odpoveď nedostal. Zrejme sa to Kyubiho dotklo. Naruto pristúpil k oknu. Očisťujúc si nohu od starej banánovej šupky, do ktorej práve šliapol, vyhlásil: „Dnes to vyzerá na slnečný deň! To by chcelo nejakú misiu. Alebo aspoň tréning.“
Obliekol sa, naraňajkoval, vyčistil zuby, aj na záchod si potreboval odskočiť a vyrazil za piatou Hokage.

No tá preňho nemala žiadnu „super“ misiu. Skôr, ako Naruto začal reptať a sťažovať sa, že sa cíti nevyužitý a že iba márni životom, Tsunade mu dala do ruky zvitok s obálkou, úradný dokument.
„Naruto, kúsok za Severnou bránou Konohy sa rozprestierajú hory známe ako les Vĺn. V nich sa nachádza malá dedinka, patrí klanu Hashibami. Od Konohy tam vedie len jedna cesta, nemal by si zablúdiť. Je to dôležité ako pre nich, tak i pre nás.“ povedala Tsunade a už sa venovala inej práci.
Naruto prikývol. Zvitok s obálkou si vložil do bočného vaku na kunaie a menšie zbrane.
Iruka-sensei, ktorý tiež bol prítomný, za nim zakričal: „Ale dones im to nepokrčené!“
No Naruta už nebolo. Kráčal k Severnej bráne, rozhliadal sa po meste a premýšľal, čo bude robiť po dokončení tejto misie, ak sa to vôbec dá misiou nazvať. Bol z toho otrávený. V tom sa spoza rohu vyrútil asi dvanásťročný chlapec a narazil do Naruta. Naruto v ňom spoznal Konohamarua, jedného zo svojich priateľov, a svojho malého obdivovateľa.
„Konohamaru, čo to, do pekla, vyvádzaš?!!“
„Ech, prepáč Naruto, nevidel som ťa.“ ospravedlnil sa Konohamaru a postavil sa na nohy.
„A kam si sa vlastne tak hnal?“ spýtal sa Naruto.
„Dostal som jednu super misiu, síce je len typu C, ale môže sa z nej vykľuť misia typu B. Už sa neviem dočkať!“ Konohamaru bol celý radosťou bez seba. No neunikol mu pochmúrny výraz na tvári svojho kamaráta.
„Ty si dostal nejakú misiu? Choď za Tsunade-sama, ona ti určite...“
„Bol som u nej!“ skočil mu Naruto do reči.
Konohamaru pochopil. No už aj tak meškal, narýchlo sa s Narutom rozlúčil a rozbehol sa ďalej.
Do ďalšieho zrazenia! pomyslel si smutne Naruto.

Keď prišiel k Severnej bráne, poobzeral sa. Chcel nájsť niekoho, kto by išiel s ním do lesa Vĺn, no nikoho nevidel. Dokonca ani strážny pes, ktorý by mal byť neustále pri bráne a strážiť vstupujúcich do Konohy, tu nebol.
Ako by sa mi všetci vyhýbali.
Po siedmich minútach prišiel na okraj lesa. Cesta tu bola len jedna, pomerne dobrá a široká, mohli po nich jazdiť malé vozy so somármi i koče feudálnych pánov. Bola dostatočne široká na to, aby také dva koče mohli ísť oproti sebe bez zrazenia, či zbytočného uhýbania. Zatiaľ čo cesta vyzerala ako z mesta, les bol ako z rozprávky. Hustý, zelený, takmer žiaden odlomený konár na zemi a žil. Doslova žil! Bolo počuť spev vtákov rôzneho druhu, ba aj škriekanie sojky, či ručanie jeleňa. Bola totiž jar. A tá býva najkrajšia práve v týchto končinách. Kým Naruto kráčal lesom a užíval si všetky tie zvuky, vetrík v tvári, žiaru teplých slnečných lúčov dopadajúcich na jeho tvár spomedzi listov stromov, niekto ho sledoval. Ten niekto bol Shira Hashibami, strážca sovej populácie tohto lesa. Bol to sedemnásťročný mládenec s vlasmi čiernymi ako uhoľ a očami gaštanovo-hnedej farby, jeden z najsilnejších a najmladších bojovníkov klanu Hashibami. Narutovi nechcel ublížiť, ale videl ho len od chrbta, nevidel znak na Narutovej čelenke, no videl čelenku. Ninja! Klan Hashibami bol obozretný, preto aj Shira najprv Naruta iba sledoval. No keď videl, ako je ten blondiak uchvátený krásou lesa, vyšiel z tieňa.
„Ahoj. Ja som Shira z klanu Hashibami a ty práve kráčaš po našej ceste. Ideš do dediny môjho klanu?“
Naruto nemo prikývol. Chvíľku mu trvalo, kým sa spamätal z okolia.
Potom prehovoril: „Ja som Naruto Uzumaki z Konohy. A...a... A nesiem pre vodcu tvojho klanu akýsi dokument.“
Zas dane! napadlo Shirovi. Neznášal dane tak, ako všetci v jeho klane. Stále a stále sa zvyšovali, pribúdali nové. A jeho klan bol viac a viac chudobnejší. V priebehu dvoch rokov klan schudobnel ako les, ktorým sa prehnalo tornádo. Chcel Naruta poslať tam odkiaľ prišiel, no uvedomil si, že Naruto nemôže za to, že sa im dane zvyšujú či pribúdajú.
Tak mu povedal, nie moc prívetivo, ale ochotne: „Poď za mnou. Vidím, že si tu prvýkrát.“
Naruto zas len prikývol.

Išli mlčky. Shira neplánoval naviazať na kamarátsky vzťah a Naruto na to ani nepomyslel. Stále bol ohromený okolitou prírodou. V tom začul zurčať potôčik. Bol malinký, koryto mal hlboké akurát tak na omočenie chodidla po členok a neboli v ňom ryby, ani raky ani tie malé akoby vodné chrobáky, dokonca v ňom nebol ani mach či riasy na kameňoch. Bol dokonale čistý. Naruto zastavil a pristúpil k potoku. Shira pozoroval, čo Naruto urobí. No Naruto len sledoval tu dokonalú čistotu potôčika... až zatúžil vodu ochutnať. Kľakol si, natiahol ruku a už-už sa prstami dotkol vody, keď mu Shira povedal: „To by som nepil! Ba ani sa tej vody nedotýkal. Pár ľudí ju už ochutnalo. Zaspali. Kto sa v nej len okúpal, spal niekoľko mesiacov tvrdým spánkom, kto sa jej napil... Zaspal a už sa viac nezobudil.“
Naruto ruku odtiahol a neveriacky pozrel na Shiru.
Už chcel namietať, že ta dokonalosť nemôže byť jedovatá, keď si uvedomil, že Shira tu predsa len žije dlhšie a asi tento potok pozná lepšie ako on. A okrem toho, v tej vode nebolo nič živé. Dno potôčika dláždili iba mŕtve kamene. Rozhodol sa veriť Shirovmu úsudku.
Zamrmlal: „Díki za varovanie.“
Shira sa úprimne usmial.
Keď konečne stáli na okraji dedinky, Naruto sa opäť porozhliadol. Nemajte mu to za zlé, veď sa dostal na tak odlišné miesto, o ktorom do dnešného rána ani nevedel, že existuje. A čo videl, mu prišlo zvláštne, ako takmer všetko v lese Vĺn. Dedinka bola pomerne veľká. Patrili ku nej niekoľko stoviek hektárov lesa a polí, ktoré tiež kedysi bývali lesom, no aj tunajší ľudia chceli niečo pestovať a byť čo najmenej závislí od okolitých dedín a miest, najmä od Konohy. Ďalej tu boli domy. Mnohé boli už staré ale dobre udržované, no niektoré už tak chátrali, že ich tunajší ľudia buď búrali alebo ohradili a ovešali ceduľami s nápisom: Vstup na vlastné riziko.
Naruto sa zo zvedavosti spýtal: „Tie domy, čo chátrajú, to si majitelia neopravia alebo už nemajú majiteľov?“
Shira sa smutne porozhliadol po domoch, potom povedal: „Majiteľov majú, teda väčšina. Lenže sú natoľko chudobní alebo chorí, že už ani o tie sa nemôžu postarať. Vieš, máme teraz trošku zúfalú situáciu a aby som ti pravdu povedal, Konoha nám veľmi nepomáha. Hokage nám stále posiela nejaké dokumenty, o ktorých sa po otvorení dozvieme, že sú to ďalšie dane. Sú príliš vysoké a, vraj, nám ich stále posiela feudálny pán, ale moc tu tomu neveríme. Ešte pred dvoma rokmi naša dedinka prekypovala bohatstvom a ľuďmi schopných práce, lenže dnes...“
Shira už nevládal hovoriť. Bolo mu z tejto situácie zle. Naruto pochopil, čo mu Shira nedopovedal. Keď feudál počul o bohatstve tohto klanu, chcel, samozrejme, aj on niečo z toho mať, a tak zaviedol dane. Najskôr boli v primeranej výške, no za čias druhého Hokageho musel klan Hashibami začať platiť dane aj Konohe. Lebo pod ňu v podstate spadá, ich bojovníci nosia čelenky s konožským znakom a ľudia zo severu, ktorí hľadali pomoc ninjov, väčšinou merali cestu do Konohy. Severná cesta viedla cez les Vĺn, čiže cez dedinku tohto klanu. Mnohí teda zastavili tu a pýtali si pomoc od tohto klanu, čo sa Konohe neveľmi páčilo, lebo prišla „o kšeft“. Vtedajší vodca klanu neprotestoval a uvedomoval si, že Konohu nechcene okráda. Ale dane boli zrazu vyššie, príjem nižší. Teraz sa ľuďom podarilo vyklčovať les a vytvoriť pomerne úrodnú pôdu, na ktorej si už druhý rok pestujú rôzne plodiny. A asi bude zdanené už aj to. No spolu s rozšírením polí prišiel zvláštny výrus, ktorý dovtedy poznali iba v južných krajoch ďaleko od kultúry ninjov. Našiel sa "tlmič" na chorobu, ktorú spôsoboval, no nie liek. Samotný klan v spolupráci s Konohou sú blízko objavu. Vraj. Tak či onak, značná časť klanu podľahla nedávno smrteľnej, teraz už iba oslabujúcej chorobe.
Shira nabral odvahu a povedal nahlas to, čo sa v tejto dedinke nehovorí, ba ľudia by si to tu ani myslieť nemali: „Sme zdieraní a utláčaní. Nechcem nikomu nič dávať za vinu, a chápem, že aj zem Ohňa si zoberie určitú čiastku od nás, ako podporu pre chudobnejších. Ale odrazu sme tí chudobní my, a žiadna podpora neprichádza. Preto dúfam, že aspoň ty nesieš dobré správy.“
Naruto sa len pousmial a teraz už i on dúfal v to isté. Nechcel byť poslom zlých správ.